znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 606/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   MST   PARTNERS, s.   r.   o., Zámocké   schody   2/A,   Bratislava,   v   mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ   JUDr. Martin Timcsák,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného   práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 ECdo 88/2013 a jeho uznesením z 15. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. augusta 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 ECdo 88/2013 a jeho uznesením z 15. mája 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že jej bolo 25. februára 2013 doručené uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 CoE 162/2012 z 29. januára 2013, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 439/2011 z 19. marca 2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti označenému uzneseniu odvolacieho súdu podala sťažovateľka 26. marca 2013 dovolanie, ktoré bolo podľa jeho názoru prípustné podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Písomným podaním z 18. apríla 2013 (doručeným okresnému súdu 19. apríla 2013) označeným ako „Späťvzatie dovolania oprávneného“ sa sťažovateľka domáhala späťvzatia dovolania podaného v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 Er 439/2011 a žiadala, aby dovolací súd konanie zastavil.

Podaním   z toho   istého   dňa   (doručeným   okresnému   súdu   faxom   taktiež 19. apríla 2013)   sťažovateľka   deklarovala   svoj   omyl   –   chybu   v písaní,   keď   uviedla, že „s ohľadom   na   skutočnosť,   že   na   Okresnom   súde   Galanta   sú   vedené   dve   exekučné konania medzi tými istými účastníkmi konania (sťažovateľka a povinný, pozn.)..., a to pod sp. zn. 5 Er/439/2011 a 12 ER/1051/2010, v podaní označenom ako Späťvzatie dovolania oprávneného   došlo   len   k chybe   v písaní   pri   uvedení   spisovej   značky   5   Er/439/2011 namiesto 12   ER/1051/2010“. Z uvedeného   dôvodu   žiadala   dovolací   súd,   aby   na   jej späťvzatie   dovolania   neprihliadal   a aby   pokračoval   v dovolacom   konaní.   Sťažovateľka v ňom   okrem   iného   tiež   preukázala postúpenie   potrebných   krokov   k náprave   jej   omylu (žiadosť   o storno   doručenia   zásielky   na   Slovenskej   pošte,   a.   s.,   ktorú   sa   nepodarilo zrealizovať, pretože pracovník okresného súdu už vyzdvihol zásielku na pošte).

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo však napriek tomu dovolacie konanie zastavené,   na   základe   čoho   zastáva   sťažovateľka   názor,   že „bolo   zásadným   spôsobom porušené jeho právo na súdnu ochranu“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   poukazuje   na   judikatúru   ústavného   súdu   (napr. IV. ÚS 1/02,   I.   ÚS   139/02)   súvisiacu   s výkladom   a aplikáciou   §   43   OSP   (upravujúcim zastavenie konania z dôvodov   nedostatku   návrhu na jeho začatie), ako aj na judikatúru týkajúcu sa porušenia základného práva na súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v súvislosti   s   „príliš formalistickým prístupom všeobecných súdov“ ( napr. I. ÚS 255/2010).  

Podľa názoru sťažovateľky aj druhú vetu § 243b ods. 5 OSP v spojitosti s § 41 ods. 2 OSP treba (podobne, ako aj § 43 ods. 2 OSP) vykladať a aplikovať tak, aby „sa v celom rozsahu rešpektovalo základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí podľa sťažovateľa vykladať a používať ust. § 243b ods. 5 OSP v súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne vychádzať   z   toho,   že   všeobecné   súdy   majú   poskytovať   v   občianskom   súdnom   konaní materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom   prípade   stať   zárukou   zákonnosti   a   slúžiť   na   jej   upevňovanie   a   rozvíjanie (§ 3 OSP). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania nie je podľa názoru sťažovateľa v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.“.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   keďže   najvyšší   súd   napriek   uvedenému sťažovateľkou podané dovolanie nepreskúmal, ale dovolacie konanie zastavil, dopustil sa tak   voči   nej   tzv. „denegatio   iustitiae“,   pokiaľ   ide   o   prístup   k   dovolaciemu   súdu,   čím zároveň porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základne   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, v spojení so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   15.   05.   2013   sp.   zn. 7 ECdo/88/2013 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 05. 2013 sp. zn. 7 ECdo/88/2013 sa ruší a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,95 €...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   je   teda   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   tiež   posúdiť,   či   táto   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.   O zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ústavný   súd   považuje,   tak   ako   pri   obdobných   sťažnostiach   smerujúcich   proti rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   za   potrebné   zdôrazniť,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   právne   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Ústavný súd pripomína, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie   právneho   štátu,   ktoré   spočíva   okrem   iného   na   interpretácii   právnych   predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08,   I.   ÚS   57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného   zákonodarstva   (formálne   poňatie   právneho   štátu)   môže   totiž   v   konkrétnych súdnych   konaniach   (alebo   iných   právom   upravených   konaniach   pred   orgánom   verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   v sťažnosti   označených   práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru napadnutým   uznesením najvyššieho súdu, ktorým   podľa   jej   názoru   v   rozpore   s   §   243b   ods.   5   OSP   a   §   41   ods.   2   OSP   došlo k zastaveniu dovolacieho konania potom, ako žiadala dovolací súd, aby na jej späťvzatie dovolania neprihliadal, čím sa podľa sťažovateľky dopustil „denegatio iustitiae“ vo vzťahu k prístupu k dovolaciemu súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd   sa v predmetnej veci musel vysporiadať so skutočnosťou, že sťažovateľka vzala späť svoje dovolanie a následne žiadala, aby najvyšší súd na toto späťvzatie neprihliadal.

Najvyšší súd postupoval v danej veci podľa § 243b ods. 5 druhej vety OSP, v zmysle ktorého ak dovolateľ vezme dovolanie späť, dovolací súd konanie uznesením zastaví.

Dovolací   súd   vychádzal   z   toho,   že   podaním   dovolania   začalo   v   danom   prípade dovolacie konanie.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol,   že „oprávnená zastúpená advokátom, ktorému pre dovolacie konanie udelila plnú moc, právne účinným, jasným   a   zrozumiteľným   spôsobom   prejavila   vôľu,   aby   sa   jej   dovolanie   vecne nepreskúmavalo a konanie o ňom aby bolo zastavené“. Najvyšší súd zaujal stanovisko aj k námietke   sťažovateľky   o zrejmej   chybe   v písaní,   keď   uviedol,   že „neobstojí   tvrdenie oprávnenej o chybe, ktorej sa mala dopustiť pri písaní späťvzatia dovolania pokiaľ ide o uvedenie spisovej značky okresného súdu, pretože v späťvzatí je navyše správne uvedené (spisovou značkou a dátumom vydania) aj rozhodnutie odvolacieho súdu proti ktorému bolo dovolanie   pôvodne   podané,   čo   je   nezameniteľný   znak   toho,   že späťvzatie   dovolania   sa vzťahovalo práve k tomuto konaniu, nie k inému konaniu (sp. zn. 12 Er 1051/2010)“.

Preto podľa   najvyššieho súdu «ak dovolateľ   vezme dovolanie späť,   dovolací   súd nemá inú možnosť, než dovolacie konanie zastaviť. Späťvzatie dovolania je z tohto hľadiska definitívne. Dovolací súd pripomína, že právne účinky každého procesného úkonu účastníka súdneho konania, ak spĺňa zákonom ustanovené formálne náležitosti, nastávajú v momente, keď sa prejav vôle účastníka dostane do dispozičnej sféry konajúceho súdu; Rovnako platí, že po tomto momente (teda ex post) už nemožno účinne právne relevantným spôsobom uskutočnený   procesný   úkon   odvolať   (viď   R   60/1999).   V   danom   prípade   to   znamená, že pokiaľ oprávnená nedokázala predísť tomu (dôvod nerozhoduje), aby sa inak riadne späťvzatie   dovolania   nedostalo   do dispozičnej   sféry   súdu,   potom   platí,   že vzala   účinne dovolanie späť. Po právne účinnom späťvzatí dovolania nemôže už „vziať späť späťvzatie dovolania“, nemôže ani trvať na späťvzatom dovolaní a žiadať, aby konanie o dovolaní nebolo zastavené. Vo všeobecnosti platí, že pokiaľ dovolateľ taký úkon predsa len urobí, dovolací súd naň neprihliada, lebo taký úkon dovolateľa nemá žiadne procesné účinky (obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 247/2011).».

Je   notorietou,   že   právne   účinky   každého   procesného   úkonu   účastníka   súdneho konania, ak spĺňa zákonom ustanovené formálne náležitosti, nastávajú v momente, keď sa prejav   vôle   účastníka   dostane   do   dispozičnej   sféry   konajúceho   súdu.   Zároveň   platí, že po tomto momente (teda ex post) už nemožno účinne právne relevantným spôsobom uskutočnený procesný úkon odvolať (k tomu pozri napr. aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.   6   Obo 27/98   zverejnené pod   č.   R 60/1999,   na   ktoré   poukazuje aj   najvyšší   súd v napadnutom   uznesení).   Tieto   pravidlá   treba   osobitne   dôsledne   dodržiavať,   ak   ide o uplatnenie   dispozičných   práv   navrhovateľa,   ktorý   je   dominus litis   v   každom   súdnom konaní. Najvyšší   súd reagoval   aj na argument   sťažovateľky,   že v jej   prípade   došlo   len k chybe v písaní, keď poukázal na to, že nemohlo ísť len o pisársku chybu, keď v návrhu na späťvzatie   dovolania   jasne   označil   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   proti   ktorým dovolanie smerovalo.  

Ústavný   súd   zhodnotiac   výrok   a   obsah   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia najvyššieho   súdu   konštatuje,   že   v   predmetnej   veci   išlo   iba   o   výklad   a   aplikáciu jednoduchého   práva,   ktoré   sú   v   súlade   so   zásadou   nezávislosti   súdnej   moci   doménou všeobecného súdu v každej ním prerokúvanej veci. Spôsob, akým najvyšší súd vyhodnotil skutkový stav, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré považoval za zistené,   ďalej tiež úvahy, ktorými sa   riadil   a napokon   zaujal právny názor   vo veci, na základe ktorého aj rozhodol, nijako nenaznačuje prienik do ústavnoprávnej roviny, ktorý, ako   to   vyplýva   z   uvedenej   judikatúry,   je   ústavnou   podmienkou   eventuálneho zásahu ústavného súdu do výkonu súdnej právomoci všeobecného súdu. Už toto zistenie samo osebe   odôvodňuje,   aby   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   pri   jej   predbežnom   prerokovaní (m. m. IV. ÚS 115/03).

V   kontexte   uvedených   skutkových   okolností   bolo   potom   úlohou   ústavného   súdu posúdiť ústavnú konformitu výkladu § 243b ods. 5 OSP použitého v napadnutom uznesení najvyššieho   súdu   v   tom   zmysle,   či   v   prípade   pochybností   o   jednote   vôle   a   prejavu o uskutočnenom   procesnom   úkone   (návrhu   na   späťvzatie   dovolania   a návrhu na neprihliadanie k nemu ) môže všeobecný súd takémuto právnemu úkonu nevyhovieť. Ústavný   súd je toho   názoru, že v danej   veci   najvyšší   súd   vykonal v   potrebnom rozsahu   všetky   nevyhnutné   zistenia   a   v   jeho   úvahách   a   záveroch   nie   je   možné   vidieť svojvôľu,   nelogickosť   alebo   vnútornú   rozpornosť.   Odôvodnenie   jeho   napadnutého uznesenia je jasné a zrozumiteľné a jeho závery nie sú v extrémnom rozpore so zisteným skutkovým stavom.

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru, že napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   nevybočuje   z   rámca   ústavnosti,   pričom poukazujúc na doterajšiu svoju judikatúru ústavný súd pripomína, že ak najvyšší súd oprel svoje   rozhodnutie   o   právny   názor,   s   ktorým   sa   sťažovateľ   nestotožňuje,   nezakladá   to odôvodnenosť jeho sťažnosti, resp. že obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré je esenciálnou zložkou základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy, nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania alebo právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   o   ďalších   požiadavkách sťažovateľky už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014