SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 605/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, t. č.v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, zastúpeného advokátomJUDr. Pavlom Gráčikom, advokátska kancelária, Farská 1337/40, Nitra, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Nitre sp. zn. 1 Tos 28/2015 z 31. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, t. č. v Ústave na výkontrestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenéhoadvokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátska kancelária, Farská 1337/40, Nitra, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu a bezpečnosťpodľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.1 Tos 28/2015 z 31. marca 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 29. októbra 2014 podalOkresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie obnovy konaniav právoplatne skončenej trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 33 T 21/2012.Okresný súd sťažovateľom podaný návrh uznesením sp. zn. 5 Nt 19/2014z 29. januára 2015 zamietol s odôvodnením, že nezistil podmienky pre povolenie obnovykonania podľa § 394 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). O sťažnosti podanej sťažovateľom protipredmetnému rozhodnutiu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 28/2015z 31. marca 2015, ktorým ju ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľ argumentuje, že v trestnom konaní, ktorého sa návrh na povolenieobnovy konania týkal, mu bol trest odňatia slobody uložený aj na základe aplikácie tzv.asperačnej zásady obsiahnutej v ustanovení § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestnýzákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ktorá bola nálezomústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnús čl. 1 ústavy.
S ohľadom na uvedenú skutočnosť existoval podľa názoru sťažovateľa priestorna postup podľa § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), teda dôvodna obnovu konania „ex lege“.
Sťažovateľ uvádza, že okresný súd a krajský súd vo svojom zamietavom stanoviskuargumentovali poukazom na časť stanoviska kolégia Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, podľaktorého„Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu ku trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 z 21. decembra 2012, sa nepoužije“, pretožeústavne nesúladné účinky § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra2012, v časti prvej vety za bodkočiarkou na dotknuté prípady nedopadli, pretože„Sprísnená trestná sadzba v tomto prípade nebola použitá, a to pre jej neprimeranú prísnosť vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, alebo nebola použitá z iného zákonom určeného dôvodu. Súd v týchto prípadoch mohol v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona, teda zníženie sa neodvíjalo od dolnej hranice trestnej sadzby určenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom, do 21. decembra 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou. Súd teda mohol využiť celú časť sadzby pod asperačne zvýšenou spodnou hranicou a uložiť (s príslušným obmedzením) ešte aj nižší trest.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že„došlo k pochybeniu, ak Krajský súd v Nitre len generálne konštatuje, že došlo k negovaniu asperačnej zásady aplikovaním mimoriadneho zníženia, nakoľko ani Krajský súd v Nitre a ani Okresný súd Nitra nespochybňujú odôvodnenosť aplikovania mimoriadneho zníženia trestu. Nezákonnosť aplikovania asperačnej zásady je vychádzajúc z Nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85 z 28. novembra 2012 nepochybná, avšak vzhľadom na dôvodnosť mimoriadneho zníženia trestu bolo potrebné, aby sa súd náležite vysporiadal s inštitútom mimoriadneho zníženia trestu v obnovenom konaní práve z dôvodu zmeny spodnej hranice do úvahy prichádzajúceho trestu odňatia slobody, a to z dolnej hranice 13 rokov 10 mesiacov a 20 dní na novú dolnú hranicu 10 rokov.“.
Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie ústavný súd žiada, aby v jehoveci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavya práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu a bezpečnosť podľačl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 28/2015 z 31. marca 2015,predmetné uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných právna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavya práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na slobodu a bezpečnosť podľačl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos/28/2015 z 31. marca 2015.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v zamietnutí ním uplatnenéhonávrhu na povolenie obnovy konania napriek splneniu podmienok pre jej povolenie, kdeproti konštatovaniu krajského súdu, že„uloženie trestu v pôvodnom konaní sa neodvíjalo od dolnej hranice určenej podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona“,dôvodí:„Je predsa logické, že pri mimoriadnom znížení trestu pod dolnú hranicu, je práve dolná hranica trestnej sadzby východiskovým bodom, od ktorého sa príslušný súd pri mimoriadnom znížení trestu odráža.“
Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z 31. marca 2015, v ktorom tentosúd skonštatoval správnosť záverov okresného súdu uvedených v jeho uzneseníz 29. januára 2015.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na obsah stanoviskatrestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013a špeciálne na tú jeho časť, ktorá bola podkladom pre zamietnutie návrhu sťažovateľana povolenie obnovy konania. Krajský súd zdôraznil, že v prípade sťažovateľa bolapri ukladaní trestu v pôvodnom konaní síce aplikovaná tzv. asperačná zásada, avšak súčasnes ňou aj mimoriadne zmierňovacie ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona, na základektorého bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere deväť rokov a osemmesiacov, čo je trest pod dolnou hranicou trestnej sadzby ustanovenej v osobitnej častiTrestného zákona, a teda sa uloženie trestu v prípade sťažovateľa neodvíjalo od dolnejhranice určenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom pred 21. decembrom2012. Krajský súd bol toho názoru, že protiústavná časť § 41 ods. 2 Trestného zákonav znení účinnom pred 21. decembrom 2012 bola súčasným použitím ustanovenia § 39 ods. 1Trestného zákona negovaná a jej aplikácia bola výlučne formálna. Krajský súd tak trestuložený sťažovateľovi v pôvodnom konaní nepovažoval za protiústavný.
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydalna základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoprávneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konaniapodľa ustanovení Trestného poriadku.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončiloprávoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdúnajavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebov spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vinealebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnostičinu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpores účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenieod uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebok pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí sťažovateľovi vysvetlil, že v pôvodnom konanísúd pri ukladaní trestu negoval neústavnú časť ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákonavyužitím mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona,na základe aplikácie ktorého bola sekundárna úvaha súdu o primeranosti výšky uloženéhotrestu primárne regulovaná pôvodnou trestnou sadzbou, nie sprísneniu trestnou sadzbouv zmysle asperačnej zásady, keďže mimoriadne zníženie trestu sa neodvíjalo od asperáciouzvýšenej dolnej hranice, ale od pôvodnej dolnej hranice trestnej sadzby ustanovenejv osobitnej časti Trestného zákona.
Výklad ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 394 ods. 1Trestného poriadku, ktorý krajský súd, opierajúc sa o časť stanoviska trestnoprávnehokolégia najvyššieho súdu, v prípade sťažovateľa použil, podľa názoru ústavného súdu plnerešpektuje požiadavku materiálnej ochrany ústavnosti a nemožno ho označiť za arbitrárnyalebo zjavne neodôvodnený. Naopak, v dôsledku opačného výkladu, ktorý prezentujesťažovateľ vo svojej sťažnosti, by došlo k nadbytočnému, formálnemu a neúčelnémuprehodnoteniu právoplatného rozhodnutia, ktoré de facto nebolo ústavne nesúladnouasperačnou zásadou zasiahnuté.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015