SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 604/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Darinou Solárovou, advokátska kancelária, Škultétyho 3, Košice, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na prejednanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovaniejeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konanívedenom pod sp. zn. 6 S 237/2012 (pôvodne vedenom pod sp. zn 7 S 13926/2010)a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sži9/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prejednanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 237/2012(pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 S 13926/2010) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sži 9/2013.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré žiada vysloviťporušenie označeného základného práva a práva. Sťažnosť doručená ústavnému súduobsahovala iba dve strany totožného textu zahŕňajúceho petit rozhodnutia a dôvody,na základe ktorých sťažovateľ žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučineniav sume 1 500 €.
V petite sťažnosti navrhol sťažovateľ, aby ústavný súd vyslovil porušenieoznačeného základného práva a práva označeným postupom všeobecných súdov uvedenýchv záhlaví tohto rozhodnutia, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €,ako aj náhradu trov právneho zastúpenia. K sťažnosti sťažovateľ priložil listinné dôkazy akoaj plnú moc udelenú advokátke.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnychaj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovaneuviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitostitýkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhomna začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáhav petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľasvojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah sťažnostitrpí nedostatkami, ktoré majú za následok neurčitosť a neúplnosť sťažnosti ako takej.
Závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti je absencia akékoľvek odôvodneniasťažnosti, teda sťažnosť neobsahuje čo i len jedinú konkrétnu a určitú ústavnoprávnerelevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení niektoréhoz označených základných práv alebo slobôd podľa ústavy, resp. práv podľa listiny alebodohovoru postupom označených všeobecných súdov, ktoré ako porušovateľov sťažovateľkav petite svojej sťažnosti označila. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval,že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody,vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, alemusí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť,z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti významné procesnédôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav,z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okremopísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právneargumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konaniaústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľačl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcichv uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd procesnýmpostupom, prípadne inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci(orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenietakýchto námietok podanie sťažovateľa neobsahuje, pričom samotný subjektívny názorsťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsťk ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýtozáver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu,neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanúnáležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobínedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnenínámietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísanýchnáležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnejpovinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnostiadvokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinnývykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatiekonania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovenépredpoklady.
Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoréna uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a sícerelevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúces návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikovanéprávne zastúpenie sťažovateľa jeho sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že z obsahu listín tvoriacich prílohysťažnosti zistil, že aj pokiaľ by bola sťažnosť ústavnému súdu doručená v kvalifikovanejpodobe, bolo by potrebné ju odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Namietané konaniena krajskom súde totiž skončilo vyhlásením rozsudku č. k. 6 S 237/2012-42 už 11. júla 2013a konanie na najvyššom súde vyhlásením rozsudku sp. zn. 7 Sži 9/2013 dňa 30. apríla 2015.Rozsudkom najvyššieho súdu bol odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdupotvrdený, konanie ako celok bolo teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (26. mája2015) právoplatne skončené, o čom sťažovateľ nepochybne mal vedomosť, keďžepredmetný rozsudok najvyššieho súdu z 30. apríla 2015 cituje v tej časti sťažnosti, ktorouodôvodňuje svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základnýchpojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to,že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto právďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 215/07, III. ÚS 316/2010). Ak v čase doručeniasťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva,ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšíminávrhmi formulovanými sťažovateľom v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015