znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 603/2012-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť O. H., V., zastúpeného   advokátkou JUDr. E. K., Advokátska kancelária, L., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Sd/116/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2012 doručená sťažnosť O. H., V. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Sd/116/2008.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   uplatnil   voči   Sociálnej poisťovni   nárok   na   priznanie   úrazovej   renty   z titulu   utrpeného   pracovného   úrazu. Rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   sp.   zn.   222-6653/2007   zo   17.   decembra   2007 o nepriznaní   mu   nároku   na   úrazovú   rentu   napadol   sťažovateľ   opravným   prostriedkom, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   25   Sd/116/2008   zo   16.   apríla   2009, ktorým   napadnuté   rozhodnutie   potvrdil.   O odvolaní   podanom   proti   označenému rozhodnutiu   krajského   súdu   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   4   So/114/2009   z 31.   marca   2010,   ktorým napadnuté rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Sociálna poisťovňa vo veci uplatneného nároku vydala nové rozhodnutie sp. zn. 22536-3/2010-BA z 3. novembra 2010, ktorým opätovne úrazovú rentu sťažovateľovi nepriznala.

Sťažovateľ na prezentovanú chronologickú genézu veci   nadviazal argumentáciou, v ktorej formuloval tento názor: „Domnievam sa, že nebol dôvod riešiť vec v novom konaní, keď   staré   konanie   nebolo   stále   právoplatne   ukončené   a nebol   dôvod   vydávať   nové rozhodnutie zo strany Sociálnej poisťovne, kým nebola právoplatne ukončená vec vedená pod č.k. 25Sd/116/2008.“

Sťažovateľ   tiež uviedol: „Keďže   od   júna   2010   /po   doručení   Rozsudku NS SR/, od kedy až do podania sťažnosti uplynulo viac ako 18 mesiacov, príslušný súd pojednávanie nenariadil, domnieval som sa, že sa jedná v predmetnej veci o zbytočné prieťahy v konaní, keďže vec nie je skutkovo ani právne náročná.“

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   dodal,   že   ochranu   svojho   práva   predbežne   uplatnil prostredníctvom   sťažnosti   na prieťahy   v konaní adresovanej   predsedovi   krajského   súdu, ktorý ju však posúdil ako neopodstatnenú.

Vychádzajúc z uvedených skutočností formuloval sťažovateľ záver o porušení jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v namietanom konaní krajského súdu.

Sťažovateľ na základe toho v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na   ďalšie   konanie   a vo   veci   rozhodol   nálezom,   v ktorom   by   vyslovil   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Sd/116/2008, prikázal krajskému súdu v uvedenom konaní konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ v petite sťažnosti navyše formuloval aj námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, túto námietku však nijako náležite argumentačne nepodporil.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 25 Sd/116/2008.

Ústavný   súd   hneď   v   úvode   poukazuje   na   obsah   listu   krajského   súdu sp. zn. Spr. 11084/11   z 13.   januára   2012,   ktorým   jeho   predseda   vybavil   sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní (z 15. decembra 2011) uplatnenú prostredníctvom jeho právnej zástupkyne, ktorú posúdil ako neopodstatnenú, keď uviedol: „Ako i sama uvádzate, v predmetnej   záležitosti   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Žilne   č.   k.   25   Sd/116/2008   č.k. 25Sd/116/2008-61 zo 16.4.2009 bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4So/114/2009 z 31.3.2010 zmenené tak,   že rozhodnutie odporkyne (Sociálna poisťovňa, ústredie) bolo zrušené a vec jej vrátená na ďalšie konanie. To znamená, že po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR bola/je subjektom povinným (a zároveň oprávneným v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) vo veci konať Sociálna poisťovňa, a nie tunajší súd. Nakoľko pred Krajským súdom v Žiline   neprebieha   aktuálne   v posudzovanej   veci   žiadne   konanie,   nemôže   dochádzať postupom tunajšieho súdu ani k prieťahom v konaní.“

Ústavný   súd   sa   v plnej   miere   so   stanoviskom   krajského   súdu   stotožňuje a argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu kvalifikuje ako na prvý pohľad postrádajúcu právnu relevanciu.

Ústavný súd upriamuje pozornosť na to, že samotný výrok zmeňujúceho rozsudku najvyššieho súdu („Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 25Sd/116/2008-61 zo 16. apríla 2009 zmeňuje tak, že rozhodnutie odporkyne č. 222- 6653/2007 zo 17. decembra 2007 zrušuje a vec jej vracia na ďalšie konanie“) výslovne a jasne   prezentuje   presun   rozhodovacej   právomoci   vo   veci   sťažovateľa   na   Sociálnu poisťovňu,   a   to   v intenciách   najvyšším   súdom   aplikovaných   zákonných   ustanovení občianskeho procesného kódexu (§ 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov ).

V označenom štádiu konania už krajský súd nedisponoval právomocou konať vo veci sťažovateľa, nijako nemohol ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia všeobecného   súdu   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   II. ÚS   101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti ústavný   súd sťažnosť   posúdil   ako   zjavne neopodstatnenú (a to aj vo vzťahu k námietke porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, kde sťažovateľ neobjasnil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   krajského   súdu   a obsahom dotknutého   článku   ústavy)   a ako   takú   ju   v zmysle   ustanovenia   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   (obdobne   napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08, III. ÚS 190/2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012