znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 602/2015-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti KERAMETAL, a. s., Jašíkova 2, Bratislava,zastúpenej advokátom JUDr. Allanom Böhmom, advokátska kancelária, Jesenského 2,Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručenéhočl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva nebyť odňatý svojmuzákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívaniemajetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obo97/2011-1089, 4 Obo 98/2011 z 28. decembra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky z 12. decembra 2013 v konaní sp. zn. 1 Obdo V 14/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti KERAMETAL, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014doručená sťažnosť spoločnosti KERAMETAL, a. s., Jašíkova 2, Bratislava (ďalej len„sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručenéhočl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva nebyť odňatýsvojmu zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, právana spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručenéhočl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Obo97/2011-1089, 4 Obo 98/2011 z 28. decembra 2011 a rozsudkom najvyššieho súduz 12. decembra 2013 v konaní sp. zn. 1 Obdo V 14/2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný v konanío zaplatenie 15 317 571 €, 3 100 500,10 USD a 2 325 594,67 Sk s príslušenstvom vedenomna Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 58 Cb 55/99. Konaniezačalo 15. decembra 1999 na základe žaloby Slovenského plynárenského priemyslu, š. p.,Mlynské nivy 44/A, Bratislava (neskôr Slovenský plynárenský priemysel, a. s., Mlynskénivy, Bratislava). Na základe singulárnej sukcesie došlo k zmene účastníka na stranežalobcu, ktorým sa stala spoločnosť Eustream, a. s., Mlynské nivy 42 (neskôrVotrubova 11/A, Bratislava), Bratislava (ďalej len „žalobca“).

V označenom konaní sťažovateľ uplatnil proti žalobcovi nárok na zaplatenie1 400 000 000 Sk z titulu neuhradených zmeniek, pričom tento nárok do sumy žalobcomuplatnených pohľadávok predložil ako kompenzačnú námietku a vo zvyšku ako vzájomnýnávrh. Krajský súd vzájomný návrh na zaplatenie 133 316 509,79 Sk vo februári 2003vylúčil na samostatné konanie (sp. zn. 8 Cb 65/03).

Rozsudkom č. k. 58 Cb 55/99-549 z 19. decembra 2005 krajský súd žalobu zamietol,keďže dospel k záveru, že zmenky predložené sťažovateľom sú platné a zmenkový záväzokžalobcu voči sťažovateľovi je preukázaný. Na základe odvolania právneho predchodcužalobcu však najvyšší súd uznesením z 28. januára 2009 v konaní sp. zn. 3 Obo 68/2007rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. 58 Cb 55/99-978 zo 17. februára 2010 konanie v častizastavil (čiastočné späťvzatie žalobného návrhu) a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiťžalobcovi 14 638 276,09 €, 1 746 434,55 USD a 77 195,60 € spolu s príslušenstvom a uložilmu povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. Vo vzťahu k zmenkám predloženýmsťažovateľom krajský súd po dôkladnom popise ich formálnej podoby a s poukazom na text„zaplatíme na základe predloženia zmenky efektívne“uvedený na zmenke vyhodnotil, že„sú... nepochybne vistazmenkami a vystaviteľ sa na základe predloženia zmenky zaviazal zaplatiť zmenečnú sumu v cudzej mene, v korunách českých. Tieto zmenky obsahujú ďalší dátum splatnosti, a to deň 31.3.2000, 31.10.2000 a 30.4.2000. Súd preto dospel k záveru, že dikcia údaju splatnosti uvedená vystaviteľom nepochybne je údajom, že zmenky majú byť splatné na videnie, a teda predložené zmenečné listiny obsahujú dva údaje splatnosti. Pri posúdení, či listina je platnou zmenkou vlastnou v zmysle čl. I § 75 a 76 zmenkového zákona je potrebné vychádzať z toho, čo je na listine skutočne uvedené. Je spoločnou povahou všetkých listinných cenných papierov, a teda i zmeniek, že forma akou sú vydané, určuje i ich obsah. Forma zmenky pri vydaní, bola určená ako vistazmenka a doplnenie zmenky o ďalší údaj splatnosti, t. j. označenie určitého dňa splatnosti znamená, že ide o dva navzájom sa vylučujúce údaje o splatnosti zmenky a taká zmenka je preto neplatná.“.

Krajský súd taktiež poukázal na závery dokazovania, z ktorých«vyplýva, že na všetky zmenky, ktoré sú predmetom tohto sporu bol dátum splatnosti vyplnený neskôr – teda až po vystavení samotnej zmenky a jej odovzdaní prvému majiteľovi. Pri absencii dohody o vyplňovacom práve bol údaj „zaplatíme na základe predloženia zmenky efektívne“ jediným údajom, z ktorého vyplývala sročnosť zmenky – teda je zrejmé, že išlo o zmenku na videnie. Neskorším vyplnením dátumu splatnosti zmenky sa zmenky stali z titulu rozporného údaja splatnosti zmenky, zmenkami neplatnými.».

Krajský súd dopĺňacím rozsudkom č. k. 58 Cb 55/99-1048 zo 4. júla 2011 doplnilsvoj pôvodný rozsudok o výrok:„Súd konanie v časti, v ktorej sa žalobca domáha zaplatenia istiny prevyšujúcej 77 195,60 Eur s príslušenstvom, zastavuje.

Oba rozsudky napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom namietal nepreskúmateľnosťa nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozsudku, poukázal na odborné stanoviskáa analýzy právnických vzdelávacích inštitúcií v Českej republike i v Slovenskej republike.Namietal, že«výraz „na základe predloženia“ nie je, a nikdy nebol žiadnym časovým údajom, keďže sa netýka splatnosti ale splatenia zmeniek a je preto len pripomenutím zákonnej povinnosti podľa § 38 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb. že zmenky treba predložiť k plateniu. Žalovaný má za to, že predmetné zmenky obsahujú len jeden údaj splatnosti, a to údaj fixný, uvedený v časti „splatná dňa“. Tento právny názor podporujú všetci najrenomovanejší odborníci na zmenkové právo.». Sťažovateľ namietal aj„skutkový záver súdu o tom, že pri vystavení zmeniek nebola dohoda o vyplňovacom práve. Na preukázanie týchto skutkových záverov je potrebné v konaní vypočuť minimálne obe strany zmenkového vzťahu... Ak aj súd tieto dôkazy nevykonal, mal aspoň do spisu pripojiť spis finančnej polície, ktorá sa zaoberala kauzou tzv. Duckého zmeniek, resp. aspoň trestný spis z vyšetrovania okolností vraždy... Jedine na základe vykonania týchto dôkazov by súd prvého stupňa mohol prijať tie skutkové závery, ktoré v konaní prijal a ktorými odôvodnil svoje rozhodnutie.“. Sťažovateľ namietal i nepresnosti a faktické chybypri formulácii výroku napadnutého rozsudku krajského súdu.

V priebehu odvolacieho konania sťažovateľ v podaní z 22. decembra 2011 namietolodňatie veci zákonnému sudcovi. Tvrdil, že„aj v prípade pripustenia výkladu, že zákonným senátom účastníkov konania bol od roku 2010 senát pridelený náhodným výberom v roku 2010 po opätovnom postúpení veci na Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe odvolania účastníka konania, teda senát v zložení predseda senátu JUDr. Priecelová, členovia senátu JUDr. Šatka a JUDr. Pepelová, možno konštatovať, že došlo k porušeniu práva účastníkov na zákonného sudcu. V takomto prípade by mal senát v tomto zložení v súčasnosti vo veci konať a rozhodnúť. Začiatkom roku 2011 síce došlo k reorganizácii senátu, avšak vychádzajúc z princípu nemennosti ustanoveného zákonného sudcu má žalovaný za to, že JUDr. Šatka je v takomto prípade zákonným sudcom účastníkov konania, pretože bol ustanovený náhodným výberom, pôsobí na Najvyššom súde Slovenskej republiky a jeho funkcia sudcu nezanikla. Žalovaný má za to, že účastníkom konania bol odňatý zákonný sudca JUDr. Šatka.“.

Najvyšší súd rozsudkom č. k. 4 Obo 97/2011-1089, 4 Obo 98/2011 z 28. decembra2011 napadnutý rozsudok v znení dopĺňacieho rozsudku v časti o základe prejednávanejveci potvrdil, vo zvyšku zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Stotožnil sa s právnymposúdením sporných zmeniek krajským súdom. Dal však za pravdu námietkam sťažovateľatýkajúcim sa„zmätočnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom..., pokiaľ ide o výšku priznanej pohľadávky...“.

Vo vzťahu k námietke odňatia zákonnému sudcovi najvyšší súd uviedol,že«po začatí odvolacieho konania dňa 08. 03. 2010 bola predmetná vec pridelená do senátu 4 O v zložení, uvedenom žalovaným. Po rozhodnutí o odvolaní žalovaného proti opravnému uzneseniu č. k. 58Cb 55/99-1031 zo dňa 24. 03. 2010 odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa bez vydania rozhodnutia (spôsobom „inak“) za účelom doplnenia rozsudku, dňa 31. 05. 2011.

Podľa časti IV bod 10 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2011, ak päťčlenný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zruší rozhodnutie trojčlenného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec mu vráti na ďalšie konanie, koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom – spravodajcom v senáte, ktorý vydal zrušené rozhodnutie. Ak taký senát neexistuje, pridelí sa vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov, schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce. To isté sa vzťahuje na prípady opätovného pridelenia veci po jej vrátení bez vydania rozhodnutia (spôsobom „inak“)...

V danom prípade po opätovnom predložení veci odvolaciemu súdu dňa 26. 08. 2011 konal a rozhodoval senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom vo veci pred jej vrátením súdu prvého stupňa bez vydanie rozhodnutia spôsobom „inak“. Uvedená námietka žalovaného preto nie je dôvodná.».

Sťažovateľ podal proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu dovolanie. Namietalv ňom vadu podľa § 237 písm. g) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), pretože„dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vyhlásil senát v zložení: predseda senátu JUDr. Viera Pepelová a členovia JUDr. Alena Priecelová a JUDr. Gabriela Mederová. Žalovaný má zato, že vo veci rozhodol súd nesprávne obsadený...

V predmetnej veci 19. decembra 2005 vydal Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn.: 58Cb 55/1999 rozhodnutie v merite veci (žalobu zamietol). Zákonným sudcom bol JUDr. Peter Pospech.

Na odvolanie žalobcu proti tomuto rozsudku bola vec postúpená na Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, pričom bola pridelená pod sp. zn.: 3Obo 48/2006 senátu JUDr. Beáta Miničová, JUDr. Viera Pepelová a JUDr. Elena Krajčovičová. Po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa bola vec na Krajskom súde pridelená sudkyni JUDr. Anne Savkovej.

Krajský súd v Bratislave opätovne rozhodol rozsudkom 17. februára 2010, na základe odvolania bola vec predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky do senátu 4Obo (sp. zn.: 4Obo 42/2010), pričom senát bol v zložení: JUDr. Š. Šatka, JUDr. A. Priecelová a JUDr. V. Pepelová. Takýmto postupom bola vec odňatá zákonnej sudkyni JUDr. B. Miničovej a JUDr. E. Krajčovičovej.

Dovolateľ má zato, že aj keby pripustil výklad, že zákonným senátom bol senát od roku 2010... pridelený náhodným výberom, teda senát JUDr. A. Priecelová, JUDr. Š. Šatka a JUDr. V. Pepelová a v tomto prípade treba konštatovať, že účastníkom konania bol odňatý ich zákonný sudca Š. Šatka.“.

Ďalej sťažovateľ v dovolaní namietal inú vadu, ktorá má za následok nesprávnerozhodnutie vo veci, spočívajúcu„v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre jeho nedostatok odôvodnenia a pre nezrozumiteľnosť“. Napokon tvrdil i nesprávne právneposúdenie veci odvolacím súdom, a to v otázke platnosti predložených zmeniek.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením z 12. decembra 2013 v konaní sp. zn.1 Obdo V 14/2012 dovolanie sťažovateľa odmietol. Nezistil tzv. inú vadu konaniapodľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP a uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu„v odôvodnení dáva odpovede na všetky otázky nastolené žalovaným v odvolaní majúce podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ... Rozhodnutie odvolacieho súdu vrátane jeho odôvodnenia preto spĺňa parametre vyžadované v § 157 ods. 2 O. s. p...“.

K odňatiu zákonného sudcu najvyšší súd ako súd dovolací uviedol, že z„rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2009... vyplýva, že sudca JUDr. P. Pospech nemal v tomto roku pridelenú obchodnoprávnu agendu a bol zaradený na vybavovanie správnej agendy.

Takéto preobsadenie súdu umožňuje zákon o súdoch... podľa § 51 ods. 4 a 7 v nadväznosti na § 152 ods. 3 a 8 vyhl. č. 543/2005 Z. z. a rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave. Teda dovolací súd nezistil pochybenie, keď odchodom JUDr. P. Pospecha v roku 2009 na správny úsek Krajského súdu došlo k zmene zákonného sudcu, ktorým sa stala JUDr. A. Savková. Sudca JUDr. P. Pospech bol sudcom na správnom úseku aj v roku 2010.“.

K namietanému obsadeniu senátu odvolacieho súdu, ktorý vyhlásil odvolacírozsudok, dovolací súd poukázal na ustanovenie rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok2010 (ďalej len,,rozvrh práce na rok 2010“), podľa ktorého„ak päťčlenný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zruší rozhodnutie trojčlenného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec mu vráti na ďalšie konanie, koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom – spravodajcom v senáte, ktorý vydal zrušené rozhodnutie. Ak taký senát neexistuje pridelí sa vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom.“. V nadväznostina to dovolací súd rekapituloval, že«v roku 2010 tvorili senát 4 O 1. predsedníčka senátu JUDr. Alena Priecelová a 2. predseda senátu JUDr. Štefan Šatka, pričom JUDr. V. Pepelová bola jeho členkou.

V roku 2011 bola 1. predsedníčkou senátu 4 O JUDr. Alena Priecelová a 2. JUDr. Štefan Šatka, členkami senátu boli JUDr. Viera Pepelová a JUDr. Gabriela Mederová.

Ako vyplýva z Opatrenia č. 1 predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. januára 2011 JUDr. Štefanovi Šatkovi bol dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu. Opatrením č. 16 z 19. septembra 2011 JUDr. Štefan Šatka bol preradený zo senátu 4 O do senátu 1 O.

Teda v roku 2010 nedošlo k rozhodnutiu vo veci samej, keďže o odvolaní žalovaného bolo rozhodnuté spôsobom „inak“. Od roku 2011 bola JUDr. G. Mederová právoplatnou členkou senátu 4 O a preto mohla vo veci rozhodovať ako členka senátu s poukazom na platný rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. S poukazom na všeobecnú jeho časť IV bod 10, ktorá je v súlade s § 52 ods. 4 a 7 zákona o súdoch a čl. 4 ods. 4 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky senát 4 O bol zákonným senátom. Záverom dovolací súd dodáva, že sudkyňou spravodajcom bola vždy JUDr. Viera Pepelová.».

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí porušenie základného právazaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, pretože pri vyhlasovaní odvolaciehorozsudku„vo veci rozhodol súd nesprávne obsadený... Porušením jeho práva na zákonného sudcu pritom došlo až dvojnásobne a to pridelením veci inému senátu v roku 2010 a následne opätovne reorganizáciou prideleného súdneho senátu v roku 2011.

Toto pochybenie odvolacieho súdu nebolo ústavne konformným spôsobom napravené ani rozhodnutím Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho.“.

Vo vzťahu k prvostupňovej fáze konania sťažovateľ s odkazom na § 51 ods. 7zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) argumentuje, že po vrátení veciz najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho„nebola splnená zákonom stanovená podmienka opätovného prerozdelenia (pridelenia) veci náhodným výberom podľa technických prostriedkov, a to z dôvodu, že sudca JUDr. Peter Pospech na Krajskom súde v Bratislave i naďalej pôsobil. Na tejto skutočnosti nič nemení ani skutočnosť, uvedená v odôvodnení napadnutého dovolacieho rozhodnutia..., v zmysle ktorej nemohol sudca JUDr. P. Pospech vo veci rozhodnúť z dôvodu, že v roku 2009 bol zaradený na vybavovanie správnej agendy. Zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch totiž zmenu zákonného sudcu z tohto dôvodu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia neumožňuje a pôvodne určený zákonný sudca... ostáva zákonným sudcom aj v prípade jeho preradenia na vybavovanie inej súdnej agendy, tzn. je povinný dokončiť (prejednať a rozhodnúť) veci, ktoré mu boli pôvodne – v súlade so zákonom a rozvrhom práce – pridelené ako zákonnému sudcovi.“. Keďže toto sťažovateľomtvrdené pochybenie„nebolo napravené ani rozhodnutím Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho, ani ako súdu dovolacieho napriek tomu, že sťažovateľ tak vo svojom odvolaní, ako i vo svojom dovolaní uvedené skutočnosti uvádzal a upozorňoval... odvolací súd vyššie špecifikované porušenie... úplne ignoroval, dovolací súd sa s touto námietkou sťažovateľa vysporiadal veľmi stručne a v rozpore s platným právnym poriadkom...“.

Ďalej sťažovateľ k problému zákonného sudcu uvádza, že po opätovnom nápade vecina najvyšší súd ako súd odvolací bola odvolacia vec vedená pod sp. zn. 4 Obo 42/2010«napriek tomu, že vo veci pôvodne na Najvyššom súde SR ako súde odvolacom rozhodoval senát „3 O“ v zložení: predseda senátu JUDr. Beáta Miničová, členovia senátu JUDr. Viera Pepelová a JUDr. Elena Krajčovičová.

Účastníkom konania bola takýmto postupom odňatá ich zákonná sudkyňa JUDr. Beáta Miničová... a sudkyňa JUDr. Elena Krajčovičová...». Preto ani«v tomto prípade neboli... naplnené zákonom vyžadované predpoklady na zmenu pôvodne prideleného senátu (zákonného sudcu), a to z dôvodu, že všetci sudcovia, ktorí pôvodne tvorili senát „3 O“, pôsobili na Najvyššom súde SR i naďalej».

Sťažovateľ tvrdí, že«aj v prípade, ak by sme za správny pripustili výklad prezentovaný odvolacím a dovolacím súdom, že zákonným senátom účastníkov konania bol od roku 2010 senát pridelený náhodným výberom v roku 2010 po opätovnom postúpení veci na Najvyšší súd SR na základe odvolania účastníka konania, teda senát „4 O“ v zložení: predseda senátu JUDr. Alena Priecelová, členovia senátu JUDr. Štefan Šatka a JUDr. Viera Pepelová, aj v takomto prípade možno konštatovať, že došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu. V takomto prípade by tento senát vo vyššie uvedenom zložení mal v súčasnosti vo veci konať a rozhodnúť. Začiatkom roku 2011 síce došlo k reorganizácii tohto senátu v dôsledku dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu členovi senátu JUDr. Štefanovi Šatkovi, avšak toto pozastavenie bolo zrušené uznesením Súdnej rady č. 1160/2011 zo dňa 22.03.2011. Vychádzajúc z princípu nemennosti ustanoveného zákonného sudcu, má sťažovateľ za to, že JUDr. Štefan Šatka je v takomto prípade zákonným sudcom účastníkov konania, pretože bol ustanovený náhodným výberom, pôsobí na Najvyššom súde SR a jeho funkcia sudcu nezanikla. Sťažovateľ má teda za to, že účastníkom konania bol odňatý ich zákonný sudca – JUDr. Štefan Šatka.». K tomusťažovateľ dodáva nesúhlas s argumentáciou odvolacieho súdu i dovolacieho súdu založenejna texte čl. II ods. 10 štvrtej časti rozvrhu práce na rok 2010. Ten sa totiž«vzťahuje výlučne na prípady, ak päťčlenný senát Najvyššieho súdu SR zruší rozhodnutie trojčlenného senátu Najvyššieho súdu SR a vec mu vráti na ďalšie konanie...

V predmetnom súdnom konaní však nešlo o prípad zrušenia rozhodnutia trojčlenného senátu Najvyššieho súdu SR päťčlenným senátom Najvyššieho súdu SR, resp. o prípad vrátenia veci trojčlennému senátu Najvyššieho súdu SR päťčlenným senátom Najvyššieho súdu SR (po vybavení veci päťčlenným senátom Najvyššieho súdu SR „inak“), ale o prípad zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa (Krajského súdu v Bratislave) trojčlenným senátom Najvyššieho súdu SR. Z uvedeného dôvodu preto nemožno toto ustanovenie rozvrhu práce aplikovať na prípad súdneho konania sťažovateľa a bolo potrebné postupovať v súlade s... § 51 ods. 7 zákona o súdoch. Navyše, v danom prípade nerozhodoval Najvyšší súd SR ako súd odvolací o vec, ktorá by sa na Najvyšší súd SR vrátila po jej vybavení Najvyšším súdom SR spôsobom „inak“; Najvyšší súd SR rozhodoval o merite veci ako súd odvolací na základe odvolania sťažovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa... To, že v rámci tohto súdneho konania rozhodol aj o odvolaní voči opravnému uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 24.03.2010, neznamená, že vec (merito veci) vybavil spôsobom „inak“, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že odvolanie sťažovateľa vo veci samej predchádzalo jeho odvolaniu voči opravnému uzneseniu súdnu prvého stupňa, t. j. Najvyšší súd SR rozhodoval o odvolaní sťažovateľa voči opravnému uzneseniu súdu prvého stupňa v rámci odvolacieho konania vedeného na základe odvolania sťažovateľa v merite veci.».

Sťažovateľ tak uzatvára, že preradenie JUDr. Štefana Šatku«opatrením č. 16 zo dňa 19.09.2011... zo senátu „4 O“ do senátu „1 O“... nezodpovedá vyššie opísaným zákonným pravidlám a záruke základného práva na zákonného sudcu».

Porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd ako súddovolací nenapravil pochybenie odvolacieho súdu spočívajúce v hodnotení spornýchzmeniek ako neplatných. Podľa sťažovateľa je súčasne„neakceptovateľné, aby dovolací súd uviedol, že rozhodnutie dovolacieho súdu spĺňa parametre vyžadované ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a pritom ignoruje fakt, že odvolací súd svoje odôvodnenie a napadnuté rozhodnutie založil na dvoch stručných vetách...“. Sťažovateľ taktiež namieta, že«výsledok právneho posúdenia odvolacieho súdu, ako i dovolacieho súdu a ich právne závery však nie sú absolútne ničím zdôvodnené, pretože konajúce súdy neuviedli ani jeden právny argument, prečo majú za to, že konkrétny dátum splatnosti uvedený na zmenke a údaj „zaplatíme na základe predloženia efektívne“ by si mali navzájom odporovať». Nadväzne odvolací súdpodľa sťažovateľa„úplne ignoroval“predložené odborné právne stanoviská. V odvolacomrozhodnutí vidí rozpor s § 132 OSP, pretože najvyšší súd„vôbec nevyhodnotil vykonané dôkazy a to ani jednotlivo ani v ich vzájomnej súvislosti a vôbec neprihliadal na dôkazy a argumenty založené do spisu sťažovateľom“.

Porušenie základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny,ako aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu spočíva podľa sťažovateľa v tom,že„odôvodnenie napadnutých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho, resp. súdu dovolacieho, predstavuje taký výklad a použitie relevantných právnych predpisov, ktoré v konečnom dôsledku porušujú základné právo v čl. 20 ods. 1 Ústavy a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu, čo v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR zakladá porušenie sťažovateľovho práva vlastniť majetok... Sťažovateľ nechce akceptovať fakt, že v Slovenskej republike môže nezávislý súd rozhodnúť o právach a povinnostiach v rozpore s platnými právnymi predpismi a za použitia takého výkladu, ktorý v konečnom dôsledku vedie k odňatiu sťažovateľovho práva vlastniť majetok.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp. zn. 1 Obdo V 14/2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2011, č. k. 4 Obo 97/2011-1089, 4 Obo 98/2011, porušené boli.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp. zn. 1 Obdo V 14/2012 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2011, č. k. 4 Obo 97/2011-1089, 4 Obo 98/2011, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000,- EUR, ktoré mu je porušovateľ povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.

4. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, vo výške 284,08 EUR (za 2 úkony právnych služieb á 134,- EUR – prevzatie a príprava, podanie ústavnej sťažnosti + 2x režijný paušál á 8,04 EUR), a to v lehote do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Ústavnému súdu doručil žalobca 27. augusta 2014„návrh na pristúpenie do konania ako vedľajší účastník“. V ňom tvrdí, že v konaní na najvyššom súde, ktoré vyústilodo vyhláseniasťažnosťounapadnutýchrozsudkov,mápostaveniežalobcu,a preto„rozhodnutím Ústavného súdu SR môže byť zrušené právoplatné Rozhodnutie a tým navodený stav právnej neistoty na strane navrhovateľa“. Poukazuje na súdnu judikatúruvymedzujúcu obsah základného práva na súdnu ochranu a s osobitným dôrazom na konanieústavného súdu vedené pod sp. zn. I. ÚS 363/08 uzatvára, že„by nevyhovenie návrhu navrhovateľa na pristúpenie do konania ako vedľajšieho účastníka bolo možné posúdiť ako porušenie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a tým i ako porušenie zásady právnej istoty“.

Žalobca doručil 27. októbra 2014 ústavnému súdu svoje„vyjadrenie k sťažnosti proti porušeniu základných práv a slobôd“, v ktorom na pomerne rozsiahlom priestoreopierajúc sa o judikatúru i relevantnú právnu argumentáciu dôvodí v prospech záveru,že„v konaní pred Najvyšším súdom SR ako súdom odvolacím a dovolacím nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd Sťažovateľa a z uvedeného dôvodu by Ústavný súd SR mal Sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti odmietnuť“.

Žalobca napokon doručil 1. júla 2015 ústavnému súdu aj„žiadosť o urýchlené prejednanie veci“, v ktorej opätovne akcentuje vlastnú právnu neistotu v prípadepozitívneho rozhodnutia ústavného súdu o predloženej sťažnosti, ako aj„dobu trvania predmetného sporu, ktorý trvá už od roku 1999“. Navrhuje„urýchlené odmietnutie Sťažnosti Sťažovateľa a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Systematicky a logicky považoval ústavný za vhodné najprv sa zaoberať časťousťažnostného petitu, ktorou sťažovateľ navrhuje vysloviť porušenie jeho základného právanebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

1. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...Návrh sťažovateľa vysloviť porušenie jeho základného práva nebyť odňatý svojmuzákonnému sudcovi je skutkovo rozdelený do troch rovín. Sťažovateľ namieta,že po zrušení v poradí prvého meritórneho prvostupňového rozsudku a následnom vráteníveci bola jeho vec pridelená inému sudcovi krajského súdu (JUDr. Savková), než bol sudca,ktorý zrušeným skorším rozsudkom vo veci samej rozhodol (JUDr. Pospech). Ďalejsťažovateľ kritizuje, že v prvej i v druhej odvolacej fáze konania mal o odvolaniachrozhodovať senát v identickom zložení. Napokon atakuje fakt, že o odvolaní proti v poradídruhému meritórnemu rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd v inom zloženísenátu v porovnaní s jeho zložením v čase pridelenia tejto druhej odvolacej veci.Vo všetkých uvedených prípadoch podľa sťažovateľa pre realizáciu zmien v osobáchzákonných sudcov neboli splnené podmienky ustanovené zákonom o súdoch.

1.1 Pokiaľ ide o prvú námietku týkajúcu sa zákonného sudcu na prvom stupni, tedav konaní na krajskom súde, nie je skutkovo sporné (preukazujú to prílohy sťažnosti),že kým v poradí prvým rozsudkom vo veci samej rozhodol sudca krajského súduJUDr. Peter Pospech, po vrátení veci z najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho bola vecpridelená sudkyni krajského súdu JUDr. Anne Savkovej.

Z príloh sťažnosti nevyplýva, že by túto ním tvrdenú vadu sťažovateľ v odvolaníproti v poradí druhému meritórnemu rozsudku namietal. Naznačená skutočnosť mámimoriadnu dôležitosť vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavya determinujúci právomoc ústavného súdu meritórne sťažnostnú námietku prejednaťa rozhodnúť o nej.

Najvyšší súd vo svojom odvolacom rozsudku totiž uviedol (strana 9), že odvolaniesťažovateľa je založené na dôvodoch podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) OSP. Odvolacídôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP, ktorý v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP zahŕňaaj možnosť namietať obsadenie konajúceho prvostupňového súdu, teda sťažovateľdo svojho odvolania nepojal, napriek tomu však tvrdí, že vo svojom odvolaní proti rozsudkukrajského súdu„uvedené skutočnosti uvádzal a upozorňoval“. Fotokópiu svojho odvolania sťažovateľ ústavnému súdu nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz o analyzovanej skutočnosti. Neuniesol teda vlastné dôkazné bremeno, a preto ústavný súd tvrdenú skutočnosť namietania nesprávneho obsadenia krajského súdu v odvolaní sťažovateľa nepovažoval za preukázanú. Je potom logické, že sa ňou najvyšší súd ako súd odvolací zoberať nemohol.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Českej republiky,«ústavní imperativ „nikdo nesmí být odňat svému zákonnému soudci“... nelze zaměňovat za procesní prostředek, jímž by mělo být ex post zvráceno již vydané rozhodnutí. Je proto na účastníkovi soudního řízení, aby námitku porušení ústavní ochrany, plynoucí ze zásady o zákonném soudci, uplatnil bezprostředně poté, co skutečnosti ji odůvodňující se mu staly známy»(nálezy z 29. mája1997 v konaní sp. zn. III. ÚS 230/96 a zo 6. júna 2002 v konaní sp. zn. III. ÚS 711/01).Sťažovateľov prípad vykazuje črty popísané v citovaných rozhodnutiach. Ústavný súdpreto nemá právomoc prvú námietku v relácii k napadnutému odvolaciemu rozsudkunajvyššieho súdu preskúmať.

Iná situácia však nastáva vo vzťahu medzi predmetnou námietkou sťažovateľaa atakovaným dovolacím uznesením najvyššieho súdu. Z jeho obsahu vyplýva,že v odvolaní sťažovateľ diskutovanú námietku predniesol a dovolací súd sa ňou meritórnezaoberal. Vyhodnotil ju však ako nedôvodnú s poukazom na § 51 ods. 4 a 7 zákonao súdoch. Z § 51 ods. 7 zákona o súdoch v znení účinnom v čase opätovného nápaduspornej veci na krajský súd vyplývalo, že ak bude vec súdu vrátená na ďalšie konaniea rozhodnutie vo veci, bude pridelená sudcovi, ktorému bola ako zákonnému sudcovipôvodne pridelená; ak takéhoto sudcu na súde niet, pridelí sa vec náhodným výberompomocoutechnickýchprostriedkovaprogramovýchprostriedkovschválenýchministerstvom podľa rozvrhu práce. Súčasne v § 51 ods. 4 písm. b) umožňoval zákono súdoch prerozdelenie vecí už pridelených, a to v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami.

Problém posúdenia ústavnej akceptovateľnosti právneho názoru, a tým ajrozhodnutia dovolacieho súdu sa takto zužuje na zodpovedanie otázky, či relevantnéustanovenia zákona o súdoch interpretoval a následne použil dovolací súd ústavnekonformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonuprávomoci všeobecného súdu je totiž opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti sústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil sinterpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiťnapadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavneneodôvodnený, resp. ústavne nekonformný (III. ÚS 355/2013). O svojvôli pri výklade aleboaplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, bybolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02).

Z citovaných vlastných stabilných právnych názorov i z okolností prípadua z na ne nadväzujúcej argumentácie sťažovateľa vyplýva, že ústavná konformitadovolacieho uznesenia najvyššieho súdu sa koncentruje do zodpovedania otázky, či najvyššísúd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa interpretoval ustanovenia zákona o súdochv súlade s účelom základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.Inými slovami, ide o to, či preradenie sudcu na rozhodovanie odlišnej agendy možnopovažovať za zmenu v obsadení súdu, tak ako to predpokladal v roku 2009 zákon o súdochv § 51 ods. 4 písm. b).

Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednuzo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Totozákladné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci buderozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel,ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivýmsudcom tak, aby bola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy a abybol vylúčený (z rôznych dôvodov a pre rozličné účely) výber sudcov „ad hoc“ (m. m.I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vecprerokovať a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiťza svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový (IV. ÚS 459/2012).

Špecifikom sťažovateľovho prípadu je skutková okolnosť spočívajúca v tom,že konanie o odvolaní podanom proti v poradí prvému meritórnemu rozsudku krajskéhosúdu presiahlo rámec kalendárneho roka. V poradí prvý prvostupňový rozsudok bolvyhlásený 19. decembra 2005. O odvolaní rozhodol najvyšší súd ako súd odvolacíuznesením z 28. januára 2009 v konaní sp. zn. 3 Obo 68/2007. Následne, ešte v roku 2009,sa teda vec vrátila krajskému súdu.

Nie je sporné, že rozvrhom práce krajského súdu v obdobiach rokov 2006, 2007,2008 a 2009 mohlo dochádzať k zaraďovaniu JUDr. Petra Pospecha do iných kolégiíkrajského súdu na účel vybavovania vecne odlišnej agendy. Či takáto skutočnosť jealebo nie je zmenou v obsadení súdu, je vecou zákonnosti, pre ústavný súd je všakpodstatné, že k zmene (zaradeniu JUDr. Petra Pospecha do iného kolégia) došlo v čase,keď o sťažovateľovej veci rozhodoval v štádiu odvolacom iný (najvyšší) súd. Právepopísanou skutkovou črtou sa posudzovaný prípad líši od iných káuz, v ktorých ústavný súddospel k záveru, že na základe zmeny v rozvrhu práce, ktorou došlo k zmene obsadeniasenátu po pridelení veci, bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy(pozri napr. III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 459/2012 a pod.). Rozhodnutie najvyššieho súduo odvolaní nemohol v čase prípravy rozvrhu práce krajského súdu na rok 2009 predsedatohto súdu prejudikovať (prvostupňové rozhodnutie mohol najvyšší súd aj zmeniťalebo potvrdiť, a tak vo veci sám rozhodnúť), a teda možno vylúčiť podozrenie, že bypri zaraďovaní JUDr. Petra Pospecha do správneho kolégia mohol byť vedený snahou odňaťsťažovateľovu vec tomuto sudcovi krajského súdu, či dokonca snahou zabezpečiť jejpridelenie inému konkrétnemu sudcovi (sudkyni). Súčasne sťažovateľ nenamietal, že bypri prideľovaní veci JUDr. Anne Savkovej došlo k porušeniu požiadavky náhodného výberuplynúcej z § 51 ods. 4, resp. z § 51 ods. 7 zákona o súdoch. Účel základného práva nebyťodňatý zákonnému sudcovi spočívajúci v snahe zabrániť, aby predseda súdu ako orgánexekutívy mohol na základe vlastnej úvahy, vychádzajúc v ústrety inému účastníkovikonania odňať vec zákonnému sudcovi a prideliť ju inému (II. ÚS 47/99), tak podľa názoruústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci nebol narušený.

Spojenie interpretačného prístupu dovolacieho súdu k dotknutým ustanoveniamzákona o súdoch a relevantných skutkových okolností sťažovateľovej veci pretopodľa názoru ústavného súdu vylučuje signály ústavnej nekonformnosti. Prvá námietkaporušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny jepreto nedôvodná.

1.2 Sťažovateľ kritizuje aj skutočnosť, že kým v prvej odvolacej fáze jeho kauzy(sp. zn. 3 Obo 68/2007) rozhodoval najvyšší súd v senáte zloženom z JUDr. BeátyMiničovej, JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Viery Pepelovej, po opätovnom nápade vecina najvyšší súd (z dôvodu odvolania podaného proti v poradí druhému meritórnemurozsudku krajského súdu; sp. zn. 4 Obo 42/2010) rozhodoval tento v inom zložení senátu(JUDr. Štefan Šatka, JUDr. Alena Priecelová a JUDr. Viera Pepelová). Sťažovateľv podstate presadzuje právny názor, podľa ktorého zásada nemennosti zákonného sudcu jeaplikovateľná i na opakujúce sa odvolacie štádiá základného (nachádzacieho) konania.

V relácii k odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 97/2011-1089, 4 Obo98/2011 z 28. decembra 2011 ústavný súd nemá právomoc na prerokovanie predmetnejsťažnostnej námietky, pretože podľa § 237 písm. g) OSP existuje „iný súd“, tak ako ho mána mysli čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý poskytuje ochranu sťažovateľovmu základnému právunebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Svoje právo sťažovateľ dokonca aj využil,keď v dovolaní proti uvedenému odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu nesprávneobsadenie v jeho veci konajúceho súdu namietol. V tejto časti tak ústavný súd musísťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutieo nej.

Pokiaľ ide o právny názor dovolacieho súdu, ten sa oprel o ustanovenie čl. II ods. 10všeobecnejčastirozvrhuprácenarok2010(http://www.supcourt.gov.sk/data/files/428_rozvrh_prace_rok_2010.pdf), podľaktorého«ak päťčlenný senát Najvyššieho súdu SR zruší rozhodnutie trojčlenného senátu Najvyššieho súdu SR a vec mu vráti na ďalšie konanie, koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom – spravodajcom v senáte, ktorý vydal zrušené rozhodnutie. Ak taký senát neexistuje, pridelí sa vec náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce. To isté sa vzťahuje na prípady opätovného pridelenia veci po jej vrátení bez vydania rozhodnutia (spôsobom „inak“) alebo po vrátení veci z Ústavného súdu SR.».

Ústavný súd konštatuje, že citované ustanovenie na prvý pohľad nereguluje skutkovýstav, ktorý nastal v sťažovateľovej veci. Upravuje totiž spôsob prideľovania veci, ktorá savracia trojčlennému senátu najvyššieho súdu z vyššej inštancie (päťčlenný senát najvyššiehosúdu). V sťažovateľovom prípade vec mala byť pridelená trojčlennému senátu po tom,ako bolo podané odvolanie proti rozsudku súdu nižšej inštancie. Takto by bolo možnékonštatovať rozpor pridelenia sťažovateľovej odvolacej veci s citovaným ustanovenímrozvrhu práce na rok 2010, úlohou ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy jevšak rozhodnúť, či uvedený formálny rozpor mal negatívny dopad na základné právosťažovateľa zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.

Článok 48 ods. 1 prvá veta ústavy v sebe obsahuje imanentnú zákonnú výhraduv slovách „zákonný“ sudca. Ústava je tak v tejto časti pojmovo „závislá“ od zákonnejúpravy. Obsah pojmu „zákonný sudca“ je vymedzený v zákone. Ešte inak povedané, musíísť o sudcu určeného v súlade so zákonom ustanoveným postupom. Čiže tu nejdeo autonómny ústavný obsah, ale o to, že obsahom ústavnej normy v čl. 48 ods. 1 ústavy jevlastne zákonná úprava. Ústavný súd preto pri posudzovaní tohto práva preskúmava súladso zákonom, resp. rozvrhom práce, alebo dokonca súlad rozvrhu práce so zákonom(II. ÚS 16/2011).

Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhompráce na konanie a rozhodovanie v senáte (III. ÚS 46/04).

Z obsahu rozvrhu práce na rok 2010 zverejneného na webovom sídle najvyššiehosúdu ústavný súd zistil, že v 8. marca 2010, keď v poradí druhá odvolacia vec sťažovateľabola predložená najvyššiemu súdu na rozhodnutie, už neexistoval senát obchodnoprávnehokolégia v zložení JUDr. Beáta Miničová, JUDr. Viera Pepelová a JUDr. ElenaKrajčovičová. Sudkyňa JUDr. Elena Krajčovičová totiž bola zaradená do správneho kolégianajvyššieho súdu, sudkyňa JUDr. Beáta Miničová bol zaradená do senátu „2 O“ a sudkyňaJUDr. Viera Pepelová bola zaradená do senátu „4 O“.

Ústavný súd už vyslovil, že občianske súdne konanie predstavuje jeden celok trvajúciod jeho začatia až do právoplatného ukončenia, a to bez ohľadu na počet opakujúcich saodvolacích fáz, ktoré sa v ňom vyskytnú. Keďže ide o jeden celok, z meritórneho hľadiskato znamená, že má iba jeden predmet, iba jednu „vec“ (III. ÚS 46/2012). Judikovaný postojústavného súdu však nie je v prípade sťažovateľa plne použiteľný, pretože kým vo vecisp. zn. III. ÚS 46/2012 išlo o problém zákonného súdu v napätí s požiadavkou jehonestrannosti (čl. 46 ods. 1 ústavy), v tu prerokúvanej veci ide o požiadavku zákonnéhosudcu v napätí s požiadavkou nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Základné právozaručené čl. 48 ods. 1 ústavy sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom (I. ÚS 90/97).

Zákon o súdoch v znení účinnom v rozhodnom čase nereguloval explicitne spôsobpridelenia odvolania vo veci, v ktorej už raz odvolací súd o inom odvolaní konal a rozhodol.

Podľa § 51 ods. 5 zákona o súdoch účinného v roku 2010... v konaní o riadnychalebo mimoriadnych opravných prostriedkoch vec vybaví senát, ktorému bola v súlades rozvrhom práce pridelená náhodným výberom, ak sa skutočnosti odôvodňujúceprerozdelenie veci podľa odseku 4 netýkajú všetkých sudcov.

Podľa § 51 ods. 7 zákona o súdoch účinného v roku 2010 ak bude vec súdu vrátenána ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci, bude pridelená sudcovi, ktorému bolaako zákonnému sudcovi pôvodne pridelená; ak takéhoto sudcu na súde niet, pridelí sa vecnáhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkovschválených ministerstvom podľa rozvrhu práce.

V sťažovateľovej veci nešlo o prípad podľa citovaného § 51 ods. 5 zákona o súdochúčinného v roku 2010, pretože išlo o opätovné vybavovanie odvolania, hoci v tej istej veci.Na druhej strane však neboli naplnené ani podmienky hypotézy právnej normy v § 51 ods. 7zákona o súdoch účinného v roku 2010, keďže vec nebola najvyššiemu súdu „vrátená“, hocimu bola opätovne v tej istej veci predložená.

Ústavnýsúdkonštatuje,žeprideleniesťažovateľovhoodvolania,ku ktorému pristúpil najvyšší súd, vychádzalo z kombinácie požiadavky nemennosti razustanoveného zákonného sudcu (senátu) a popísaného faktu neexistencie senátu v zložení,v akom rozhodoval o v poradí prvom odvolaní v predmetnom obchodnoprávnom spore.Za týchto okolností bola pre najvyšší súd rozhodujúcim kritériom pridelenia sťažovateľovhoodvolania osoba sudcu – spravodajcu. Ústavný súd už vyslovil právny názor,podľa ktorého referujúci sudca má nepopierateľne dôležitý význam pre priebeh konania,ale základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavynezahŕňa právo na vopred určeného referujúceho člena senátu (III. ÚS 31/01).Z formulovaného právneho názoru ústavného súdu nevyplýva, že by sudca spravodajca(referujúci člen senátu) nemohol byť za určitých okolností kritériom pridelenia veci.Najvyšší súd zjavne dospel k záveru, že okolnosti prípadov identických s prípadomsťažovateľa (opätovný nápad odvolania po zmenách obsadenia senátov) umožňujúprideľovať veci senátom, v ktorých sú zaradení sudcovia spravodajcovia z predchádzajúcichodvolacích fáz konania.

Tento prístup nie je podľa názoru ústavného súdu vadný vo väzbe na sťažovateľovozákladné právo zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny. Nevyvoláva totižžiadne pochybnosti o tom, že prostredníctvom neho predseda najvyššieho súdu nemôžedosiahnuť odňatie sťažovateľa jeho zákonnému sudcovi. Platí tu rovnaký záverako v prípade prvej sťažnostnej námietky (bod 1.1), a to že podanie odvolaniaproti rozsudku krajského súdu vyhlásenému 17. februára 2010 (a teda opätovný nápadodvolacej veci na najvyšší súd) nemohol v čase prípravy rozvrhu práce na rok 2010predseda najvyššieho súdu predpokladať. Postup najvyššieho súdu teda nesignalizuje„ad hoc“ výber sudcov v sťažovateľovej kauze.

Ústavný súd v už spomenutej veci sp. zn. II. ÚS 16/2011 uviedol, že náhodnosť,objektivita výberu sudcov je jedným z komponentov, ktoré vytvárajú v modernom štátedôveru v inak anonymné, byrokratické súdnictvo... Nie je to jediný spôsob zabezpečeniaobjektivity. Opakom je, takpovediac, pevný rozvrh ako napríklad v Nemeckualebo v Rakúsku, kde je sudca presne určený podľa začiatočného písmena žalovanéhoalebo sídla a pod., prípadne prideľovanie vecí podľa poradia. Obidva systémy všakzabezpečujú istú objektívnosť ako garanciu pred manipulovaním s vecami.

Ústavný súd tak v závere k posudzovanej sťažnostnej námietke zhodnocuje, že tátopri absencii explicitnej zákonnej regulácie (založenej zásadne na požiadavke náhodnéhovýberu) nevyvoláva pochybnosti o objektivite vopred stanovených kritérií pre prideleniesťažovateľovej odvolacej veci. Preto je nedôvodná.

1.3 Napokon sťažovateľ argumentuje v prospech porušenia svojho základného právazaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny aj poukazom na zmeny rozvrhu prácenajvyššieho súdu na rok 2011, ktoré vykonal predseda najvyššieho súdu opatrením č. 1zo 14. januára 2011 a opatrením č. 16 z 19. septembra 2011. Obe opatrenia sa dotýkalizaradenia JUDr. Štefana Šatku v senátoch obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu.V poradí druhá odvolacia vec sťažovateľa bola totiž v roku 2010 pridelená senátu, ktoréhočlenom bol práve JUDr. Štefan Šatka. V roku 2011 mu bol dočasne pozastavený výkonfunkcie sudcu, v dôsledku čoho predseda najvyššieho súdu túto skutočnosť uviedolv rozvrhu práce na rok 2011 jeho prvou zmenou. Po ukončení právneho režimu dočasnéhopozastavenia výkonu funkcie sudcu predseda najvyššieho súdu zmenil rozvrh práce na rok2011 tak, že JUDr. Štefana Šatku zaradil do iného senátu obchodnoprávneho kolégianajvyššieho súdu, a tak už menovaný nerozhodoval o odvolaní sťažovateľa.

Zákaz zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už pridelenýchna prerokovanie vyplýva zo zásady vyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienokvykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného právana zákonného sudcu (III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 170/2014). Niet však pochýb, že dočasnépozastavenie výkonu funkcie sudcu ako právom aprobovaný inštitút (§ 22 zákonač. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov) má svojou podstatou za následok, že dotknutý sudca počas jehotrvania nemôže participovať na uskutočňovaní súdnej moci, a to ani v prípadoch,v ktorých pred dočasným pozastavením výkonu funkcie ako zákonný sudca pôsobil.

Dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu však má aj nepriame právne dôsledky.Na jeho miesto totiž musí nastúpiť iný zákonný sudca, aby bolo možné rozhodovaťvo veciach pôvodne mu pridelených. Nahradením sudcu, ktorého výkon funkcie boldočasne pozastavený, dochádza v ním dovtedy prejednávaných kauzách k založeniu pozíciezákonného sudcu pre toho sudcu, ktorý nahrádza „pozastaveného“ sudcu.

Senát najvyššieho súdu „4 O“ mal v rozvrhu práce na rok 2011 určených štyrochčlenov. Okrem JUDr. Štefana Šatku, JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Viery Pepelovej bolačlenkou tohto senátu aj JUDr. Gabriela Mederová. V sťažovateľovej veci konal tento senátv trojčlennom, už uvádzanom zložení. Bolo potom logické, že po dočasnom pozastavenívýkonu funkcie sudcu JUDr. Štefana Šatku na jeho miesto nastúpila JUDr. GabrielaMederová ako riadna členka senátu „4 O“, a preto nebolo potrebné opakovať procedúrunáhodného prideľovania veci tak, ako to v skutkovo podobnom prípade vyžadoval ústavnýsúd vo veci sp. zn. IV. ÚS 170/2014. Nastúpením JUDr. Gabriely Mederovejdo prejednávania sťažovateľovej veci sa založila jej právna pozícia zákonného sudcu,resp. člena zákonného senátu.

Pre posúdenie sťažovateľom kritizovanej zmeny v obsadení senátu „4 O“ má významaj ďalšia skutková okolnosť zistená ústavným súdom z príloh sťažnosti. Odvolacia vecdruhýkrát napadla na najvyšší súd 8. marca 2010, pričom najvyšší súd v senáte zloženomz JUDr. Aleny Priecelovej, JUDr. Štefana Šatku a JUDr. Viery Pepelovej vrátil 24. marca2010 vec krajskému súdu bez vydania rozhodnutia na účel doplnenia rozsudku. Vec sapotom vrátila na najvyšší súd na rozhodnutie 31. mája 2011, teda v čase, keď sa rozvrhpráce na rok 2011 uplatňoval stále v znení zmeny vykonanej opatrením predsedunajvyššieho súdu č. 1 z 19. januára 2011, ktorého ústavnú akceptovateľnosť vo vzťahuk JUDr. Štefanovi Šatkovi nemožno vzhľadom na objektívnu skutočnosť dočasnéhopozastavenia výkonu funkcie sudcu spochybniť. Za týchto okolností musel vo vecisťažovateľovho odvolania rozhodovať senát „4 O“ v jedinom do úvahy prichádzajúcomzložení, a to – JUDr. Alena Priecelová, JUDr. Viera Pepelová a JUDr. Gabriela Mederová.Skutočnosť, že 19. septembra 2011 bol JUDr. Štefan Šatka znovu zaradený do rozvrhupráce na rok 2011 ako sudca vykonávajúci svoju funkciu už na zložení senáturozhodujúceho o sťažovateľovej veci, nemohla nič zmeniť, lebo ukončenie dočasnéhopozastavenia výkonu funkcie sudcu nie je právom aprobovaným dôvodom na zmenuzákonného sudcu.

Z odôvodnenia dovolacieho uznesenia vyplývajúci fakt, že najvyšší súdpri posudzovaní uvedených skutkových okolností vychádzal formálne zo zneniaustanovenia rozvrhu práce na rok 2011 (čl. II ods. 10 všeobecnej časti), je z hľadiskaprieskumu ústavného súdu významovo sekundárny. Pre ústavný súd je podstatný výsledok,teda to, v akom zložení senát najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho napokon o odvolanísťažovateľa rozhodol (napr. III. ÚS 390/2010).

Zloženie senátu „4 O“ pri rozhodovaní o sťažovateľovom odvolaní v spojenís popísanými chronologicky usporiadanými nespornými skutočnosťami má podľa názoruústavného súdu za následok vylúčenie možnosti predsedu najvyššieho súdu manipulovaťzložením senátu, ktorému bola sťažovateľova vec pridelená. Opatrenie č. 1 z 19. januára2011 bolo totiž reakciou na objektívnu skutočnosť (dočasné pozastavenie výkonu funkciesudcu) a opatrenie č. 16 z 19. septembra 2011 sa už zákonného sudcu v sťažovateľovej vecinijako nedotklo. Ústavný súd tak vyhodnotil aj tretiu námietku sťažovateľa argumentujúcuv prospech záveru o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavya podľa čl. 38 ods. 1 listiny dovolacím uznesením najvyššieho súdu ako nedôvodnú.

2. Porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6ods. 1 dohovoru sťažovateľ namietal na podklade argumentácie o nedostatočnostiodôvodnenia odvolacieho rozsudku najvyššieho súdu a o nevysporiadaní sa s odbornýmistanoviskami renomovaných predstaviteľov právnej vedy k posúdeniu platnosti spornýchzmeniek. Dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu vytýka, že ním„nebolo ústavne konformným spôsobom napravené“pochybenie odvolacieho súdu.

Ústavný súd najprv uvádza, že pokiaľ ide o namietaný odvolací rozsudoknajvyššieho súdu, považuje sťažnosť za podanú včas. Vyplýva to z ustálenej judikatúry,podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežnepodanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutío dovolaní (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09). Podľa názoruústavného súdu, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46ods. 1 ústavy, sa v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolanísťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu zachováva aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu [rozsudok Európskehosúdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54].

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantnezdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritomaj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právona odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, žena každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽPz 19. 4. 1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Splneniepovinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétnyprípad (napr. rozsudok ESĽP vo veci Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalido všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Sťažovateľ kritizoval posúdenie platnosti sporných zmeniek zo strany v jeho vecikonajúcich súdov.

Ústavný súd zhodne so sťažovateľom konštatuje, že jadro odôvodnenia rozsudkunajvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je skutočne stručné, keď na strane 16 rozsudkuskonštatoval vnútornú rozpornosť v obsahu zmeniek. Ústavný súd tu však pripomína svojustabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdua odvolacieho súdu s prihliadnutím na § 219 ods. 2 OSP nemožno posudzovať izolovane(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 327/08), a tak odôvodnenie napadnutéhorozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho je nevyhnutné preskúmať v spojitostis rozsudkom krajského súdu.

V prvostupňovom rozsudku zo 17. februára 2010 krajský súd počnúc stranou 13až po stranu 19 vysvetlil svoje právne názory vedúce k posúdeniu vzájomného návrhusťažovateľa ako nedôvodného. Vychádzal z teoretických charakteristík zmeniekako cenných papierov, z relevantných ustanovení zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkovýa šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len „zmenkový zákon“), ktoré následneaplikoval na zistený obsah sporných zmeniek. Pritom vychádzal aj z vykonanéhodokazovania (svedeckých výpovedí), ako aj z gramatickej analýzy problematickéhoslovného spojenia použitého na zmenkách. Ústavný súd nepovažuje za potrebné tieto pasážeodôvodnenia prvostupňového rozsudku citovať.

V odvolaní sťažovateľ vyjadril opačný názor na vyhodnotenie obsahu zmeniekz pohľadu ich platnosti a namietol aj nesprávnosť skutkových záverov, keď podľa jehonázoru krajský súd nevykonal všetky potrebné dôkazy.

Z rekapitulovaných postojov vyplýva, že podstatnou otázkou v predmetnom konaníbolo posúdenie obsahovej stránky zmeniek z pohľadu toho, či ich obsah je do tej mieryvnútorne rozporný, že to spôsobuje ich neplatnosť. Ak sa najvyšší súd ako súd odvolacís právnymi názormi krajského súdu stotožnil, postačuje podľa názoru ústavného súduaj stručné odôvodnenie smerujúce ku konštatovaniu vecnej správnosti odvolanímatakovaného rozsudku. Námietku nedostatočnosti odvolacieho rozsudku najvyššieho súdupreto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Rovnaký záver zaujal ústavný súd aj vo vzťahu ku kritike najvyššieho súdu ako súdudovolacieho. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a v konaní o ňomdovolací súd nemôže naprávať akékoľvek vady postupu a rozhodnutia v základnom(nachádzacom) konaní. Z tohto hľadiska je judikatúra najvyššieho súdu, pokiaľ ideo stotožnenie nedostatočného odôvodnenia odvolacieho rozsudku s vadou podľa § 237písm. f) OSP alebo podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, značne rozmanitá. Sťažovateľ sivybral druhé z uvedených ustanovení, ktoré procesnú prípustnosť dovolania nezakladá, jelen spôsobilým dôvodom už procesne prípustného dovolania. Napriek tomu najvyšší súdako súd dovolací neopomenul (strana 10 11 dovolacieho uznesenia) ani možnosť posúdiť̶nedostatočné odôvodnenie napadnutého odvolacieho rozsudku z hľadiska možnej vadypodľa § 237 písm. f) OSP. Na podklade stručnej rekapitulácie však vysvetlil,že„rozhodnutie odvolacieho súdu vrátane jeho odôvodnenia... spĺňa parametre vyžadované v § 157 ods. 2 O. s. p.“.

Ústavný súd uzatvára, že napadnuté dovolacie uznesenie pri konštatovanomobmedzenom rozsahu dovolacieho prieskumu zasahujúceho do už právoplatne nastolenéhostavu právnej istoty nepochybne obstojí. Bolo by neúčelné očakávať od najvyššieho súduakosúdudovolaciehodôslednéopakovanieprávnychzáverova hodnotení,ku ktorým dospeli súdy v základnom konaní. V tejto súvislosti považuje ústavný súdza nedôvodnú aj sťažovateľovu kritiku, podľa ktorej sa v jej veci konajúce súdynevysporiadali s právnymi analýzami právnych teoretikov, ktoré do spisu sťažovateľpredložil. V judikatúre ani v právnej teórii niet sporu o tom, že doktrinálny výklad práva,teda výklad podaný právnou vedou, nie je nijako právne záväzný. Navyše, aj krajský súdv odôvodnení svojho rozsudku použil pramene poznania obsahu a účelu právnych noriem,ktoré pochádzajú zo sféry právno-teoretickej (strana 16 rozsudku krajského súdu). Ak siza týchto okolností všeobecné súdy vybrali jeden z do úvahy prichádzajúcich výkladovrelevantných právnych noriem a primerane svoj výber odôvodnili, nemožno ich postupuv ústavno-právnej rovine nič vytýkať, a to ani vtedy, ak sa so stanoviskami predloženýmisťažovateľom osobitne v dôvodoch svojich napadnutých rozhodnutí nezaoberali.

3. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípadeby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánomochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd bytakým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecnýchsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciapod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, ako aj uznesením najvyššieho súdu akosúdu dovolacieho odmietol, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietalporušenie práva hmotnej povahy zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny i čl. 1ods. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcimzo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnýmiprincípmi z perspektívy ich možného porušenia.

4. V závere odôvodnenia svojho uznesenia považuje ústavný súd za potrebnévyjadriť sa aj k podaniam, ktoré mu doručil žalobca v konaní pred všeobecnými súdmia v ktorých sa domáhal priznania postavenia vedľajšieho účastníka, k čomu pripojilaj argumentáciu vo veci samej, ba aj žiadosť o urýchlené rozhodnutie vo veci.

Podľa § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde vedľajšími účastníkmi konania sú osoby,ktorým toto postavenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú. Majúv konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastníci konania, konajú však iba samy za seba.

Ústavný súd už konštatoval, že § 31a zákona o ústavnom súde neznamená,že do rozhodovacej činnosti ústavného súdu možno „prenášať“ jednotlivé inštitútyObčianskeho súdneho poriadku. Citované ustanovenie pripúšťa iba primerané použitieObčianskeho súdneho poriadku (alebo Trestného poriadku). Ustanovenie § 21 ods. 2 zákonao ústavnom súde je vo vzťahu k ustanoveniu § 31a zákona o ústavnom súde lex specialis,pričom v zmysle uvedeného sa žalobcovi zo základného konania podľa žiadnehoustanovenia zákona o ústavnom súde nepriznáva postavenie vedľajšieho účastníka. Takétopostavenie priznáva zákon o ústavnom súde v konaní o súlade právnych predpisov iba vládeSlovenskej republiky (§ 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd neprehliadol, že sám viackrát s akcentom na ústavne konformný výkladzákona (m. m. I. ÚS 363/08) priznal postavenie vedľajšieho účastníka konania a na jehovyjadrenie k sťažnosti pri svojom rozhodovaní prihliadal. Je však potrebné zvýrazniť,že inštitút vedľajšieho účastníctva v konaní pred ústavným súdom zaisťuje len pomocv konaní, keď vedľajší účastník vystupuje na strane všeobecného súdu a podporuje jehoobranu proti napadnutému rozhodnutiu (I. ÚS 223/09).

Ústavný súd však nepovažoval za potrebné zaoberať sa procesnými podaniamia v nich formulovanými návrhmi žalobcu, keďže konanie o sťažnosti sa vzhľadom na jejodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nedostalo do fázy meritórnehoprejednania, v rámci ktorého by bolo možné na vyjadrenia žalobcu prihliadnuť.

5. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite (návrhna zrušenienapadnutýchrozhodnutí,napriznaniefinančnéhozadosťučinenia,ako aj náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015