znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 602/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. D., M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody B.,   vo veci namietaného porušenia čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6   ods.   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 11 T/100/2012 zo 14. augusta 2012 a jeho práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 Tos/61/2012 z 26. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2012 doručená sťažnosť A. D., M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 T/100/2012 zo 14. augusta 2012 a jeho práv podľa „čl. 5“ dohovoru uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos/61/2012 z 26. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v rámci trestného stíhania vedeného   proti   jeho   osobe   (pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   11   T/100/2012)   vzatý do väzby, a to na základe uznesenia okresného súdu z 26. decembra 2011 z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   11   T/100/2012   z 28.   júna   2012   zamietol   podľa ustanovenia   § 72 ods. 1 písm. b) s použitím ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal poskytnutý písomný sľub sťažovateľa ako náhradu   väzby z dôvodov   podľa   ustanovení § 71 ods.   1 písm.   a) a c) Trestného   poriadku.   Toto   rozhodnutie   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   sťažnosťou, o ktorej krajský súd svojím uznesením sp. zn. 2 Tos/61/2012 z 26. júla 2012 rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že „okresný súd, ako aj krajský súd účelovo vytvára väzobné dôvody a neprihliada na zákonné dôvody“. Sťažovateľ namieta, že krajský súd pri rozhodovaní   o jeho   sťažnosti   nerešpektoval   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva prezentujúcu kritéria opodstatňujúce tzv. útekovú väzbu, pretože dôvodnosť väzby v jeho prípade posudzoval podľa názoru sťažovateľa len na základe závažnosti možného trestu.   Sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   neprimeranosť   doterajšej   dĺžky   väzby   dôvodiac prieťahmi   v súdnom   konaní   v dôsledku   opakovaného   odročenia   hlavného   pojednávania nezavineného jeho osobou.

Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 11 T/100/2012 zo 14. augusta 2012 podľa ustanovenia § 88 ods. 1 Trestného poriadku nariadil v trestnej veci sťažovateľa obmedzenie osobnej slobody svedka a jeho následné predvedenie predsedovi senátu okresného súdu, ktorý predmetné uznesenie vydal.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd v označenom uznesení porušil voči jeho osobe princíp prezumpcie neviny zakotvený jednak v Trestnom poriadku, ako aj v čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, keď v predmetnom rozhodnutí použil výrok, ktorým podľa názoru sťažovateľa dal najavo, že ho považuje za vinného napriek skutočnosti, že jeho vina nebola potvrdená právoplatným rozsudkom.

Napokon   sťažovateľ   argumentuje: „Taktiež   namietam   porušenie   čl.   6   Dohovoru (ďalej   len   Dohovoru)Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Mám   za   to   že   opakovaným porušovaním mojich práv je celé súdne konanie voči mojej osobe nespravodlivé.“

Opierajúc sa o uvedenú argumentáciu sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 11 T/100/2012 zo 14. augusta 2012, ako aj „čl. 5“ dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos/61/2012   z 26.   júla   2012, uznesenie krajského súdu zrušil,   prikázal okresnému súdu prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.

Sťažovateľ   v závere   sťažnosti   formuluje   aj   svoj   návrh   na   vydanie   dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   uložil   okresnému   súdu   alebo   krajskému   súdu   povinnosť   prepustiť sťažovateľa z väzby slobodu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K namietanému   porušeniu   čl.   50   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   2   dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 11 T/100/2012 zo 14. augusta 2012

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia princípu prezumpcie neviny garantovaného čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru označeným uznesením okresného súdu ústavný súd   zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.

Vo   vzťahu   k   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   disponoval   sťažovateľ opravným   prostriedkom   –   sťažnosťou,   prostredníctvom   ktorej   mohol   okrem   priamych námietok   týkajúcich   sa   spôsobu   predvedenia   svedka   poškodeného   prezentovať   aj   svoje výhrady k zvoleným formuláciám uznesenia, narúšajúcim podľa názoru sťažovateľa princíp prezumpcie neviny voči jeho osobe. Poskytnutie ochrany v danom prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy a dohovoru spadalo do právomoci buď samotného okresného súdu v rámci autoremedúrneho konania (§ 190 ods. 1 Trestného poriadku), resp. nadriadeného súdu (v prípade, že by okresný súd sám sťažnosti sťažovateľa autoremedúrou nevyhovel), čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 a ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tost/61/2012 z 26. júla 2012

V zmysle judikatúry ústavného súdu   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením sp. zn. 2 Tost/61/2012 z 28. júna 2012 porušil krajský súd jeho práva zaručené „čl. 5“ dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   ako   aj   z časti   vyžiadaného   spisového   materiálu okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   proti   sťažovateľovi   je   vedené   väzobné   trestné stíhanie   (medzičasom   nastúpil   sťažovateľ   výkon   trestu   odňatia   slobody)   pre   zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a iné Trestného zákona. V rámci vedeného trestného stíhania bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. Tp/39/2011 z 26. decembra 2011 (sudcom pre prípravné konanie) vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku, podľa ktorých obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že: a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký   trest,   b)   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Uznesením sp. zn. 11 T/100/2012 z 28. júna 2012 okresný súd   zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal jeho písomný sľub ako náhradu za väzbu a ponechal ho vo väzbe z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Ústavný   súd   ďalej   zistil, že „Po   podaní   obžaloby   boli   vo   veci   na   hlavnom pojednávaní vypočutí okrem obžalovaného aj svedkovia A. K., A. Š., L. P., Ľ. P., M. M. a Ing.   T.   A.   Z dôvodu,   že na hlavné pojednávanie,   ktoré sa konalo dňa 07.06.2012 bol poškodený a zároveň svedok D. M. pod vplyvom alkoholu, bolo upustené od jeho výsluchu a toto hlavné pojednávanie bolo aj za účelom jeho opätovného výsluchu, ako aj výsluchu svedkov J. K. a J. C. odročené na deň 28.06.2012, pričom svedkovia M. a K. naň mali byť predvedení príslušníkmi polície. Predvedenie svedkov však vykonané nebolo z dôvodu, že M.   nebol   v mieste   bydliska   zastihnutý   a K.   sa   nachádza   na protialkoholickom   liečení. Na hlavnom pojednávaní dňa 28.06.2012 bol však vypočutý svedok K., ktorý sa na hlavné pojednávanie   dostavil   dobrovoľne   z protialkoholického   liečenia,   ktoré   vykonáva na Psychiatrickom oddelení v R., pre neprítomnosť svedkov M. a C. však bolo toto hlavné pojednávanie   opäť   odročené,   a to   na neurčito   z dôvodu,   že   vo   vzťahu   k svedkovi a poškodenému D. M. bude realizovaný procesný postup podľa § 88 ods. 1 Tr. poriadku. “.Na uvedenom hlavnom pojednávaní podal sťažovateľ žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku a súčasne navrhol nahradenie jeho väzby poskytnutým   písomným   sľubom,   pričom   argumentoval,   že „hlavné   pojednávanie   je v predmetnej trestnej veci opätovne odročované z dôvodov, ktoré nespôsobil obžalovaný, ale   z dôvodov   nemožnosti   vykonania   výsluchu   svedkov,   navrhnutých obžalobou,   ktorých nebolo možné ani predviesť“.

Okresný súd ešte v uvedený deň na hlavnom pojednávaní rozhodol o žiadosti tak, že ju podľa ustanovenia § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku s použitím ustanovenia § 79 ods.   3   Trestného   poriadku   ako   nedôvodnú   zamietol   a podľa   ustanovenia   §   80   ods.   1 písm. b) Trestného poriadku poskytnutý písomný sľub sťažovateľa neprijal. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol: „Podľa názoru predsedu senátu u obžalovaného A. D. dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku naďalej trvá, pretože obžalovaný sa v mieste trvalého bydliska nezdržiaval a viackrát menil miesto pobytu. Podaním obžaloby hrozí   ďalej   dôvodná   obava,   že   po   prepustení   z väzby   na   slobodu   ujde,   alebo   sa   bude skrývať, pretože mu hrozí vysoký trest, a to s prihliadnutím k tomu, že v obžalobe sa mu kladie za vinu   spáchanie jedného zločinu   a dvoch prečinov,   a to   spáchaných   viacerými skutkami, preto prichádza v úvahu, pokiaľ bude uznaný za vinného, použitie asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona, v ktorom prípade sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu najprísnejšie trestného o 1/3-tinu a trest sa ukladá nad 1/2-vicu takto určenej trestnej sadzby.

Zároveň trvá aj dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku a hrozí, že v prípade   prepustenia   z väzby   bude   obžalovaný   pokračovať   v trestnej   činnosti,   a to s prihliadnutím najmä k tomu,   že aj napriek svojmu mladému veku bol doposiaľ 5-krát súdne trestaný a z výkonu trestu pre násilnú trestnú činnosť bol prepustený dňa 04.12.2011 a už necelé dva týždne sa mal dopustiť skutkov, spáchanie ktorých mu je kladené za vinu v tomto konaní.

Oba dôvody väzby u obžalovaného sú zvýraznené aj tým, že z doposiaľ vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní, a to z výsluchu svedkov K., K., M. a Ing. A. vyplýva dôvodné podozrenie, že skutky tak ako sú uvedené v obžalobe boli spáchané, majú znaky trestných činov a je dôvodné podozrenie, že ich spáchal obžalovaný. Je síce pravdou, že hlavné pojednávanie bolo doposiaľ odročované z dôvodov, ktoré nezapríčinil obžalovaný, v jeho trestnej veci sa však koná plynulo a bez prieťahov, o čom svedčí aj zrealizovaný výsluch svedka J. K. na hlavnom pojednávaní dňa 28.06.2012.

Z uvedených dôvodov súd zamietol žiadosť obžalovaného A. D. o prepustenie z väzby na   slobodu a zároveň   podľa   § 81 ods.   1 písm.   b/ Tr.   poriadku neprijal   písomný   sľub obžalovaného ako náhradu jeho väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. poriadku, pretože tento sľub nepovažoval za dostatočný vzhľadom na jeho osobu a povahu prejednávaného prípadu.“

Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozhodnutiu   sťažnosť,   v   ktorej   argumentoval,   že dôvody väzby podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku v jeho prípade nie sú dané, pretože nebezpečenstvo úteku nemožno posudzovať len z hľadiska výšky mu hroziaceho trestu, ale je potrebné zohľadniť aj ďalšie skutočnosti, ako sú osoba sťažovateľa, jeho finančné možnosti a pod. Sťažovateľ takisto uviedol, že je síce pravdou, že sa zdržiaval mimo miesta trvalého pobytu, avšak z dôvodu zamestnania, pričom doručované zásielky si vždy   preberal   a ani   v minulosti   sa   trestnému   stíhaniu   nevyhýbal.   Sťažovateľ   napokon uviedol,   že   za   irelevantný   považuje   aj   väzobný   dôvod   podľa   ustanovenia   §   71   ods.   1 písm. c) Trestného poriadku,   „keďže si nemal trestnou činnosťou zabezpečovať finančné prostriedky“.

Krajský súd rozhodol o podanej sťažnosti namietaným uznesením tak, že ju ako nedôvodnú   zamietol.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol: „ V   súčasnom   štádiu trestného konania doposiaľ zabezpečené dôkazy nasvedčujú tomu, že obž. A. D. je dôvodne podozrivý z trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu. Pokiaľ ide o dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je potrebné poukázať na skutočnosť, že obžalovaný sa   už   v   minulosti   aj   napriek   svojmu   mladému   veku   dostal   opakovane   do rozporu so zákonom,   a   to   pre   majetkovú   aj   násilnú   trestnú   činnosť.   Z   toho   naposledy   bol obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 12T 97/07 zo dňa 08.03.2011 uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, pričom predmetnej trestnej činnosti sa mal dopustiť už necelé 2 týždne po prepustení z výkonu tohto trestu. Rovnako pri posudzovaní dôvodnosti trvania väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm.   a/   Tr.   por.   nemožno   neprihliadnuť   na to,   že obžalovaný sa   nezdržiaval   v mieste trvalého bydliska a viackrát menil miesto svojho pobytu. Okrem toho za predmetnú trestnú činnosť mu v súčasnom štádiu trestného konania hrozí vysoký trest, v dôsledku toho preto reálne hrozí, že obžalovaný po prepustení z väzby na slobodu ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto   krajský   súd   neuveril   tvrdeniam   obžalovaného   uvedeným   v   písomných   dôvodoch sťažnosti, ale práve naopak musel konštatovať, že dôvody útekovej a preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a, c/ Tr. por. sa u obžalovaného nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu   trestného   konania.   V   tomto   smere   okresný   súd   napadnuté   uznesenie   podrobne odôvodnil, pričom krajský súd sa s uvedenými dôvodmi stotožnil a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Pokiaľ ide o písomný sľub obžalovaného krajský súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru,   že   väzbu   obžalovaného   nie   je   možné   v   súčasnom   štádiu   trestného   konania nahradiť uvedeným inštitútom, a to práve z vyššie uvedených dôvodov týkajúcich sa osoby obžalovaného a povahy prejednávaného prípadu.

V danom prípade boli splnené aj formálne podmienky rozhodovania o väzbe, pričom doterajšia dĺžka trvania väzby obžalovaného zodpovedá zákonnému ustanoveniu § 76 Tr. por.“

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

V   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   ústavný   súd   konštatoval,   že v ustanoveniach   čl.   5   ods.   3   a 4   dohovoru   garantujúcich   právo   na   osobnú   slobodu   je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú   alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na kvalitu preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu (ako aj pre konanie o zárukách nahrádzajúcich väzbu).

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať   niektoré   fundamentálne   požiadavky   spravodlivého   konania   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ako   aj   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Jednou   z   nich   je   aj   právo   na   náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.   Princíp   spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody   (pozri   napr.   III.   ÚS   135/04, III. ÚS 198/05).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa, pričom bol viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) jednak   jeho   petitom,   ale   aj   jeho   odôvodnením,   prostredníctvom   ktorého   preklenul nedostatky petitu sťažnosti bez toho, aby vyzýval sťažovateľa na opravu podania. V petite sťažnosti sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia čl. 5 dohovoru uznesením krajského súdu   bez   toho,   aby   špecifikoval   namietané   porušenie   práv   vymedzením   konkrétnych odsekov tohto článku. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému súdu zrejme, že sťažovateľ mal na mysli právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia týkajúceho sa pozbavenia   osobnej   slobody   zaručené   čl.   5   ods.   4   dohovoru   a právo   byť   súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania zaručené čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Sťažovateľ   označil   predmetné   uznesenie   krajského   súdu   vo   svojom   podaní nesprávnou spisovou značkou, ktorý nedostatok rovnako ako v predchádzajúcom prípade preklenul ústavný súd prihliadajúc na obsah sťažnosti bez toho, aby vyzýval sťažovateľa na opravu podania.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných pre rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj o návrhu na nahradenie väzby poskytnutým písomným sľubom) vychádzal zo skutkového a   právneho   stavu   uvedeného   v   uznesení   okresného   súdu   poukazujúceho   na skutkové okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobných dôvodov, ktorého právne závery krajský súd akceptoval.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd splnenie jednak materiálnych, ako aj formálnych podmienok väzby.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby krajský súd, pokiaľ ide o dôvody tzv. útekovej väzby, poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa stotožnil   a   ktoré   podľa   jeho   názoru   opodstatňujú   dôvodnú   obavu   z   marenia   trestného stíhania   zo   strany   sťažovateľa   (nezdržiavanie sa   sťažovateľa   v mieste   trvalého   bydliska a viaceré   zmeny   aktuálneho   pobytu   sťažovateľa,   a to   v spojení   so   skutočnosťou   hrozby vysokého   trestu   v dôsledku   aplikácie   tzv.   asperačnej   zásady   v prípade   uznania   viny sťažovateľa).   Dôvodnosť   tzv.   preventívnej   väzby   opieral   krajský   súd   (aj   s odkazom na závery   okresného   súdu)   o skutočnosť   viacnásobnej   recidívy   sťažovateľa,   osobitne zdôrazňujúc závažnú okolnosť   poslednej   recidívy   (skutku   aktuálne vedeného trestného stíhania sa mal sťažovateľ dopustiť iba dva týždne po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody).

Skutkové okolnosti vzatia do väzby (dôvodnosť vedeného trestného stíhania) ako súčasť materiálnych predpokladov väzby konajúce súdy argumentačne opreli o špecifikáciu dôkaznej   situácie   v trestnej   veci   sťažovateľa,   a to   poukazom   na   svedecké   výsluchy vykonané na hlavnom pojednávaní.  

Takto   prezentovanými   dôvodmi   väzby   odôvodnili   konajúce   súdy   aj   zamietnutie návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby poskytnutým písomným sľubom.

Vo   vzťahu   k splneniu   formálnych   podmienok   väzby   krajský   súd   poukázal na relevantnú   právnu   úpravu,   a   síce   na   ustanovenia   §   76   Trestného   poriadku,   podľa ktorých väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas, pričom celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin. Krajský súd   na   tomto   mieste   skonštatoval   súladnosť   doterajšieho   postupu   trestného   konania týkajúceho   sa   väzby   sťažovateľa   s   označenými   ustanoveniami   Trestného   poriadku upravujúcimi   predpísané   väzobné lehoty.   Krajský   súd   sa   v danom   kontexte   stotožnil   aj so záverom   okresného   súdu   o plynulosti   vedeného   trestného   konania,   kde   okresný   súd poukázal na posledný z realizovaných výsluchov procesu dokazovania, ktorý bol aktuálne vykonaný práve v deň rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby (28. júna 2012).

Z   obsahu   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľom   prezentované argumentačné   otázky   formulované   v podanej   sťažnosti   boli   krajským   súdom   v   každom smere zodpovedané.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského   súdu   opierajúce   sa   o   aplikáciu   relevantnej   právnej   úpravy   korešpondujú skutkovým   zisteniam,   a   tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností   relevantných   pre   rozhodovanie   o   väzobnej otázke.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 5 ods.   3   a 4   dohovoru,   preto sťažnosť   v   danej   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd sa v závere vysporiadal aj s tou časťou sťažnosti, kde sťažovateľ veľmi vágnym   spôsobom   formuloval   „námietku“   porušenia „práva   na   spravodlivé   súdne konanie“,   v rámci   ktorej   prezentoval   svoj   záver   o nespravodlivosti „celého   súdneho konania“ z dôvodu „opakovaného porušovania“ jeho „práv“. Ústavný súd konštatuje, že v danej časti sa sťažnosť vyznačuje absenciou čo i len minimálnej argumentácie, ktorá by umožnila   ústavnému   súdu   s istotou   ustáliť   charakter   sťažovateľovej   námietky,   resp. identifikovať   konkrétne   rozhodnutie   alebo   postup   konajúceho   súdu   (prípadne   súdov), ktorým malo dôjsť k porušeniu tohto zmieneného práva (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Vzhľadom na absolútnu neurčitosť obsahu danej časti sťažnosti sa ňou ústavný súd zaoberať nemohol a ani nezaoberal.

Vychádzajúc   z týchto   záverov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej   časti   tohto   uznesenia,   a ostatými   návrhmi   sťažovateľa   sa   vzhľadom odmietnutie sťažnosti ako právne irelevantnými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012