SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 600/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Jánom Burocim, Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 100/2014-205z 29. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 100/2014-205 z 29. decembra 2014 (ďalejaj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania o nahradenie prejavuvôle vedeného Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.5 C 64/2009 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorý rozsudkom žalovaného zaviazalsťažovateľovi zaplatiť náhradu trov, do ktorých však nezahrnul„náhradu trov konania za vykonané cesty z miesta výkonu práce v Bruseli“. Krajský súd najskôr uznesenímč. k. 5 Co 248/2010-159 z 23. augusta 2011 rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 64/2009-134z 12. augusta 2010 v časti náhrady trov konania zrušil pre jeho nepreskúmateľnosťa nepresvedčivosť, následne však vydané uznesenie okresného súdu č. k. 5 C 64/2009-188z 30. decembra 2013, ktorým okresný súd opätovne rozhodol o náhrade trov konania tak, ženáhradu cestovných výdavkov sťažovateľovi nepriznal uznesením č. k. 5 Co 100/2014-105z 29. decembra 2014, potvrdil.
Sťažovateľ poukazuje na to, že v predmetnom konaní vedenom okresným súdom bolúspešný v celom rozsahu, no náhradu cestovných výdavkov, ktoré„riadne preukázal“, mukonajúce súdy nepriznali, aj keď«v čase dvoch pojednávaní nepracoval v mieste pojednávania, ale mal prechodný pobyt v Bruseli... Krajský súd v uznesení sp. zn. 5Co/248/2010-159 jednoznačne skonštatoval, že sťažovateľ pracovne pôsobil v Belgicku, avšak náhradu trov naviazal na skutočnosť, či sťažovateľ reálne vykonával prácu v Bruseli, resp. či sťažovateľ vycestoval na pojednávanie z adresy trvalého bydliska, keďže sa tam podľa súdu mohol zdržiavať aj z iných dôvodov. V ďalšom uznesení sp. zn. 5Co/100/2014-205 Krajský súd v Košiciach konštatoval, že „skutočnosť, že vykonáva prácu v Bruseli, neznamená bez ďalšieho, že každý pracovný deň aj skutočne pracoval“. Keďže sťažovateľ podľa súdu nepreukázal, že skutočne pracoval v Bruseli, náhradu cestovných nákladov nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil aj skutočnosťou, že sťažovateľ nepredložil doklad o kúpe pohonných látok, hoci v uznesení sp. zn. 5Co/248/2010-159 jednoznačne uviedol, že nie je možné prihliadať na výdavky pri použití motorového vozidla...».
Sťažovateľ súčasne poukazuje aj na iné rozhodnutia krajského súdu, v ktorých bolorozhodované o obdobných nárokoch sťažovateľa na náhradu trov z titulu cestovnýchvýdavkova tietomu aj mali byťpriznané(napríklad uzneseniekrajskéhosúdu č. k. 4 Co 337/2011-112z 27.februára2012,uzneseniekrajskéhosúduč. k. 11 Co 122/2010-91 z 30. októbra 2010, uznesenie krajského súdu č. k. 5 Co 263/2008-127 zo 17. decembra 2008). Sťažovateľ tak považuje za„evidentné, že senát Krajského súdu, ktorý nepriznal náhradu cestovných výdavkov sťažovateľovi, zasiahol do práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, nakoľko ten istý senát tomu istému sťažovateľovi v inom konaní, za použitia rovnakých dôkazných prostriedkov tento nárok priznal, rovnako ako učinili aj iné senáty toho istého súdu. Napadané uznesenie tak trpí zjavnou arbitrárnosťou a svojvoľnosťou, keďže nemôže obstáť rozdielne právne a skutkové posúdenie tej istej otázky za použitia totožných dôkazných prostriedkov tým istým senátom krajského súdu.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takétorozhodnutie:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/100/2014-205 zo dňa 29. 12. 2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/100/2014-205 zo dňa 29. 12. 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Burociho, so sídlom Chrapčiakova 7, Spišská Nová Ves, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietanýchpochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnejmoci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08,III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadochustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladápoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebenedosahuje intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv aslobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľanázoru ústavného súdu nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu pripisovaťrozhodovaniu o trovách konania takú istú relevanciu ako námietkam proti procesnémupostupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo vecisamej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru oporušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkamisťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhradetrov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vovzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupujenanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje ibavýnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivýproces) extrémnym spôsobom alebo že ním bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II.ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase s napadnutým uznesením,ktorým mal ten istý senát krajského súdu za použitia rovnakých dôkazných prostriedkovrozhodnúť o náhrade trov konania sťažovateľa odlišne od rozhodnutia vydaného v inomsúdnom konaní.
Z napadnutého uznesenia a ďalších sťažovateľom pripojených uznesení krajskéhosúdu vyplýva, že pred vydaním napadnutého uznesenia krajský súd už v danej vecirozhodoval, pričom uznesením č. k. 5 Co 248/2010-159 z 23. augusta 2011 rozsudokokresného súdu č. k. 5 Co 64/2009-134 z 12. augusta 2010 vo výroku o trovách konaniazrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení uzneseniač. k. 5 Co 248/2010-159 z 23. augusta 2011 krajský súd poukázal na to, že z listinnýchdôkazov a skutočností vyplývajúcich zo spisu„nie je možné zistiť, či bezprostredne pred pojednávaním 14. 9. 2009 pracoval – reálne vykonával prácu v Bruseli, či z Belgicka na Slovensko na pojednávanie konané 14. 9. 2009 vycestoval alebo sa dostavil na pojednávanie z adresy trvalého bydliska v ⬛⬛⬛⬛ keďže sa tam mohol zdržiavať aj z iných dôvodov. Rovnako tak nemožno opomenúť skutočnosť, že medzi nariadenými pojednávaniami 14. 9. a 21. 9. 2009 je len 1 kalendárny týždeň (7 dní), pričom nebolo zistené, či sa po uskutočnenom pojednávaní 14. 9. 2009 zo Slovenska opätovne vrátil do miesta výkonu práce v Belgicku a opätovne na pojednávanie 21. 9. 2009 na Slovensko z Belgicka vycestoval, t. j. či mu skutočne z dôvodu nariadených pojednávaní cestovné náklady aj vznikli, ktorú skutočnosť mal žalobca preukázať predložením potvrdenia od zamestnávateľa, resp. inými dôkazmi.“.
V uznesení okresného súdu č. k. 5 C 64/2009-188 z 30. decembra 2013o sťažovateľom uplatnenej náhrade trov konania vydanom po zrušení rozsudku krajskéhosúdu okresný súd uviedol, že žalobca«predložil potvrdenie o tom, že mu bola vyplácaná mzda v roku 2009 za obdobie od 1. 1. 2009 do 31. 12. 2009, ďalej predložil absenčnú kartu, ktorá nebola nikým úradne overená, takže úradné potvrdenie o tom, kedy sa nachádzal v práci, nie je zrejmé. Súd z uvedeného prehľadu pod názvom „Absences calendar“ zo dňa 14. 10. 2009 na č. l. 168 zistil, že od 1. 1. 2009 do 14. 10. 2009 mal žalobca evidované absencie iba v dňoch 14. a 15. 9., 21. a 22. 9., 5. a 6. 10. 2009. Vo všetkých ostatných dňoch bol podľa tohto dokumentu v práci, resp. nemal absencie. Z ďalších predložených potvrdení nachádzajúcich sa v spise vyplýva, že žalobca sám osobne v mieste svojho trvalého pobytu v ⬛⬛⬛⬛ 26 prevzal poštovné zásielky v dňoch 3. 7. 2009, 31. 7. 2009, 26. 10. 2009, 2. 12. 2009, 1. 4. 2010, 18. 5. 2010, 12. 8. 2010 a 5. 10. 2011. V prípade prevzatia zásielok v dňoch 3. 7. 2009 a 31. 7. 2009 je zrejmý rozpor medzi doručenkou podpísanou žalobcom v ⬛⬛⬛⬛ a listinou „Absences Calendar 2009“. Z tohto dôvodu súd má pochybnosť o hodnovernosti uvedeného dokumentu. Súd preto priznal žalobcovi trovy konania v sume tak, ako je to vyššie uvedené vo výrokovej časti, teda tak, ako mu boli priznané v rozsudku prvostupňového súdu č. 5 C 64/2009-134. Súd o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.».
Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd uznesenie okresného súduč. k. 5 Co 64/2009-188 z 30. decembra 2013 napadnutým uznesením potvrdil ako vecnesprávne považujúc už skutkový stav zistený okresným súdom za úplný, pričompo stotožnení sa s odôvodnením uznesenia okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na zdôraznenie jeho správnosti doplnil:„Na listine Absences calendar 2009 (fotokópia na č. l. 168) sa nachádza podpis, ale nie je zrejmé meno a priezvisko osoby, ktorá bola bezprostredným nadriadeným žalobcu, preto nemožno túto listinu považovať za hodnoverný doklad, preukazujúci, že žalobca bezprostredne pred pojednávaním 14. 9. a 21. 9. 2009 pracoval - reálne vykonával prácu v Bruseli a že z Belgicka na Slovensko na pojednávanie 14. 9. a 21. 9. 2009 vycestoval. Takýmto dokladom nie je ani potvrdenie (fotokópia na č. l. 165 a preklad na č. l. 166) o tom, že ma bola vyplácaná Výborom regiónov v r. 2009 mzda počas obdobia 01/01/1009- 31. 12. 2009, lebo z neho sa nedá zistiť, či sa mzda vyplácala aj počas absencie v práci. Povinnosťou žalobcu nebolo preukazovať skutočnosť, že v danom čase sa nezdržiaval na území Slovenska, resp. že neexistujú dôvody, z akých sa mohol zdržiavať na území Slovenska, ale jeho povinnosťou bolo preukázať, že na pojednávania pricestoval z Belgicka osobným motorovým vozidlom. Taktiež skutočnosť, že vykonáva prácu v Bruseli, neznamená bez ďalšieho, že každý pracovný deň aj skutočne pracoval, lebo pod vykonávaním práce sa rozumie, a to nielen v súdnej (právnickej) praxi, ale aj v bežnom hovorovom jazyku miesto výkonu práce (napr. podľa § 43 ods.1 Z. p. v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú (písm. b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto) alebo skutočný výkon práce [v § 142 Z. p. sú upravené prekážky na strane zamestnávateľa, pre ktoré zamestnanec nemôže (nemohol) vykonávať prácu].
Podľa § 7 ods.5 zák.č.283/02 Z. z. o cestovných náhradách cenu pohonnej látky preukazuje zamestnanec dokladom o kúpe pohonnej látky, z ktorého je zrejmá súvislosť s pracovnou cestou (ďalej len doklad o kúpe). Ak zamestnanec preukazuje cenu pohonnej látky viacerými dokladmi o kúpe, cena pohonnej látky sa môže vypočítať aritmetickým priemerom preukázaných cien. Ak zamestnanec nepreukáže cenu pohonnej látky dokladom o kúpe, na výpočet sa použije cena pohonnej látky, ktorá platila v čase nástupu na pracovnú cestu zistená Štatistickým úradom Slovenskej republiky (ďalej len štatistický úrad). Z cit. ust. je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že doklad o kúpe pohonnej látky slúži nielen na preukázanie jej ceny, ale aj na preukázanie súvislosti s pracovnou cestou. V prejednávanej veci bolo preto povinnosťou žalobcu (vzhľadom na to, že čo sa týka preukazovania cestovných nákladov je vzťah medzi ním, ako účastníkom konania - žalobcom a druhým účastníkom konania - žalovaným podstatne iný, ako vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom, keďže v takom vzťahu je súvislosť s cestou zrejmá aj z iných okolností) preukázať použitie svojho osobného motorového vozidla (fotokópia osvedčenia na č. l. 127-128) na cestu na pojednávania z Belgicka na Slovensko aj dokladom o kúpe pohonných látok a ak túto svoju povinnosť nesplnil, aj z tohto dôvodu mu nebolo možné priznať požadovanú náhradu trov konania.“
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretožeprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok(m. m. III. ÚS 264/08, IV. ÚS 350/09). Preto v danom prípade odôvodnenie napadnutéhouznesenia posudzoval ústavný súd z hľadiska namietaného porušenia označených právaj v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 5 Co 64/2009-188 z 30. decembra 2013a zároveň prihliadal na dôvody zrušenia rozsudku okresného súdu č. k. 5 Co 64/2009-134z 12. augusta 2010 uvedené v uznesení krajského súdu č. k. 5 Co 248/2010-159z 23. augusta 2011.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie dávadostatočnú odpoveď o dôvodoch, pre ktoré nebola sťažovateľovi priznaná náhradauplatnených cestovných výdavkov. Napadnuté uznesenie je potrebné považovaťza odôvodnené a majúce základ v skutkových zisteniach konajúcich súdov. V tejtosúvislosti ústavný súd poznamenáva, že neunesenie dôkazného bremena účastníkomv občianskom súdnom konaní má v sporovom konaní v zásade vždy za následoknepriznanie ním uplatneného práva. Účastníci sú totiž podľa § 120 ods. 1 OSP povinníoznačiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru,že rozhodujúce skutočnosti pre priznanie náhrady cestovných výdavkov vzniknutýchv súvislosti s konaním pred súdom sťažovateľ nepreukázal a svoj záver jasnea zrozumiteľne vysvetlil aplikujúc v prípade relevantné procesnoprávne ustanovenia,nemohol súčasne zasiahnuť ústavne neprípustným spôsobom do obsahu základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zároveň pripomína,že nie je ďalšou inštanciou všeobecného súdnictva a jeho úlohou nie je preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil, pokiaľ tieto arbitrárne nezasahujú do obsahu základných práva slobôd (v danom prípade práv zaručujúcich dodržanie zásad spravodlivého procesu). Pretonapadnuté uznesenie hodnotí ústavný súd ako ústavne akceptovateľné.
Na uvedenom závere ústavného súdu nič nemení ani skutočnosť, že v iných právnychveciach (napr. 5 Co 263/2008, 4 Co 337/2011, 11 Co 122/2010) bolo sťažovateľovipriznané právo na náhradu cestovných výdavkov, ktoré boli súčasťou vzniknutých trovkonania, pretože vo svojej podstate krajský súd v posudzovanom prípade nezaujal opačnýprávny názor, teda že by sťažovateľovi právo na náhradu týchto trov priznať nemohol,dospel však k záveru o dostatočne hodnoverne nepreukázaných podmienkach na priznanietakejto náhrady. Ako neopodstatnenú hodnotí ústavný súd aj námietku sťažovateľa protipožiadavke krajského súdu o preukázaní dokladu o kúpe pohonných hmôt počas spornýchciest, pretože zmyslom predloženia označeného dokladu súdu je okrem ceny použitýchpohonných hmôt, ktorá v okolnostiach veci nebola podstatná, hlavne preukázanieskutočného vykonania sťažovateľom vyúčtovaných ciest.
Rovnako skutočnosť, že v inej právnej veci prerokúvanej tým istým senátom bolisťažovateľom predložené dôkazy, ktoré mali preukazovať toto jeho právo, hodnotenéodlišne, ešte nemusí viesť k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia, pokiaľ je tentopostup racionálne odôvodnený a takáto zmena posudzovania dôkazov právne logickyodôvodnená. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je totižnajčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolnostíprejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasnýcha zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu(napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súduvyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisovaplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. To však nie je sťažovateľov prípad. Keďženapadnuté uznesenie krajského súdu odpovedá na všetky skutkovo a právne relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ústavný súd ho nehodnotí ako svojvoľné,a tak ústavne neudržateľné. Pri tomto svojom závere ústavný súd zohľadnil aj skutočnosť,že predmetom napadnutého uznesenia bolo len rozhodovanie o časti uplatnených trovkonania sťažovateľa, čo nepochybne aj v kontexte s už opísanými okolnosťami prípadusignalizuje nízku mieru ústavnoprávnej relevancie sťažovateľom namietaných nedostatkovnapadnutého uznesenia krajského súdu. Aj vzhľadom na uvedené ústavný súd nenachádzadostatok dôvodov pre svoj zásah do výsledkov napadnutého konania.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzinamietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru na jednej strane a obsahom napadnutého uznesenia na strane druhej. S poukazomna to, že obsahom sťažovateľom označených práv nie je právo na rozhodnutie v súlades právnym názorom účastníka konania, resp. právo na jeho úspech v konaní (II. ÚS 218/02,resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeuž pri predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2015