SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 600/2014-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka vo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,, toho času v Ústave na výkon trestuodňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Advokátskakancelária,   Farská   40,   Nitra,   pre   namietané   porušenie   jeho   základných   práv   na osobnúslobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímKrajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva ⬛⬛⬛⬛ na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1   a 2a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na slobodua bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Trnave sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovyprávneho zastúpenia v sume 518,77 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatsedemcentov) právnemu zástupcovi sťažovateľa, advokátovi JUDr. Pavlovi Gráčikovi, Advokátskakancelária, Farská 40, Nitra, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpeniav sume   518,77   €   (slovom   päťstoosemnásť   eur   a   sedemdesiatsedem   centov)   na účetKancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky v tvare

do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohtorozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   600/2014-31z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, tohočasu   v Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody (ďalej   len   „sťažovateľ“),pre namietané porušenie jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“)uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „dohovor“)   sp. zn. 3 Tos   55/2014z 15. apríla 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 21. januára 2014 návrhna povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Trnava (ďalej len„okresný súd“) pod sp. zn. 4 T 57/2008, kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobodyna základe aplikácie tzv. asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z.Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), a to v celom znenítohto ustanovenia, ktoré bolo platné a účinné v čase ukladania trestu, t. j. aj za uplatneniatohto ustanovenia v časti za bodkočiarkou, ktorá bola na základe nálezu ústavného súdusp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s čl. 1 ústavy.

Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 30 Nt 12/2014 z 25. marca 2014 podaný návrhna povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol. Sťažovateľ napadoluznesenie okresného súdu sťažnosťou, v ktorej poukazoval na spomínaný nález ústavnéhosúdu, ako aj na naň reflektujúce stanovisko Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súduSlovenskej republiky   sp.   zn.   Tpj   44/2013   z 26.   novembra   2013   (ďalej   len   „stanoviskonajvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013“) vydané pre účely zjednotenia výkladu a aplikácieustanovenia   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého „Ak   je   podaný   návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii   ústavného   súdu,   je   splnenie   podmienok   konania   konštatované   už   v tomto ustanovení. Preto súd nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.“.O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla2014, ktorým ju podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tos   55/2014z 15. apríla 2014 boli porušené jeho označené základné práva garantované ústavou a právagarantované dohovorom. Sťažovateľ takto argumentuje:

„V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2011, sp. zn. PL.   US   106/2011   v   spojitosti   so   zjednocujúcim   stanoviskom   trestnoprávneho   kolégia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   26.11.2012,   Tpj   44/2013   je   zrejmé,   že v mojom   prípade nie   je   naplnená   ani   jedna   z   podmienok   odôvodňujúcich   postup   súdu smerujúci k odmietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania.

Prvou   podmienkou, na   ktorú   sa   odvolával   Okresný   súd   Trnava   je   nenaplnenie podmienok obnovy konania podľa ustanovenia § 394 ods. 1 TP. V tomto prípade však s prihliadnutím   na   vyššie   uvedený   nález   Ústavného   súdu   SR   ako   aj   s   prihliadnutím na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nie   je   možné   absolútne   prihliadať   na   to,   či   sú   splnené   podmienky   obnovy   konania uvedené v ustanovení § 394 ods. 1 TP, nakoľko v znení ustanovenia § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   ÚS,   je   splnenie   podmienok   obnovy   konania   priamo konštatované. Preto súd už neskúma splnenie iných podmienok uvedených v ustanovení § 394   ods.   1   Trestného   poriadku, ale   obnovu   konania   je   povinný   povoliť   s   ohľadom na naplnenie hypotézy vyplývajúcej z ustanovenia § 41b zákona o organizácii US SR. S prihliadnutím na konkrétnosti tohto prípadu nie je možné ani len uvažovať o tom, že by bolo potrebné skúmať naplnenie podmienok obnovy konania uvedených v ustanovení § 394   ods.   1   TP,   a   to   či   už   pri   podaní   pôvodného   návrhu   na   obnovu   konania   alebo neskoršieho návrhu na povolenie obnovy konania, nakoľko podmienka obnovy konania bola daná, avšak vyplývala nie zo znenia ustanovenia § 394 ods. 1 TP, ale zo znenia ustanovenia § 41b zákona o organizácii US. Ani pôvodný návrh nebol podávaný z dôvodu predpokladu o naplnení podmienok obnovy konania podľa ustanovenia § 394 ods. 1 TP, ale rovnako ako neskorší návrh, práve z dôvodu naplnenia podmienky uvedenej v ustanovení § 41b zákona o organizácii US. Z uvedeného dôvodu nie je možné považovať za naplnenú podmienku odmietnutia   návrhu,   ako   sa   tejto   venujem   v   nižšie   uvedenom   texte,   pretože   súdy (prvostupňový súd ako aj sťažnostný súd) neboli oprávnené zamietnuť môj pôvodný návrh na povolenie obnovy konania a následne zamietnuť moju sťažnosť a neboli ani oprávnené odmietnuť môj neskorší návrh na povolenie obnovy konania a následne zamietnuť sťažnosť proti takémuto rozhodnutiu.

Druhou   podmienkou, na   ktorú   sa   odvoláva   Okresný   súd   Trnava   v   súvislosti s odmietnutím   návrhu   na   povolenie,   je   tá   skutočnosť,   že   svojím   opakovaným   návrhom na povolenie obnovy konania zo dňa 21.01.2014, som poukazoval len na tie isté skutočnosti, na   ktoré   som   poukazoval   už   v   znení   svojho   pôvodného   návrhu   na   povolenie   obnovy konania, ktorý bol Okresným súdom Trnava zamietnutý uznesením zo dňa 28.05.2013, sp. zn. 3Nt/25/2013. Táto argumentácia je vzhľadom na fakty uvedené vo vyššie uvedenom odseku irelevantná. Irelevantnosť argumentácie spočíva v tom, že nie je možné uplatniť postup podľa ustanovenia § 402 ods. 2 TP v spojitosti s ustanovením § 399 ods. 2 TP, nakoľko ja som ani svojim pôvodným návrhom a ani následným návrhom na povolenie obnovy konania zo dňa 21.01.2014 nepoukazoval na splnenie podmienok obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 TP, ale na splnenie podmienky v zmysle ustanovenia § 41b zákona o organizácii ÚS. Preto keďže zákon vyžaduje ako predpoklad odmietnutia návrhu na povolenie obnovy konania predchádzajúce zamietnutie z dôvodu nenaplnenia podmienok uvedených v ustanovení § 394 ods. 1 TP, ktoré však v mojom prípade netvoria samé o sebe právny nárok na povolenie obnovy konania, pri dodržaní zákonných predpisov nemohlo dôjsť k odmietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania, nakoľko v mojom prípade nebol súd povinný a ani oprávnený skúmať dôvody obnovy konania podľa ustanovenia § 394 ods. 1 TP, resp. bol povinný prihliadať na iné dôvody pre povolenie obnovy konania - konkrétne dôvody podľa § 41b zákona o organizácii ÚS.

Trestný poriadok nijako neobmedzuje podanie návrhu na povolenie obnovy konania čo do počtu takýchto podaní. Jediný následok opakovaného podania návrhu na povolenie obnovy konania s ktorým Trestný poriadok počíta, vyplýva zo znenia ustanovenia § 402 ods. 2 TP, kde sa uvádza, že je možné odmietnuť návrh na povolenie obnovy konania pre prípad, ak ide o opakovaný návrh na povolenie obnovy konania, pričom v jeho znení nie je   uvedená   žiadna   nová   skutková   okolnosť,   ktorá   by   mohla   privodiť   povolenie   obnovy konania, a to všetko naviac za toho predpokladu, že pôvodný návrh na povolenie obnovy konania bol zamietnutý z dôvodu podľa ustanovenia § 399 ods. 2 TP, t.j. z dôvodu že neboli splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 TP. Trestný poriadok však nekladie žiadne podmienky pre opakovanie návrhu na povolenie obnovy konania pre prípad, že podmienky (dôvody) obnovy konania vyplývajú z iného zákonného ustanovenia, než je ustanovenie § 394 ods. 1 TP. Preto aj pre prípad, že by bol môj   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   zo   dňa   21.01.2014   len   opakovaním   môjho pôvodného návrhu na povolenie obnovy konania, nebol vzhľadom na uvedené skutočnosti vytvorený žiadny legislatívny priestor pre odmietnutie návrhu na povolenie obnovy konania, nakoľko   boli   splnené   podmienky   pre   povolenie   obnovy   konania   vyplývajúce   zo   znenia ustanovenia § 41b zákona o organizácii ÚS a práve s ohľadom na túto právnu normu som si podával svoj návrh na obnovu konania, resp. práve na túto právnu normu mal súd v zmysle zásady iura novit curia prihliadnuť. Na tomto základe potom nemohol súd poukazujúc na § 402 Trestného poriadku odmietnuť návrh na povolenie obnovy konania na základe § 399 ods. 2 Trestného poriadku, tak ako to v mojom prípade urobil, a to logicky z dôvodu, že ust. § 399 ods. 2 TP sa týka prípadu zamietnutia (keď sa postupuje podľa § 402 ods. 2 TP tak odmietnutia) návrhu na povolenie obnovy konania, ak sa nezistia podmienky obnovy konania podľa § 394 TP a netýka sa prípadu zamietnutia (odmietnutia) návrhu na povolenie obnovy konania z iných dôvodov ako sú uvedené v $ 394 ods. 1, teda ako je tomu v mojom prípade konkrétne z dôvodov podľa § 41b zákona o organizácii ÚS.“

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezomvyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práv   podľa   čl.   5   ods.   1   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdusp. zn. 3 Tos 55/2014   z 15.   apríla   2014,   označené   rozhodnutie,   ako   aj   predchádzajúceprvostupňové rozhodnutie zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   vyjadril   krajský   súd   listom   sp.   zn.Spr. 48/15 z 2. februára 2015, v ktorom uviedol: «Uznesením tunajšieho krajského súdu pod sp. zn. 3 Tos/55/2014 zo dňa 25.03.2014 bola sťažnosť odsúdeného ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ proti uzneseniu OS Trnava pod sp. zn. 3Nt/12/2014 zo dňa 25.03.2014, podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietnutá. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva,   že   postup   okresného   súdu   zamietajúceho   návrh   na   povolenie   obnovy   konania v trestnej veci OS Trnava pod sp. zn. 4 T/57/2008 odmietajúci podaný návrh odsúdeného, vyhodnotil za správny, keďže nezistil podmienky obnovy konania v zmysle § 394 Tr. por. V prípade odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ sa pritom jednalo o podanie návrhu na obnovu konania   vo   veci,   ktorej   už   raz   tento   (okresný   súd)   podanému   návrhu   nevyhovel.   Išlo o uznesenie OS Trnava pod sp. zn. 3Nt/25/2013 zo dňa 28.05.2013.

V zmysle ust. § 402 ods. 2 Tr. por. návrh (na obnovu konania) z dôvodov uvedených v §   399   ods.   1   môže   súd   odmietnuť   aj   na   neverejnom   zasadnutí.   Z dôvodu   uvedeného v § 399 ods. 2 Tr. por. môže návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh na novo podaný je len jeho opakovaním.

Na tejto skutočnosti podľa názoru vysloveného uznesením krajského súdu nemení nič ani   skutočnosť   vydania   stanoviska   trestného   kolégia   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa 26.11.2013   pod   číslom Tpj 44/2013. Samotné   stanovisko pôsobí zásadne   „pro futuro“ a teda nemožno podľa neho postupovať „zo spätnou účinnosťou“.

Zohľadňujúc   vyššie   naznačené   skutočnosti   ako   i princíp   zásadnej   nemennosti právoplatných súdnych rozhodnutí navrhujem ústavnú sťažnosť podanú odsúdeným ako nedôvodnú odmietnuť.»

Krajský   súd   vo   svojom vyjadrení   z 2.   februára   2015,   ako   aj   právny   zástupcasťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 6. marca 2015 uviedli, že netrvajúna verejnom ústnom pojednávaní.

Sťažovateľ   v stanovisku   zo 6.   marca   2015   zároveň   zotrval   na   dôvodoch   podanejsťažnosti a svoju argumentáciu opätovne zrekapituloval. Sťažovateľ uviedol, že ustanovenie§   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   je   svojou   povahou   lex   specialis   vo   vzťahuk ustanoveniu   §   394   ods.   1Trestného   poriadku,   preto   nie   je   možné,   aby   sa   návrhna povolenie obnovy konania podaný z dôvodov podľa označeného špeciálneho zákonnéhoustanovenia posudzoval z hľadiska naplnenia náležitosti podľa ustanovenia § 394 ods. 1Trestného   poriadku.   Z tohto   dôvodu   potom   podanie,   hoci   v poradí   druhého   návrhuna povolenie obnovy konania opätovne založeného na dôvodoch podľa ustanovenia § 41bods. 1 zákona o ústavnom súde, nemôže byť zamietnuté s odkazom na aplikáciu ustanovenia§   399   ods.   2   Trestného   poriadku,   keďže   táto   zákonná   norma   sa   týka   posudzovaniapodmienok obnovy konania len podľa ustanovenia § 394 Trestného poriadku, a nie aj podľaspomínaného osobitného zákonného ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   právna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014, ktorýmtento zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti prvostupňovému rozhodnutiu okresnéhosúdu sp. zn. 30 Nt 12/2014 z 25. marca 2014, ktorým okresný súd zamietol sťažovateľompodaný návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde podsp.   zn.   4   T   57/2008,   kde   bol   sťažovateľovi   uložený   trest   odňatia   slobody   na   základeaplikácie tzv. asperačnej zásady.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má práva na slobodu a osobnú bezpečnosť. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavnéhosúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   600/2014-31z 9. decembra   2014   prijal   na   ďalšie   konanie,   je   posúdenie   napadnutého   rozhodnutiakrajského   súdu   z hľadiska   interpretácie   a aplikácie   zákonných   noriem   vzťahujúcich   sana sťažovateľovu trestnú vec. Ústavný súd sa tak zaoberal otázkou splnenia podmienokobnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavnéhosúdu sp. zn. PL.   ÚS 106/2011   z 28. novembra 2012, ktorý   bol publikovaný v Zbierkezákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súdrozhodol, že v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlades ústavou, a to, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom napadnutomrozhodnutí.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každýmá právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľarelevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskejrepubliky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovalaa boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, žek reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použijeústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávnaaplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základnýchpráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorýchnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohtopráva,   prípadne   s konkurenciou   rôznych   interpretačných   alternatív,   v ktorých   sa   odrážakolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnejaplikácie   jednoduchého   práva   (m.   m.   I.   ÚS   331/09,   I.   ÚS   316/2011).   Inými   slovami,v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohouústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniuústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   súd   v   trestnom   konaní   vydalna základe   právneho   predpisu,   ktorý   neskôr   stratil   účinnosť   v   zmysle   čl.   125   ústavy,rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takéhoprávneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konaniapodľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončiloprávoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdúnajavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebov spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vinealebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnostičinu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpores účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenieod uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebok pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bol   rozsudkom   okresnéhosúdu sp.   zn.   4   T   57/2008   z 18.   novembra   2008   v spojení   s uznesením   krajského   súdusp. zn. 3 To 11/2009 z 12. marca 2009 uložený úhrný trest odňatia slobody v trvaní jedenásťrokov   a šesť   mesiacov   vychádzajúc   z ustanovenia   §   188   ods.   2   Trestného   zákona,   kdepôvodne určená trestná sadzba pre trestný čin najprísnejšie trestný v rozmedzí 7   12 rokov̶bola na základe použitia ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona zvýšená o jednu tretinua sťažovateľovi bol uložený trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatiaslobody.

Sťažovateľovi bol   teda uložený trest na   základe   aplikácie   tzv.   asperačnej zásadyv zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, a to v celom znení tohto ustanovenia,ktoré   bolo   platné   a účinné   v čase   ukladania   trestu,   to   znamená,   že   aj   za   uplatneniatohto ustanovenia za bodkočiarkou, ktorého časť bola na základe nálezu ústavného súdusp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s čl. 1 ústavy.Sťažovateľ   podal   návrh   na   povolenie   obnovy   konania,   okresný   súd   uznesenímsp. zn. 30 Nt 12/2014 z 25. marca 2014 tento návrh sťažovateľa odmietol a krajský súdv sťažnostnom konaní uznesením sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014 toto prvostupňovérozhodnutie   potvrdil,   resp.   sťažovateľom   podanú   sťažnosť   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)Trestného poriadku zamietol.

Okresný súd vo svojom uznesení dôvodil: „Vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku neboli splnené. Skutočnosti, ktoré odsúdený vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania uvádza   sú   totožné   so   skutočnosťami   v zmysle   návrhu   odsúdeného   na   povolenie   obnovy konania,   ktorý   bol   uznesením   Okresného   súdu   Trnava   zo   dňa   28.05.2013,   sp.   zn. 3Nt/25/2013 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietnutý, nakoľko neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.“

Krajský súd v prijatom rozhodnutí odkazujúc na ustanovenia § 394 ods. 1, § 399ods. 2 a § 402 ods. 2 Trestného poriadku prezentoval túto argumentáciu:

„Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení zákona krajský súd dospel k záveru, že okresný súd postupoval striktne v zmysle vyššie uvedených ustanovení. Nemožno v tomto smere akceptovať námietku odsúdeného v tom smere, že v danom prípade ním podaný návrh neobsahuje síce skutočnosti a dôkazy skôr neznáme ale priamo dôvod obnovy konania vyplývajúci   so   stanoviska   trestného   kolégia   Najvyššieho   súdu   SR   dňa   26.11.2013 pod č. Tpj 44/2013, ktoré vydalo stanovisko k obnove konania pri asperačnej nakoľko ani toto stanovisko v zásade nič nemení na tom, že vo veci bolo o pôvodnej obnove konania rozhodnuté   a   to   právoplatne.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   pripomenúť,   že   stanovisko Najvyššieho súdu SR o ktoré opiera svoje námietky odsúdený, je stanoviskom, ktoré nemá spätnú účinnosť a ktorým nemožno negovať ustanovenie § 402 odsek 2 Trestného poriadku, nakoľko je nepochybné, že okresný súd, v pôvodnom konaní o návrhu na povolenie obnovy konania   podaného   odsúdeným,   zvážil   všetky   skutočnosti   a   dôkazy,   na   základe   ktorých potom   návrh   na   povolenie   obnovy   zamietol   a   súčasné   dôvody   uvedené   v   návrhu   na povolenie obnovy konania sú totožné s tými, o ktorých už okresný súd právoplatne rozhodol. Z   hľadiska   vyššie   uvedených   skutočností   preto   okresný   súd   postupoval   správne a v súlade s ustanovením § 399 odsek 2 Trestného poriadku, kedy na neverejnom zasadnutí v zmysle § 402 odsek 2 Trestného poriadku odmietol návrh odsúdeného na povolenie   obnovy   konania   z   dôvodu,   že   jeho   návrh   nanovo   podaný   je   len   jeho opakovaním.“

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uplatňuje   zásadu   prednosti   ústavnekonformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okreminého vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajúdo   úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorýzabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovanýchpráv fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnejmoci sú povinné   v   pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácieústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd.“(II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmieopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecneponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.ÚS 182/07).

Právnou   podstatou   rozhodovania   všeobecných   súdov   o návrhoch   na   povolenieobnovy   konania   súvisiacich   s nálezom   ústavného   súdu   o asperačnej   zásade   je   ústavnekonformný výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 394ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa   právneho   názoru   formulovaného   v   stanovisku   najvyššieho   súdusp. zn. Tpj 44/2013 u podaného návrhu na povolenie obnovy konania vo veci skončenejprávoplatným rozhodnutím, opierajúceho sa len o skutočnosti predpokladané ustanovením§ 41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   je   splnenie   podmienok   obnovy   konštatovanéuž v danom ustanovení, a súd preto nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedenýchv § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestnéhoporiadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája2014   kvalifikovalo   označený   právny   názor   ako   konformný   s plnohodnotnou   ochranouzákladných   práv   a slobôd   dotknutých   subjektov,   a potvrdilo   tak   jeho   aplikovateľnosťv konaniach pred všeobecnými súdmi v plnom rozsahu.

Krajský súd v namietanom uznesení správnosť záverov prvostupňového rozhodnutiaokresného súdu, ktorý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania odmietol, podporilpredovšetkým poukazom na ustanovenie § 402 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktoréhoz dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 môže súd návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí ibav tom prípade, ak návrh uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatnezamietnuté, a návrh nanovo podaný je len jeho opakovaním.

Zo znenia dotknutého ustanovenia § 402 ods. 2 Trestného poriadku, na ktorý sakrajský   súd   odvoláva,   však   vyplýva,   že   aplikovateľnosť   tohto   ustanovenia   predpokladásituáciu uvedenú v ustanovení § 399 ods. 2 Trestného poriadku („Súd návrh na povolenieobnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky konania podľa § 394“), a teda neexistenciupodmienok   pre   obnovu   konania   v intenciách   §   394   Trestného   poriadku.   V prípadesťažovateľa   odsúdeného   na   základe   aplikácie   asperačnej   zásady   však   v záujmeplnohodnotnej ochrany jeho základných práv a slobôd bolo povinnosťou všeobecného súduuplatniť   ústavne   konformný   výklad   ustanovenia   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súdev spojení   s ustanovením   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku,   a teda   konštatovať   splneniepodmienok   obnovy   konania   z dôvodov   uvedených   v citovanom   ustanovení   zákonao ústavnom súde. Aplikovateľnosť ustanovenia § 402 ods. 2 Trestného poriadku tak vo vecisťažovateľa neprichádzala do úvahy.

Keďže   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   akceptoval   závery   rozhodnutiaokresného   súdu,   ktorý   neuprednostnil   pri   rozhodovaní   o návrhu   sťažovateľa   ten   výkladpríslušných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   a Trestného   poriadku   upravujúcichpodmienky   pre   povolenie   obnovy,   ktorý   zabezpečuje   plnohodnotnú   realizáciu   ústavoua dohovorom garantovaných práv sťažovateľa, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 17 ods.1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšiekonanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   sťažovateľa,   a   preto   napadnutérozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6zákona   o ústavnom   súde   v tomto   konaní   alebo   postupe   je   viazaný   právnym   názoromústavného súdu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľa si v podaní doručenom ústavnému súdu 6. marca 2015uplatnil trovy konania v celkovej sume 518,77 €.

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   priznalsťažovateľovi náhradu trov konania v uplatnenej sume 518,77 € z dôvodu trov právnehozastúpenia, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatieveci a písomné vyhotovenie sťažnosti, resp. doplnenie sťažnosti) v hodnote po 134 €, vrátanerežijných paušálov v hodnote po 8,04 €, ako aj 20 % DPH, ktorej je právny zástupcasťažovateľa platcom, a tiež za tretí úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 (stanoviskok vyjadreniu krajského súdu) v hodnote 139,83 € vrátane režijného paušálu v hodnote 8,39 €a tiež   20   %   DPH,   ktorú   uhradí   Kancelária   ústavného   súdu   na účet   právneho   zástupcusťažovateľa   a následne   krajský   súd   bude   povinný   uhradiť štátu   tieto   trovy   právnehozastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015