SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 600/2014-49
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka vo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,, toho času v Ústave na výkon trestuodňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Advokátskakancelária, Farská 40, Nitra, pre namietané porušenie jeho základných práv na osobnúslobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímKrajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014 takto
r o z h o d o l :
1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na slobodua bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Trnave sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovyprávneho zastúpenia v sume 518,77 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatsedemcentov) právnemu zástupcovi sťažovateľa, advokátovi JUDr. Pavlovi Gráčikovi, Advokátskakancelária, Farská 40, Nitra, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpeniav sume 518,77 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatsedem centov) na účetKancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky v tvare
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtorozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 600/2014-31z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, tohočasu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),pre namietané porušenie jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „dohovor“) sp. zn. 3 Tos 55/2014z 15. apríla 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal 21. januára 2014 návrhna povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Trnava (ďalej len„okresný súd“) pod sp. zn. 4 T 57/2008, kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobodyna základe aplikácie tzv. asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z.Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), a to v celom znenítohto ustanovenia, ktoré bolo platné a účinné v čase ukladania trestu, t. j. aj za uplatneniatohto ustanovenia v časti za bodkočiarkou, ktorá bola na základe nálezu ústavného súdusp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s čl. 1 ústavy.
Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 30 Nt 12/2014 z 25. marca 2014 podaný návrhna povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol. Sťažovateľ napadoluznesenie okresného súdu sťažnosťou, v ktorej poukazoval na spomínaný nález ústavnéhosúdu, ako aj na naň reflektujúce stanovisko Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej len „stanoviskonajvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013“) vydané pre účely zjednotenia výkladu a aplikácieustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého „Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.“.O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla2014, ktorým ju podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 55/2014z 15. apríla 2014 boli porušené jeho označené základné práva garantované ústavou a právagarantované dohovorom. Sťažovateľ takto argumentuje:
„V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.11.2011, sp. zn. PL. US 106/2011 v spojitosti so zjednocujúcim stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.11.2012, Tpj 44/2013 je zrejmé, že v mojom prípade nie je naplnená ani jedna z podmienok odôvodňujúcich postup súdu smerujúci k odmietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania.
Prvou podmienkou, na ktorú sa odvolával Okresný súd Trnava je nenaplnenie podmienok obnovy konania podľa ustanovenia § 394 ods. 1 TP. V tomto prípade však s prihliadnutím na vyššie uvedený nález Ústavného súdu SR ako aj s prihliadnutím na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nie je možné absolútne prihliadať na to, či sú splnené podmienky obnovy konania uvedené v ustanovení § 394 ods. 1 TP, nakoľko v znení ustanovenia § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ÚS, je splnenie podmienok obnovy konania priamo konštatované. Preto súd už neskúma splnenie iných podmienok uvedených v ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania je povinný povoliť s ohľadom na naplnenie hypotézy vyplývajúcej z ustanovenia § 41b zákona o organizácii US SR. S prihliadnutím na konkrétnosti tohto prípadu nie je možné ani len uvažovať o tom, že by bolo potrebné skúmať naplnenie podmienok obnovy konania uvedených v ustanovení § 394 ods. 1 TP, a to či už pri podaní pôvodného návrhu na obnovu konania alebo neskoršieho návrhu na povolenie obnovy konania, nakoľko podmienka obnovy konania bola daná, avšak vyplývala nie zo znenia ustanovenia § 394 ods. 1 TP, ale zo znenia ustanovenia § 41b zákona o organizácii US. Ani pôvodný návrh nebol podávaný z dôvodu predpokladu o naplnení podmienok obnovy konania podľa ustanovenia § 394 ods. 1 TP, ale rovnako ako neskorší návrh, práve z dôvodu naplnenia podmienky uvedenej v ustanovení § 41b zákona o organizácii US. Z uvedeného dôvodu nie je možné považovať za naplnenú podmienku odmietnutia návrhu, ako sa tejto venujem v nižšie uvedenom texte, pretože súdy (prvostupňový súd ako aj sťažnostný súd) neboli oprávnené zamietnuť môj pôvodný návrh na povolenie obnovy konania a následne zamietnuť moju sťažnosť a neboli ani oprávnené odmietnuť môj neskorší návrh na povolenie obnovy konania a následne zamietnuť sťažnosť proti takémuto rozhodnutiu.
Druhou podmienkou, na ktorú sa odvoláva Okresný súd Trnava v súvislosti s odmietnutím návrhu na povolenie, je tá skutočnosť, že svojím opakovaným návrhom na povolenie obnovy konania zo dňa 21.01.2014, som poukazoval len na tie isté skutočnosti, na ktoré som poukazoval už v znení svojho pôvodného návrhu na povolenie obnovy konania, ktorý bol Okresným súdom Trnava zamietnutý uznesením zo dňa 28.05.2013, sp. zn. 3Nt/25/2013. Táto argumentácia je vzhľadom na fakty uvedené vo vyššie uvedenom odseku irelevantná. Irelevantnosť argumentácie spočíva v tom, že nie je možné uplatniť postup podľa ustanovenia § 402 ods. 2 TP v spojitosti s ustanovením § 399 ods. 2 TP, nakoľko ja som ani svojim pôvodným návrhom a ani následným návrhom na povolenie obnovy konania zo dňa 21.01.2014 nepoukazoval na splnenie podmienok obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 TP, ale na splnenie podmienky v zmysle ustanovenia § 41b zákona o organizácii ÚS. Preto keďže zákon vyžaduje ako predpoklad odmietnutia návrhu na povolenie obnovy konania predchádzajúce zamietnutie z dôvodu nenaplnenia podmienok uvedených v ustanovení § 394 ods. 1 TP, ktoré však v mojom prípade netvoria samé o sebe právny nárok na povolenie obnovy konania, pri dodržaní zákonných predpisov nemohlo dôjsť k odmietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania, nakoľko v mojom prípade nebol súd povinný a ani oprávnený skúmať dôvody obnovy konania podľa ustanovenia § 394 ods. 1 TP, resp. bol povinný prihliadať na iné dôvody pre povolenie obnovy konania - konkrétne dôvody podľa § 41b zákona o organizácii ÚS.
Trestný poriadok nijako neobmedzuje podanie návrhu na povolenie obnovy konania čo do počtu takýchto podaní. Jediný následok opakovaného podania návrhu na povolenie obnovy konania s ktorým Trestný poriadok počíta, vyplýva zo znenia ustanovenia § 402 ods. 2 TP, kde sa uvádza, že je možné odmietnuť návrh na povolenie obnovy konania pre prípad, ak ide o opakovaný návrh na povolenie obnovy konania, pričom v jeho znení nie je uvedená žiadna nová skutková okolnosť, ktorá by mohla privodiť povolenie obnovy konania, a to všetko naviac za toho predpokladu, že pôvodný návrh na povolenie obnovy konania bol zamietnutý z dôvodu podľa ustanovenia § 399 ods. 2 TP, t.j. z dôvodu že neboli splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 TP. Trestný poriadok však nekladie žiadne podmienky pre opakovanie návrhu na povolenie obnovy konania pre prípad, že podmienky (dôvody) obnovy konania vyplývajú z iného zákonného ustanovenia, než je ustanovenie § 394 ods. 1 TP. Preto aj pre prípad, že by bol môj návrh na povolenie obnovy konania zo dňa 21.01.2014 len opakovaním môjho pôvodného návrhu na povolenie obnovy konania, nebol vzhľadom na uvedené skutočnosti vytvorený žiadny legislatívny priestor pre odmietnutie návrhu na povolenie obnovy konania, nakoľko boli splnené podmienky pre povolenie obnovy konania vyplývajúce zo znenia ustanovenia § 41b zákona o organizácii ÚS a práve s ohľadom na túto právnu normu som si podával svoj návrh na obnovu konania, resp. práve na túto právnu normu mal súd v zmysle zásady iura novit curia prihliadnuť. Na tomto základe potom nemohol súd poukazujúc na § 402 Trestného poriadku odmietnuť návrh na povolenie obnovy konania na základe § 399 ods. 2 Trestného poriadku, tak ako to v mojom prípade urobil, a to logicky z dôvodu, že ust. § 399 ods. 2 TP sa týka prípadu zamietnutia (keď sa postupuje podľa § 402 ods. 2 TP tak odmietnutia) návrhu na povolenie obnovy konania, ak sa nezistia podmienky obnovy konania podľa § 394 TP a netýka sa prípadu zamietnutia (odmietnutia) návrhu na povolenie obnovy konania z iných dôvodov ako sú uvedené v $ 394 ods. 1, teda ako je tomu v mojom prípade konkrétne z dôvodov podľa § 41b zákona o organizácii ÚS.“
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezomvyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdusp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014, označené rozhodnutie, ako aj predchádzajúceprvostupňové rozhodnutie zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd listom sp. zn.Spr. 48/15 z 2. februára 2015, v ktorom uviedol: «Uznesením tunajšieho krajského súdu pod sp. zn. 3 Tos/55/2014 zo dňa 25.03.2014 bola sťažnosť odsúdeného ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ proti uzneseniu OS Trnava pod sp. zn. 3Nt/12/2014 zo dňa 25.03.2014, podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietnutá. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že postup okresného súdu zamietajúceho návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci OS Trnava pod sp. zn. 4 T/57/2008 odmietajúci podaný návrh odsúdeného, vyhodnotil za správny, keďže nezistil podmienky obnovy konania v zmysle § 394 Tr. por. V prípade odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ sa pritom jednalo o podanie návrhu na obnovu konania vo veci, ktorej už raz tento (okresný súd) podanému návrhu nevyhovel. Išlo o uznesenie OS Trnava pod sp. zn. 3Nt/25/2013 zo dňa 28.05.2013.
V zmysle ust. § 402 ods. 2 Tr. por. návrh (na obnovu konania) z dôvodov uvedených v § 399 ods. 1 môže súd odmietnuť aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 Tr. por. môže návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh na novo podaný je len jeho opakovaním.
Na tejto skutočnosti podľa názoru vysloveného uznesením krajského súdu nemení nič ani skutočnosť vydania stanoviska trestného kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2013 pod číslom Tpj 44/2013. Samotné stanovisko pôsobí zásadne „pro futuro“ a teda nemožno podľa neho postupovať „zo spätnou účinnosťou“.
Zohľadňujúc vyššie naznačené skutočnosti ako i princíp zásadnej nemennosti právoplatných súdnych rozhodnutí navrhujem ústavnú sťažnosť podanú odsúdeným ako nedôvodnú odmietnuť.»
Krajský súd vo svojom vyjadrení z 2. februára 2015, ako aj právny zástupcasťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 6. marca 2015 uviedli, že netrvajúna verejnom ústnom pojednávaní.
Sťažovateľ v stanovisku zo 6. marca 2015 zároveň zotrval na dôvodoch podanejsťažnosti a svoju argumentáciu opätovne zrekapituloval. Sťažovateľ uviedol, že ustanovenie§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je svojou povahou lex specialis vo vzťahuk ustanoveniu § 394 ods. 1Trestného poriadku, preto nie je možné, aby sa návrhna povolenie obnovy konania podaný z dôvodov podľa označeného špeciálneho zákonnéhoustanovenia posudzoval z hľadiska naplnenia náležitosti podľa ustanovenia § 394 ods. 1Trestného poriadku. Z tohto dôvodu potom podanie, hoci v poradí druhého návrhuna povolenie obnovy konania opätovne založeného na dôvodoch podľa ustanovenia § 41bods. 1 zákona o ústavnom súde, nemôže byť zamietnuté s odkazom na aplikáciu ustanovenia§ 399 ods. 2 Trestného poriadku, keďže táto zákonná norma sa týka posudzovaniapodmienok obnovy konania len podľa ustanovenia § 394 Trestného poriadku, a nie aj podľaspomínaného osobitného zákonného ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných právna osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014, ktorýmtento zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti prvostupňovému rozhodnutiu okresnéhosúdu sp. zn. 30 Nt 12/2014 z 25. marca 2014, ktorým okresný súd zamietol sťažovateľompodaný návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde podsp. zn. 4 T 57/2008, kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody na základeaplikácie tzv. asperačnej zásady.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, akoz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má práva na slobodu a osobnú bezpečnosť. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavnéhosúdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikáciizákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by satento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účela význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 600/2014-31z 9. decembra 2014 prijal na ďalšie konanie, je posúdenie napadnutého rozhodnutiakrajského súdu z hľadiska interpretácie a aplikácie zákonných noriem vzťahujúcich sana sťažovateľovu trestnú vec. Ústavný súd sa tak zaoberal otázkou splnenia podmienokobnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavnéhosúdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierkezákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súdrozhodol, že v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlades ústavou, a to, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojom napadnutomrozhodnutí.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každýmá právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľarelevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskejrepubliky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovalaa boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, žek reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použijeústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávnaaplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základnýchpráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorýchnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohtopráva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odrážakolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnejaplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohouústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa,nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob,akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniuústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydalna základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoprávneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konaniapodľa ustanovení Trestného poriadku.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončiloprávoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdúnajavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebov spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vinealebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnostičinu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpores účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenieod uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebok pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bol rozsudkom okresnéhosúdu sp. zn. 4 T 57/2008 z 18. novembra 2008 v spojení s uznesením krajského súdusp. zn. 3 To 11/2009 z 12. marca 2009 uložený úhrný trest odňatia slobody v trvaní jedenásťrokov a šesť mesiacov vychádzajúc z ustanovenia § 188 ods. 2 Trestného zákona, kdepôvodne určená trestná sadzba pre trestný čin najprísnejšie trestný v rozmedzí 7 12 rokov̶bola na základe použitia ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona zvýšená o jednu tretinua sťažovateľovi bol uložený trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatiaslobody.
Sťažovateľovi bol teda uložený trest na základe aplikácie tzv. asperačnej zásadyv zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, a to v celom znení tohto ustanovenia,ktoré bolo platné a účinné v čase ukladania trestu, to znamená, že aj za uplatneniatohto ustanovenia za bodkočiarkou, ktorého časť bola na základe nálezu ústavného súdusp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s čl. 1 ústavy.Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania, okresný súd uznesenímsp. zn. 30 Nt 12/2014 z 25. marca 2014 tento návrh sťažovateľa odmietol a krajský súdv sťažnostnom konaní uznesením sp. zn. 3 Tos 55/2014 z 15. apríla 2014 toto prvostupňovérozhodnutie potvrdil, resp. sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku zamietol.
Okresný súd vo svojom uznesení dôvodil: „Vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku neboli splnené. Skutočnosti, ktoré odsúdený vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania uvádza sú totožné so skutočnosťami v zmysle návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania, ktorý bol uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 28.05.2013, sp. zn. 3Nt/25/2013 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietnutý, nakoľko neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.“
Krajský súd v prijatom rozhodnutí odkazujúc na ustanovenia § 394 ods. 1, § 399ods. 2 a § 402 ods. 2 Trestného poriadku prezentoval túto argumentáciu:
„Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení zákona krajský súd dospel k záveru, že okresný súd postupoval striktne v zmysle vyššie uvedených ustanovení. Nemožno v tomto smere akceptovať námietku odsúdeného v tom smere, že v danom prípade ním podaný návrh neobsahuje síce skutočnosti a dôkazy skôr neznáme ale priamo dôvod obnovy konania vyplývajúci so stanoviska trestného kolégia Najvyššieho súdu SR dňa 26.11.2013 pod č. Tpj 44/2013, ktoré vydalo stanovisko k obnove konania pri asperačnej nakoľko ani toto stanovisko v zásade nič nemení na tom, že vo veci bolo o pôvodnej obnove konania rozhodnuté a to právoplatne. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že stanovisko Najvyššieho súdu SR o ktoré opiera svoje námietky odsúdený, je stanoviskom, ktoré nemá spätnú účinnosť a ktorým nemožno negovať ustanovenie § 402 odsek 2 Trestného poriadku, nakoľko je nepochybné, že okresný súd, v pôvodnom konaní o návrhu na povolenie obnovy konania podaného odsúdeným, zvážil všetky skutočnosti a dôkazy, na základe ktorých potom návrh na povolenie obnovy zamietol a súčasné dôvody uvedené v návrhu na povolenie obnovy konania sú totožné s tými, o ktorých už okresný súd právoplatne rozhodol. Z hľadiska vyššie uvedených skutočností preto okresný súd postupoval správne a v súlade s ustanovením § 399 odsek 2 Trestného poriadku, kedy na neverejnom zasadnutí v zmysle § 402 odsek 2 Trestného poriadku odmietol návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania z dôvodu, že jeho návrh nanovo podaný je len jeho opakovaním.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavnekonformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okreminého vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajúdo úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorýzabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovanýchpráv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnejmoci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácieústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd.“(II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmieopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecneponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV.ÚS 182/07).
Právnou podstatou rozhodovania všeobecných súdov o návrhoch na povolenieobnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu o asperačnej zásade je ústavnekonformný výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 394ods. 1 Trestného poriadku.
Podľa právneho názoru formulovaného v stanovisku najvyššieho súdusp. zn. Tpj 44/2013 u podaného návrhu na povolenie obnovy konania vo veci skončenejprávoplatným rozhodnutím, opierajúceho sa len o skutočnosti predpokladané ustanovením§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, je splnenie podmienok obnovy konštatovanéuž v danom ustanovení, a súd preto nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedenýchv § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestnéhoporiadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája2014 kvalifikovalo označený právny názor ako konformný s plnohodnotnou ochranouzákladných práv a slobôd dotknutých subjektov, a potvrdilo tak jeho aplikovateľnosťv konaniach pred všeobecnými súdmi v plnom rozsahu.
Krajský súd v namietanom uznesení správnosť záverov prvostupňového rozhodnutiaokresného súdu, ktorý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania odmietol, podporilpredovšetkým poukazom na ustanovenie § 402 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktoréhoz dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 môže súd návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí ibav tom prípade, ak návrh uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatnezamietnuté, a návrh nanovo podaný je len jeho opakovaním.
Zo znenia dotknutého ustanovenia § 402 ods. 2 Trestného poriadku, na ktorý sakrajský súd odvoláva, však vyplýva, že aplikovateľnosť tohto ustanovenia predpokladásituáciu uvedenú v ustanovení § 399 ods. 2 Trestného poriadku („Súd návrh na povolenieobnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky konania podľa § 394“), a teda neexistenciupodmienok pre obnovu konania v intenciách § 394 Trestného poriadku. V prípadesťažovateľa odsúdeného na základe aplikácie asperačnej zásady však v záujmeplnohodnotnej ochrany jeho základných práv a slobôd bolo povinnosťou všeobecného súduuplatniť ústavne konformný výklad ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súdev spojení s ustanovením § 394 ods. 1 Trestného poriadku, a teda konštatovať splneniepodmienok obnovy konania z dôvodov uvedených v citovanom ustanovení zákonao ústavnom súde. Aplikovateľnosť ustanovenia § 402 ods. 2 Trestného poriadku tak vo vecisťažovateľa neprichádzala do úvahy.
Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí akceptoval závery rozhodnutiaokresného súdu, ktorý neuprednostnil pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa ten výkladpríslušných ustanovení zákona o ústavnom súde a Trestného poriadku upravujúcichpodmienky pre povolenie obnovy, ktorý zabezpečuje plnohodnotnú realizáciu ústavoua dohovorom garantovaných práv sťažovateľa, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 17 ods.1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšiekonanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, a preto napadnutérozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6zákona o ústavnom súde v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názoromústavného súdu.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právny zástupca sťažovateľa si v podaní doručenom ústavnému súdu 6. marca 2015uplatnil trovy konania v celkovej sume 518,77 €.
Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznalsťažovateľovi náhradu trov konania v uplatnenej sume 518,77 € z dôvodu trov právnehozastúpenia, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatieveci a písomné vyhotovenie sťažnosti, resp. doplnenie sťažnosti) v hodnote po 134 €, vrátanerežijných paušálov v hodnote po 8,04 €, ako aj 20 % DPH, ktorej je právny zástupcasťažovateľa platcom, a tiež za tretí úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 (stanoviskok vyjadreniu krajského súdu) v hodnote 139,83 € vrátane režijného paušálu v hodnote 8,39 €a tiež 20 % DPH, ktorú uhradí Kancelária ústavného súdu na účet právneho zástupcusťažovateľa a následne krajský súd bude povinný uhradiť štátu tieto trovy právnehozastúpenia na účet Kancelárie ústavného súdu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015