znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 600/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., S., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody H., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos/35/2012 z 13. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012 doručená sťažnosť J. Š., S., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos/35/2012 z 13. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie   a   obchodovanie   s nimi   podľa   ustanovenia   §   172   ods.   1   písm.   c)   a d)   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, pričom uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 8/2011 z 18. februára 2011 bol vzatý do väzby v zmysle § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodov uvedených v   § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Po podaní obžaloby na sťažovateľa a po vypočutí svedkov na hlavnom pojednávaní okresný súd určil termín výsluchu sťažovateľa (29. februára 2012) pre účely posúdenia dôvodnosti ďalšieho trvania jeho väzby. Uznesením sp. zn. 3 T 184/2011 z 29. februára 2012 okresný súd rozhodol o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu, keďže podľa jeho záverov   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   u sťažovateľa pominuli.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   v zákonnej   lehote   prokurátor   sťažnosť,   ktorou   sa domáhal zrušenia predmetného rozhodnutia okresného súdu a prijatia rozhodnutia krajského súdu.

O   podanej   sťažnosti   rozhodol   krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   namietaným uznesením, ktorým sťažnosti vyhovel a podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   konštatujúc   podľa   §   79   ods.   1   Trestného poriadku, že u sťažovateľa dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) citovaného zákona naďalej trvajú.

V sťažnosti vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu predložil sťažovateľ túto   argumentáciu: „KS-Trnava   však   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   3Tos/35/2012   zo   dňa 13.3.2012 vôbec nehodnotil dôkaznú situáciu s pohľadu permanentnej previerky dôvodov väzby, ale laxne sa stotožnil s námietkami OP – Galanta, ktoré vo svojom uznesení citoval. Ak   by   KS-Trnava   uplatnil   svoju   nezávislosť   a nestrannosť   a hodnotil   by   dôkazy, nemohol by ignorovať na HP preukázanú nezákonnosť získania hlavného dôkazu, tak ako to namietal môj obhajca v konaní o väzbe dňa 29.2.2012 pred OS-Galanta.

K nedostatku reálnych dôvodov väzby by prispelo aj skúmanie výpovedí všetkých svedkov,   predovšetkým   svedkov   obžaloby   s ktorých   obsahu   vyplýva   zrejmá   absencia argumentov v prospech uplatnenia „preventívnej“ väzby v zmysle par. 71 ods. 1 písm. c Tr. poriadku. Z uvedených skutočností vyplýva, že uznesenie KS-Trnava sp. zn. 3 Tos/35/2012 zo dňa 13.3.2012 nespĺňa ani náležitosti zákonného ustanovenia podľa par. 176 ods. 2 Tr. poriadku,   pretože   výrok   súdu   nie   je   odôvodnený   zákonom   predpokladaným   spôsobom a naopak   sú   ignorované   tie   dôkazy   a argumenty,   ktoré   odôvodňujú   moje   prepustenie z väzby   na   slobodu.   Ku   svojmu   rozhodnutiu   dospel   KS-Trnava   v konaní   popierajúcom rovnosť zbraní a kontradiktórnosť súdneho konania. Svojim postupom a rozhodnutím súd porušil čl. 17 ods. 1, 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru a preto moje ďalšie väzobné stíhanie nadobudlo nezákonný charakter.“

Sťažovateľ   námietku   porušenia   požiadavky „rovnosti   zbraní   a kontradiktórnosti konania o väzbe“ zdôvodnil týmto tvrdením: „V rámci konania o sťažnosti OP – Galanta proti   rozhodnutiu   o mojom   prepustení   z väzby   som   nebol   účastný   na   „NZ“   pred   KS   – Trnava dňa 13.3.2012 a sťažnosť prokurátora nebola doručená mne ani môjmu obhajcovi. Prakticky   som   nemal   žiadnu   možnosť   vstúpiť   do   súdneho   konania   a nebola   teda zabezpečená rovnosť zbraní a kontradiktórnosť konania o väzbe.“

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd o nej rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva   garantovaného čl.   17   ods.   1   a 5   ústavy   a jeho   práva   garantovaného čl.   5   ods.   4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos/35/2012 z 13. marca 2012, predmetné uznesenie   zrušil,   uložil   krajskému   súdu   povinnosť   prepustiť   sťažovateľa   na   slobodu a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že podľa   §   20 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos/35/2012 z 13. marca 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   zistil   pre   posúdenie   sťažnosti   tieto relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ   bol   uznesením   okresného   súdu   z 18.   februára   2011   vzatý   do   väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Uznesením sp. zn. 3 T 184/2011 z 29. februára 2012 okresný súd rozhodol, že podľa §   79   ods.   1   a 2   Trestného   poriadku   prepúšťa   sťažovateľa   z väzby   na slobodu,   pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) citovaného zákona pominuli. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil takto:

„Prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Galanta   doručil   26.07.2011   na   tunajší   súd obžalobu   na   obž.   J.   Š.   za   vyššie   uvedený   zločin   (dňa   15.02.2011   o   09.05   hod.,   v S., na zadnom   sedadle   jeho   motorového   vozidla   značky   P.,   v   žltej   bunde   prechovával 8 plastových   vreciek   s   tlakovým   uzáverom,   ktoré   obsahovali   5873   mg   23,4   %   kokaínu s prímesou   fenacetínu,   lidokaínu,   kofeínu   a   levamizolu,   z   toho   1374   mg   absolútneho kokaínu.   Z   tohto   množstva   bolo   možné   vyrobiť   46   -   137   obvykle   jednorazových   dávok drogy).

Predseda   senátu,   po   preskúmaní   obžaloby   a   pripojeného   trestného   spisu,   určil termín verejného zasadnutia o predbežnom prejednaní obžaloby, potom bol určený termín hlavného pojednávania. Na hlavnom pojednávaní 18.11.2011, 09.01.2012, 15.02.2012 boli vypočutí viacerí svedkovia. Zostáva vypočuť ešte štyroch svedkov. Ďalší termín hlavného pojednávania je určený na 09.03.2012.

Podľa § 79 ods. 1 Tr. por., ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie, alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo v § 78 Tr. por., musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu.

Podľa § 79 ods. 2 Tr. por. policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili.

Predseda   senátu   po   preskúmaní   dôvodov   väzby,   pre   ktoré   je   obžalovaný   J.   Š. vo väzbe, určil termín výsluchu obžalovaného na 29.02.2012.

Obžalovaný   J.   Š.   bol   vypočutý   vo   vzťahu   k   dôvodom   väzby,   predseda   senátu prečítaním oboznámil všetky listinné dôkazy vzťahujúce sa na predmet rozhodovania. Po zhodnotení všetkých osobných i listinných dôkazov majúcich vzťah k existencii dôvodov väzby preventívnej (§ 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.) dospel súd k záveru, že tieto dôvody zanikli a reálne, v tomto štádiu konania, už neexistujú. Obžalovaný J. Š. je stíhaný za jeden skutok drogovej trestnej činnosti, predtým bol odsúdený Okresným súdom Trnava, dňa 08.02.2005, za prečin krádeže. Bol mu uložený podmienečný trest odňatia slobody a hľadí sa na neho akoby nebol odsúdený. Ten istý záver sa vzťahuje aj na druhé, staršie odsúdenie obž. J. Š. Okresným súdom Galanta z 12.04.1996. Aj tu bol odsúdený za prečin krádeže   na   podmienečný   trest   odňatia   slobody.   Obžalovaný   J.   Š.,   podľa   dokladov nachádzajúcich sa v spise podnikal v oblasti požičiavania motorových vozidiel. Vo väzbe je od 15.02.2011, teda viac ako jeden rok. Podľa názoru súdu zanikla teda intenzívna obava, žeby na slobode pokračoval v páchaní toho istého druhu trestnej činnosti.“

Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   v zákonnej   lehote   sťažnosť prokurátor,   ktorý   v nej   poukázal   na   to,   že „obžalovaný   je   nemajetný,   živnosť   má pozastavenú   od   24.01.2011   do   23.01.2014“.   Prokurátor   formuloval   svoj   názor,   že „obžalovaný   na   slobode   by   aj   naďalej   zadovažoval,   prechovával   a   predával   rôznym osobám   drogy   a   tak   by   si   zabezpečoval   bezpracné   finančné   prostriedky   na   živobytie. Obžalovaný je stínaný za zločin v súvislosti s drogami a vzhľadom na zaistené množstvo drog (46   až 137   obvykle jednorázových dávok drogy) je   teda   dôvodná obava,   že by   v prípade jeho prepustenia z väzby pokračoval v páchaní tejto trestnej činnosti. V prípravnom konaní a v konaní pred súdom bolo nazhromaždené dostatočné množstvo dôkazov, ktoré aj v súčasnom štádiu trestného konania naďalej dávajú zákonný podklad pre trestné stíhanie obžalovaného ako i samotné pretrvávanie formálnych a materiálnych dôvodov preventívnej väzby.“.

Prokurátor dôvodil, že „pokiaľ ide o ďalšie trvanie väzby obžalovaného, má za to, že dôvody jeho väzby bez ohľadu na jeho vyjadrenie vo výsluchu zo dňa 29.02.2012 naďalej pretrvávajú,   pričom   tieto   námietky   nie   sú   spôsobilé   eliminovať   existenciu   väzobného dôvodu   podľa   §   71   ods1   písm.   c/   Trestného   poriadku   vo   vzťahu   k   jeho   osobe. Obžalovanému   hrozí   uloženie   trestu   odňatia   slobody   v   rozpätí   od   4   do   10   rokov   a   s prihliadnutím   na   okolnosti   činu,   jeho   povahu   a   spôsobený   následok,   hlavne   však   s prihliadnutím   na   osobné   pomery   obžalovaného,   je   plne   opodstatnený   záver,   že   u   neho pretrvávajú tieto väzobné dôvody aj v terajšom štádiu súdneho konania.“.

O   sťažnosti   podanej   prokurátorom   rozhodol   krajský   súd   tak,   že   jej   svojím rozhodnutím vyhovel,   uznesenie okresného súdu zrušil a vyslovil, že podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku u sťažovateľa dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naďalej pretrvávajú. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Na   základe   sťažnosti   okresného   prokurátora   preskúmal   krajský   súd   v   zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 Trestného poriadku správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti   ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   a   konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom napadnutého uznesenia, a tak zistil, že sťažnosť okresného prokurátora je dôvodná. Proti   obžalovanému   sa   vedie   trestné   stíhanie   pre   zločin   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods.1 písm. c/, písm. d/ Trestného zákona na základe obžaloby podanej Okresným prokurátorom v Galante zo dňa 22.   júla 2011, ktorú podal na Okresný súd v Galante   dňa   26.   júla   2011.   Obžalovaný   je   vo   väzbe   na   základe   uznesenia   sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Galanta sp. zn. 1Tp/8/2011 zo dňa 18.02.2011 s tým, že väzba sa započítava od 15.02.2011 od 06.10 hod. Dôvodom väzby je ustanovenie § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že vec je v štádiu   vykonávania   dôkazov   na   jednotlivých   hlavných   pojednávaniach.   Doposiaľ   sa uskutočnili hlavné pojednávania v dňoch 18.11.2011, 09.01.2012 a 15.02.2012. Vo veci je potrebné vykonať ešte ďalšie dokazovanie, podľa vyjadrenia predsedu senátu je potrebné vypočuť štyroch svedkov. Na rozdiel od súdu I. stupňa je krajský súd toho názoru, že dôvody väzby u obžalovaného v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku aj naďalej trvajú. Súd I. stupňa v napadnutom uznesení dostatočne nezdôvodnil v čom vidí pominutie   dôvodov   väzby   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   Trestného   poriadku. V písomných dôvodoch uznesenia sa v podstate zameral len na predchádzajúce odsúdenia obžalovaného.   Vzhľadom   na   charakter   trestnej   činnosti,   spôsob   jej   spáchania   a   osobu obžalovaného je zrejmé, že sú tu aj naďalej konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby   v   zmysle   ustanovenia   §   71   ods.1   písm.   c/   Trestného   poriadku.   Obžalovanému obžaloba kladie za vinu, že prechovával množstvo drogy, z ktorej by bolo možné vyrobiť 46 až   137   obvykle   jednorázových   dávok   drogy.   Aj   charakteristika   osoby   obžalovaného nasvedčuje tomu, že dôvody väzby v zmysle citovaného ustanovenia Trestného poriadku naďalej trvajú.

Ďalej z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obhajca obžalovaného namieta, že prehliadka   osobného   motorového   vozidla   nebola   vykonaná   bez   meškania,   nakoľko vyšetrovateľ OR PZ Galanta žiadal dňa 03.02.2011 o súhlas s príkazom na prehliadku osobného   motorového   vozidla   zn.   P.   s   tým,   aby   prehliadka   bola   vykonaná   v   období od 08.02. do 31.03.2011. Ďalej obhajca obžalovaného namietal, že v rozpore so zákonom nebol príkaz na prehliadku vozidla odôvodnený. Poukázal na to, že príkaz na prehliadku musí obsahovať náležitosti uvedené v ustanovení § 181 Trestného poriadku a s poukazom na § 181 ods.2, § 182, § 101 ods. 1 Trestného poriadku druhá veta, najmä odôvodnenie. V súvislosti s týmito namietanými skutočnosťami vyslovil záver, že trestné konanie prebieha na základe dôkazu získaného nezákonným spôsobom.

Je   pravdou,   že   súd   je   povinný   nielen   pri   každom   rozhodovaní   o   väzbe   ale   aj   v každom štádiu trestného konania skúmať aktuálny stav výkonu dokazovania a vyhodnocovať ho   smerom   k   dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby   obžalovaného,   avšak   súd   I.   stupňa v napadnutom   uznesení   neposudzoval   dôvodnosť   väzby   vo   vzťahu   k   záujmom   štátu na obmedzení   osobnej   slobody   obžalovaného   po   zohľadnení   princípu   proporcionality a princípu   vyváženosti.   Hodnotenie   dôkazov   môže   urobiť   súd   I.   stupňa   až   v   rámci rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na namietané skutočnosti obhajcom v rámci trestného stíhania,   nemôže   súd   I.   stupňa   v   danom   štádiu   povedať,   že   dôkazy   boli   vykonané nezákonným spôsobom. Spôsob dôkazov vykonaných v prípravnom konaní a ich dôsledok vyhodnotí súd I. stupňa v súvislosti so všetkými vykonanými dôkazmi až po skončení celého procesu dokazovania.

Podľa   názoru   krajského   súdu   nemajú   na   trvanie   väzby   obžalovaného   v   zmysle ustanovenia § 71 ods.1 písm. c/ Trestného poriadku vplyv len samotné predchádzajúce odsúdenia, na ktoré poukazuje súd I. stupňa v napadnutom rozhodnutí, ale rozsah závažnej trestnej činnosti, pre ktorú sa proti obžalovanému vedie trestné stíhanie, tiež spôsob jej spáchania a komplexné hodnotenie osoby obžalovaného.

Krajský   súd   preto   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   v   celom   rozsahu   a   vyslovil,   že dôvody väzby u obžalovaného v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku aj naďalej trvajú.“

Obhajca   sťažovateľa   k podanej   sťažnosti   predložil   písomné   stanovisko,   v ktorom uviedol, že okresný súd primerane posúdil dôvodnosť väzby na jednej strane vo vzťahu k právu   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   a   na   druhej   strane   vo   vzťahu   k záujmu   štátu na obmedzení osobnej slobody sťažovateľa, a to po zohľadnení princípu vyváženosti medzi oboma záujmami s prihliadnutím na vývoj aktuálnej dôkaznej situácie.

V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ktoré garantujú právo na osobnú slobodu   (obdobne aj   čl. 17 ods.   1 a 5 ústavy),   je   obsiahnuté   aj   právo   na periodickú   súdnu   previerku   opatrenia,   ktorým   bol obvinený pozbavený osobnej slobody, teda väzby, v rámci ktorej by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná; ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na kvalitu preskúmania.

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať   niektoré   fundamentálne   požiadavky   spravodlivého   konania   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ako   aj   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Jednou   z   nich   je   aj   právo   na   náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.   Princíp   spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody   (pozri   napr.   III.   ÚS   135/04, III. ÚS 198/05).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   pre   rozhodnutie   o sťažnosti   prokurátora   smerujúcej   proti   prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bol   sťažovateľ   prepustený   z   väzby)   vychádzal   zo skutkového a právneho stavu, ktorý ustálil na základe preskúmania príslušného spisového materiálu. Krajský súd neakceptoval právny záver okresného súdu o pominutí dôvodov väzby u osoby sťažovateľa a považoval ho za nedostatočne zdôvodnený. Okresnému súdu vytkol nekomplexnosť   posúdenia   skutkových   okolností   relevantných   pre   zodpovedanie   otázky existencie či neexistencie dôvodov väzby.

Pri   preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu   krajský   súd   reflektoval jednak na obsah sťažnosti prokurátora, ako aj na obsah námietok prezentovaných zo strany sťažovateľa prostredníctvom jeho obhajcu.

K splneniu hmotnoprávnych predpokladov väzby krajský súd, pokiaľ ide o dôvody tzv.   preventívnej   väzby,   poukázal   na   okolnosti   (vychádzajúc   aj   z obsahu   sťažnosti prokurátora),   ktoré   podľa   jeho   názoru   opodstatňujú   dôvodnú   obavu   z pokračovania sťažovateľa v trestnej činnosti, ktorá je mu kladená za vinu. Dôvodnosť tzv. preventívnej väzby   opieral   krajský   súd   predovšetkým   o charakter   trestnej   činnosti   (skutočnosti nasvedčujúce tzv. dílerstvu drog), pre ktorú je proti sťažovateľovi trestné stíhanie vedené, ako aj o komplexné hodnotenie   osoby sťažovateľa (neobmedzujúce sa len na okolnosť recidívy u osoby sťažovateľa).

Vo   vzťahu   k   skutkovým   okolnostiam   vzatia   do   väzby   (dôvodnosť   vedeného trestného stíhania) ako súčasti materiálnych predpokladov väzby krajský súd špecifikoval aktuálnu dôkaznú situáciu   v trestnej   veci   sťažovateľa. Na   tomto   mieste   tiež formuloval argumentáciu smerujúcu k vyvráteniu námietky prednesenej zo strany obhajcu sťažovateľa, ktorý   prezentoval   tvrdenie   o   nezákonnosti   obstarania   jedného   z dôkazov   v procese dokazovania. Krajský súd vylúčil potenciálnu možnosť vyhodnotenia takéhoto jednotlivého dôkazu   izolovane   (bez   kontextu   celého   procesu   dokazovania)   a predčasne,   teda   pred skončením tohto procesu.

Na   základe   posúdenia   obsahu   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   možno konštatovať,   že   svoj   právny   záver   o existencii   dôvodov   tzv.   preventívnej   väzby   oprel o adekvátnu   a preskúmateľnú   argumentáciu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   toto odôvodnenie   ústavnoprávne   akceptovateľné,   pretože   právne   závery   krajského   súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú skutkovým zisteniam, a tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného   zhodnotenia   všetkých skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej otázke.

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu rovnako potvrdzuje aj neopodstatnenosť námietok   sťažovateľa,   v ktorých   tento   predostrel   tvrdenie   o porušení   princípu   rovností zbraní   odňatím   mu   možnosti   reagovať   na   sťažnosť   prokurátora,   keďže   z jeho   obsahu výslovne vyplýva, že sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k sťažnosti prokurátora poskytnutá bola a túto aj realizoval prostredníctvom svojho obhajcu. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o prerokovaní sťažnosti prokurátora na neverejnom zasadnutí v tzv. „písomnom konaní“ bez možnosti   osobnej   účasti   sťažovateľa   poukazuje   ústavný   súd   na   svoje   predchádzajúce rozhodnutia,   v ktorých   už   vyslovil,   že   v rámci   odvolacej   inštancie   osobná   prítomnosť obvineného alebo jeho obhajcu v konaní o väzbe sa nevyžaduje, ak ani prokurátor nie je prítomný (pozri napr. III. ÚS 135/08 a III. ÚS 346/08).

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012