znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 60/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SOGNI, s. r. o., Westend Square, Lamačská cesta 3/A, Bratislava, zastúpenej advokátkou Mgr. Zuzanou Vajdovou, Lamačská cesta 3/A, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   4   Co   328/2013 z 8. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   SOGNI,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   SOGNI,   s.   r.   o.,   Westend   Square,   Lamačská cesta 3/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 328/2013 z 8. júla 2013.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že na Okresnom   súde   Bratislava IV (ďalej   len „okresný súd“) sa pod sp. zn. 40 C 67/2013 vedie konanie, v rámci ktorého sa mesto Košice, Trieda SNP 48/A, Košice (ďalej len „žalobca“), proti nej domáha vyslovenia neúčinnosti kúpnej   zmluvy   sp.   zn.   V-9330/2012   z 20.   novembra   2012   (ďalej   len   „kúpna   zmluva“) uzatvorenej medzi ňou ako kupujúcou a obchodnou spoločnosťou IPSA, s. r. o., Lamačská cesta 3/A, Bratislava (ďalej len „ obchodná spoločnosť“), ako predávajúcou.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky žalobca spolu s návrhom na začatie konania podal aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby jej okresný súd zakázal predať,   darovať,   zameniť alebo inak scudziť,   vložiť do   majetku   obchodnej   spoločnosti, ručiť s nimi, zaťažiť alebo zriadiť iné právo tretej osoby k špecifikovaným nehnuteľnostiam. Na základe toho okresný súd uznesením z 12. apríla 2013 návrhu na nariadenie predbežného opatrenia   vyhovel.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, v ktorom argumentovala tým, že predbežné opatrenie je nezákonné, že žalobca neosvedčil svoju   pohľadávku   proti   obchodnej   spoločnosti,   pretože   táto   spoločnosť   odstúpila od kúpnych zmlúv uzatvorených s ním, že „údajný“ nárok je navyše zabezpečený záložným právom   k nehnuteľnostiam   vo   vlastníctve   obchodnej   spoločnosti,   že   žalobcovi   žiadne nebezpečenstvo zmarenia výkonu rozhodnutia bezprostredne a reálne nehrozí, že tvrdenia žalobcu o tom, že k prevodu nehnuteľností medzi sťažovateľkou a predávajúcou došlo len fiktívne, respektíve bezodplatne, nie sú ničím podložené a sú zároveň nepravdivé, pretože kúpnu cenu (trhovú) sťažovateľka riadne zaplatila, a to formou vzájomného započítania pohľadávok,   pričom   obchodná   spoločnosť   riadne   zaplatila   daň   z príjmu   príslušnému daňovému   úradu.   Sťažovateľka   v odvolaní   vyslovila   názor,   že   nariadenie   predbežného opatrenia   je   neprimerané.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   aj   napriek   týmto   argumentom krajský   súd   v odvolacom   konaní   uznesením   sp. zn.   4   Co   328/2013   z 8.   júla   2013 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka   v sťažnosti   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   (II.   ÚS   37/00, II. ÚS   46/00,   II.   ÚS   222/04),   že   rozhodovanie   a rozhodnutie   o návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   uviedla,   že   už   vo   svojom   odvolaní   spochybnila   existenciu vymáhateľnej   pohľadávky   žalobcu   a poukázala   na   to,   že   nie   žalobca,   ale   obchodná spoločnosť má proti nemu pohľadávku. V tejto súvislosti upriamila pozornosť na riadne odstúpenie predávajúcej od kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom. Zároveň sťažovateľka vyslovila názor, že existencia pohľadávky žalobcu závisí od posúdenia platnosti odstúpenia obchodnej   spoločnosti   od   kúpnej   zmluvy   uzatvorenej   so   žalobcom.   O tomto   návrhu na Okresnom súde Košice II bola podaná žaloba. Sťažovateľka je presvedčená, že nie je daný predpoklad na odporovanie právnemu úkonu – existencia vymáhateľnej pohľadávky. Podľa   názoru   sťažovateľky   žalobca   v   návrhu   neuviedol   žiadnu   relevantnú   skutočnosť, z ktorej   by   vyplývalo,   že   uzatvorením   kúpnej   zmluvy   medzi   ňou   ako   kupujúcou a predávajúcou   došlo   k   ukráteniu   vymáhateľnej   pohľadávky   žalobcu.   Podľa   jej   názoru žalobca   založil   svoj   návrh   na   dohadoch,   keď   tvrdil,   že „účastníci   právneho   úkonu   sú spriaznenými osobami, nie je vylúčené ani to, že k prevodu nehnuteľností došlo bezodplatne resp. že išlo len o fiktívnu úhradu, ktorá zďaleka nezodpovedá reálnej hodnote prevedených nehnuteľnosti“. K tomu sťažovateľka dodala, že okresnému súdu predložila dôkazy o tom, že medzi obchodnou spoločnosťou a ňou došlo k riadnemu zaplateniu kúpnej ceny v podobe započítania vzájomných pohľadávok a záväzkov.

Sťažovateľka namieta, že z rozhodnutia krajského súdu jej nie je zrejmé, na základe čoho odvolací súd dospel k záveru, že predávajúcej nebola uhradená kúpna cena. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľka dodala: „Sťažovateľ súdu riadne preukázal a predložil zápočet zo dňa 5.   11.   2013,   na   základe   ktorého   si   sťažovateľ   započítal   svoju pohľadávku voči spoločnosti   IPSA,   s.   r.   o.   (ktorú nadobudol   na základe   zmluvy o postúpení   pohľadávky zo dňa 5. 11. 2013) so svojim záväzkom zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu. Započítanie je v zmysle   zákona   formou   úhrady   pohľadávok,   t.   j.   sťažovateľ   trvá   na skutočnosti,   že spoločnosti IPSA, s. r. o. riadne zaplatil kúpnu cenu.“

Na   podporu   svojich   tvrdení   sťažovateľka   k sťažnosti   pripojila   účtovnú   súvahu obchodnej spoločnosti za rok 2011 a 2012, z čoho vyplýva, že jej majetok sa za rok 2012 nezmenšil, ale naopak, je vyšší ako v porovnávanom roku.

Okrem   toho   sťažovateľka   tvrdila,   že „keďže   žalobca   nepreukázal   zákonný predpoklad   (ukrátenie   vymáhateľnej   pohľadávky žalobcu),   nepreukázal   ani   to,   že došlo k naplneniu predpokladov pre vyhovenie žalobe o určenie neúčinnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy, t. j. neosvedčil ani pravdepodobnosť úspechu konania vo veci samej, čo je predpokladom na nariadenie predbežného opatrenia... Žalobca vo svojom návrhu žiadnym spôsobom   nepreukázal   nebezpečenstvo   bezprostredne   hroziacej   ujmy   ani   žiadnym spôsobom   neosvedčil,   že   by   sťažovateľ   začal   prevádzať   svoj   majetok...   súd   mal   za osvedčenú potrebu dočasne upraviť pomery účastníkov konania len na základe abstraktnej možnosti   sťažovateľa   dotknuté   nehnuteľnosti   previesť...   Ničím   nepodložené   tvrdenie žalobcu, že ak sťažovateľ prevedie predmetné nehnuteľnosti, bude ohrozený ak nie priamo zmarený výkon rozhodnutia a sťaží sa tým uspokojenie pohľadávky veriteľa, je arbitrárny, ničím nepodložený, keďže žalobca v konaní vôbec nepreukázal, že odporovaným prevodom došlo k ukráteniu veriteľa. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje tiež na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 298/08.“.

Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd vôbec nezaoberal hodnotou majetku, ktorý po   spornom   právnom   úkone   zostal   vo   vlastníctve   obchodnej   spoločnosti,   čo   je   jeden zo zákonných   predpokladov   na   záver   o tom,   že   právny   úkon   je   odporovateľný.   Podľa názoru   sťažovateľky   účtovná   súvaha   za   rok   2012   jednoznačne   preukazuje,   že   majetok obchodnej spoločnosti niekoľkonásobne prevyšuje spornú pohľadávku žalobcu.

Sťažovateľka namietala aj tú skutočnosť, že krajský súd „sa v odôvodnení svojho rozhodnutia   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   ani   s   námietkou   sťažovateľa,   že   prevod dotknutých nehnuteľností bol realizovaný najmä z dôvodu požiadavky spolufinancujúcej banky, ktorá ako je to v investičnej výstavbe bežné, požadovala samostatný subjekt pre nový investičný zámer. Sťažovateľ súdu predložil i vyjadrenie - odporúčanie spolufinancujúcej banky (...) zaslané spoločnosti IPSA, s. r. o., na základe ktorého sa spoločnosť IPSA, s. r. o. rozhodla previesť nehnuteľnosti na žalovaného.“.

Sťažovateľka argumentovala aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 36/2008 z 30. apríla 2008, podľa ktorého nariadenie predbežného opatrenia musí   zodpovedať   požiadavke   primeranosti   k   zabezpečovanému   nároku.   Sťažovateľka uviedla, že krajský súd predmetnú otázku neskúmal, keďže neprihliadol aj na ďalší majetok vo vlastníctve obchodnej spoločnosti a nezohľadnil ani jej ďalšiu námietku, a to predložený znalecký   posudok,   z ktorého   vyplýva,   že   hodnota   nehnuteľností   je   vyššia   ako   výška pohľadávky uvedená žalobcom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 4 Co 328/2013 z 8. júla 2013 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením krajského súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o nariadení predbežného opatrenia.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie   ústavne   súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normy   na   zistený   stav   veci. V danom   prípade   je   týmto   zákonom   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   102   ods.   1   OSP   ak   treba   po   začatí   konania   dočasne   upraviť   pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 a nasl. OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov   civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Podľa   názoru   ústavného súdu   rozhodovanie   o   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia, možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania   alebo   v   konaní   o   veci   samej   (§   74   a   nasl.   OSP,   obdobne   I.   ÚS   46/00, III. ÚS 406/2013).

V   kontexte   argumentácie   sťažovateľky   je   potrebné   osobitne   poznamenať,   že posúdenie   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje za   oprávneného   zasahovať do rozhodnutí   o predbežných   opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09).

Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch   a   k   zrušeniu   rozhodnutí   tohto   druhu   pristupuje   len   za   celkom   výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný   rozpor   s   princípmi   spravodlivého   procesu   (obdobne   III.   ÚS   169/2010, III. ÚS 281/07).

Aj   v konaniach,   v rámci   ktorých   všeobecný   súd   rozhoduje   o predbežných opatreniach,   musia   byť   dodržané   minimálne   požiadavky   zodpovedajúce   princípom spravodlivého procesu. To znamená, že takéto rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý je koncentrovaným vyjadrením odôvodnenia právneho názoru všeobecného súdu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o predbežnom opatrení je všeobecný súd povinný poskytnúť ochranu nielen tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v   rámci   ústavných   pravidiel   aj   tomu,   proti   komu   návrh   smeruje.   Predbežné   opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (obdobne III. ÚS 309/2012).

Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   v   zmysle   zásad   upravených   v   §   212   OSP preskúmal   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu   spolu   s   konaním,   ktoré   mu predchádzalo,   a   rozhodol   tak,   že   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu.   Prvostupňový   súd svojím   rozhodnutím   nariadil   predbežné   opatrenie,   ktorým   bolo   sťažovateľke   zakázané predať,   darovať,   zameniť alebo inak scudziť,   vložiť do   majetku   obchodnej   spoločnosti, ručiť s nimi, zaťažiť alebo zriadiť iné právo tretej osoby k špecifikovaným nehnuteľnostiam.

Krajský súd potom, ako v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol podstatu uznesenia okresného   súdu,   ako   aj   podstatu   odvolania   sťažovateľky   a vyjadrenia   žalobcu,   ďalej odvolávajúc sa na tvrdenia súdu prvého stupňa konštatoval, že záver o osvedčení nároku žalobcu   a potreby   úpravy   pomeru   účastníkov   konania   do   skončenia   vo   veci   samej   je správny.

Krajský súd dôvodil takto: „Je   možné   uzavrieť,   že   odporca   svoje   tvrdenie,   že   odporovaná   zmluva   bola realizovaná   odplatne   nepreukázal,   v   každom   prípade   z   tejto   kúpnej   zmluvy spol. IPSA, s. r. o.,   žiadne   finančné   prostriedky   reálne   nezískala   a   navrhovateľovi   ako veriteľovi   ani   neuhradila,   pričom   z   odstúpenia   spol.   IPSA,   s.   r.   o.,   od   kúpnej   zmluvy č. 2009000883 zo dňa 20. 02. 2013 vyplýva, že spol. IPSA, s. r. o... je v situácii, keď nie je schopná   doplatiť   zostatok   kúpnej   ceny   navrhovateľovi   v   zmysle   kúpnej   zmluvy č. 2009000883...

... je potrebné zakonzervovať súčasný stav, aby navrhovateľovi v prípade úspechu v konaní nebola zmarená možnosť uspokojiť svoju pohľadávku voči spol. IPSA, s. r. o., uplatnenú   v   konaní   sp.   za   10   Cb   2/2013   na   Okresnom   súde   Bratislava   IV,   z   majetku odporcu, ktorý získal právnym úkonom, ktorému navrhovateľ odporuje...

Odvolací súd poukazuje i na to, že neobstojí tvrdenie odporcu, že navrhovateľ má pohľadávku voči spol. IPSA, s. r. o., dostatočne zabezpečenú zmluvou o zriadení záložného práva a predbežným opatrením, nariadeným v konaní sp. zn. 10 Cb 2/2013 na Okresnom súde Bratislava IV, nakoľko zo zmluvy o zriadení záložného práva vyplýva, že záložné právo je zriadené len do výšky nezaplatenej kúpnej ceny, teda do výšky 2.987,454 eur, pričom pohľadávka navrhovateľa značne túto sumu prekračuje...

Odvolací súd k námietke odporcu, že nehnuteľností, ktoré sú predmetom záložného práva, majú podľa znaleckého posudku č. 29/2013 Ing. V. zo dňa 26. 04. 2013 hodnotu 4.770,000   eur,   neprihliadol,   nakoľko   tento   znalecký   posudok   bol   vyhotovený   až   po uplatnení pohľadávok navrhovateľom na súde a na objednávku spol. IPSA...“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal z relevantnej právnej úpravy a na základe toho svoje rozhodnutie riadne zdôvodnil. V rámci tohto procesu skúmal splnenie zákonných podmienok na nariadenie predbežného opatrenia, a teda, či bolo osvedčené právo, ktorému má byť poskytnutá ochrana formou predbežného opatrenia.   Bez   toho,   aby   ústavný   súd   podrobne   opisoval   právne   úvahy   krajského   súdu uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že rozhodnutie krajského súdu   sa   nejaví   ako   svojvoľné   a nedostatočne   odôvodnené.   Krajský   súd   veľmi   zreteľne uviedol,   ktoré   skutočnosti   ho   viedli   k záveru,   že   dočasná   úprava   pomerov   účastníkov konania vo veci návrhu na neúčinnosť právneho úkonu je na mieste.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dodáva, že nariadenie predbežného opatrenia v tejto   veci   nemožno   chápať   ako   prejudikovanie   konečného   výsledku   sporu.   Ide   totiž o dočasný prostriedok, ktorým sa garantuje, aby konečné rozhodnutie mohlo mať vôbec reálny   význam.   Z toho   pohľadu   ústavný   súd   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu vzhľadom na jeho dôvody považuje za rozhodnutie vydané v súlade s právnou úpravou aplikujúcou na zistený skutkový stav.

Ústavný súd teda nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jej práv umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľky   o porušení   jej   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosť   tohto   článku   na   rozhodovanie   v   otázke   predbežných   opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny nie je právo na rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   363/2013),   sťažnosť   sťažovateľky   už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky, ktoré v sťažnosti predostrela.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014