znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 60/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. D., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 21. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 53/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2012 doručená sťažnosť Ľ. D., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 21. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 53/2010.

Z   predloženej   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom z 13. septembra 2007 domáhal na Daňovom úrade Z. (ďalej len „daňový úrad“) vyplatenia finančnej   náhrady   z   dôvodu   neoprávneného   vymáhania   daňových   nedoplatkov   na   dani z pridanej hodnoty opierajúc sa o § 72 ods. 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení platnom a účinnom do 31. augusta 1999 (ďalej len „zákon   o   správe   daní   a   poplatkov“),   podľa   ktorého   ak   sa   ukáže   v   priebehu   ďalšieho vymáhania, že vymáhanie bolo neoprávnené, patrí daňovému dlžníkovi alebo ručiteľovi za takto   neoprávnene vymáhané sumy náhrada   v dvojnásobnej   výške,   ako sa   poskytuje za preplatky zavinené správcom dane (§ 63)... Svoj uplatnený nárok založil na skutočnosti zrušenia exekučných titulov, na podklade ktorých proti nemu prebiehalo exekučné konanie. Daňový   úrad   rozhodnutím   č.   685/230/62375/09/Pap   zo   14.   októbra   2009   požadovanú náhradu sťažovateľovi nepriznal.

V   odvolaní   proti   predmetnému   rozhodnutiu   daňového   úradu   sťažovateľ argumentoval   jazykovým   výkladom   ustanovenia   §   72   ods.   10   zákona   o   správe   daní a poplatkov. Ten podľa jeho názoru nesvedčí v prospech právneho názoru daňového úradu, podľa ktorého „ak sa nemá čo vrátiť, pretože daňovému subjektu z úradnej moci nebolo nič daňovou exekúciou odňaté, nie je možné náhradu za neoprávnené vymáhanie ani vypočítať a už vôbec nie cez rozhodnutia, ktoré rušia daň. Nestačí vykonanie akéhokoľvek úkonu zo strany správcu dane, ak tento nemá za následok vymoženie dane prikázaním pohľadávky z účtu daňového dlžníka na účet správcu dane.“.

Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“) rozhodnutím   č.   I/221/17211-129745/2009/994088-r   zo   14.   januára   2010   napadnuté rozhodnutie daňového úradu potvrdilo, keď sa nestotožnilo s argumentáciou sťažovateľa. Podľa   názoru   daňového   riaditeľstva   z   ustanovenia   §   72   ods.   10   zákona   o   správe   daní a poplatkov „jednoznačne   za   použitia   logického   výkladu   vyplýva,   že   jeho   účelom   je poskytnúť daňovému subjektu popri vrátení vymoženej sumy aj náhradu, výška ktorej sa stanoví ako úrok za oneskorené poskytnutie preplatku, ktorý vznikol zavinením správcu dane, avšak v dvojnásobnej výške. Náhradu v zmysle cit. paragrafu je možné považovať za príslušenstvo   sumy,   ktorá   sa   má   vrátiť   ako   bezdôvodne   vymožená.   Za   príslušenstvo v zmysle cit. paragrafu sa považuje režim istiny, ktorou je bezdôvodne vymožená suma. Je logické, že ak sa nemá čo vrátiť, ak nebolo daňovému subjektu nič exekúciou vymožené, nie je možné poskytnúť ani náhradu za neoprávnené vymáhanie.“.

Sťažovateľ podal proti odvolaciemu rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu podľa druhej   hlavy   piatej   časti   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V prospech záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia daňového riaditeľstva sťažovateľ argumentoval rovnakým právnym názorom ako v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu daňového úradu. Tento právny názor podporil   aj   historickým   výkladom   dotknutého   §   72   ods.   10   zákona   o   správe   daní a poplatkov.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k. 23 S 30/2010-59 z 13. októbra 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Ustanovenie § 72 ods. 10 zákona   o   správe   daní   a   poplatkov   interpretoval   tak,   že   jeho   účelom „je   poskytnúť daňovníkovi náhradu, výška ktorej sa stanoví obdobne ako úrok za oneskorené poskytnutie preplatku,   ktorý   vznikol   zavinením   správcu   dane,   avšak   v   dvojnásobnej   výške, za predpokladu, že išlo o vymáhanie neoprávnené. Podľa názoru súdu, nejde o neoprávnené vymáhanie,   ak   malo   v   čase   vymáhania   legitímny   podklad,   t.   j.   exekučný   príkaz. Za neoprávnené vymáhanie by bolo možné považovať vymáhanie bez exekučného titulu, resp.   prebiehajúce   vymáhanie   už   po   zrušení   exekučného   titulu.   Navyše   súd   poukazuje na stanovisko Ministerstva financií SR zo dňa 11.12.2006, podľa ktorého ak v ustanovení § 72 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.08.1999 sa odkazuje na § 63, znamená to, že ho nemožno nielen samostatne použiť, ale ani vykladať. Účelom § 63 je nahradiť   daňovému   subjektu   preplatok,   ktorý   vznikol   zavinením   správcu   dane,   pretože daňový   preplatok,   ako   svoje   finančné   prostriedky,   nemohol   užívať   a   nakladať   s   nimi a minimálne prišiel o úrok. Teda ide o náhradu a nie sankciu ako trest pre správcu dane. Rovnaký účel malo aj ustanovenie § 72 ods. 10 s tým rozdielom, že v sume, ktorá sa má vrátiť v dôsledku jej núteného vymoženia, sa pridružuje úrok v dvojnásobnej výške. Ak sa nemá čo vrátiť, pretože daňovému subjektu z úradnej moci nebolo nič daňovou exekúciou odňaté, nie je možné náhradu za neoprávnené vymáhanie ani vypočítať a už vôbec nie cez rozhodnutia, ktoré rušia daň. Taktiež súd poukazuje na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn. 1SžoKS/22/2005 zo dňa 30.08.2005, v zmysle ktorého ak nič nebolo exekúciou vymožené, neprichádza do úvahy nič vracať, či ako istinu nahrádzať a ak istina je nulovou hodnotou, túto nezmenia žiadne úroky, pretože aj 200 %-né úroky z nuly sú nulou.“.

Na podklade citovaného právneho názoru krajský súd následne poukázal na skutkové okolnosti sťažovateľovho prípadu konštatujúc pritom v prvom rade nespornosť faktu, že „v exekučnom konaní nebolo na uspokojenie pohľadávky daňových orgánov nič vymožené“. Následne uzavrel, že „skutočnosť, že bol vydaný exekučný príkaz na vymoženie daňových nedoplatkov, ktoré boli následne rozhodnutiami daňových orgánov zrušené, nespôsobuje to, že   by   vymáhanie   v   čase   ich   existencie   bolo   neoprávnené.   Vymáhanie   prostredníctvom exekúcie bolo realizované po právne, t. j. nie neoprávnene. Daňové orgány mali povinnosť na   základe   právoplatných   rozhodnutí,   v   zákonom   stanovených   lehotách,   pristúpiť k vymáhaniu daňových nedoplatkov. V čase vedenia exekúcie pre daňové orgány nebolo známou skutočnosťou, že následne dôjde k zrušeniu rozhodnutí, ktoré boli podkladom pre exekúciu.“.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   V   ňom   opätovne zdôraznil, že daňové riaditeľstvo v žalobou napadnutom rozhodnutí „svojvoľne zamieňa právne   výrazy   vymáhaná   suma,   za   vymoženú   sumu,   vymáhanie   za   vymoženie,   daňový nedoplatok   za   úrok   z   omeškania   percentuálne   sa   odvíjajúci   sa   od   vymoženej   sumy, preplatok je náhrada a náhrada sa musí vrátiť a nie nahradiť.“. Sťažovateľ je toho názoru, že ak „všetky exekučné tituly (platobné výmery a rozhodnutia DÚ Z. o dorubení dane z pridanej   hodnoty)   boli   vydané   v   rozpore   so   zákonom   o   správe   daní   aj   vymáhanie na základe právoplatných ale protizákonne vydaných exekučných titulov je neoprávnené“.Najvyšší   súd   rozsudkom   z   21.   septembra   2011   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Sžf 53/2010 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého náhrada upravená v § 72 ods.   10 zákona o správe daní a poplatkov nie je sankciou pre správcu dane. Zdôraznil, že v spornom exekučnom konaní „neboli   žiadne   finančné   prostriedky   vymožené.   Na   tejto   skutočnosti   nič   nemení   ani   tá skutočnosť, že príslušné rozhodnutia, na základe ktorých došlo následne k exekúcii boli zrušené správnym orgánom až dňa 8.6.2005.“. Sťažovateľovi by mohla patriť „náhrada len vo výške odvíjajúcej sa od vymoženej sumy na základe neoprávneného vymáhania, a pokiaľ nedošlo k vymoženiu žiadnej konkrétnej sumy, tak žalobcovi v takomto prípade nemôže prislúchať žiadna náhrada“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ interpretuje dotknuté ustanovenie § 72   ods.   10   zákona   o   správe   daní   ako   príkaz   zákonodarcu,   že „ak   štátny   orgán   bude od daňového dlžníka neoprávnene vymáhať daňové nedoplatky, tak mu zákonom garantuje, že za takto neoprávnene vymáhané sumy dostane odškodnenie, odčinenie krivdy vo forme finančnej náhrady za takto neoprávnene vymáhané sumy, je to satisfakcia nemajetkovej ujmy. Až po poukázaní sumy finančnej náhrady nasleduje druhotný úkon – výpočet úrokov z omeškania, ktoré nemusia ani vzniknúť, ak sa suma finančnej náhrady, ako nemajetková ujma,   poukáže   daňovému   dlžníkovi   v   zákonom   stanovenej   lehote.   Dvojnásobok   sumy a výpočet úrokov z omeškania, je matematický výpočet na základe prirovnania k výške sumy preplatku zavineného správcom dane.“.

Právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého „ak nič nebolo exekúciou vymožené, neprichádza do úvahy nič vracať, či ako istinu nahrádzať...“, podľa sťažovateľa znamená, že najvyšší súd „vytvoril nový právny predpis a príkaz‚ vrátiť daňovému subjektu vymoženú sumu, pričom zákon o správe daní to výslovne zakazuje“, keďže v jeho ustanovení § 58 ods. 8 je správca dane povinný prijať každú platbu na daň, i keď nie je vykonaná daňovým subjektom,   a   bude   s ňou   zaobchádzať rovnakým   spôsobom,   ako   by ju   zaplatil   daňový subjekt, pričom vrátenie platby tomu, kto ju za daňový subjekt zaplatil, nie je prípustné. Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že „vymožená suma sa nedá vrátiť cez zákon o správe daní. Vymožená suma exekúciou alebo predaj hnuteľných a nehnuteľných vecí sú skutočnou škodou, o ktorej sa rozhoduje v občianskom súdnom konaní podľa platného zákona za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Aká skutočná škoda vznikla daňovému subjektu spôsobená rozhodnutím nie je predmetom zákona o správe daní.“.

Rovnako   sťažovateľ   spochybňuje   vzájomnú   spätosť   ustanovenia   §   63   zákona o správe daní a poplatkov (právny režim daňových preplatkov) a ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov, ktorú naznačili v jeho veci konajúce všeobecné súdy. Kým účelom § 63 zákona o správe daní a poplatkov podľa sťažovateľa „nie je nahradiť daňovému subjektu preplatok, ale vrátiť daňovému subjektu sumu preplatku, dať peniaze do pôvodného stavu“, „účelom § 72 ods. 10 zákona o správe daní je dať daňovému subjektu náhradu za niečo ‚konkrétne za neoprávnene vymáhané sumy‘, pričom ‚náhrada za niečo‘ sa nedá vrátiť, a ani dať do pôvodného stavu, ale ‚náhrada za niečo alebo koho‘ nie sú úroky z omeškania percentuálne sa odvíjajúce od nejakej vymoženej sumy. Pri aplikácii pojmu ‚suma náhrady‘ z rozsudku najvyššieho súdu vyplynulo to, že suma náhrady sú len úroky z omeškania z nejakej vymoženej sumy.“.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s   názorom   najvyššieho   súdu   o   absencii   právneho   základu, o ktorý by bolo možné náhradu podľa § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov oprieť. Podľa sťažovateľa právnym základom „sú zrušené exekučné tituly“, pričom „neoprávnené vymáhanie bolo preukázané zrušením daňových nedoplatkov – exekučných titulov“.

Najvyšší súd mal porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho právo na spravodlivé súdne konanie, „pretože vykonaný výklad § 72 ods. 10 zákona o správe daní je dokonale neprehľadný a protirečivý a mení dokonca iné právne normy a právne predpisy, čo je v rozpore s ústavou a takýto postup nezodpovedá princípom právneho štátu“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   sťažovateľa   Ľ.   D.   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 2Sžf/53/2010 zo dňa 21.9.2011 porušené bolo.

2.   Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.   k. 2Sžf/53/2010 zo dňa 21.9.2011 a vracia vec na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný (v prípade neustanovenia právneho zástupcu) nahradiť sťažovateľovi vzniknuté a vyčíslené trovy konania na účet právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   3.   januára   2012   požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti. Túto svoju žiadosť odôvodnil postupnou   ekonomickou   likvidáciou   zo   strany   štátnych   orgánov   od   roku   1995,   ktorej súčasťou je i v sťažnosti popísaný postup daňových orgánov v jeho veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2. Argumentácia sťažovateľa predostretá v jeho sťažnosti na rozsiahlom priestore sa zakladá na polemike s interpretáciou § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov tak, ako ju podali daňové orgány a všeobecné súdy konajúce v sťažovateľovej veci.

Ústavný súd už judikoval, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže   mať   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Na uvedenú rozhodovaciu prax nadväzuje iný, stabilne uplatňovaný právny názor, podľa ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

3. Podľa § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov ak sa ukáže v priebehu ďalšieho   vymáhania,   že   vymáhanie   bolo   neoprávnené,   patrí   daňovému   dlžníkovi   alebo ručiteľovi za takto neoprávnene vymáhané sumy náhrada v dvojnásobnej výške, ako sa poskytuje za preplatky zavinené správcom dane (§ 63). Ak ešte exekúcia trvá, správca dane ju z úradnej moci zruší rozhodnutím.

Podľa   názoru   sťažovateľa,   keďže   citované   ustanovenie   zákona   o   správe   daní a poplatkov používa výraz „vymáhané sumy“, a nie „vymožené sumy“, bolo potrebné túto právnu normu vykladať tak, že náhrada mu patrí už z titulu samotného začatia daňového exekučného konania a základom pre jej výpočet má byť suma daňového nedoplatku, ktorý mal byť v takomto exekučnom konaní vymožený, a to bez ohľadu na to, či reálne tento daňový nedoplatok vymožený bol alebo nie.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   výrazy   a   slovné   spojenia   použité   na   vyjadrenie právnych noriem môžu byť pri ich používaní vykladané doslovne, teda tak, ako to v danom prípade   požadoval   sťažovateľ.   Niet   však   pochýb, že v   právno-aplikačnej   praxi   je často potrebné   upustiť   od   výkladu,   ktorý   použitým   výrazom   a   slovným   spojeniam   rigidne prisudzujú   pravidlá   slovenského   jazyka   či   bežná   lingvistická   prax.   Pri   výklade   právnej normy je potrebné vnímať jej systematické umiestnenie v texte právneho predpisu, pravidlá formálnej logiky i historické pozadie jej zavedenia do textu účinného právneho predpisu. Nemenej dôležité je zvažovanie dôsledkov do úvahy prichádzajúcich variantov výkladu z hľadiska ich spravodlivostnej kvality, dopadu na princíp rovnosti v právnych vzťahoch, ba aj   prípadnej   absurdnosti   či   schopnosti   naplniť   komplexný   účel   právnej   úpravy.   Všetky uvedené aspekty musí brať do úvahy orgán verejnej moci v situácii, keď má aplikovať právnu normu pripúšťajúcu viacero výkladov. No základným kritériom posúdenia viacerých možných interpretácií tej istej právnej normy je ústavná konformita výkladu.

Ak orgán verejnej moci pri individuálnej právno-aplikačnej činnosti vyloží právnu normu v rozpore s niektorým ustanovením ústavy či s konceptom vytvoreným vzájomnou súvislosťou ústavných noriem, potom sa otvára priestor na uplatnenie právomoci ústavného súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Naopak,   ak   orgán   verejnej   moci   uprednostní   jednu z viacerých ústavne konformných interpretácií, niet dôvodu na zásah zo strany ústavného súdu, hoci je zreteľné, že výklad dotknutej právnej normy by mohol byť pri súčasnom splnení požiadavky jeho ústavnej súladnosti aj iný.

4. V posudzovanom prípade daňový úrad, daňové riaditeľstvo, krajský súd i najvyšší súd zhodne dospeli k záveru, že hoci v ustanovení § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov   je   použité   spodstatnené   sloveso   vymáhať   v   nedokonavom   vide   (vymáhanie, vymáhaná suma), tento výraz treba vykladať tak, ako keby bol použitý vo vide dokonavom (vymoženie, vymožená suma).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad   v   sťažovateľovej   veci   konajúcich   orgánov verejnej   moci   nie   je   v   rozpore   so   systematickými   súvislosťami   interpretovanej   právnej normy, pretože z celkového konceptu § 72 zákona o správe daní a poplatkov vyplývalo, že správca dane vymáha daňový nedoplatok daňovou exekúciou (ods. 3), daňová exekúcia sa vykonáva   vydaním   exekučného   príkazu   (ods.   6)   a   náhrada   podľa   ods.   10   prichádzala do úvahy, ak sa neoprávnenosť vymáhania ukázala „v priebehu ďalšieho vymáhania“.

Navyše,   v   analyzovaných   súvislostiach   možno   napriek   prirodzenému   vylúčeniu akýchkoľvek   právnych   účinkov   zahraničnej   právnej   úpravy   i   zahraničnej   judikatúry poukázať na fakt, že v Českej republike ustanovenie § 73 ods. 10 zákona ČNR č. 337/1992 Sb.   o   správě   daní   a   poplatků   účelom   zodpovedajúce ustanoveniu   § 72 ods.   10 zákona o správe daní a poplatkov priznávalo daňovému dlžníkovi v prípade, ak sa preukáže, že prebiehalo neoprávnené vymáhanie daňového nedoplatku, úrok za „neoprávněně vymožené částky“. A v tejto súvislosti judikatúra konštatovala jednoznačne, že určujúcim okamihom pre úročenie neoprávnene vymoženej čiastky podľa § 73 ods. 10 zákona ČNR č. 337/1992 Sb. o správě daní a poplatků nie je vydanie exekučného príkazu, ktorým sa znemožňuje nakladať   s   vymáhanou   peňažnou   čiastkou,   ale až   odpísanie   tejto   čiastky   z   príslušného bankového   účtu   (rozsudok   Najvyššieho   správneho   súdu   Českej   republiky   č.   k. 2 Afs 61/2005-75 zo 4. mája 2006).

V   uvedenom   rozsudku   Najvyšší   správny   súd   Českej   republiky   veľmi   výstižne zhodnotil   i   dopad   prípadného   opačného   výkladu   (teda   takého,   aký   navrhuje   práve sťažovateľ),   keď   uviedol,   že   je   pravda,   že   „zablokovanie“   peňažného   účtu   za   určitých okolností   predstavuje   zásah   do   vlastníckeho   práva.   V   danom   prípade   však   i   v   dobe znemožnenia dispozície sťažovateľa s peňažnými prostriedkami na bankovom účte naďalej dochádzalo k ich úročeniu, takže sťažovateľ na svojom vlastníckom práve v tomto zmysle nebol ukrátený. Naopak, pokiaľ by bol prijatý jeho výklad, bolo by nutné dospieť k záveru, že sťažovateľovi by patrili jednak príslušné úroky hradené bankou, jednak (spätne) rovnako úroky poskytované správcom dane podľa citovaného ustanovení daňového poriadku. Tým by došlo k bezdôvodnému dvojitému úročeniu tých istých peňažných prostriedkov.

Ústavný súd sa plne stotožňuje s takýmto interpretačným poňatím, ktoré dostatočne zohľadňuje   všetky   rozhodujúce   aspekty   dotknutého   ustanovenia   a   je   argumentačne použiteľné i v sťažovateľovom prípade, keďže (ako to vyplýva z príloh sťažnosti) daňová exekúcia sa voči nemu mala vykonať práve prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Toto poňatie najvyšší súd akceptoval a z neho vychádzal, a aj preto jeho výklad nesignalizuje známky ústavnej diskonformity.

5. Aj keď ústavný súd nie je primárne povolaný na výklad jednoduchých zákonov, v záujme presvedčivosti odôvodnenia svojho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 posledná veta OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde) považuje za potrebné vyjadriť sa k povahe náhrady podľa § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov, ktorou sa na viacerých miestach sťažnosti zaoberá i sám sťažovateľ. Ústavný súd zastáva názor, že ide o úrok zo sumy, ktorá bola pri vymáhaní daňového nedoplatku neoprávnene vymožená. Sumou sa majú na   mysli   peňažné prostriedky,   ktorými   v   dôsledku   ich   neoprávneného   vymoženia (reálneho odňatia z dispozičnej sféry) daňový dlžník nemohol nakladať a zhodnocovať ich. Je pravdou   (a na to poukazuje i sťažovateľ), že názor najvyššieho súdu podľa   ktorého „ak nič   nebolo   exekúciou   vymožené,   neprichádza   do   úvahy   nič   vracať,   či   ako   istinu nahrádzať...“, nie je pri detailnej jazykovo-syntaktickej analýze formulovaný presne. I tento názor   však   treba   vykladať   v   jednotiacom   koncepte   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu vyjadreného názorom, podľa ktorého sťažovateľovi „by patrila náhrada len   vo výške odvíjajúcej   sa od vymoženej   sumy   na   základe   neoprávneného vymáhania, a pokiaľ nedošlo k vymoženiu žiadnej konkrétnej sumy, tak, žalobcovi v takomto prípade nemôže prislúchať žiadna náhrada“.

Náhrada podľa § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov nepredstavuje vratku neoprávnene vymožených prostriedkov. Tie totiž predstavujú skutočnú škodu tak, ako na to správne poukázal sťažovateľ, a v právnom prostredí vylučujúcom vrátenie do pôvodného stavu   v   exekučnom   konaní   je   možné   ich   získať   postupom   podľa   právnych   predpisov upravujúcich   zodpovednosť   štátu   za   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   alebo nesprávnym úradným postupom. Spochybnenie účelovej súvislosti ustanovení § 63 a § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov akcentovanej najvyšším súdom však napriek tomu nie je na mieste.

Základným   účelom   §   63   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov   je   vysporiadanie vzniknutého   daňového   preplatku.   Do   úvahy   prichádza   viacero   spôsobov   vysporiadania. V prvom rade sa daňový preplatok používa na úhradu prípadného nedoplatku inej dane, cla alebo iných platieb, prípadne ako preddavok na dosiaľ nesplatnú daňovú povinnosť pri dani, pri ktorej preplatok vznikol (§ 63 ods. 1 a 2 zákona o správe daní a poplatkov). Až keď takéto vysporiadanie neprichádza do úvahy, možno uvažovať o reálnom vrátení daňového preplatku.   Ustanovenie   §   63   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov   má v   tejto   perspektíve dvojaký účel. Primárnym účelom je „vrátiť daňovému subjektu sumu preplatku, dať peniaze do pôvodného stavu“ (§ 63 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov), ako správne uviedol sťažovateľ, ale ak preplatok zapríčinený správcom dane bude vrátený po uplynutí lehoty 15 dní od jeho zistenia, potom má daňový subjekt navyše nárok na úrok z preplatku v zákonom určenej výške (§ 63 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov). A v tomto sekundárnom účele § 63 dochádza k stotožneniu s účelom § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov, na čo správne poukázal krajský súd i najvyšší súd. Argumentácia sťažovateľa o rozpore účelu predmetných ustanovení je tak irelevantná.

6. Napokon, pokiaľ ide o polemiku sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu o tom, kedy sa vymáhanie daňového nedoplatku považuje za neoprávnené, ústavný súd nepovažuje   za   potrebné   vysporiadať   sa   s   touto   sťažnostnou   námietkou.   Dôvodom   je skutočnosť, že prípadnou neoprávnenosťou vymáhania ako podmienky pre aplikáciu § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov by malo význam sa zaoberať len v prípade, ak by bola   splnená   iná   podmienka   aplikovateľnosti   sporného   ustanovenia,   ktorou   je   reálne vymoženie   aspoň   časti   sumy   vymáhanej   v   rámci   daňovej   exekúcie.   Neoprávnenosť vymáhania a reálne vymoženie aspoň časti vymáhanej sumy sú totiž dve podmienky, ktoré na aplikovateľnosť § 72 ods.   10 zákona o správe daní a poplatkov musia byť splnené kumulatívne. Nesplnenie podmienky reálneho vymoženia aspoň časti vymáhanej sumy tak samo osebe vylučuje použiteľnosť predmetného ustanovenia v individuálnom prípade bez ohľadu na to, či vymáhanie bolo alebo nebolo oprávnené. Preto sa najvyšší súd v tej časti odôvodnenia   svojho   rozhodnutia,   v   ktorej   detailne   popísal   a   vysvetlil   dôvody   svojich záverov, správne touto otázkou ani nezaoberal.

7. Meritórny prieskum právnych záverov najvyššieho súdu prezentovaných v jeho napadnutom   rozsudku   by   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohol   viesť   k   vysloveniu porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na   právnu   ochranu,   prípadne   jeho   práva na spravodlivé súdne konanie. Právne závery najvyššieho súdu totiž predstavujú vnútorne bezrozporný celok, ktorý nenarúša systematické súvislosti ustanovenia § 72 ods. 10 zákona o správe daní a poplatkov, nevedie k absurdným záverom alebo k záverom popierajúcim účel náhrady za neoprávnene vymáhané sumy, metodologicky rešpektuje pravidlá formálnej logiky, a tak nemá nedovolený dopad na ktorékoľvek z práv sťažovateľa garantovaných ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Niet teda relevantnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   označenými   právami   sťažovateľa,   čo   vedie ústavný súd k odmietnutiu predloženej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa (predovšetkým žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu) nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2012