znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 60/2011-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   Ing.   B.   H.,   N.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   E.   S.,   Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného súdu   Komárno v konaní vedenom   pod sp. zn. 6 C 132/1999 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. B. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 132/1999 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Komárno p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 132/1999 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   B.   H.   finančné   zadosťučinenie   a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2010 doručená sťažnosť Ing. B. H., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie svojej   záležitosti   v primeranej   lehote zaručených   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 132/1999, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 163/2007, 9 Co 164/2007, 9 Co 165/2007, 9 Co 166/2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. apríla 2010 v konaní vedenom pod   sp.   zn.   1   Cdo   62/2009,   1   Cdo   65/2009.   Faxom   doručená   sťažnosť   bola   doplnená doručením jej originálu 17. augusta 2010.

V   podanej   sťažnosti   zdôvodnil   sťažovateľ   tvrdené   porušenie   svojho   základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti v primeranej lehote okresným súdom poukazom na skutočnosť, že predmetné konanie trvá viac ako 10 rokov. Činnosť okresného súdu nesmerovala podľa jeho názoru „k meritórnemu rozhodnutiu – v tom zrozumiteľnému, úplnému, podloženému výsledkami dokazovania   a   riadne   odôvodnenému,   vynesenému   pri   dodržaní   zákonných   procesných pravidiel...“.   Podľa   sťažovateľa   pritom   nejde   o   vec „skutkovo   ani   právne   mimoriadne zložitú, spojenú s rozsiahlym a vecne či procesne náročným dokazovaním, ale o vec, v praxi súdov   nie   nezvyklú   a   po   roku   1991-2   pomerne   častú,   spojenú   s   rozhodovaním   o   tzv. dvojitom vlastníctve nehnuteľností“. Sťažovateľ „si nie je vedomý, že by svojim konaním, nekonaním alebo iným spôsobom prispel významne k vzniku prieťahov v konaní“.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 60/2011-14 z 8. februára 2011 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   postupom   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní.   Vo   zvyšnej   časti predloženú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   14.   marca   2011   predsedu   okresného   súdu   vyzval,   aby   sa   k   vecnej stránke prijatej sťažnosti vyjadril a aby ústavnému súdu zaslal súdny spis.

Predseda okresného súdu doručil 4. apríla 2011 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom predostrel takýto chronologický priebeh súdneho konania sp. zn. 6 C 132/1999:

„-   dňa   8.3.1999   na   úd   napadla   žaloba   o   určenie   vlastníckeho   práva   proti sťažovateľovi,

-   súd   dňa   22.4.1999   rozhodol   o   nepriznaní   oslobodenia   od   zaplatenia   súdneho poplatku   a   dňa   5.5.1999   vyzval   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   následne   bol   dňa 20.5.1999 súdny poplatok zaplatený,

-   dňa   9.6.1999   súd   doručoval   žalobu   na   vyjadrenie   a   vyjadrenie   súd   obdržal od žalovaného 29.6.1999,

- dňa 8.7.1999 súd pripojil dedičské spisy, týkajúce sa predmetného konania,

- dňa 28.7.1999 súd doručuje vyjadrenia,

- dňa 9.8.1999 súd urobil dotaz na Správu pre veci majetkové a devízové Bratislava ohľadne predmetného prídelu, odpoveď na dotaz súdu došla súdu dňa 4.9.1999,

-   dňa   13.9.1999   súd   vyzval   právneho   zástupcu   na   predloženie   prídelovej   listiny, ktorú zástupca žalobcov predložil súdu 29.9.1999,

-   dňa   30.9.1999   bola   vykonaný   opakovaný   dotaz   na   Správu   pre   veci   majetkové a devízové Bratislava ohľadne predmetného prídelu, oznámenie súd obdržal 11.10.1999

- dňa 27.10.1999 bola právnemu zástupcovi zaslaná výzva na predloženie dôkazov o nadobudnutí spoluvlastníckych podielov jednotlivých žalobcov (predmetom sporu bolo v tom   čase   určenie   vlastníckeho   práva   žalobcov   v   podieloch),   dňa   9.11.1999   požiadal právny zástupca o predlženie lehoty na predloženie dôkazov o 30 dní, súd dňa 9.11.1999 oznámil, že vyhovel, dôkazy neboli predložené,

-   dňa   11.2.2000   bol   určený   termín   pojednávania   na   7.4.2000,   avšak   toto   sa neuskutočnilo   z   dôvodu   návrhu   žalovaného   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorý doručil žalovaný súdu dňa 29.2.2000,

- dňa 1.3.2000 súd vydal uznesenie o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, žalovaný podal voči uzneseniu 17.3.2000 odvolanie, ktoré súd dňa 20.3.2000 doručoval,

- dňa 13.4.2000 súd predložil spis odvolaciemu súdu na odvolacie konanie,

-   dňa   21.7.2000   odvolací   súd   vrátil   spis   tunajšiemu   súdu   a   dňa   24.7.2000   bolo účastníkom doručované uznesenie odvolacieho súdu,

- dňa 8.8.2000 súd vyzval právneho zástupcu na predloženie dôkazov o predmete sporu, dňa 28.8.2000 právny zástupca predkladá dôkazy, ale nie všetky ktoré boli žiadané, z tohto dôvodu súd opakovane vyzýva na predloženie dôkazov dňa 16.10.2000,

- dňa 27.11.2000 súd zaslal dotaz na kataster, dňa 13.12.2000 je súdu katastrom predložená len časť žiadaných dokladov, následne 4.1.2001 súd opakovane žiada kataster o doloženie žiadaných dokladov, ktoré súdu kataster dokladá dňa 26.1.2001,

- dňa 15.2.2001 súd pripája spisy o vyhlásení za mŕtveho právnych predchodcov žalovaného,

-   dňa   16.3.2001   súd   zaslal   výzvu   právnemu   zástupcovi   žalobcov   na   predloženie dedičského   rozhodnutia   po   nebohom   P.   B.,   nebohej   H.   H.   a O.   H.,   právny   zástupca žalobcov   dňa   5.4.2001   požiadal   o   predĺženie   lehoty   na   predloženie   dôkazov   a   to   do 5.5.2001,   a   dňa   4.5.2001   doručil   právny   zástupca   žalobcov   súdu   podanie   spolu   s upresnením petitu žaloby,

-   dňa   16.5.2001   JUDr.   E.   V.   súdu   doručila   oznámenie   o   zastupovaní   žalobcov v predmetnom spore so žiadosťou o poskytnutie lehoty 10 dní,

- dňa 23.5.2001 M. B. oznámil súdu zmenu právneho zástupcu,

- dňa 1.6.2001 právna zástupkyňa žalobcov súdu doručila podanie s opakovaným spresnením   žalobného   petitu,   na   čo   14.6.2001   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   žalobcov na oznámenie o ktorom petite má súd konať,

- dňa 20.6.2001 právna zástupkyňa žalobcov doručila súdu zmenu petitu návrhu,

- dňa 26.6.2001 súd vydal uznesenie o pripustení zmeny petitu žaloby, voči ktorému podal žalovaný odvolanie dňa 18.7.2001, odvolanie súd 19.7.2001 doručil účastníkom,

- dňa 8.8.2001 súd spis zaslal odvolaciemu súdu, za spisom bolo dňa 24.8.2001 zaslané vyjadrenie k odvolaniu,

- z odvolacieho súdu bol tunajšiemu súdu spis vrátený dňa 4.10.2001,

-   súd   dňa   8.10.2001   doručil   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   a   s   výzvou   podľa právneho názoru odvolacieho súdu právnej zástupkyni žalobcov,

-   dňa   22.11.2001   súd   urgoval   právnu   zástupkyňu   žalobcov,   ktorá   zaslala   súdu podanie dňa 29.11.2001,

- dňa 18.12.2001 súd vyzval právnu zástupkyňu žalobcov na predloženie dôkazov o právnom nástupníctve, ktorá súdu zaslala oznámenie dňa 21.12.2001,

- dňa 17.1.2002 súd zaslal prípis na kataster, a po opakovanom dožiadaní kataster zaslal súdu podanie dňa 29.1.2002 a následne 6.2.2002,

- dňa 13.2.2002 súd určil termín pojednávania na 12.4.2002,

- dňa 6.3.2002 žalovaný súdu doručil návrh na prerušenie konania, súd dňa 7.3.2002 vyzval   na   konkretizáciu   návrhu   na   prerušenie   konania,   žalovaný   súdu   zaslal   podanie 19.3.2002, a súd dňa 21.3.2002 zamietol návrh na prerušenie konania, dňa 11.4.2002 bolo súdu doručené odvolanie žalovaného, odvolanie sa dňa 15.4.2002 doručovalo účastníkom, 17.4.2002 bolo súdu doručené vyjadrenie k odvolaniu,

- dňa 18.4.2002 bol spis predložený odvolaciemu súdu,

- dňa 11.10.2002 odvolací súd vrátil tunajšiemu súdu spis,

- dňa 15.10.2002 súd doručoval uznesenie odvolacieho súdu,

-   dňa   18.11.2002   súd   určil   termín   pojednávania   na   7.2.2003,   ktoré   žalovaný podaním   dňa   22.1.2003   žiadal   odročiť,   na   čo   súd   23.1.2003   oznámil   žalovanému,   že pojednávanie neodročí a vyzval ho, aby sa dostavil podľa predvolania na pojednávanie,

- dňa 4.2.2003 bola súdu doručená námietka zaujatosti od žalovaného,

-   dňa   7.2.2003   sa   účastníci   nedostavili   na   pojednávanie,   toto   bolo   odročené na neurčito pre námietku zaujatosti, 12.2.2003 sa spis predložil predsedovi súdu,

- dňa 5.5.2003 súd predložil spis odvolaciemu súdu, odkiaľ bol spis vrátený dňa 8.7.2003,

- dňa 21.7.2003 súd určil termín pojednávania na 23.9.2003,

- dňa 18.9.2003 bola súdu doručená námietka zaujatosti žalovaného,

-   pojednávanie   dňa   23.9.2003,   na   ktoré   sa   nedostavil   žalovaný   bolo   odročené pre námietku   zaujatosti,   23.9.2003   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie   o   námietke zaujatosti,

- dňa 14.11.2003 bol spis vrátený z odvolacieho súdu,

- dňa 1.12.2003 súd určil termín pojednávania na 16.1.2004, dňa 16.1.2004 žalovaný vzniesol námietku zaujatosti, na čo sa pojednávanie odročilo pre námietku zaujatosti,

- dňa 19.1.2001 (správne má byť 19.1.2004, pozn.) bol spis predložený odvolaciemu súdu,

- dňa 5.3.2004 bol spis vrátený z odvolacieho súdu,

- dňa 17.3.2004 súd určil termín pojednávania na 20.4.2004,

- dňa 13.4.2004 žalovaný súdu doručil návrh na prikázanie veci inému súdu, súd dňa 15.4.2004 vyzval žalovaného na doplnenie podania,

- dňa 20.4.2004 súd odročil pojednávanie za účelom predloženia spisu na Najvyšší súd Slovenskej republiky,

- dňa 3.5.2004 bolo súdu doručené podanie od žalobcu (správne má byť žalovaného, pozn.), dňa 4.5.2004 si súd pripojil fotokópiu návrhu vo veci 9C/12/2003,

- dňa 6.5.2004 súd predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, odkiaľ bol dňa 26.5.2004 vrátený s tým, že ani po doplnenie podania nie je jednoznačné či ide o návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti, alebo o námietku zaujatosti, na čo súd dňa   31.5.2004   vyzval   žalobcu (správne   má   byť   žalovaného,   pozn.) podľa   usmernenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, dňa 7.6.2004 žalovaný súd doručil podanie,

- dňa 8.6.2004 súd vyzval na zaplatenie súdneho poplatku,

-   dňa   9.6.2004   súd   doručil   návrh   na   prikázanie   veci   inému   súdu   účastníkom, 30.6.2004 sa vrátila od žalovaného nedoručená zásielka,

- dňa 7.7.2004 súd opakovane predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,

-   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dňa   22.7.2004   vrátil   spis   pre   pretrvávajúcu nejednoznačnosť podania žalovaného, z ktorého nie je zrejmé, či ide o námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Komárno, alebo o návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti, dňa   22.7.2004   bola   zaslaná   opakovaná   výzva   žalobcovi (správne   má   byť   žalovanému, pozn.), žalobca (správne má byť žalovaný, pozn.) súdu doručil podanie 30.7.2004, dňa 12.8.2004 súd procesne poučil žalobcu (správne má byť žalovaného, pozn.),

- dňa 2.9.2004 súd určil termín pojednávania na deň 5.10.2004,

- dňa 5.10.2004 súd odročil pojednávanie, nakoľko nebolo u žalovaného vykázané doručenie predvolania,

- dňa 25.10.2004 súd určil termín pojednávania na deň 23.11.2004, dňa 22.11.2004 súdu žalovaný doručil podanie,

- dňa 23.11.2004 súd odročil pojednávanie a dal lehotu na vyjadrenie zástupkyni žalobcov ku skutočnostiam uvedeným žalovaným v podaní doručenom súdu 22.11.2004, dňa 3.12.2004 právna zástupkyňa žalobcov súdu doručila podanie, dňa 29.12.2004 bolo súdu doručené podanie – identifikácia parciel,

- dňa 17.1.2005 súd vydal uznesenie o pripustení zmeny petitu žaloby a určil termín pojednávania na 15.2.2005,

-   dňa   14.2.2005   bolo   súdu   doručené   oznámenie   manželky   žalovaného,   že   ten   sa nemôže dostaviť, lebo je hospitalizovaný v nemocnici a žiadosť o odročenie pojednávania z tohto dôvodu,

- dňa 15.2.2005 bolo pojednávanie odročené a bol urobený dotaz na obvodného lekára,   ktorý   súd   dňa   2.3.2005   oznámil,   že   žalovaný   bol   naposledy   hospitalizovaný od 7.2.2005 do 25.2.2005,

-   súd   zaslal   dotazy   na   lekára   ohľadom   práceneschopnosti   žalovaného   3.3.2005, 30.3.2005,   26.5.2005,   na   ktoré   dotazy   boli   súdu   zasielané   oznamy   o   trvaní práceneschopnosti žalovaného 18.3.2005, 9.5.2005, 25.5.2005, 6.6.2005,

- 17.6.2005 sa súd dotazoval lekára ohľadom schopnosti žalovaného byť vypočutý na čo dňa 16.7.2005 lekár zaslal súdu oznámenie o tom, že žalovaný naďalej nie je schopný sa zúčastniť pojednávania,

- súd dňa 18.7.2005 určil termín pojednávania na deň 13.9.2005, 8.8.2005 žalovaný súdu doručil podanie,

- dňa 9.9.2005 bolo súdu predložené potvrdenie od lekára, že žalovaný sa nemôže dostaviť, súd dňa 13.9.2005 odročil pojednávanie na 28.10.2005,

- súd vykonal dotaz na obvodného lekára žalovaného, lekár zaslal súdu oznámenie 21.9.2005,

- dňa 27.10.2005 bola súdu doručená námietka zaujatosti, a dňa 28.10.2005 súd odročil pojednávanie pre námietku zaujatosti,

- dňa 31.10.2005 súd predložil spis odvolaciemu súdu,

- spis bol vrátený z odvolacieho súdu dňa 6.12.2005,

- dňa 7.12.2005 súd určil termín pojednávania na 10.1.2006,

- dňa 10.1.2006 súd vyhlásil rozsudok a dňa 10.2.2006 expedoval rozsudok, voči ktorému žalovaný a žalobcovia podali dňa 28.2.2006 odvolanie,

- dňa 1.3.2006 súd predložil spis odvolaciemu súdu,

- dňa 20.6.2006 odvolací súd vrátil spis s tým, že súd má vydať opravné uznesenie a doplňujúci rozsudok, súd dňa 12.7.2006 vydal opravné uznesenie,

-   dňa   13.7.2006   súd   určil   termín   na   vydanie   doplňujúceho   rozsudku   na   deň 19.9.2006,

- dňa 22.7.2006 žalovaný podal odvolanie proti opravnému uzneseniu,

- dňa 19.9.2006 súd vyhlásil doplňujúci rozsudok a dňa 11.10.2006 ho expedoval,

- dňa 26.10.2006 bolo súdu doručené podanie žalobcov

- dňa 31.10.2006 podal žalovaný odvolanie,

- dňa 8.11.2006 súd predložil spis odvolaciemu súdu na odvolacie konanie,

- dňa 18.4.2007 bol súdu spis vrátený na vydanie ďalšieho doplňujúceho rozsudku,

- dňa 23.4.2007 súd zaslal výzvu právnej zástupkyni žalobcov,

- dňa 30.4.2007 súd určil termín pojednávania na deň 5.6.2007,

- dňa 31.5.2007 bolo súdu doručené dovolanie žalovaného,

-   dňa   5.6.2007   súd   vyhlásil   doplňujúci   rozsudok,   a   dňa   6.6.2007   bol   tento expedovaný,

-   dňa   28.6.2007   žalovaný   podal   odvolanie,   2.7.2007   súd   doručil   odvolanie účastníkom, 16.7.2007 sa žalobcovia vyjadrili k odvolaniu,

- dňa 16.7.2007 súd predložil spis odvolaciemu súdu,

- dňa 12.2.2009 odvolací súd zrušil rozsudok a vrátil vec tunajšiemu súdu,

- 16.2.2009 súd zaslal právnej zástupkyni žalobcov výzvu na predloženie aktuálneho výpisu   z   katastra   a   na   vyjadrenie,   2.3.2009   požiadala   právny   zástupkyňa   žalobcov o predĺženie lehoty,

-   dňa   18.3.2009   žalovaný   podal   dovolanie,   27.3.2009   súd   doručil   dovolanie účastníkom,

- dňa 6.4.2009 súd predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,

- dňa 3.6.2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky vrátil spis tunajšiemu súdu,

-   dňa   8.6.2010   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   žalobcov   o   oznámenie,   či   nastala zmena v okruhu účastníkov – žalobcov a aká,

- dňa 17.6.2010 zaslala právna zástupkyňa žalobcov oznámenie o tom, že nastala zmena v okruhu žalobcov v tom, že žalobca A. B. zomrel a žiadala o predĺženie lehoty na oznámenie, či jeho dedičia vstupujú do konania, dňa 16.7.2010 právna zástupkyňa súdu oznámila, že stanovisko dedičov jej nebolo oznámené,

-   súd si   20.7.2010   zadovážil   potvrdenie   o   okruhu   dedičov,   a dňa 28.7.2010 súd vyzval dedičov na oznámenie, či vstupujú do konania ako žalobcovia, dňa 9.9.2010 súd urgoval dedičov o zaslanie oznámenia, dňa 17.9.2010 prišla odpoveď, ale nie od všetkých dedičov,

- dňa 29.9.2010 súd zaslal výzvu advokátke Mgr. S.,

- dňa 22.10.2010 súd určil termín pojednávania na deň 10.12.2010 a zaslal prípis na kataster,

-   dňa   7.12.2010   bolo   súdu   doručené   oznámenie   Mgr.   S.   o   tom,   že   prevzala zastupovanie žalovaného v tomto konaní a žiadosť o odročenie pojednávania,

- súd dňa 10.12.2010 odročil pojednávanie na deň 8.2.2011, a následne dňa 8.2.2011 súd odročil pojednávanie na deň 21.2.2011 z dôvodu choroby žalovaného,

- súd dňa 21.2.2011 vyhlásil rozsudok.“

V   nadväznosti   na   uvedenú   chronológiu   predseda   okresného   súdu   zdôraznil,   že v predmetnom konaní ide „o vec skutkovo a právne zložitú, pôvodne sa jednalo a konalo o určenie vlastníckeho práva, následne došlo zo strany účastníkov konania k zmene a to o určenie, že žalovaný nie je vlastníkom“. K možnému prispeniu účastníkov konania k jeho dĺžke   predseda   okresného   súdu   konštatoval,   že „sťažovateľom   ako   odporcom   v   tomto konaní   boli   využité   široké   možnosti,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva prostredníctvom   uplatňovania   rôznych   procesných   podaní   napríklad   opakovaných nedôvodných námietok zaujatosti o iných. Podania sťažovateľa ako odporcu v konaní boli obsahovo nekonkrétne a nejednoznačné, čoho sa vlastne mienil domáhať, čo si následne vyžadovalo   množstvo   procesných   úkonov   na   vyjasnenie   týchto   okolností   a   následne   aj predkladanie   veci   súdu   vyššieho   stupňa.  ...   K   dĺžke   konania   prispela   tiež   okolnosť,   že odporca opakovane oznámil súdu, že sa nemôže na pojednávanie dostaviť zo zdravotných dôvodov, s tým, že žiada pojednávanie odročiť a nesúhlasí s tým, aby sa konalo bez jeho účasti. Vo veci bolo nariadených 14 pojednávaní, kde sa sťažovateľ – odporca dostavil iba vo dvoch prípadoch...“.

V závere svojho vyjadrenia predseda okresného súdu zhodnotil, že „aj keď celková dĺžka konania od podania žaloby na súd 8.3.1999 doposiaľ sa javí ako neprimeraná, táto okolnosť nie je   spôsobená   ani   ovplyvnená   nesprávnym   postupom tohto súdu“.   Zároveň uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   zaslal   ústavný   súd   6.   apríla   2011   právnej zástupkyni   sťažovateľa   s   možnosťou   zaujať   k   nemu   stanovisko.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa doručila stanovisko ústavnému súdu 14. apríla 2011.

V   stanovisku   sťažovateľ   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   tvrdí,   že   okresným súdom prerokúvaná jeho vec nie je právne ani skutkovo zložitá, pretože sa „nevykonávalo žiadne   znalecké   dokazovanie“,   a   na   podklade   vybraných   citovaných   právnych   názorov ústavného   súdu   naznačil,   že   aj   prípadná   zložitosť   nemôže   ospravedlniť   konanie   stále trvajúce   od   roku   1999.   V   stanovisku   sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že „od   podania   žaloby (8.3.1999) súd konal so žalobcami, ktorých naliehavý právny záujem na určení vlastníctva nemal preukázaný; rozhodnutia o dedičstve po právnych predchodcoch žalobcov boli súdu predložené   až   4.5.2001,   a   doklad   o   právnom   nástupníctve   žalobcov   po   ich   právnych predchodcoch   bol   doručený   súdu   až   21.12.2001   –   takmer   tri   roky   od   podania   žaloby. Sťažovateľ   má   zato,   že   súd   minimálne   do   21.12.2001   konal   o   žalobe,   ktorá   nebola osvedčená   naliehavým   právnym   záujmom   žalobcov   na   požadovanom   určení,   a   teda pri nesplnení základných podmienok konania pri určovacej žalobe...“.

Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že „spis bol vrátený v r. 2001 odvolacím súdom pre základnú procesnú vadu, a to nedostatok plnomocenstva na zastúpenie žalobcov. Tento   nedostatok   (vo   vzťahu   k   pripustenej   zmene   petitu   z   26.6.2001)   nebol   v   konaní odstránený, pretože žalobcovia v 2. – 16. rade udelili plnomocenstvo advokátke JUDr. V. až 17.10.2001,   teda   4   mesiace   po   pripustení   zmeny   petitu   (!)   bez   toho,   aby   predložené plnomocenstvo   obsahovalo   dodatok   o   dodatočnom   schválení   všetkých   už   vykonaných právnych úkonov advokátky v konaní (pred udelením plnomocenstva).“.

Sťažovateľ považuje za neštandardný postup okresného súdu pri overovaní existencie prekážky na strane sťažovateľa zúčastňovať sa na nariadených pojednávaniach (zdravotné dôvody).

Ďalej   sťažovateľ   dôvodil   poukazom   na   ním   tvrdené   neúplné   zaplatenie   súdneho poplatku za podanú žalobu žalobcami. Podľa jeho názoru „súdny poplatok bol vyrubený vo výške   10.386   Sk,   pričom   hodnote   predmetu   sporu   (712.500   Sk)   prislúchajúci   súdny poplatok bol 28.500 Sk, a žiadnemu zo žalobcov súd právoplatne nepriznal oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Do dnešného dňa bol súdny poplatok uhradený len vo výške 8862 Sk (teda cca 30 % zákonného poplatku za predpokladu jeho správneho vyrubenia a súčasne   80   %   skutočne   vyrubeného   SUP),   a   pretože   žalobcovia   boli   vo   výzvach upozornení na následky nezaplatenia súdneho poplatku, existoval počnúc uplynutím lehoty na zaplatenie SUP legálny dôvod na zastavenie konania ex offo...“.

Sťažovateľ   tiež   namietal,   že „jeho   dovolanie   prvé   v   poradí   nebolo   dva   roky postúpené   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu“,   upozornil „na   úkony   súdu   z   9.8.1999, 30.9.1999, 27.11.2000, 4.1.2001 a 17.1.2001, smerujúce k tomu, že sú namiesto žalobcov zabezpečoval listiny – dôkazné prostriedky na preukázanie žalovaného nároku, a to všetko pri   určovacej   žalobe,   kde   je   miera   dôkazného   bremena   žalobcov   zvýšená   o   zákonný predpoklad preukázať – uniesť dôkazné bremeno nielen vo vzťahu k samotnému žalovanému nároku, ale aj vo vzťahu k samotnej existencii naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej žaloby...“.

Za   dôkaz   zaujatosti   okresného   súdu   v   prístupe   k   jednotlivým   sporovým   stranám sťažovateľ považuje aj skutočnosť, že „v aktuálnom rozsudku súd priznal nárok na náhradu trov konania

a) tak vo vzťahu k súdnemu poplatku, ako aj vo vzťahu k trovám právneho zastúpenia účastníkovi – žalobcovi v 3. rade, voči ktorému bolo konanie zastavené, teda nebol v konaní procesne úspešný

b) žalobcovi v 3. rade naviac v rozhodnutí, ktoré sa týkalo žalobcov v 1., 2., 4. – 16. rade, teda súd ním meritórne nerozhodoval o nároku žalobcu v 3. rade

c) bez akéhokoľvek, čo i len stručného odôvodnenia rozhodnutia o trovách konania vo   vzťahu   k   zastavenej   časti   (v   dôsledku   späťvzatia   návrhu   žalobcami)   a   k   časti   trov právneho zastúpenia JUDr. V.“.

Z   naznačených   dôvodov   sťažovateľ   rozšíril   petit   svojej   sťažnosti   návrhom ústavnému súdu, aby „výrokom rozhodnutia konštatoval, že Okresný súd Komárno v konaní 6C   132/99   porušil   právo   sťažovateľa   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní   pred   súdom garantované   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   veci nezávislým súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“. Napokon sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti aké vyplývajú zo sťažnosti a vyjadrenia predsedu okresného súdu, a ďalej zistil, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti predmetné konanie nie je právoplatne skončené. Rozsudok vo veci samej bol vyhlásený   na   pojednávaní   21.   februára   2011.   Sťažovateľ   však   vo   svojom   stanovisku doručenom   ústavnému   súdu   14.   apríla   2011   informoval,   že   tento   rozsudok   napadol odvolaním, ktoré priložil k stanovisku. Súdny spis sa ku dňu rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti nachádzal na ústavnom súde.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s   ich   stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Citovaná právna norma zakotvuje striktnú viazanosť ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy petitom sťažnosti. Sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie jeho práv garantovaných   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   V   stanovisku   doručenom ústavnému súdu 14. apríla 2011 navrhol navyše vyslovenie porušenia základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na zvláštnosť konania pred ústavným súdom, ktorá vylučuje možnosť navrhovateľa meniť predmet konania vymedzeného v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (II. ÚS 55/98, I. ÚS 6/02, I. ÚS 157/02). Preto vzhľadom na to, že v uznesení č. k. III. ÚS 60/2011-14 z 8. februára 2011 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu navrhovaného vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, pri meritórnom prejednávaní predloženej sťažnosti neprihliadal už ústavný súd   na   tvrdené   porušenie   ďalších   práv   tak,   ako   to   sťažovateľ   navrhol   v   stanovisku doručenom ústavnému súdu 14. apríla 2011. V nadväznosti na to ústavný súd nepovažoval za potrebné vysporiadať sa v odôvodnení svojho nálezu s tými námietkami sťažovateľa uvedenými v stanovisku   doručenom   14.   apríla 2011, ktoré boli prednesené na podporu tvrdení   o porušení základného práva   na spravodlivé súdne konanie a základného práva na rovnosť účastníkov konania.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06 a iné).

1.   Základnými kritériami   pre   hodnotenie   veci   ako   zložitej   je   skutkový   stav   veci a platná   právna   úprava   relevantná   pre   rozhodnutie   o   veci   (II.   ÚS   26/95).   Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom skutkové pozadie kauzy čiastočne siaha do obdobia druhej polovice štyridsiatych rokov minulého storočia, čo si vyžaduje právne posúdenie na základe výkladu niektorých vtedy uplatňovaných právnych predpisov (napr. Dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva č. 146/1946 Zb., zákon č. 148/1947 Zb. o opatreniach na uskutočnenie československo-maďarskej   dohody   o   výmene   obyvateľstva).   Ich   normatívny   obsah   však   ústavný   súd po interpretačnej stránke nepovažuje za náročný v miere zásadne vybočujúcej z bežného rámca aplikačnej činnosti všeobecných súdov. Preto po právnej stránke ústavný súd sporné konanie hodnotí ako také, v ktorom sa nevyskytujú osobitné právne otázky.

Podľa   názoru   ústavného súdu   vec vykazuje určitú   faktickú   zložitosť   ovplyvnenú najmä   počtom   účastníkov   konania   (16   žalobcov)   a   zmenami   v   dôsledku   procesného nástupníctva po niektorých zomrelých žalobcoch.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   podľa   názoru   ústavného   súdu   komplexne nemožno predmetnú vec aj s prihliadnutím na určitý stupeň skutkovej náročnosti považovať za tak skutkovo a právne náročnú, že by to aj vzhľadom na charakter okresným súdom vykonaných   procesných   úkonov   odôvodňovalo   doterajšiu   dĺžku   konania   (viac   ako 12 rokov).

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, ktorým sa hodnotia prípadné zbytočné prieťahy v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľa v značnej miere prispelo k dĺžke posudzovaného konania.

2.1   Z   vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   podaním doručeným okresnému súdu 6. marca 2002 navrhol prebiehajúce konanie prerušiť. Svoj návrh založil na tvrdení o „kontexte úkladných útokov, ktorým som bol objektom ja a moja rodina a ktorými nám bola spôsobená značná škoda – až do usvedčenia páchateľov – nie je možné   vylúčiť   prípadné   súvislosti,   zásahy   a   prepojenia,   odhalenie   ktorých   je   vecou príslušných orgánov“. V nadväznosti na to potom uviedol, že „z dôvodu rozpracovanosti podaní na orgánoch činných v trestnom konaní až do odhalenia páchateľov navrhujem vytýčené pojednávanie na deň 12. 4.2002 odročiť a konanie prerušiť“. Sťažovateľ však nijako nekonkretizoval trestnú činnosť, ktorú v odôvodnení svojho návrhu naznačil, ani neuviedol žiadne iné prebiehajúce konania, ktoré by mohli zakladať dôvod na prerušenie konania. Okresný súd ho preto vyzval na doplnenie podania. Odpoveď doručená okresnému súdu 19. marca 2002 však zotrvala na úrovni vysokého stupňa všeobecnosti, čo sa týka jej dôvodov (č. l. 315). Okresný súd potom uznesením č. k. 6 C 132/99-316 z 21. marca 2002 návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol, a to práve poukazom na nekonkrétnosť predloženého návrhu. Uznesenie okresného súdu sťažovateľ napadol odvolaním, v ktorom tvrdil, že „súdu som oznámil závažné skutočnosti, s ktorými je sústavne ohrozovaná moja bezpečnosť a bezpečnosť mojej rodiny. Ich šetrenie je nepochybne prekážkou trvalejšej povahy, pre ktoré sa účastník nemôže konania zúčastniť.... Súd v konaní zisťoval aj iné konkrétnosti, pričom žiaľ sú skutočnosti o ktorých za daných okkolností predčasne nie je možné   uviesť   viac.   Po   odoslaní   môjho   podania   zo   dňa   15.3.2002   sme   boli   objektom ďalšieho   útoku   –   medzi   inými   bola   nám   porušená   domová   sloboda.“.   Sťažovateľ   však opätovne nekonkretizoval naznačené skutkové okolnosti, nepredložil ani nenavrhol žiadne dôkazy (okrem „tváromiestnej“ ohliadky) potvrdzujúce jeho tvrdenia. Krajský súd preto napadnuté uznesenie okresného súdu uznesením č. k. 9 Co 160/02-325 z 30. augusta 2002 potvrdil, keď dospel k záveru, že „nebola ničím preukázaná prekážka trvalejšej povahy, pre ktorú by sa nemohol účastník zúčastniť konania“.

Po   vrátení   spisu   z   krajského   súdu   okresnému   súdu   (11.   októbra   2002)   tento doručoval   uznesenie   krajského   súdu   a   18.   novembra   2002   nariadil   pojednávanie na 7. február 2003. Sťažovateľ však 22. januára 2003 „ako osoba ohrozovaná násilím“ navrhol, „aby súd vytýčené pojednávanie... odročil na neurčito a konanie prerušil podľa paragrafu 109 O.s.p.“.

Okresný   súd   sťažovateľovi   oznámil,   že   návrhu   na   odročenie   pojednávania nevyhovuje, a vyzval sťažovateľa, aby sa na pojednávaní zúčastnil, pretože je potrebné vykonať jeho výsluch.

Následne   sťažovateľ   trikrát   za   sebou   (4.   februára   2003,   18.   septembra   2003, 16. januára   2004)   namietal   zaujatosť   vo   veci   konajúcej   sudkyne.   Námietky   boli   vždy odôvodnené čiastočne sa líšiacimi dôvodmi (č. l. 331, 343, 356) a boli okresnému súdu doručované   krátko   pred   termínom   nariadeného   pojednávania,   alebo   dokonca   v   deň nariadeného   pojednávania   (16.   januára   2004).   Nariadené   pojednávania   boli   potom odročované.   Podávanie   námietok   si   vyžiadalo   postúpenie   spisu   nadriadenému   súdu na rozhodnutie.   Vo   všetkých   uvedených   prípadoch   krajský   súd   rozhodol,   že   konajúca sudkyňa nie je vylúčená z rozhodovania.

Po   vrátení   spisu   z   krajského   súdu   (5.   marca   2004)   po   rozhodnutí   o   poslednej z uvedených   sťažovateľových   námietok   zaujatosti   okresný   súd   nariadil   pojednávanie na 20. apríl 2004. Sťažovateľ doručil 13. apríla 2004 okresnému súdu podanie, v ktorom okrem iného navrhol, „aby súd postupoval podľa § 12 O.s.p. s poukazom aj na § 11 a 104a O.s.p. ako aj na čl. 46 Ústavy SR“. Zároveň navrhol odročenie pojednávania. Okresný súd 15. apríla 2004 vyzval sťažovateľa na doplnenie podania. V odpovedi doručenej okresnému súdu 3. mája 2004 sťažovateľ zdôvodnil svoj návrh tvrdením o zaujatosti vo veci konajúcej sudkyne a zdôraznil požiadavku na postup „podľa paragrafu 11 ods. 3 O.s.p.“. Okresný súd preto 6. mája 2004 predložil vec najvyššiemu súdu na rozhodnutie o prípadnej delegácii. Najvyšší   súd   26.   mája   2004   vrátil   spis   okresnému   súdu „ako   nesprávne   predložený“ s poukazom na nejednoznačnosť obsahu podania sťažovateľa. Okresný súd potom v zmysle oznámenia   najvyššieho   súdu   vyzval   sťažovateľa   opätovne   na   doplnenie   jeho   podania z 13. apríla 2004 a 3. mája 2004. Sťažovateľ sa v odpovedi doručenej okresnému súdu 7. júna 2004 znovu obmedzil na všeobecné konštatovanie o pretrvávajúcich útokoch naňho a na jeho rodinu a o zaujatosti sudcov okresného súdu. V závere navrhol, aby vec bola prikázaná Okresnému súdu Bratislava I. Okresný súd 7. júla 2004 vec predložil najvyššiemu súdu, ktorý vrátil spis okresnému súdu 22. júla 2004 „ako nesprávne predložený“, pričom konštatoval „pretrvávajúcu nejednoznačnosť obsahu podania“ a zdôraznil skutočnosť, že za návrh sťažovateľa nebol zaplatený súdny poplatok, v dôsledku čoho „spis nemal byť predložený   Najvyššiemu   súdu“.   Podaním   doručeným   sťažovateľovi   27.   júla   2004   ho okresný   súd   opätovne   vyzval   na   doplnenie   svojho   podania   a   na   zaplatenie   súdneho poplatku. Sťažovateľ podaním z 29. júla 2004 oznámil, že jeho podanie „je návrhom podľa par. 11 ods. 3 O.s.p.“. Okresný súd na to reagoval listom z 12. augusta 2004, v ktorom uviedol, že postup podľa § 11 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   v   sťažovateľovom   prípade   neprichádza do úvahy.

Okresný súd potom nariadil pojednávanie na 5. október 2004 a 23. november 2004. Prvé pojednávanie bolo odročené pre neúčasť sťažovateľa. Na druhom pojednávaní súd konal aj napriek neúčasti sťažovateľa, ktorý 22. novembra 2004 okresnému súdu tvrdil, že sa nezúčastnil „zo zdravotných dôvodov trvalejšej povahy“, ktoré nijak nepreukázal.Okresný súd nariadil pojednávanie na 15. február 2005, pričom 14. februára 2005 mu manželka sťažovateľa doručila oznámenie, že sťažovateľ je hospitalizovaný. Okresný súd pojednávanie odročil na neurčito a následne požiadal sťažovateľovho obvodného lekára o informácie   o   práceneschopnosti   sťažovateľa.   Okresný   súd   tiež   vyzval   manželku sťažovateľa, aby oznámila, odkedy je sťažovateľ hospitalizovaný, a v ktorej nemocnici. Manželka sťažovateľa v odpovedi doručenej okresnému súdu 21. februára 2005 odmietla poskytnúť   požadované   informácie,   pretože   na   to   nemala   súhlas   sťažovateľa.   Zároveň obvodný   lekár   sťažovateľa   oznámil   okresnému   súdu   2.   marca   2005,   že   sťažovateľ   je aktuálne   práceneschopný „a   bol   opakovane   hospitaliz.   na   Klinike   v   N.,   naposledy   od 7.2.2005 do 25.2.2005“.

Okresný   súd   potom   4.   marca   2005   žiadal   od   obvodného   lekára   sťažovateľa informácie o termíne ukončenia práceneschopnosti, na čo mu bola doručená odpoveď, že obvodný   lekár   sa   k   tejto   otázke   nevie   vyjadriť,   pretože   sťažovateľ „je   v   starostlivosti špecialistu“.   O   rovnakú informáciu   žiadal okresný   súd   31.   marca   2005,   následne o   jej podanie urgoval 15. apríla 2005 a 28. apríla 2005. Obvodný lekár až 9. mája 2005 oznámil okresnému   súdu,   že   sťažovateľ   je   stále   práceneschopný.   Okresný   súd   opätovne   žiadal obvodného   lekára   o   informácie 12.   mája 2005.   V   odpovedi   doručenej   okresnému   súdu 25. mája 2005 obvodný lekár oznámil, že sťažovateľ je stále práceneschopný a že „jeho ochorenie je chronické a pravdepodobne sa ďalšie PN bude riešiť v sociálnej poisťovni“.Okresný súd 26. mája 2005 žiadal od obvodného lekára informáciu, či zdravotný stav sťažovateľa umožňuje jeho vypočutie súdom. Obvodný lekár sa v oznámení doručenom okresnému súdu 6. júna 2005 nevedel vyjadriť. V rovnakom zmysle zaslal okresný súd 17. júna   2005   obvodnému   lekárovi   dopyt   a   obvodný   lekár   6.   júla   2005   oznámil,   že u sťažovateľa „pretrváva PN. Toho času sa nemôže zúčastniť súdneho pojednávania.“.Okresný súd 18. júla 2005 nariadil pojednávanie vo veci na 13. september 2005 a v pozvánke adresovanej sťažovateľovi ho upozornil na možnosť postupu podľa § 101 ods. 2 OSP. Sťažovateľ na to zareagoval podaním doručeným okresnému súdu 8. augusta 2005, v ktorom žiadal podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov   o   špecifikáciu   zákonných   ustanovení,   podľa   ktorých   súd   koná   a   rozhoduje vo veci. Po odpovedi okresného súdu z 19. augusta 2005 (č. l. 499) mu sťažovateľ doručil 31. augusta 2005 „odvolanie podľa zákona č. 211/2000 Z. z.“ a v rovnaký deň aj návrh na odročenie pojednávania pre ním tvrdenú potrebu vyzvať žalobcov na doplnenie žaloby. Podaním   doručeným   okresnému   súdu   9.   septembra   2005   oznámil,   že   pojednávania 13. septembra   2005   sa   nezúčastní   zo   zdravotných   dôvodov   a   vyjadril   nesúhlas   s pojednávaním bez jeho účasti.

Pojednávanie   13.   septembra   2005   bolo   odročené   na   28.   október   2005,   pričom okresný   súd   adresoval   obvodnému   lekárovi   sťažovateľa   žiadosť   o   podrobné   informácie o okolnostiach jeho zdravotného stavu. Obvodný lekár 21. septembra 2005 okresnému súdu doručil informáciu, že „v súčasnosti ja neurčujem aktuálny liečebný postup a predpisujem lieky na doporučenie odborného lekára... Jeho liečenie je celoživotné... Hore menovaný je schopný chôdze ale charakter jeho ochorenia často znemožňuje jeho pobyt mimo domu even. nemocnice.“.

Sťažovateľ 27. októbra 2005 (teda znovu deň pre nariadeným pojednávaním) doručil okresnému súdu námietku zaujatosti vo veci konajúcej sudkyne „z dôvodu nedodržania zákona,   diskriminácie   účastníka,   nabádania   k   porušeniu   lekárskej   mlčanlivosti,   zákona o ochrane   osobných   údajov   a   základných   ľudských   práv   a   slobôd   ako   aj   z   dôvodu prenasledovania“.   Pojednávanie   28.   októbra   2005   potom   bolo   odročené,   vec   bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie o podanej námietke. Krajský súd 6. decembra 2005 vrátil vec okresnému súdu bez rozhodnutia o námietke zaujatosti, keď dospel k záveru, že „námietka neobsahuje jednu z povinných náležitostí. Súd pritom nie je povinný vyzývať na odstránenie vád námietky a navyše sa táto námietka týka aj procesného postupu sudkyne v konaní, čo je zo zákona neprípustné.“.

Sťažovateľ sa potom zúčastnil pojednávania nariadeného na 10. január 2006.

2.2   Uvedené   podrobne   popísané   okolnosti   podľa   názoru   ústavného   súdu   svedčia o značnom prispení sťažovateľa k charakteru posudzovaného konania a aj k jeho predĺženiu. Účastníkovi   konania,   prirodzene,   nemožno   uprieť   možnosť   realizovať   procesné   práva priznané mu procesno-právnymi normami, v tejto súvislosti však ústavný súd vo svojich rozhodnutiach   už   viackrát   vyslovil,   že   hoci   v   dôsledku   uplatnenia   procesných   práv účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   za   predĺženie   konania   oprávnená   osoba, zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu   orgánu   konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). Navyše, a to ústavný súd zdôrazňuje, popísané okolnosti   vyvolávajú   dôvodné   podozrenie   o   úmyselnom   obštruovaní   priebehu   konania zo strany sťažovateľa, a to tak cestou opakovaného využívania garantovaných procesných práv   (námietky   zaujatosti,   návrh   na   delegáciu   miestnej   príslušnosti),   ktoré   boli   vždy realizované vo veľmi krátkom čase pred plánovaným pojednávaním, ale aj viacnásobnou neúčasťou na nariadených pojednávaniach zo zdravotných dôvodov, ktoré však neboli ani raz   podrobne   identifikované   pre   účely   posúdenia   ich   reálneho   vplyvu   na   spôsobilosť sťažovateľa zúčastňovať sa konania.

3.   Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   pre   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý vykazoval   zbytočné   prieťahy.   Hoci   sa   v   jeho   postupe   nevyskytli   obdobia   súvislejšej nečinnosti, nemožno okresnému súdu uprieť podiel na skutočnosti, že posudzované konanie do dnešného dňa nie je právoplatne ukončené.

V   počiatočných   fázach   konania   okresnému   súdu   pomerne   dlho   trvalo   ustálenie rozsahu   nehnuteľností,   ku   ktorým   žalobcovia   navrhovali   určiť   vlastnícke   právo.   Prvé pojednávanie sa uskutočnilo až 12. apríla 2002, teda po viac ako troch rokoch od podania žaloby   (navyše   aj   toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   podaného opravného   prostriedku   sťažovateľa   proti   uzneseniu,   ktorým   bol   návrh   sťažovateľa na prerušenie   konania   zamietnutý).   Je   pravdou,   že   za   procesnú   bezvadnosť   návrhu na začatie konania nesie zodpovednosť prioritne navrhovateľ (žalobca), to však nezbavuje konajúci súd zodpovednosti za efektívny a sústredený postup pri prípadnom odstraňovaní odstrániteľných vád žalobného návrhu. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že hoci správanie   štátneho   orgánu,   ktoré   zapríčiňuje   zbytočný   prieťah,   sa   obvykle   prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci, pre splnenie účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je právne významné akékoľvek správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmeruje k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   osoba   obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99).

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že okresný súd 13. septembra 1999 vyzýval právneho zástupcu žalobcov na predloženie prídelovej listiny, ktorá však tvorila súčasť príloh samotnej žaloby.

Okresný súd neuskutočnil pojednávanie nariadené na 7. apríl 2000 „z dôvodu návrhu žalovaného na vydanie predbežného opatrenia“, podľa názoru ústavného súdu však návrh účastníka   konania   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   nie   je   dôvodom   na   odročenie pojednávania.   V   posudzovanom   prípade   to   platí   obzvlášť   z   dôvodu,   že   v   návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia   sťažovateľ požadoval zaplatenie navrhovanej sumy „za záťaž z napádania potvrdeného a usporiadaného vlastníctva nehnuteľností, ktoré sú predmetom   konania   č.   6   C   132/99“,   ako   aj „náhradu   nemajetkovej   ujmy   na   ochranu osobnosti“. Zjavne teda išlo o neopodstatnený návrh bez šance na úspech. Okresný súd preto mohol nariadené pojednávanie uskutočniť.

Okresný súd výzvou z 18. decembra 2001 požadoval od právnej zástupkyne žalobcov predloženie listinných dôkazov, ktoré však už boli okresnému súdu doručené 4. mája 2001.

Ústavný súd v reláciách naznačených v bode 2.1 tejto časti odôvodnenia neopomína ani značne nerozhodný postup okresného súdu v tam analyzovanom období. Občiansky súdny   poriadok   dáva   konajúcemu   súdu   dostatok   nástrojov,   ktoré   sú   spôsobilé   účinne zamedziť   úmyselnému   spomaľovaniu   priebehu   konania   zo   strany   jeho   účastníkov. Napokon, na tieto nástroje bol okresný súd aj upozorňovaný, či už v listoch najvyššieho súdu   pri   vracaní   preloženého   spisu   na   rozhodnutie   o   návrhu   na   delegáciu   miestnej príslušnosti, alebo aj krajským súdom po predložení poslednej sťažovateľovej námietky zaujatosti na rozhodnutie.

Okresnému súdu je potrebné z hľadiska rešpektovania označených práv sťažovateľa vytknúť aj   nedostatky   vo   formulácii   výroku   meritórneho   rozsudku   z   10.   januára   2006. Odvolania podané proti nemu účastníkmi konania nemohli byť včas prerokované, pretože krajský   súd   musel   vrátiť   spis   okresnému   súdu   na   opravu   výroku   rozsudku   (opravné uznesenie z 12. júla 2006), ako aj na jeho dvojnásobné doplnenie (19. septembra 2006, 5. júna   2007).   To   v   konečnom   dôsledku   viedlo   k   neprehľadnosti   prvostupňového rozhodnutia vo veci, pre ktorú krajský súd musel meritórny rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu.

Aj   keď   teda   nemožno   presne   ustáliť,   k   akému   predĺženiu   žalovaného   konania pričinením okresného súdu došlo, ústavný súd vo vzťahu k hodnoteniu tretieho kritéria pre posudzovanie zbytočných prieťahov v konaní konštatuje, že postup okresného súdu sa viackrát   vyznačoval   neefektívnosťou   a   nesústredenosťou   majúcou   význam   z   pohľadu dodržiavania základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i jeho práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   pretože   aj   vďaka   tomuto   postupu   nie   je   posudzované   konanie do dnešného dňa po viac ako 12 rokoch od jeho začatia právoplatne ukončené.

4.   Na   tomto   mieste   odôvodnenia   ústavný   súd   v   záujme   čo   najobjektívnejšieho posúdenia žalovaného konania považuje za potrebné uviesť, že z obdobia 12 rokov trvania predmetného konania sa spis okresného súdu nachádzal na súdoch iných stupňov z dôvodov využívania procesných práv účastníkov konania v súhrne až štyri roky a deväť mesiacov. Napriek tomu popísané nedostatky v činnosti okresného súdu, ako aj jeho procesný postoj k nesúčinnosti sťažovateľa ako účastníka konania na žalovanej strane vykazujú charakter zakladajúci   v   posudzovanom   prípade   právomoc   ústavného   súdu   vysloviť   porušenie označených práv sťažovateľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Vzhľadom na to, že posudzované konanie nie je právoplatne ukončené a proti meritórnemu rozsudku z 21. februára 2011 bol podľa tvrdenia sťažovateľa podaný opravný prostriedok. Ďalší procesný postup v konaní tak, aby bolo možné rozhodnúť o opravnom prostriedku proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   je   preto   povinný   realizovať   okresný   súd,   preto   bolo potrebné popri vyslovení porušenia označených práv sťažovateľa prikázať, aby okresný súd konal v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z   citovaného   textu   ústavy   vyplýva,   že   toto   zadosťučinenie   sa   môže,   ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným spôsobom (napr. III. ÚS 278/05).

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas   predmetného   konania   a   aj   skutočnosť,   že   ústavný   súd   vo   veci   zistil   porušenie základného práva a vydal príkaz na konanie bez prieťahov.

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 11 285,93 €. Navrhovanú sumu odôvodnil obmedzením „vo výkone všetkých zložiek svojho vlastníckeho práva“, ako aj pretrvávajúcim stavom právnej neistoty.

Ústavný   súd   nemohol   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia opomenúť postoj sťažovateľa v konaní spočívajúci v zjavne neopodstatnenom využívaní opravných   prostriedkov   a   iných   právnych   prostriedkov,   ktorými   v   konaní ako   účastník disponoval.   Podčiarknuť   v   tejto   súvislosti   treba   vážne   podozrenie   z   úmyselného spomaľovania priebehu posudzovaného konania tak, ako to ústavný súd popísal v bode 2.1 časti II odôvodnenia tohto rozhodnutia. Uvedené skutočnosti spochybňujú akúkoľvek tieseň či inú nemateriálnu ujmu na strane sťažovateľa, ktorá by mohla byť spojená s porušením jeho označených práv. Sťažovateľ svojím obštrukčným správaním totiž preukázal zjavný nezáujem   na   čo   najrýchlejšom   nastolení   právnej   istoty   o   otázke   tvoriacej   predmet posudzovaného konania, čím odďaľoval naplnenie požiadaviek plynúcich mu zo základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov i práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote.

Ústavný súd preto v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané a spravodlivé nepriznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie (bod 3 výroku tohto nálezu). Ochrana   porušených   práv   sťažovateľa   je   dostatočne   dovŕšená   príkazom   konať   bez zbytočných prieťahov adresovaným okresnému súdu.

IV.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou Mgr. E. S. Suma úhrady trov konania, ktorú sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne požadoval, predstavovala 385,79 €.

Z citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde vyplýva zásada, že (aj úspešný) účastník   konania   pred   ústavným   súdom   uhrádza   trovy   tohto   konania   zo   svojho.   Iba v odôvodnených   prípadoch   je   ústavný   súd   oprávnený   uložiť   niektorému   účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   v   posudzovanom   prípade   poukazuje   na   už   uvedené   zistenia   vážne spochybňujúce   úmysel   sťažovateľa   dosiahnuť   čo   najrýchlejšie   nastolenie   právnej   istoty v predmetnom konaní okresného súdu. To má za následok aj spochybnenie reálnosti snahy sťažovateľa dosiahnuť v konaní o jeho sťažnosti poskytnutie účinnej ochrany zo strany ústavného   súdu   a   skôr   naznačuje   jeho   zámer   dosiahnuť   majetkový   profit   z   vyslovenia porušenia ním označených práv v konaní, ktoré bolo na prvom stupni už dvakrát ukončené preňho negatívnym rozhodnutím. Ak teda vynaložené náklady sťažovateľa na zastupovanie v   konaní   pred   ústavným   súdom   majú   privodiť   účinnú   ochranu   jeho   práv   uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy, potom tieto trovy nemožno považovať za účelne vynaložené, ak skutočným záujmom sťažovateľa je čo len čiastočná majetková kompenzácia neúspechu v konaní   okresného   súdu,   a   nie   ochrana   jeho   základných   práv.   Ústavný   súd   preto sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2011