znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 60/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr.   J.   F.,   B.,   vo   veciach,   v ktorých   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad vo veciach jej podaní z 11. októbra 2006 o zaplatenie peňažnej istiny, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 27919/08 až Rvp 28508/08   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod   sp. zn. Rvp 27919/08.

2. Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. októbra 2008   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. F., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach, v ktorých   si   sťažovateľka   na   okresnom   súde   uplatňovala   finančnú   pohľadávku s príslušenstvom voči jednotlivým dlžníkom a navrhovala, aby okresný súd vydal platobný rozkaz.

Zo sťažností ďalej vyplýva, že ku dňu podania sťažností ústavnému súdu neboli konania   o jej   veciach   doručených   okresnému   súdu   11.   októbra   2006   prostredníctvom kuriéra   právoplatne   skončené.   Okresný   súd   nevykonal   vo   veciach   žiaden   relevantný procesný úkon (výzva na zaplatenie súdneho poplatku, príp. vydanie platobného rozkazu a pod.).   V zásade   je   v konaniach   nečinný.   Doba   konaní   v jej   veciach   je   neprimeraná vzhľadom na predmet, povahu a stav konaní.

Predmetom konaní je po skutkovej aj právnej stránke jednoduchá vec (uplatnenie „relatívne   nízkej“ peňažnej   pohľadávky   osvedčenej   listinami   prostredníctvom   návrhu na vydanie platobného rozkazu). Sťažovateľka je (podľa jej tvrdenia) aktívna a poskytuje okresnému súdu potrebnú súčinnosť.

V   sťažnostiach   sa   sťažovateľka   domáhala, aby ústavný súd podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Súčasne   žiadala, aby jej ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk   (t.   j.   663,88   €) v každej z uvedených vecí, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľky a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný   súd   sťažovateľku   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie   sa   nemusí odôvodniť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v súlade s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona však možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 27919/08 až Rvp 28508/08, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených   sťažností   a   taktiež   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky   a okresného   súdu, proti ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   uplatniac   citované   právne normy tak, ako to je uvedené v prvom výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa čl.   48   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Sťažnosť sťažovateľky považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať aj tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (to   platí aj pre právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, pre ktoré je typické, že zodpovednosť za riadne začatie, priebeh a výsledok súdneho konania je predovšetkým na žalobcovi, ktorý sa domáha súdnej ochrany (IV. ÚS 250/04).

V takýchto typoch konaní, ktoré sťažovateľka napadla na ústavnom súde, je žalobca povinný nielen tvrdiť, ale aj preukazovať splnenie všetkých hmotnoprávnych a procesných predpokladov   opodstatnenosti   jeho   nárokov   (§   6,   §   79   a   §   120   ods.   1   OSP). V nich žalobcovi vyplýva povinnosť bezo zvyšku splniť aj ostatné zákonom ustanovené predpoklady na prístup k súdnej ochrane (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ku ktorým patrí splnenie všetkých predpokladov prípustnosti žaloby, a to vrátane zaplatenia súdnych poplatkov. Podľa názoru ústavného súdu ak žalobca nesplní tieto predpoklady prípustnosti jeho žaloby, nemožno dobu, počas ktorej nie sú tieto predpoklady splnené v dôsledku jeho nečinnosti   alebo   nesprávnej   či oneskorenej   činnosti,   považovať   za dobu   zbytočných prieťahov, ktorú treba pričítať na ťarchu konajúceho súdu (IV. ÚS 250/04).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že v konaniach, v ktorých si na okresnom súde   uplatňovala   finančnú   pohľadávku   s   príslušenstvom   voči   jednotlivým   dlžníkom a navrhovala, aby okresný súd vydal platobný rozkaz, nezaplatila súdny poplatok, pretože splnenie poplatkovej povinnosti, tak ako vyplýva z obsahu sťažnosti, podmieňuje výzvou okresného   súdu,   a   vo   svojej   sťažnosti   uvádza: „Sťažovateľovo   tvrdenie   o absolútnej nečinnosti   porušovateľa   obstojí   aj   preto,   že   prvotným   úkonom,   ktorý   súd   z dôvodu hospodárnosti   po   podaní   návrhu   spravidla   vykoná   je   výzva   na zaplatenie   súdneho poplatku... Sťažovateľ do dňa spísania tejto sťažnosti nebol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku...   Okresný   súd   jednoduchý   úkon   spočívajúci   vo výzve   na zaplatenie   súdneho poplatku nevykonal ani po roku a pol od podania návrhu, hoci je to procesná podmienka, ktorej nedostatok sa musí odstrániť z úradnej moci (§ 103 OSP).“

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania   alebo   žiadosti   na   vykonanie   poplatkového   úkonu,   ak   je   poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 8 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,   poplatok   za   uplatnenie   námietky   zaujatosti   v   konkurznom   konaní   alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o súdnych   poplatkoch   jednoznačne   vyplýva, že je predovšetkým   primárnou   povinnosťou   žalobcu   splniť všetky   zákonné predpoklady, a teda   aj poplatkovú   povinnosť,   tak   aby sa   konanie vôbec mohlo začať,   a potom   ďalej plynulo pokračovať.

V danej   súvislosti   neobstojí   ani   argumentácia   sťažovateľky „Keďže   sťažovateľ realizoval svoje podanie elektronickými prostriedkami nebolo možné, aby zaplatil súdny poplatok   s podaním   návrhu   kolkovými   známkami   a jeho   jedinou   možnosťou   je   počkať na oznámenie platobných údajov okresným súdom“.

Je   základnou   povinnosťou   sťažovateľky   ako   účastníka   konania,   v danom   prípade žalobcu spor iniciujúceho, starať sa o stav a priebeh daného konania, povinnosť zaplatiť súdny poplatok nevynímajúc. Sťažovateľka mohla a mala možnosť okresný súd požiadať, resp.   osobnou   účasťou   na   okresnom   súde   si   zistiť   platobné   údaje,   na   základe   ktorých by si mohla   splniť   svoju   poplatkovú   povinnosť   v lehote   a za   podmienok   ustanovených zákonom   o súdnych   poplatkoch.   Tento   názor   ústavného   súdu   podporuje   aj skutočnosť, že vzhľadom na množstvo sťažovateľkiných žalôb podaných okresnému súdu v krátkom časovom úseku za sebou nebolo technicky možné od okresného súdu očakávať, že v každej jednotlivej   veci   iniciatívne   vyzve   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku bez akejkoľvek aktívnej a efektívnej ingerencie zo strany samotnej sťažovateľky.

Z uvedeného   vyplýva,   že sťažovateľka   postupovala   od   začiatku   konania   v daných veciach až dosiaľ tak, že to nezodpovedá zákonným požiadavkám na jej náležitú súčinnosť so súdom (§ 6 OSP). Jej podiel na spomalení konania v daných veciach bráni záveru, že v predmetných konaniach došlo k zbytočným prieťahom, napriek tomu, že od podania žalôb uplynula doba dvoch rokov.

Ústavný súd vychádzajúc z právneho názoru na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti na zbytočné prieťahy v občianskom sporovom konaní a procesnú nečinnosťou sťažovateľky vo   vzťahu   k splneniu   si   poplatkovej   povinnosti   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Ústavný súd považuje sťažnosť aj za neprípustnú z dôvodu nevyčerpania iného právneho prostriedku, ktoré sťažovateľke zákon na ochranu jej základného práva účinne poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach síce uviedla, že sťažnosti podáva „ústavnému súdu bez využitia postupu podľa ust. § 62 ods. 1 zák. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov,   pretože   v danom   štádiu   konania   by   prostredníctvom rozhodnutia   o sťažnosti   na   postup   súdu   nebolo   možné   docieliť   nápravu   porušenia základných práv“.

Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (IV.   ÚS   153/03,   I.   ÚS   33/05,   IV.   ÚS   18/06, III. ÚS 69/07), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“),   alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní... V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   voči zodpovedným osobám dôsledky.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľky   v danej   veci   nemožno   podľa   ústavného   súdu   považovať za splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov   v konaní   na orgáne   štátnej   správy   súdov. V nadväznosti na to ústavný súd napokon dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať,   že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch   neumožnilo v danej veci účinnú ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   nezistil,   že   by   k nesplneniu   podmienky prípustnosti   sťažnosti   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

3. Ústavný súd mohol sťažnosť sťažovateľky odmietnuť i pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a to s odôvodnením, že prezentuje označené porušenie, o ktorom už rozhodol. Podľa sťažovateľky ústavný súd „nálezom sp. zn. II. ÚS 36/08-92 potvrdil, že došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   prístup   k súdu...   Z odôvodnenia   rozhodnutia Ústavného   súdu SR   vyplýva,   že ústavný súd   vydal okresnému súdu   príkaz,   aby vo   veci jej podania z 19. 10. 2006 opätovne konal...“. Pomerne veľká časť odôvodnenia sťažnosti odkazuje na citované rozhodnutie ústavného súdu, avšak toto rozhodnutie, ktoré označila sťažovateľka, sa nedotýka jej práv a rovnako s danou vecou nesúvisí, z čoho teda vyplýva, že dôvody predmetnej sťažnosti nie sú v tejto časti riadne odôvodnené a nie sú stotožnené s petitom sťažnosti.

Súčasne   treba   poukázať   aj   na   skutočnosť,   že   niektoré   sťažnosti   sťažovateľky nespĺňali zákonnom ustanovené náležitosti, konkrétne splnomocnenie právneho zástupcu sťažovateľky   nebolo   podpísané   právnym   zástupcom   (Rvp   27927/08,   Rvp   27928/08, Rvp 28073/08, Rvp 28189/08, Rvp 28264/08, Rvp 28287/08, Rvp 28312/08).

V prípade, že okresný súd v predmetných veciach nebude vo veci vykonávať úkony smerujúce   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   a k právoplatnému   skončeniu   veci, sťažovateľke   nebude   nič   brániť,   aby   na   prípadné   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podala sťažnosť na ústavnom súde i v budúcnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, ako aj s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku tohto konania dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je potrebné odmietnuť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2009