znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 60/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť L., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. R. D., B., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Daňového   úradu   Bratislava   V sp. zn. 604/230/20522/03   zo   4.   marca   2003,   platobným   výmerom   Daňového   úradu Bratislava V   sp.   zn.   604/230/20525/03   zo   4.   marca   2003   a rozhodnutiami   Daňového riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   pracoviska   Bratislava,   sp.   zn.   II/256/5298/2003/1050 zo 14. augusta 2003 a sp. zn. II/256/5297/2003/1050 zo 14. augusta 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   L.,   a.   s.,   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2006   doručená   sťažnosť   L.,   a.   s.,   so   sídlom   B.   (ďalej len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. R. D., B., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Daňového   úradu   Bratislava   V (ďalej   aj   „daňový   úrad“   a   „správca   dane“) sp. zn. 604/230/20522/03   zo   4.   marca   2003,   platobným   výmerom   daňového úradu sp. zn. 604/230/20525/03 zo 4. marca 2003 a rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky,   pracoviska   Bratislava   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“), sp. zn. II/256/5298/2003/1050   zo   14.   augusta   2003   a   sp.   zn.   II/256/5297/2003/1050 zo 14. augusta 2003.

Sťažovateľka uviedla, že v zdaňovacom období december 2001 si uplatnila nárok na odpočet   dane   z pridanej   hodnoty   vo   výške   277   795,10   Sk.   Sťažovateľka   uviedla, že doklady   o uskutočnenom   zdaniteľnom   plnení   boli   riadne   vystavené   dodávateľom, a to na základe zmluvy z 29. júna 2001, pričom zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo v dňoch, dátumy   ktorých   boli   totožné   s dátumami   vystavenia   dokladov   (4.   december   2001 a 17. december   2001).   Sťažovateľka   uviedla,   že   daň   z pridanej   hodnoty   za   uskutočnené zdaniteľné plnenie vyplatila dodávateľovi v dňoch 14. decembra 2001 a 21. decembra 2001. Vzhľadom na uplatnený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty vykonal daňový úrad u sťažovateľky   daňovú   kontrolu   za   zdaňovacie   obdobie   december   2001.   Na   základe výsledkov   daňovej   kontroly   správca   dane   rozhodnutím   sp.   zn.   604/230/20522/03 zo 4. marca 2003 nepriznal sťažovateľke nadmerný odpočet, ale určil jej vlastnú daňovú povinnosť   a platobným   výmerom   sp.   zn.   604/230/20525/03   zo   4.   marca   2003   jej   určil zvýšenie dane.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že správca dane prostredníctvom miestne príslušného daňového   úradu vykonal   miestne   zisťovanie   u jej   dodávateľa,   výsledkom   čoho   bolo zistenie,   že   príslušnému   daňovému   úradu   sa   nepodarilo   skontaktovať   s konateľom dodávateľa   Ľ.   D.,   ktorý   podľa   sťažovateľky   vyhotovil „sporné“ daňové   doklady.   Na základe tohto zistenia správca dane požiadal miestne príslušný daňový úrad o vypočutie iného konateľa spoločnosti E. P. Ten však uviedol, že zmluvy so sťažovateľkou neuzatvoril, zdaniteľné plnenia neuskutočnil a ani nevystavil žiadne daňové doklady. Zároveň uviedol, že   sťažovateľku   nepozná   a nikdy   s ňou   neobchodoval.   V tejto   súvislosti   sťažovateľka namietala, že E. P. bol konateľom dodávateľa do 18. decembra 2001 a od 19. decembra 2001   bol   konateľom   Ľ.   D.   Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   príslušné   daňové   orgány neskúmali tieto skutočnosti, pričom za prioritné v danej veci pokladali vyjadrenie E. P., ktorý nemal vedomosť o sťažovateľke a ani o žiadnych obchodných stykoch s ňou.Proti   rozhodnutiu   daňového   úradu   sp.   zn.   604/230/20522/03   zo   4.   marca   2003, ako aj proti platobnému výmeru daňového úradu sp. zn. 604/230/20525/03 zo 4. marca 2003 sa   sťažovateľka   odvolala.   V odvolaní   argumentovala   tým,   že   ako   účastníkovi   konania jej nebola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k zisteniam miestne príslušného daňového úradu, ktorý vykonal miestne zisťovanie u dodávateľa. Sťažovateľka poukázala aj na skutočnosť, že   príslušný   daňový   úrad   sa   uspokojil   len   s vyjadrením   E.   P.,   pričom   Ľ.   D.   k veci nevypočul. V odvolacom konaní však daňové riaditeľstvo napadnuté rozhodnutie a platobný výmer   rozhodnutiami   sp.   zn.   II/256/5298/2003   zo   14.   augusta   2003   a sp.   zn. II/256/5297/2003/1050 zo 14. augusta 2003 potvrdilo.

Sťažovateľka uviedla, že 24. októbra 2003 podala na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti a postupu daňového riaditeľstva. Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 28/04-17 z 19. januára 2005 žalobu sťažovateľky zamietol. Proti   rozsudku   krajského   súdu   sa   sťažovateľka   8.   marca   2005   odvolala.   V rámci odvolacieho   konania   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Sž-o-KS 41/2005 z 9. septembra 2005 potvrdil rozhodnutie krajského súdu.

V postupe daňových orgánov vidí sťažovateľka porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva byť prítomný pri prerokovaní svojej veci a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že rozhodnutím daňového úradu sp. zn. 604/230/20522/03, platobným výmerom daňového úradu sp. zn. 604/230/20525/03   a rozhodnutiami   daňového   riaditeľstva   sp.   zn.   II/256/5298/2003/1050 a sp. zn. II/256/5297/2003/1050 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, namietané rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri prejednaní sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základných práv rozhodnutiami daňového úradu a daňového riaditeľstva, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto vyššie citované ustanovenie limituje hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný   súd   zistil,   že   v namietanej   veci   sťažovateľka   podala   na   všeobecnom (krajskom)   súde   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   a postupu   daňového   riaditeľstva a v rámci odvolacieho konania podala proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 28/04-17 z 19. januára 2005 odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sž-o-KS 41/2005 z 9. septembra 2005 tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Z uvedeného je zrejmé,   že sťažovateľka   v súlade   s ustanovením   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde vyčerpala   všetky   opravné   prostriedky,   ktoré   jej   zákon   na   ochranu   jej   základných   práv účinne poskytuje a na ktorých použitie bola oprávnená podľa osobitných predpisov.

Aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpená ňou zvoleným   právnym   zástupcom,   v petite   sťažnosti   (východisko   pre   rozhodnutie ústavného súdu) namietala rozhodnutia daňového úradu a daňového riaditeľstva.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   namietaných   rozhodnutí   daňového   úradu a daňového   riaditeľstva,   pretože   preskúmanie   týchto   rozhodnutí   patrilo   do   právomoci všeobecných   súdov   (krajského   súdu   a najvyššieho   súdu).   V súvislosti   s namietaným porušením   označených   základných   práv   by   bolo   z ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 41/2005 z 9.   septembra   2005   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05). Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   aj   s prihliadnutím   na   vyššie   citované   ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2006