znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 60/04-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Ing. arch. L. B., bytom R., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., PhD., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu vo Zvolene sp. zn. 11 Er 30/03 z 20. marca 2003 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. arch. L. B. podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu vo Zvolene sp. zn. 11 Er 30/03 z 20. marca 2003 a konaním, ktoré mu predchádzalo, p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   uznesenie   Okresného   súdu   vo   Zvolene   sp.   zn.   11   Er   30/03 z 20. marca 2003.

3. Ing. arch. L. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd vo Zvolene p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd vo   Zvolene j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy   právneho   zastúpenia Ing. arch.   L.   B.   advokátke   Mgr.   Z.   K.,   PhD.,   B.,   vo   výške   13   200   Sk   (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún) na jej účet do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Ing. arch. L. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2003 doručená   sťažnosť   Ing.   arch.   L.   B.,   bytom   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou   Mgr.   Z.   K.,   PhD.,   B.,   ktorou   namieta porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   20 a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1 Protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „protokol č. 1“) uznesením Okresného súdu vo Zvolene sp. zn. 11 Er 30/03 z 20. marca 2003   (ďalej   len   „okresný   súd“   a   „uznesenie   z 20.   marca   2003“)   a   konaním,   ktoré   mu predchádzalo.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že okresný súd poverením č. 5611 018273 z 15.   januára   2003   poveril   súdneho   exekútora   JUDr.   M.   J.,   so   sídlom   v L.,   (ďalej   len „exekútor“), vykonaním exekúcie proti povinnému Roľníckemu družstvu Látky (ďalej len „povinný“ alebo „žalovaný“) na uspokojenie pohľadávky sťažovateľa ako oprávneného vo výške 320 625 Sk s príslušenstvom na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia okresného súdu sp. zn. Cb 432/01 z 19. decembra 2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob 110/02 z 30. októbra 2002. Exekúcia na návrh oprávneného proti povinnému je vykonávaná na tomto exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 41/03.

Povinný   podal   v predmetnej   veci   17.   marca   2003   návrh   na   odklad   exekúcie s odôvodnením, že 7. januára 2003 podal dovolanie voči vyššie uvedenému právoplatnému rozhodnutiu okresného súdu. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 30/03 z 20. marca 2003 povolil odklad exekúcie do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní povinného proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   Cb   432/01   z 19.   decembra   2001   v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 Cob 110/02 z 30. októbra 2002.

K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a jeho uznesením sp. zn. 11 Er 30/03 z 20. marca 2003 došlo podľa sťažovateľa tým, že okresný súd:

-   nedoručil   sťažovateľovi   návrh   povinného   na   odklad   exekúcie,   nevyzval sťažovateľa,   aby   sa   k   nemu   vyjadril,   nevyslúchol   sťažovateľa   a rozhodol   o ňom   bez nariadenia pojednávania,

- rozhodol o návrhu povinného na odklad exekúcie príliš rýchlo, a teda aj na úkor záruk spravodlivosti,

-   vyniesol   svoje   uznesenie,   ktorým   povolil   odklad   exekúcie,   bez   toho,   aby prijateľným spôsobom posúdil fakty,

-   pri   rozhodovaní   o návrhu   povinného   na   odklad   exekúcie   vôbec   nezvažoval, či medzi   odkladom   exekúcie   a sledovaným   legitímnym   cieľom   všeobecného   záujmu (t. j. záujmu na právnej istote) existuje proporcionalita,

- nebol pri rozhodovaní o návrhu povinného na odklad exekúcie nezávislý,

- nepripustil v poučení uznesenia, ktorým povolil odklad exekúcie, možnosť podať proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok,

-   neuviedol   vo   svojom   uznesení,   proti   ktorému   nepripustil   opravný   prostriedok, relevantné   a dostatočné   dôvody   a svoje   odôvodnenie   založil   viac-menej   na   legalistickej argumentácii.

Podľa   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   pri   prejednávaní   a rozhodovaní o návrhu   povinného   na   odklad   exekúcie,   ako   aj   samotným   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 11 Er 30/03 z 20. marca 2003 došlo k porušeniu aj čl. 20 ústavy a čl. 1 protokolu č. 1.   V tejto   súvislosti   argumentuje   tým,   že   vymožiteľnosť   jeho   pohľadávky   sa   stala v dôsledku odblokovania účtu povinného až do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní vážne ohrozená a nechránená.

Sťažovateľ   poukazujúc   na   to,   že   nemal   k dispozícii   prostriedok   nápravy   proti uzneseniu   okresného   súdu   o povolení   odkladu   exekúcie,   namieta   aj   porušenie   čl.   13 dohovoru.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

- deklaroval porušenie jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a na rozhodnutie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, vlastníckeho práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 protokolu č. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru okresným súdom, a to jeho uznesením sp. zn. 11 Er 30/03 z 20. marca 2003 a konaním, ktoré mu predchádzalo,

- zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 Er 30/03 z 20. marca 2003 a vec vrátil na ďalšie konanie,

- priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk, ktoré   je   okresný   súd   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu,

- uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke Mgr. Z. K., PhD., vo výške 21 990 Sk do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil   vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   11   Er   30/03 z 20. marca 2003 a exekútorovi uložil po opätovnom zablokovaní účtu povinného zdržať sa vykonávania   exekúcie   v prospech   sťažovateľa,   a to   až   do   rozhodnutia   ústavného   súdu o tejto sťažnosti.

Ústavný   súd   18.   februára   2004   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   ktorou   namieta porušenie svojho práva podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 protokolu č. 1 uznesením okresného súdu sp. zn. 11 Er 30/03 z 20. marca 2003 a konaním, ktoré mu predchádzalo, prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 60/04. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu v liste doručenom ústavnému súdu 7. apríla 2004 vyjadrila k jednotlivým bodom sťažnosti. Uviedla, že súd v zmysle § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení neskorších predpisov nemá povinnosť doručovať návrh na odklad exekúcie ani povinnosť vyzývať oprávneného, aby sa k návrhu vyjadril. Taktiež nie je daná povinnosť súdu   nariadiť pojednávanie o odklade exekúcie. Poukázala   na   tú   skutočnosť,   že   spôsob   vybavenia   veci   sudcom   (rozhodnutie   o odklade exekúcie),   ktorý   patrí   v rámci   kraja   medzi   najlepších   sudcov,   je   pre   neho   bežný,   jeho nezávislosť   pri   rozhodovaní   oprávnený   nenamietal.   K námietkam   týkajúcim   sa rozhodovacej   činnosti   sudcu,   keďže   nie   je   oprávnená   ju   skúmať,   sa   nevyjadrila. Predsedníčka okresného súdu však poznamenala, že ustanovenie § 56 Exekučného poriadku nepripúšťa   možnosť   podať   odvolanie   proti   uzneseniu,   ktorým   sa   rozhoduje   o odklade exekúcie. Exekučný súd nie je kompetentný posudzovať oprávnenosť a dôvody podaného dovolania,   ak   zistí,   že   bolo   podané   dovolanie   proti   exekučnému   titulu,   povolí   odklad exekúcie. Na základe uvedeného predsedníčka súdu nepovažovala sťažnosť za dôvodnú.

II.

Na základe   listinných   dôkazov predložených   samotným   sťažovateľom   v uvedenej veci,   ako   aj   dokumentácie   zaslanej   súdnym   exekútorom   vykonávajúcim   predmetnú exekúciu ústavný súd zistil tento skutkový stav:

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   Cb   432/01   z 19.   decembra   2001   v právnej   veci sťažovateľa   ako   žalobcu   zaviazal   žalovaného   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   320   625   Sk s príslušenstvom   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Krajský   súd   rozsudok   súdu prvého stupňa napadnutý odvolaním žalovaného potvrdil rozsudkom sp. zn. 41 Cob 110/02 z 30.   októbra   2002.   Rozhodnutia   nadobudli   právoplatnosť   a vykonateľnosť   6. decembra 2002.

Na   základe   uvedeného   exekučného   titulu   po   podaní   návrhu   sťažovateľa   ako oprávneného   na   exekúciu   zo   7.   januára   2003   a vydaní   poverenia   na   výkon   exekúcie (č. 5611 018273)   okresným   súdom   upovedomil   poverený   exekútor   účastníkov   konania o začatí   exekúcie   upovedomením   sp.   zn.   EX   41/03,   ktoré   bolo   povinnému   doručené 27. januára 2003.

Povinný   vzniesol   v zákonom   stanovenej   lehote   proti   exekúcii   námietky,   ktorých dôvodom   bolo   ním   10.   januára   2003   podané   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 41 Cob 110/02 z 30. októbra 2002.

Písomným podaním zo 14. marca 2003 povinný vzal späť námietky voči exekúcii a z toho istého dôvodu (podanie dovolania) podal 17. marca 2003 návrh na odklad exekúcie. Okresný súd ako súd exekučný uznesením sp. zn. 11 Er 30/03 z 20. marca 2003 povolil odklad exekúcie do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní povinného proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   Cb   432/01   z 19.   decembra   2001   v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 Cob 110/02 z 30. októbra 2002. Svoje rozhodnutie odôvodnil   tým,   že v oddelení   „Cb“ tohto súdu   zistil,   že   povinný   podal   dovolanie   proti rozsudku okresného súdu sp. zn. Cb 432/01 z 19. decembra 2001 a o tomto dovolaní nebolo v tom čase ešte rozhodnuté, pričom od výsledku dovolacieho konania závisí, či bude možné v exekúcii pokračovať, alebo či exekúciu bude musieť súd zastaviť.

V nadväznosti na toto rozhodnutie 24. marca 2003 vo veci konajúci exekútor zaslal Všeobecnej   úverovej   banke,   a.   s.,   expozitúre   v Detve,   príkaz   na   odblokovanie   účtu povinného.

Medzičasom   najvyšší   súd   vydal   30.   septembra   2003   uznesenie,   ktorým   zamietol dovolanie   povinného   ako   neprípustné   (toto   uznesenie   bolo   doručené   okresnému   súdu 29. decembra 2003).

Dňa 4. februára 2004 bola medzi účastníkmi exekučného konania uzavretá dohoda o čiastočnom dobrovoľnom splnení záväzku. Povinný uhradil sťažovateľovi v deň podpisu istinu pohľadávky vo výške 320 625 Sk a trovy konania 83 286 Sk, pričom bol dohodnutý splátkový kalendár za účelom splatenia úrokov z omeškania.

III.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne   pripomína   objektivitu   takéhoto   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Tieto závery sa v celom rozsahu uplatňujú aj v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných súdov a orgánov určených osobitným zákonom.

Článok 2 ods.   2   ústavy   obsahuje ústavné pravidlo,   v rámci ktorého   každý   orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej   ochrane   v   exekučnom   konaní,   ktorý   nie   je   diskriminačný   bez   primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Takto   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   uplatňuje   aj v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia (II. ÚS 143/02). Aj vo výkone rozhodnutia alebo   v súdnej   exekúcii   sa   musí   zaručiť   každému   prístup   k   súdnej   ochrane,   ak   splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné   rozhodnutie,   vychádzal   z   toho,   čo   objektívne   zistil   na   základe   predpísaného spôsobu   zisťovania   skutkového   stavu   v   exekučnom   konaní,   ktorým   je   procesné dokazovanie.

IV.

Z   uvedených   ústavných   princípov   vychádzal   aj   ústavný   súd   pri   preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorými bola odložená exekúcia podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku.

Základným účelom odkladu exekúcie v exekučnom konaní podľa § 56 Exekučného poriadku je ochrana toho, kto o jeho vydanie žiada, pričom však musia byť rešpektované aj základné práva toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje. Keďže podstatným spôsobom zasahuje do subjektívnych práv a povinností účastníkov exekučného konania, rozhodovanie o tejto veci je zverené do právomoci súdov.

Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o odklade exekúcie súdom sú primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad a nemôže byť prejavom svojvôle.

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   okresný   súd   nechránil a negarantoval základné práva sťažovateľa podľa zákonného predpisu   pri uplatňovaní jeho práva na uspokojenie jeho pohľadávky v rámci núteného výkonu rozhodnutia - exekúcie (rýchle, neodôvodnené rozhodnutie,   bez   nariadenia   pojednávania   a vypočutia   oprávneného,   bez   zváženia proporcionality záujmov strán).

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená jedným zo spôsobov uvedených v   §   57   citovaného   zákona.   Podľa   judikatúry   najvyššieho   súdu   ak   možno   očakávať,   že exekúcia bude zastavená podľa § 57 Exekučného poriadku, súd môže podľa § 56 ods. 2 citovaného zákona povoliť odklad exekúcie vedenej nielen proti povinnej fyzickej osobe, ale aj proti povinnej právnickej osobe (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 128/2000 z 29. novembra 2000).

Zákon   bližšie   nerozvádza   slovné   spojenie   „ak   možno   očakávať“,   že   na   základe zákonom vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Vo všeobecnosti by malo byť aspoň osvedčené pred povolením odkladu podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorých výsledkom môže byť právna skutočnosť vyvolávajúca zastavenie exekúcie.

Podľa § 254 Občianskeho súdneho poriadku na výkon rozhodnutia a na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 253 ods. 2 citovaného zákona predseda senátu nariadi pojednávanie, len ak to považuje za potrebné alebo ak to ustanovuje zákon.

Ústavný súd zastáva názor, že toto procesné pravidlo   nemení nič na tom,   že ak exekučný súd vykonáva dokazovanie (za účelom zisťovania, či sú splnené predpoklady pre odklad   exekúcie),   musí   sa   v takomto   prípade   v súlade   s ustanovením   §   122   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku nariadiť pojednávanie.

V okolnostiach   prípadu   exekučný   súd   rozhodol   o odklade   exekúcie   bez pojednávania, pretože zistenie, že povinný podal v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul, dovolanie, podľa neho nezáviselo od skutkových okolností, ktoré by musel zisťovať procesným   dokazovaním.   Samotná   skutočnosť   podania   dovolania   povinným   ako   dôvod odkladu exekúcie mu bola zrejmá zo spisu sp. zn. Cb 432/01 okresného súdu vo veci.

Zo zistení ústavného súdu však vyplýva, že okresný súd rozhodol o odklade exekúcie napriek   tomu,   že   povinný   okrem   argumentu   o podaní   dovolania   neuviedol   žiadne skutočnosti odôvodňujúce právny záver o možnom zániku vymáhaného nároku, o existencii skutočností brániacich vymáhateľnosti vymáhaného nároku alebo o existencii dôvodov, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná, a to vrátane dôvodov na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného   poriadku.   Vychádzajúc   z právneho   názoru,   že   podanie   mimoriadneho opravného prostriedku nemá samo osebe žiaden vplyv na vykonateľnosť a právoplatnosť exekučného   titulu   a neznamená   automaticky   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia, a s poukazom na to, že povinný do rozhodnutia o odklade exekúcie nepredložil okresnému súdu   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o odklade   vykonateľnosti   rozhodnutia,   ktoré   bolo exekučným   titulom,   okresný   súd   mal   zvažovať v okolnostiach   prípadu   nariadenie   tohto inštitútu vzhľadom na jeho výnimočnosť, a to tak z hľadiska podmienok, za ktorých možno odklad   exekúcie   nariadiť,   ako   i z hľadiska   účinkov   spojených   s odkladom   vykonania exekúcie.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že je na súde, aby podľa celého stavu veci spravodlivo zvážil pomer rizika nepriaznivých následkov spôsobených prípadným   neodložením   exekúcie   povinnému   a rizika   vážneho   ohrozenia   oprávneného vyvolaného eventuálnym odkladom, tým zvlášť, že uznesenie o odklade nie je napadnuteľné odvolaním. Všeobecné súdy už judikovali, že nestačí povinnému doložiť návrh na odklad iba „zmenou pomerov“ (napr. podanie dovolania), ale je nutné preukázať, že už bolo začaté konanie   vo   veci   (rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   č.   21/1981,   s.   175). V naznačenom   smere   zákon   síce   chráni   záujmy   povinného,   nesmie   však   zároveň   ani zanedbávať   záujmy   oprávneného,   pretože   v jeho   prospech   už   bola   exekúcia   nariadená a oprávnený má právo žiadať, aby v nej bolo pokračované a aby sa uspokojenie jeho nároku neodďaľovalo.

Napriek tomu, že okresný súd pri rozhodovaní o odklade exekúcie nebol oprávnený posudzovať prípustnosť dovolania, lebo túto môže a je povinný posúdiť iba najvyšší súd ako súd dovolací, z obsahu dovolania povinného, ako aj napadnutého exekučného titulu mohol zistiť, že dôvodmi uvádzanými povinným (rozhodnutia odvolacieho súdu aj súdu prvého stupňa vychádzali zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní) možno odôvodniť iba dovolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon   dovolanie   pripúšťa,   čo   v tejto   veci   splnené   nebolo   a   povinný   žiadny   z dôvodov prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   nenamietal. V konečnom dôsledku dovolací súd práve z týchto dôvodov dovolanie povinného odmietol podľa § 243b ods. 4 a § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.

Štrasburská judikatúra vyžaduje, aby sa v prípade, ak konanie prebieha len na jednom stupni, rešpektovali všetky záruky spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo veci Fredin v. Švédsko Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) uviedol, že v súdnom konaní, ktoré sa vedie v prvej a jedinej inštancii, právo na verejné prerokovanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru oprávňuje na ústne vypočutie (rozhodnutie ESĽP z 23. februára 1994, séria A, č. 283- A, s. 10-11, §§ 21-22).

Pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný na vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 OSP) vrátane práva klásť účastníkom otázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (§ 123 OSP a § 129 ods. 1 OSP). Z výpovede oprávneného by sa bol okresný súd napríklad dozvedel skutočnosť, ktorá bola významná pre posúdenie tohto návrhu a ktorá nebola súdu všeobecne známa. Touto skutočnosťou bol fakt, že v sťažovateľovej veci už raz prebehlo dovolacie konanie na najvyššom súde.). Z toho dôvodu musí mať účastník konania možnosť byť prítomný na dokazovaní vo veci (IV. ÚS 130/03). Pokiaľ sa tak nestalo, je takéto   pochybenie   možné   označiť   ako   postup   súdu,   ktorým   bola   sťažovateľovi   ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   okresný   súd nebol   pri   rozhodovaní   o návrhu   povinného   na odklad exekúcie nezávislý, vo svojom uznesení neuviedol relevantné a dostatočné dôvody a svoje odôvodnenie založil viac-menej na legalistickej argumentácii.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Preto ustanovenie § 157 ods. 2 a 3 OSP v spojení s § 167 ods. 2 a § 254 ods. 3 OSP treba z hľadiska vyššie uvedených článkov ústavy a dohovoru aj s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, ods. 26 týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) vykladať a uplatňovať tak, že uznesenie okresného súdu o odklade exekúcie musí obsahovať v odôvodnení dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých je vynesené.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať nielen dôvodov, pre ktoré možno očakávať, že exekúcia bude zastavená v zmysle § 57 Exekučného poriadku, ale aj proporcionality medzi odkladom exekúcie a sledovaným legitímnym cieľom všeobecného záujmu,   dôsledkov   odkladu   na   postavenie   sťažovateľa,   ktorý   je   odkladom   výrazne znevýhodnený   oproti   povinnému,   účelu   Exekučného   poriadku,   ktorým   je   predovšetkým ochrana oprávneného.   Pri   odôvodňovaní   je potrebné   rovnako   brať do   úvahy   povinnosť exekútora   odblokovať   po   povolení   odkladu   exekúcie   účty   povinného   a neexistenciu opravného prostriedku proti uzneseniu súdu o povolení odkladu exekúcie.

Aj keď v okolnostiach prípadu nič vierohodne nespochybňuje nezávislosť okresného súdu pri rozhodovaní o odklade exekúcie, pretože rýchle vyhovenie návrhu povinného na odklad exekúcie nespochybňuje samo osebe nezávislosť súdu, ústavný súd zistil, že vyššie uvedenými ustanoveniami sa okresný súd vo veci dostatočne neriadil.

Z dôvodov   uvedených   v tejto   časti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnutým uznesením okresný súd porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   pri   prejednávaní   a rozhodovaní o návrhu   povinného   na   odklad   exekúcie,   ako   aj   samotným   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 11 Er 30/03 z 20. marca 2003 došlo k porušeniu aj čl. 20 ústavy a čl. 1 protokolu č. 1.

Ústavný súd vykladá a aplikuje čl. 20 ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s čl. 1 protokolu č. 1 (PL. ÚS 17/00) i s jeho výkladom a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto posudzuje námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1 protokolu č. 1 a čl. 20 ústavy spoločne, čo mu umožňuje i to, že sťažovateľ namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   1   protokolu   č.   1   a čl.   20   ústavy   rovnakým skutkovým stavom.

V danej   veci   právo   priznané právoplatným   a vykonateľným   súdnym   rozhodnutím patrilo sťažovateľovi. Keďže zo strany povinného nedošlo k dobrovoľnému uspokojeniu pohľadávky   sťažovateľa,   tento   musel   pristúpiť   k nútenému   výkonu   tohto   rozhodnutia   – k exekúcii.   No   napriek   legitímnemu   očakávaniu,   že   mu   bude   jeho   pohľadávka s príslušenstvom   úspešne   vymožená,   pretože   na   účte   povinného,   zablokovanom exekútorom, bolo dostatok finančných prostriedkov na úhradu celej jeho pohľadávky, musel strpieť   jej   vyporiadanie   uplynutím   doby   (od   rozhodnutia   okresného   súdu   o povolení odkladu exekúcie do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní), ktoré sťažovateľ pociťuje ako   „stratu“ svojho   majetku   (vlastníctva).   Aj   z judikatúry   ESĽP vyplýva, že „majetky“ môžu byť buď majetky existujúce, alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň „legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (rozsudok ESĽP vo   veci   PINE   VALLEY   DEVELOPMENTS   LTD.   a iní   v.   Írsko   z 29.   novembra   1991 a rozsudok   ESĽP   vo   veci   PRESSOS   COMPANIA   NAVIERA   S.   A.   a iní   v.   Belgicko z 20. novembra   1995).   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   argumentuje tým,   že   vymožiteľnosť jeho   pohľadávky   sa   stala   v dôsledku   odblokovania   účtu   povinného   až   do   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní vážne ohrozená a nechránená.

Ústavný súd sa nezaoberal tým, či sťažovateľ ako oprávnený naozaj utrpel ujmu v dôsledku súdom povoleného odkladu exekúcie, pretože pre posúdenie, či došlo k zásahu do jeho vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ústavy, bolo takéto zistenie v danej veci bez právneho   významu. Podľa   názoru   ústavného   súdu   k zásahu do   tohto   práva   sťažovateľa došlo   v danej   veci   už   tým,   že   napriek   jeho   „legitímnemu   očakávaniu“   pri   splnení podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi (Exekučným poriadkom) sťažovateľ ako oprávnený v exekúcii nemal k dispozícii ten druh zákonnej ochrany jeho vlastníckeho práva, ktorý mu zákon pri takomto prejave vôle poskytuje. Je nepochybné, že rozhodnutie okresného súdu sa týka práva, ktoré podstatne ovplyvňuje, mení dobu, kedy je nárok sťažovateľa realizovaný. Podstata tohto zásahu spočíva v tom, že okresný súd, pred ktorým   povinný   svojím   prejavom   vôle   -   návrhom   na   odklad   exekúcie   vyvolal   za   tým účelom občianske súdne konanie, neposkytol rovnakú úroveň ochrany jeho vlastníckemu právu k tým veciam, ktoré boli predmetom exekúcie (v okolnostiach prípadu išlo o finančné prostriedky na účte povinného v banke), akú poskytol rovnakému právu povinnému (I. ÚS 59/00). V týchto intenciách súd aj pri odklade exekúcie má skúmať pomer rizika zvlášť nepriaznivých   následkov   spôsobených   prípadným   neodložením   exekúcie   povinnému a rizika vážneho ohrozenia oprávneného vyvolaného odkladom. Európsky súd pre ľudské práva vyslovil v kauze Scollo v. Taliansko a Spadea a Scalabrino v. Taliansko stanovisko, že   „...   musí   existovať   rozumný   proporčný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami a sledovaným   cieľom...“   (rozsudky   ESĽP   z   28.   septembra   1994:   Scollo   v.   Taliansko 24/1994/471/552, Spadea a Scalabrino v. Taliansko 23/1994/470/551).

Podľa názoru ústavného súdu taký postup okresného súdu, keď nezvažoval vyššie uvedené   skutočnosti,   ale   exekúciu   odložil   do   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o dovolaní, v okolnostiach prípadu nezodpovedá ani základnému právu podľa čl. 20 ústavy.

Ústavný   súd   preto   vyslovil,   že   okresný   súd   porušil   uvedeným   postupom a rozhodnutím základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté   uznesenie   okresného   súdu.   Vzhľadom   na   vývoj   konania   v exekučnej   veci sťažovateľa,   keď   uznesením   najvyššieho   súdu   o zamietnutí   dovolania   povinného   (toto uznesenie   bolo   doručené   okresnému   súdu   29.   decembra   2003)   odpadol   dôvod   odkladu exekúcie (uplynula doba povolenia odkladu) a exekútor pokračuje vo vykonávaní exekúcie podľa Exekučného poriadku bez ďalšieho uznesenia súdu, bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

V.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 1 000 000 Sk. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje trvajúcim pocitom právnej neistoty, poníženosti a nedôvery v spravodlivé súdne pojednávanie a rozhodovanie jeho veci.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc práve okolnosti prípadu, keď sťažovateľ vedel alebo mohol vedieť, že odkladom exekúcie jeho hmotnoprávny nárok nebol dotknutý, pričom odklad realizácie jeho judikovaného práva je kompenzovaný vysokými sankčnými úrokmi z výšky pohľadávky, možno sumu 15 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde.   Sťažovateľom   požadovanú   výšku   primeraného   finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

VI.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jeho právnej zástupkyni za 5 úkonov právnej služby vo výške 21 350 Sk a 5 x 128 Sk ako režijný paušál, spolu 21 990 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Právna   zástupkyňa   vykonala   úkony   právneho   zastúpenia   v prospech   sťažovateľa v roku 2003. Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002   bola   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky 12 811 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   pomoci 4 270 Sk podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. Ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa trovy právneho zastúpenia za tri preukázané úkony právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu veci, podanie vo veci samej, ako aj vyjadrenie vo veci, spolu vo výške 12 810 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. trikrát 128 Sk. Vo zvyšnej časti požadovaným trovám právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k tomuto   nálezu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka k odôvodneniu rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004

III. ÚS 60/04

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam toto odlišné stanovisko k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 60/04 z 19. mája 2004 (ďalej len „ústavný súd“ a „nález“), ktorým bolo: 1. vyslovené, že základné práva Ing. arch. L. B. podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru (ďalej len „protokol k dohovoru“) uznesením Okresného súdu vo Zvolene sp. zn. 11 Er 30/03 z 20. marca 2003 (ďalej len „okresný súd“ a „napadnuté   uznesenie“)   a konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   porušené   boli;   2.   zrušené napadnuté   uznesenie;   3.   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi vo výške   15 000   Sk;   4.   uložené   okresnému   súdu   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa a 5. nevyhovené sťažnosti vo zvyšnej časti.

Pretože súhlasím so všetkými výrokmi nálezu, odlišné stanovisko sa týka len jeho odôvodnenia, ktoré treba v niektorých zásadných otázkach doplniť alebo vyjadriť inak.

2.   Ústavným   problémom   v tejto   veci   bolo   povolenie   odkladu   exekúcie   –   ktorej vykonaním poveril okresný súd súdneho exekútora 15. januára 2003 proti povinnému na uspokojenie   pohľadávky   sťažovateľa   s príslušenstvom   na   základe   právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu č. k. Cb 432/01-83 z 19. decembra 2001 (ďalej len   „rozsudok   okresného   súdu   z 19.   decembra 2001“)   v spojení s rozsudkom   Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 110/02 z 30. októbra 2002 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)   – napadnutým uznesením   okresného súdu   z 20.   marca 2003 z dôvodu podľa § 56 ods.2 Exekučného poriadku, keďže povinný podal proti rozsudku krajského súdu mimoriadny opravný prostriedok, dovolanie.

3. Ústavný súd už riešil v inej veci (sp. zn. III. ÚS 128/02) námietku sťažovateľa o porušení jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že exekučný súd neodložil, resp. nezastavil exekúciu z dôvodu ním podaného dovolania.

V uznesení z 18. septembra 2002 ústavný súd poukázal na odôvodnenie napadnutého uznesenia   exekučného   súdu,   že „...   Vychádzajúc   z právneho   názoru,   že   podanie mimoriadneho opravného   prostriedku nemá   samo osebe žiaden   vplyv   na   vykonateľnosť a právoplatnosť   exekučného   titulu   a neznamená   automaticky   odklad   vykonateľnosti rozhodnutia   s poukazom   na   to,   že   povinný   do   rozhodnutia   o námietkach   nepredložil okresnému súdu rozhodnutie najvyššieho súdu o odklade vykonateľnosti rozhodnutia, ktoré bolo   exekučným   titulom,   námietky   proti   exekúcii,   ako   aj   návrh   sťažovateľa   na   odklad exekúcie   zamietol  ...“.   Ústavný   súd   tiež   dodal,   že   „...   Z   vyššie   uvedeného vyplýva, že sťažovateľ   mal   možnosť   v konaní   o dovolaní   pred   najvyšším   súdom   navrhnúť   odklad vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   a v prípade   kladného   rozhodnutia   najvyššieho súdu o jeho návrhu vzniesť účinné námietky proti exekúcii podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku a vyhnúť sa tak exekúcii... Sťažovateľ teda mal k dispozícii dostupný a účinný prostriedok ochrany svojich práv, na použitie ktorého bol v zmysle osobitných predpisov oprávnený, ktorý však bez toho, že by mu v tom bránila zákonná prekážka, nevyužil... “. Sťažnosť ohľadne namietaného porušenia práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy potom odmietol ako neprípustnú v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4.   V   teraz   prejednávanej   veci   okresný   súd   aplikoval   §   56   ods.   2   Exekučného poriadku,   podľa   ktorého   aj   bez   návrhu   môže   súd   povoliť   odklad   exekúcie,   ak   možno očakávať,   že   exekúcia   bude   zastavená.   Na   záver odôvodnenia   napadnutého   uznesenia uviedol, že „Od výsledku dovolacieho konania závisí, či bude možné v exekúcii pokračovať alebo či exekúciu bude musieť súd zastaviť. Preto súd vyhovel návrhu povinného na odklad exekúcie až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o podanom dovolaní.“

Postup sudcu pri povolení odkladu exekúcie v podstate obhajovala aj predsedníčka okresného súdu   v jej liste adresovanom ústavnému súdu z 1. apríla 2004. Okrem iného uviedla, že súd nemá povinnosť doručovať návrh na odklad exekúcie ani povinnosť vyzývať oprávneného, aby sa k návrhu vyjadril; nie je daná povinnosť súdu nariadiť pojednávanie o odklade exekúcie; exekučný súd nie je kompetentný posudzovať oprávnenosť a dôvody podaného dovolania, pričom pokiaľ zistí, že bolo podané dovolanie proti exekučnému titulu, povolí odklad exekúcie.

5.   Postup a rozhodnutie okresného   súdu   pri   povolení odkladu   exekúcie z dôvodu podaného dovolania povinným sú ústavne neakceptovateľné už z hľadiska princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy (štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon).

Je nepochybné, že exekúcia bola nariadená ohľadne právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu z 19. decembra 2001.

O právoplatných   a vykonateľných   súdnych   rozsudkoch   platí   prezumpcia   ich zákonnosti a ústavnosti, dokiaľ nie je rozhodnuté inak [napr. Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní o dovolaní alebo ústavným súdom v konaní o ústavnej sťažnosti]. Z platného právneho poriadku vyplýva, že do vykonateľnosti takéhoto rozhodnutia pri jeho napadnutí mimoriadnym opravným prostriedkom (dovolaním) alebo ústavnou sťažnosťou môže byť primárne zasiahnuté len tými orgánmi, ktoré o uvedených prostriedkoch   nápravy   konajú   a rozhodujú.   V tomto   prípade   ide   o najvyšší   súd,   pretože podľa § 243 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pred rozhodnutím o dovolaní môže súd, ktorý o ňom má rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Povolenie   odkladu   exekúcie   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   znamenalo vlastne odloženie vykonateľnosti rozsudku okresného súdu z 19. decembra 2001, hoci jeho vykonateľnosť môže primárne v súvislosti s podaným dovolaním odložiť len najvyšší súd. Okresný súd teda už vzhľadom na princíp legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy nemohol povoliť odklad exekúcie z dôvodu podaného dovolania povinným, pokiaľ vykonateľnosť rozsudku okresného súdu z 19. decembra 2001 neodložil podľa § 243 OSP najvyšší súd.

Napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   je   ústavne   neakceptovateľné   aj   vnútorne. Okresný súd na jednej strane aplikoval § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (odklad exekúcie možno povoliť, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená), na druhej strane však v odôvodnení tohto uznesenia robí výsledok dovolacieho konania otáznym („Od výsledku dovolacieho konania závisí, či bude možné v exekúcii pokračovať alebo či exekúciu bude musieť súd zastaviť“), čo už nesvedčí o pozitívnom očakávaní, že exekúcia bude zastavená.

Takáto   vnútorná   rozpornosť   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   súvisí s prekročením príslušnosti okresným súdom. Okresnému súdu ako exekučnému súdu vôbec neprislúchalo,   aby   akýmkoľvek   spôsobom   spochybňoval   v exekučnom   konaní právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku okresného súdu z 19. decembra 2001 z dôvodu podaného dovolania, pretože otázky právoplatnosti a vykonateľnosti označeného rozsudku patrili do príslušnosti dovolacieho, teda najvyššieho súdu.

Skutočnosť,   že   dovolanie   povinného   bolo   napokon   uznesením   najvyššieho   súdu z 30. septembra   2003   odmietnuté   ako   neprípustné,   nesprávnosť   postupu   a napadnutého uznesenia okresného súdu dotvára.

6. Na exekučné konanie sú aplikovateľné čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a v hre boli preto práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie. Napr. podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. marca 1997 vo veci Hornsby v. Grécko (§ 40) výkon súdneho rozhodnutia je považovaný za integrálnu súčasť prejednania veci („trial“) z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na výkon rozhodnutia vyplýva z princípu vlády práva.

Predmetom   exekučného   konania   bola   peňažná   suma,   ktorá   bola   sťažovateľovi priznaná   právoplatným   a vykonateľným   súdnym   rozhodnutím,   a preto   išlo   o jeho vlastníctvo v zmysle čl. 20 ústavy a čl. 1 protokolu k dohovoru. Exekúcia došla do štádia, keď už bol zablokovaný aj účet povinného (ktorý musel byť v dôsledku povoleného odkladu odblokovaný).

Postup   okresného   súdu,   ktorý   konal   a rozhodol   o návrhu   povinného   na   odklad exekúcie   z dôvodu   podaného   dovolania   bez toho,   aby sťažovateľ   o tomto   návrhu   vedel a mal možnosť sa k nemu vyjadriť, je evidentným porušením jeho práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v náleze sp. zn. I. ÚS 23/01 uviedol, že «Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií   procesnej   povahy,   ktoré   sú   ustanovené   priamo   v tomto   čl.   20   ods.   1   ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy».

ESĽP napr. v rozsudku z 21. mája 2002 vo veci Jokela v. Fínsko (No. 28856/95) hovorí tiež o „inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách) čl. 1 protokolu k dohovoru.

Porušenie vyššie označených garancií procesnej povahy okresným súdom znamenalo potom aj porušenie vlastníctva sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 protokolu k dohovoru.

V Košiciach 19. mája 2004