znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 60/01-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu dňa 11. júna 2001 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť doc. RNDr. M. M., CSc., bytom K., zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. M. L., K., pre porušenie práv podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   uzneseniami Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Sž   189/2000   z 3.   novembra   2000 a sp. zn. 5 Sž 199/00 z 25. januára 2001 a takto

r o z h o d o l :

Ústavnú   sťažnosť   doc.   RNDr.   M.   M.,   CSc.,   o d   m   i e   t   a   pre   nepríslušnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 2. mája 2001 sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný   súd“)   o ústavnú   ochranu   doc.   RNDr.   M.   M.,   CSc.   (ďalej   len   „navrhovateľ“), zastúpený   komerčnou   právničkou   JUDr.   M.   L.   podľa   pripojeného   splnomocnenia. K podaniu pripojil aj príslušné listiny týkajúce sa jeho veci.

Navrhovateľ   označil   svoje   podanie   ako   „Ústavná   sťažnosť   proti   právoplatným rozhodnutiam Najvyššieho   súdu   SR z 3.   11. 2000   č.   k. 6   Sž 189/2000   a z 25.   1.   2001 č. k. 5 Sž 199/00 pre porušenie môjho práva na súdnu ochranu priznaného čl. 46 ods. 2 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd“ a za účastníka konania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Navrhovateľ   najvyššiemu   súdu   vyčíta   predovšetkým   to,   že   uznesením   sp.   zn. 6 Sž 189/2000   z   3.   novembra   2000   zastavil   konanie   vo   veci   jeho   návrhu   zo 16. augusta 2000 na preskúmanie rozhodnutia Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky v Banskej Bystrici č. j. VI/210/867/3477/2000 z 29. júna 2000 (napriek tomu, že navrhovateľ predložil plnú moc pre právneho zástupcu) a konanie o jeho novom návrhu z 1. decembra 2000 na preskúmanie označeného rozhodnutia zastavil pre zmeškanie lehoty uznesením sp. zn. 5 Sž 199/00 z 25. januára 2001.

Navrhovateľ   na   záver   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   rozhodnutie   „že rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR z 3. 11. 2000 č. k. 6 Sž 189/2000 a z 25. 1. 2001 č. k. 5 Sž 199/00 bolo porušené moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojitosti s čl. 2 Ústavy SR, zrušuje tieto rozhodnutia a vracia vec na ďalšie konanie“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Skúma tu najmä splnenie jeho všeobecných a osobitných náležitostí (§ 20, resp. § 49 zákona o ústavnom súde) a dôvody, ktoré by prípadne opodstatňovali odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vrátane nepríslušnosti ústavného súdu na jeho prerokovanie.

Navrhovateľ,   ktorý   je   aj   náležite   právne   zastúpený,   jednoznačne   označil   svoje podanie ako ústavnú sťažnosť, pričom od ústavného súdu požaduje, aby po jej prerokovaní zrušil označené uznesenia najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Právny základ pre ústavnú sťažnosť je daný čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Podľa tohto ustanovenia: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“

Podľa § 49 zákona o ústavnom súde „Ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím orgánu uvedeného v čl. 127 ústavy sa porušili jej základné práva alebo slobody občanov, a ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.

Ústavný   súd   už   v uznesení   sp.   zn.   I.   ÚS   55/96   z 23.   októbra   1996   uviedol,   že rozhodnutie najvyššieho súdu nie je rozhodnutím, ktoré je prípustné napadnúť ústavnou sťažnosťou v zmysle čl. 127 ústavy.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecné   súdy   celkove   nemožno považovať ani za jeden z orgánov uvedených v čl. 127 ústavy a v § 49 zákona o ústavnom súde (napr. I. ÚS 54/94, I. ÚS 1/95 a I. ÚS 29/01).

Na   základe   uvedeného   ústavnú   sťažnosť   navrhovateľa   ústavný   súd   odmietol   pre svoju nepríslušnosť na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.