znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 60/00-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka   a členov   Eduarda   Báránya   a Juraja   Babjaka   (sudca   spravodajca)   na neverejnom zasadnutí konanom dňa 21. decembra 2000 prejednal podnet na začatie konania I. M., bytom P., toho času vo väzbe v L., zastúpeného advokátom JUDr. P. Sch., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní Okresného súdu   v Prievidzi   vedenom pod sp. zn. 3 T 29/98 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   v Prievidzi   vo   veci vedenej pod sp. zn. 3 T 29/98   n e b o l o   porušené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podnetom z 2. júna 2000, doplneným dňa 20. júla 2000, sa na Ústavný súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   obrátil   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu I. M. (ďalej len „navrhovateľ“). Požiadal ho, aby po začatí konania o porušení práva navrhovateľa garantovaného mu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením rozhodol, že doterajší postup Okresného súdu v Prievidzi (ďalej len „okresný súd“) vo veci 3 T 29/98 je porušením ústavného práva navrhovateľa na prerokovanie veci súdom bez zbytočných prieťahov po začatí trestného stíhania.

Okresnému súdu predovšetkým vyčíta, že prvý termín hlavného pojednávania vytýčil po viacerých urgenciách až na 28. január 1999. Toto pojednávanie však nebolo organizačne zabezpečené a okresný súd ho po vylúčení verejnosti bez akéhokoľvek úkonu odročil na neurčito (hoci bol prítomný navrhovateľ a niektorí svedkovia). Ďalší termín pojednávania doposiaľ vytýčený nebol, hoci na prieťahy v konaní okresného súdu sa dňa 19. marca 1999 sťažoval priamo aj ministrovi spravodlivosti.

Pri   doplnení   podnetu   dňa   20.   júla   2000   navrhovateľ   poukázal   o.   i.   na   25

-mesačnú nečinnosť okresného súdu (od rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne dňa 11. júna 1998 do 3. mája 1999 takmer 11 mesiacov a od 3. mája 1999 do 20. júla 2000 viac ako 14 mesiacov), ktorú nemožno ospravedlniť ani tým, že zákonná sudkyňa vo veci nie je trestnou sudkyňou, ale vybavuje inú súdnu agendu.

Navrhovateľ   k podnetu   pripojil   viaceré   prílohy,   napr.   súdne   rozhodnutia   zo spisu,   žiadosť   o odstránenie   prieťahov   v konaní   z 19.   marca   1999   a listiny   s ňou súvisiace. Ústavný súd podnet prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 60/00 zo 7. septembra 2000.

Okresný   súd   sa   k podnetu   vyjadril   listom   predsedníčky,   ktorá   je   zároveň zákonnou sudkyňou vo veci 3 T 29/98, 13. októbra 2000 a pripojil k nemu aj viaceré prílohy (uznesenia o vznesení obvinenia navrhovateľovi v iných trestných veciach, ako aj uznesenie o vznesení obvinenia jeho právnemu zástupcovi). Ústavnému súdu tiež zaslal na nahliadnutie na obmedzenú dobu (10 až 15 pracovných dní) spisový materiál v označenej trestnej veci.

Okresný   súd   uvádza   najskôr   chronologický   postup   jednotlivých   úkonov   vo veci. Ďalej namieta, že navrhovateľ nevyčerpal všetky právne prostriedky nápravy pri ochrane práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože jeho podanie z 19. marca 1999 nemožno považovať za sťažnosť voči prieťahom v konaní (právny zástupca naviac ani nereagoval na výzvu predsedníčky okresného súdu, či je podanie potrebné považovať za sťažnosť alebo urgenciu   vytýčenia nového termínu hlavného pojednávania). Po vecnej stránke okresný súd zdôrazňuje predovšetkým, že: navrhovateľ nepodal odpor proti trestnému rozkazu z 3. apríla 1998; hlavné pojednávanie dňa 28. januára 1999 sa nekonalo   nie   pre   zlé   organizačné   zabezpečenie   zo   strany   súdu,   ale   pre   neúčasť viacerých   predvolaných   svedkov   a zlyhanie   spolupráce   s policajnými   orgánmi   pri zabezpečovaní   a   predvedení   utajených   svedkov;   termín   ďalšieho   hlavného pojednávania (26. apríla 1999) musel byť zrušený, lebo sudca, ktorý vzal medzičasom navrhovateľa do väzby v inej trestnej veci, neudelil súhlas na jeho eskortu na toto pojednávanie;   celý   spis   bol   v dôsledku   žiadosti   predložený   Okresnému   úradu vyšetrovania Policajného zboru SR Trnava od 17. apríla 2000 do 4. októbra 2000 (v inej trestnej veci navrhovateľa a jeho právneho zástupcu).

Pretože ako navrhovateľ, tak aj okresný súd súhlasili podľa ustanovenia § 30 ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) s upustením od verejného   ústneho   pojednávania   a podľa   ústavného   súdu   tiež   nemožno   od   tohto pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci (vzhľadom na podklady už obsiahnuté v podnete   a jeho   prílohách,   vyjadreniach   okresného   súdu   a jeho   prílohách,   v spise 3 T 29/98 a tiež aj s poukazom na oznámenie riaditeľa Krajského úradu vyšetrovania Policajného   zboru   v Trenčíne   z 30.   11.   2000),   bolo   rozhodnuté   na   neverejnom zasadnutí, kde ústavný súd dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom.

II.

Procesnú námietku okresného súdu, že navrhovateľ nevyčerpal pred obrátením sa na ústavný súd dostupný mu právny prostriedok nápravy - sťažnosť na prieťahy v konaní, treba považovať za neopodstatnenú. Ústavný súd napokon už v uznesení o prijatí podnetu na ďalšie konanie túto podmienku jeho prijateľnosti považoval za splnenú.

Právny   zástupca   navrhovateľa   adresoval   dňa   19.   marca   1999   ministrovi spravodlivosti   a predsedníčke   okresného   súdu   podanie   označené   ako   žiadosť o odstránenie   prieťahov   v konaní,   kde   ich   na   záver   v mene   navrhovateľa   prosí o odstránenie zbytočných prieťahov v konaní a jeho prednostné vyriešenie. V podaní kritizoval najmä hlavné pojednávanie dňa 28. januára 1999 (rad svedkov nebol vôbec predvolaných, pojednávanie bolo odročené bez vypočutia obvineného a prítomných svedkov) a skutočnosť, že vo veci ešte nebol určený ďalší termín pojednávania.

Ministerstvo   spravodlivosti   SR   podanie   listom   zo   14.   apríla   1999   (číslo: 2657/99-54/124)   postúpilo   predsedníčke   okresného   súdu   na   vybavenie   na   základe ustanovenia § 15 ods. 2 písm. c) zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“). Podľa   tohto   ustanovenia   právomocou   predsedu   okresného   súdu   je   vybavovať sťažnosti.

Z obsahu podania právneho zástupcu navrhovateľa z 19. marca 1999, ako aj z listu ministerstva spravodlivosti zo 14. apríla 1999 je evidentné, že ide o sťažnosť na prieťahy v konaní okresného súdu podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov (pozri napr. I. ÚS 47/96 a II. ÚS 22/96). Nebolo chybou navrhovateľa a ani jeho právneho zástupcu, že okresný súd podanie takto nekvalifikoval a nepostúpil podľa § 19 na vybavenie podľa ustanovenia § 23 predsedovi príslušného krajského súdu (lebo sťažnosť smerovala proti predsedníčke okresného súdu).

III.

Z podkladov zadovážených najmä zo spisového materiálu vo veci navrhovateľa 3 T 29/98 vyplývajú nasledovné dôležité skutočnosti.

Spis   obsahuje   tri   zväzky.   Prvé   dva   sa   týkajú   prípravného   konania   a tretí súdneho konania na okresnom súde.

1. Súdne konanie začalo obžalobou Okresnej prokuratúry v Prievidzi (ďalej len „okresná prokuratúra“) z 23. januára 1998, ktorá bola podaná na navrhovateľa (v tom čase   vo   väzbe)   pre   skutky   právne   kvalifikované   ako   trestné   činy   vydierania a nedovoleného ozbrojovania podľa § 235 ods. 1 a § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Táto bola na okresný   súd doručená dňa 27.   januára 1998,   odkedy   je vec vedená pod sp. zn 3 T 29/98 (č. l. 602 – 611).

2. Po vyjadrení sudcov okresného súdu k otázke zaujatosti vo veci je spis dňa 2. februára   1998   zaslaný   Krajskému   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd) s návrhom na ich vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania a pridelenie veci inému súdu (č. l. 618).

3.   Krajský   súd   rozhodol   o tomto   návrhu   uznesením   sp.   zn.   3   Nt   2/98 z 10. marca   1998   (č.   l.   620   -   621).   Vylúčil   troch   sudcov   z trestného   oddelenia okresného súdu vrátane zákonnej sudkyne, ktorej vec pripadla podľa rozvrhu práce. Vec však okresnému súdu neodňal, keďže u ďalších sudcov neboli zistené podmienky pre ich vylúčenie a títo ich napokon ani nevzniesli.

4. Po vrátení spisu na okresný súd dňa 30. marca 1998, opatrením predsedníčky súdu z 3. apríla 1998 bolo rozhodnuté, že vzhľadom na vylúčenie vo veci sudcov vybavujúcich trestnú agendu, konať a rozhodovať ako zákonná sudkyňa bude ona. Ešte v ten istý deň vydala ako samosudkyňa aj trestný rozkaz (č. l. 653). Navrhovateľ bol uznaný za vinného podľa obžaloby, za čo mu bol uložený podľa § 185 ods. 2 s použitím ustanovenia § 35 ods. 1 Trestného zákona úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody   vo výmere 10 mesiacov, so   zaradením pre výkon   trestu   do   prvej nápravnovýchovnej   skupiny   (nesprávne   použitý   §   39a   ods.   2   písm.   b)   Trestného zákona).

5. Dňa 14. apríla 1998 bola okresnému súdu Ministerstvom spravodlivosti SR postúpená žiadosť navrhovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 9. marca 1998. V ten   istý   deň   okresný   súd obdržal   aj odpor   okresnej   prokuratúry   proti   trestnému rozkazu z 3. apríla 1998. Podľa ustanovenia § 314g ods. 3 vtedy platného a účinného Trestného   poriadku,   ak   proti   trestnému   rozkazu   podala   oprávnená   osoba   v lehote odpor, trestný rozkaz sa ruší a samosudca nariadi vo veci hlavné pojednávanie.

6.   Okresný   súd   uznesením   zo   17.   apríla   1998   zamietol   postúpenú   žiadosť navrhovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Z toho   istého   dňa   je   datovaná   aj žiadosť samosudkyne, adresovaná Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o odňatie tejto veci navrhovateľa podľa ustanovenia § 25 Trestného poriadku a jej prikázanie Okresnému súdu v Dunajskej Strede (za účelom vykonania spoločného   konania),   na   ktorom   bola   vedená   iná   vec   navrhovateľa   pod   sp.   zn. 2 T 18/97   (pre   skutok   právne   kvalifikovaný   ako   trestný   čin   nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona).

7. Dňa 27. apríla 1998 je okresnému súdu doručená sťažnosť navrhovateľa proti poslednému rozhodnutiu o väzbe a jeho plnomocenstvo pre ďalšieho advokáta JUDr. P. Sch. (jedného zvoleného obhajcu už dovtedy mal, keďže išlo aj o prípad nutnej obhajoby).

8.   Okresný   súd   dňa   4.   mája   1998   predkladá   najvyššiemu   súdu   žiadosť samosudkyne   zo   17.   apríla   1998   spolu   so   spisom.   Najvyšší   súd   o nej   rozhoduje uznesením sp. zn. Ndt 64/98 zo 7. mája 1998 (č. l. 681) tak, že vec navrhovateľa okresnému súdu neodníma.

9. Po vrátení spisu na okresný súd dňa 22. mája 1998, tento ho v označený deň zasiela   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o sťažnosti   navrhovateľa   proti   rozhodnutiu o väzbe zo 17. apríla 1998. Krajský súd rozhodol o tejto sťažnosti uznesením sp. zn. 3 To   103/98   z   11.   júna   1998   (zrušením   napadnutého   uznesenia   a prepustením navrhovateľa na slobodu) a spis vrátil okresnému súdu 10. augusta 1998.

10. Dňa 26. novembra 1998 samosudkyňa cestou vlastnej trestnej kancelárie zisťuje,   či   je   na   okresnom   súde   skončená   iná   trestná   vec,   ktorá   bola   odstúpená Okresným súdom v Dunajskej Strede a žiada pripojiť spis (č. l. 718). Ešte v ten istý deň príslušná pracovníčka v úradnom zázname uvádza (č. l. 720), že spis 1 T 190/98 bol   z dôvodu   odvolania   prokurátora   24.   septembra   1998   zaslaný   na   krajský   súd a doposiaľ sa nevrátil (navrhovateľ bol odsúdený k peňažnému trestu 15 000,- Sk, eventuálne k náhradnému trestu odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov dňa 29. júla 1998).

11.   Samosudkyňa   určuje   dňa   7.   januára   1999   prvý   termín   hlavného pojednávania   na   deň   28.   januára   1999.   Hlavné   pojednávanie   bolo   odročené   na neurčito, keďže z predvolaných osôb sa naň okrem navrhovateľa dostavili len dvaja svedkovia (č. l. 731 - 732). Odročenie hlavného pojednávania navrhla obžaloba aj obhajoba, pričom prítomní boli obaja obhajcovia navrhovateľa.

12. Dňa 7. apríla 1999 určuje samosudkyňa ďalší termín hlavného pojednávania na 26. apríla 1999. V spise sa nachádza prípis samosudkyne z 21. 4. 1999 adresovaný okresnej prokuratúre, že tento termín sa ruší (č. l. 736).

13. Dňa 22. apríla 1999 samosudkyňa žiada Okresný súd v Trenčíne, či by bol udelený súhlas na predvedenie navrhovateľa a jeho vypočutie na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí (č. l. 738). Sudkyňa tohto okresného súdu listom z 27. 4. 1999 oznamuje, že neudeľuje súhlas k predvedeniu navrhovateľa (č. l. 743).

14. Samosudkyňa 2. septembra 1999 zisťuje prípisom u Krajskej prokuratúry v Trenčíne,   či   by   bol   udelený   súhlas   k predvedeniu   a vypočutiu   navrhovateľa   na hlavnom pojednávaní (č. l. 744). V odpovedi, ktorá došla okresnému súdu 14. 9. 1999, dožiadaný   orgán   súhlasí   s   udelením   súhlasu   k   vykonaniu   procesných   úkonov s navrhovateľom, pričom o súhlas treba požiadať v intenciách zákona s náležitosťami.

15.   Samosudkyňa   dňa   6.   októbra   1999   žiada   Krajský   úrad   vyšetrovania Policajného zboru SR v Trenčíne, aby jej oznámil, kedy bude pravdepodobne v ich trestnej   veci   vedenej   pod   ČVS:   KÚV-40/10-99   podaný   na   navrhovateľa   návrh   na podanie obžaloby (č. l. 749). Tento jej odpovedá bez konkrétnych údajov dňa 18. 10. 1999 (č. l. 750). Samosudkyňa ho opätovne žiada 14. 12. 1999, či vo veci vedenej pod KÚV-16/10-99 nebol podaný návrh na podanie obžaloby (č. l. 751). Odpoveď z 29.12. 1999 je opäť neurčitá (č. l. 752).

16.   Dňa   7.   apríla   2000   žiada   samosudkyňa   Okresný   úrad   vyšetrovania Policajného zboru SR v Trnave o oznámenie, či bol na obhajcu navrhovateľa vo veci vedenej pod ČVS: OÚV-415/TT-99 podaný návrh na podanie obžaloby, resp. kedy sa tak   stane   (č.   l.   754).   Ten   v odpovedi   zo   14.   4.   2000   predpokladá   skončenie vyšetrovania do konca júla 2000 (č. l. 756).

17. Dňa 17. 4. 2000 však prostredníctvom svojho vyšetrovateľa žiada okresný súd o zapožičanie spisu 3 T 29/98 (č. l. 755). Spis mu je zapožičaný ešte v tento deň a okresnému súdu vrátený až na jeho žiadosť z 2. 10. 2000, dňa 4. 10. 2000.

18. Pokyn súdnej kancelárii od samosudkyne na zaslanie spisu ústavnému súdu bol daný 13. 10. 2000 (č. l. 759), pričom tento bol ústavnému súdu doručený 17. 10. 2000, spolu s vyjadrením k podnetu. Po nahliadnutí do spisu a vykonaní potrebných úkonov, ho ústavný súd vrátil okresnému súdu 6. 11. 2000 s tým, aby bol informovaný o ďalšom postupe vo veci. Do dňa rozhodnutia týmto nálezom však od okresného súdu žiadne novšie správy neobdržal.

IV.

Navrhovateľ namieta porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ ide o to,   že   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov  ...“.   Toto   právo   súvisí   s právom   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom súde...“.

U každej osoby trestne stíhanej, na ktorú už bola podaná obžaloba, ide podľa čl. 46 ods. 1 ústavy o právo, aby o oprávnenosti tejto obžaloby rozhodol nezávislý a nestranný súd a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy o právo, aby sa táto obžaloba (jeho vec) verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Realizácii označeného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napomáhajú viaceré ustanovenia Trestného poriadku. Podľa ustanovenia § 181 ods. 2 citovaného zákona po podaní obžaloby súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je povinný – nevyčkávajúc na ďalšie návrhy – urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia, ktoré   sú   potrebné   na   vybavenie   obžaloby,   na   skončenie   veci   a na   výkon   súdneho rozhodnutia.   Podľa   ustanovenia   § 2   ods.   4 musia   orgány   činné v trestnom   konaní vrátane   súdu   trestné   veci   prejednávať   čo   najrýchlejšie   a dôsledne   zachovávať občianske práva zaručené ústavou. Postup a rýchlosť konania súdu musia samozrejme vychádzať z účelu Trestného poriadku podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a byť v súlade so základnými zásadami trestného konania vrátane náležitého zistenia skutkového stavu veci a voľného hodnotenia dôkazov podľa ustanovenia § 2 ods. 5, resp. 6.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre týkajúcej sa netrestnej oblasti už viackrát vyslovil, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (napr. I. ÚS 47/96, II. ÚS 22/96, II. ÚS 48/96, I. ÚS 55/97, I. ÚS 92/97 a I. ÚS 10/98).

V trestnom konaní o obžalobe je situácia sčasti odlišná v tom, že na súd ako štátny orgán, sa s návrhom na rozhodnutie obracia vždy iný štátny orgán, prokurátor. Podľa ustanovenia § 180 ods. 1 Trestného poriadku, trestné stíhanie pred súdom sa koná   len   na podklade   obžaloby, ktorú   podáva a pred súdom   zastupuje prokurátor. Z hľadiska   čl.   48   ods.   2   ústavy   možno   potom   povedať,   že   účelom   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty osoby, na ktorú bola podaná obžaloba. Táto má spravidla záujem, aby na ňu obžaloba na súd podaná nebola a keď už k tomu dôjde, tak potom chce, aby konanie končiace právoplatným súdnym rozhodnutím buď potvrdilo prezumpciu jej neviny (oslobodenie spod obžaloby) alebo v opačnom prípade bolo pre ňu čo najprijateľnejšie. S takýmto záujmom by právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov malo byť v súlade, hoci   nemožno   vylúčiť   ani   ich   rozpor   (napr.   obžalovaný   sa   podieľa   úmyselne   na preťahovaní   súdneho   konania,   aby   mu   vypršala   zákonná   lehota   väzby,   očakáva priaznivejšiu zmenu právnej úpravy, zoslabenie dôkaznej sily usvedčujúcich dôkazov a pod.). V druhom prípade by sa však logicky obžalovaný nemohol úspešne domáhať ústavnej ochrany svojho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Konanie na okresnom   súde   začalo podaním obžaloby dňa   27. 1.   1998 a do dnešného dňa trvá takmer dva roky a jedenásť mesiacov, pričom ešte ani nebolo začaté vykonávanie   dôkazov   na   hlavnom   pojednávaní.   Táto   doba   ide   prevažne   na   vrub okresného   súdu,   až   na   menšie   výnimky   (predloženie   spisu   krajskému   súdu, najvyššiemu súdu a ústavnému súdu, pozri časť tohto nálezu č. III./2, 4, 8, 9, 18).

Primeranosť   doterajšej   dĺžky   konania   sa   posudzuje   podľa   troch   základných kritérií: zložitosť veci (vrátane povahy veci), správanie sa účastníka konania a postup súdu, proti ktorému podnet smeruje.

Na navrhovateľa bola podaná obžaloba pre skutky právne kvalifikované ako spolupáchateľstvo   k trestnému   činu   vydierania   a trestný   čin   nedovoleného ozbrojovania podľa ustanovenia § 235 ods. 1 a § 9 ods. 2 Trestného zákona, resp. ustanovenia § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, ktorých sa mal podľa výroku obžaloby dopustiť tak, že:1. v presne nezistenom období od februára 1997 do júla 1997 spoločným konaním z doposiaľ nezistenými páchateľmi hrozbou násilia a hrozbou ujmy na majetku nútili majiteľov reštauračných zariadení v meste P. uzatvoriť dohodu o ochrane s Civilno-bezpečnostnou   službou   Security   3   a hoci   podmienky   dohody   o ochrane   neplnili, opakovane   do   20.   dňa   každého   mesiaca   vymáhali   od   majiteľov   reštauračných zariadení 10.000,- Sk, ktoré peniaze si ponechali pre vlastnú potrebu,2. od presne nezisteného času do 23.15 hodiny dňa 13. 6. 1997 bez povolenia vyrobil nástražný výbušný systém so zdrojom a elektrickou rozbuškou s 5,037 kg vojenskej plastickej   trhaviny   SEMTEX   10   a priemyslovej   plastickej   trhaviny   DANUBIT GEOFEX   2,   ktorý   bol   nájdený   v osobnom   motorovom   vozidle   zn.   AUDI   1,8   D v garáži rodinného domu v B.

Ako z výroku obžaloby, tak aj z jej odôvodnenia vyplýva, že ide o pomerne dôkazne   zložitú   vec,   najmä   s poukazom   na   kontradiktórnu   dôkaznú   situáciu (navrhovateľ   trestnú   činnosť   popiera),   8   utajených   svedkov,   celkove   41   svedkov, ktorých   navrhuje   prokurátor   vypočuť   na   hlavnom   pojednávaní   a rozsah   spisového materiálu (viac ako 600 strán).

Z hľadiska   správania   sa   účastníka   konania   (v   tomto   prípade   navrhovateľa, prípadne jeho právneho zástupcu) a postupu súdu, proti ktorému podnet smeruje, majú význam ďalšie trestné stíhania proti navrhovateľovi a jeho právnym zástupcom.

Ústavný súd má k dispozícii nasledovné uznesenia o vznesení obvinenia:

č. 1) Uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Trenčíne (ďalej len „krajský úrad vyšetrovania“) sp. zn. ČVS: KÚV-16/10-99 zo 7. 4. 1999.

Ide o vznesenie obvinenia podľa ustanovenia § 160 ods. 1 Trestného poriadku navrhovateľovi   a ďalším   trom   osobám   pre   skutky   v dvoch   bodoch,   právne kvalifikované ako trestné činy vydierania podľa ustanovenia § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b), resp. ustanovenia § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona, ktorých sa mali dopustiť v mesiacoch apríl až máj 1996 a januári 1999.

č.   2)   Uznesenie   krajského   úradu   vyšetrovania   sp.   zn.   ČVS:   KÚV-40/10-99 z 25. 8. 1999 o vznesení obvinenia podľa ustanovenia § 160 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku   v troch   bodoch   proti   navrhovateľovi   a ďalším   trom   osobám   pre   skutky právne kvalifikované ako trestný čin vydierania podľa ustanovenia § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), c) Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť 28. 1. 1997, 18. 2. 1997 a v mesiaci jún 1997.

č.   3)   Uznesenie   krajského   úradu   vyšetrovania   sp.   zn.   ČVS:   KÚV-16/10-99 z 21. 9. 1999 o spojení predošlých vecí na spoločné konanie pod spoločnou sp. zn. ČVS: KUV-16/10-99.

č.   4)   Uznesenie   Okresného   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   v Trnave (ďalej len „okresný úrad vyšetrovania“) sp. zn. ČVS: OÚV-415/TT-99 z 9. 9. 1999 o vznesení obvinenia podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku proti dvom obhajcom navrhovateľa (vrátane advokáta zastupujúceho navrhovateľa v konaní pred ústavným súdom) pre dva skutky právne kvalifikované ako trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa ustanovenia § 171 ods. 1 písm. e) Trestného zákona.

Podľa výroku uznesenia mali obhajcovia v dobe od 31. 7. 1997 do 11. 6. 1998 a od 10. 4. 1999 do 25. 8. 1999 počas výkonu väzby navrhovateľa vynášať a vnášať tzv. „motáky“ medzi navrhovateľom a inou osobou, ktoré obsahovali rôzne pokyny pre svedkov a iné osoby (obhajcovia vykonávali v tejto veci väzbu, do ktorej boli vzatí dňa 13. 9. 1999).

č.   5)   Uznesenie   krajského   úradu   vyšetrovania   sp.   zn.   ČVS:   KÚV-16/10-99 z 27. 9. 1999 podľa ustanovenia § 160 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku o vznesení obvinenia navrhovateľovi pre dva skutky právne kvalifikované ako vyššie označený trestný   čin,   ktorého   sa   mal   dopustiť   počas   väzby   zabezpečovaním   vynášania a vnášania motákov cez svojich obhajcov.

č.   6)   Uznesenie   krajského   úradu   vyšetrovania   sp.   zn.   ČVS:   KÚV-16/10-99 z 29. 3. 2000 o začatí trestného stíhania podľa ustanovenia § 160 ods. 1 Trestného poriadku   a vznesení   obvinenia   podľa   ustanovenia   §   163   ods.   1,   ods.   3   Trestného poriadku navrhovateľovi a ďalším piatim osobám pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin vydierania podľa ustanovenia § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť dňa 4. 5. 1997.

č. 7) Uznesenie krajského úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: KÚV-76/10-1998 z 2. 5. 2000 o vznesení obvinenia podľa ustanovenia § 163 ods. 1Trestného poriadku proti   šiestim   osobám   (vrátane   navrhovateľa)   pre   skutok   právne   kvalifikovaný   ako trestné činy lúpeže a nedovoleného ozbrojovania podľa ustanovenia § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), ods. 3 a ustanovenia § 185 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 Trestného zákona, ktorý mali spáchať v decembri 1998.

Z prehľadu postupu okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 T 29/98 (časť III. body 1 až 18) vyplýva, že až na vydanie trestného rozkazu dňa 3. 4. 1998, tento súd v roku 1998 v merite veci nekonal z procesných dôvodov.

Najskôr predkladal vec na rozhodnutie krajskému súdu (o zaujatosti sudcov a sťažnosti   navrhovateľa   proti   zamietavému   uzneseniu   o žiadosti   o prepustenie   na slobodu) a najvyššiemu súdu (o odňatí veci a jej prikázaní inému súdu). Po vrátení spisu   z krajského   súdu   dňa   10.   8.   1998,   v novembri   zisťoval   stav   konania   v inej trestnej veci navrhovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 190/98, pretože jej právoplatné ukončenie bolo v prípade odsúdenia významné z hľadiska ukladania súhrnného trestu podľa ustanovenia § 35 ods. 2 Trestného zákona (podmienky pre spojenie oboch vecí na spoločné konanie podľa ustanovenia § 23 ods. 3 Trestného poriadku zrejme neboli dané).

V roku 1999 okresný súd tiež v merite veci nekonal z procesných dôvodov.

Hlavné pojednávanie dňa 28. 1. 1999 bolo odročené, pretože z predvolaných osôb sa dostavil len navrhovateľ a dvaja svedkovia. Hlavné pojednávanie určené dňa 7. 4. 1999 na 26. 4. 1999 muselo byť tiež odročené, keďže v súvislosti s uznesením č. 1 bol navrhovateľ dňa 8. 4. 1999 vzatý do väzby Okresným súdom v Trenčíne, ktorý nedal súhlas na jeho eskortu na hlavné pojednávanie. Z jeho prípisu z 27. 4. 1999 tiež vyplýva,   že   ho   neudelí   ani   v blízkej   budúcnosti.   Až   v liste   Krajskej   prokuratúry v Trenčíne z 10. 9. 1999, ktorý okresný súd obdržal 14. 9. 1999, je udelený súhlas tohto orgánu   k vykonaniu procesných   úkonov s navrhovateľom   v inej   jeho trestnej veci.

Tu treba ale upozorniť, že dňa 25. 8. 1999 bolo vydané uznesenie č. 2, kde sa prekrývajú   –   v porovnaní   s prejednávanou   vecou   navrhovateľa   v konaní okresného súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   29/98   (pozri   bod   1   výroku   obžaloby),   kde   bolo navrhovateľovi   vznesené   obvinenie   pre   stíhané   skutky   ešte   uznesením   Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Prievidzi sp. zn. ČVS: OÚV-302/97 z 28. 7. 1997 – ako obdobie páchania stíhaných skutkov, tak aj ich právna kvalifikácia. Pri uznesení č. 2 ide o obdobie 28. 1. 1997, 18. 2. 1997 a jún 1997 a pri veci 3 T 29/98 o február až júl 1997, pričom v oboch prípadoch sú skutky kvalifikované ako trestný čin vydierania podľa § 235 Trestného zákona.

Z postupu samosudkyne uvedenom v časti č. III. pod bodom 15 je evidentné, že táto sa po 6. 10. 1999, kedy sa prvýkrát dotazovala krajského úradu vyšetrovania na stav konania vo veci týkajúcej sa uznesenia č. 2, nedozvedela do konca roku 1999 ani len približný dátum podania obžaloby.

V roku 2000 sa situácia vykryštalizovala až dňa 24. 11. 2000, kedy vo veci krajského   úradu   vyšetrovania   vedenej   pod   ČVS:   KÚV-16/10-1999   podala   Krajská prokuratúra v Trenčíne na okresný súd na navrhovateľa obžalobu (pozri list riaditeľa krajského úradu vyšetrovania z 30. 11. 2000 adresovaný ústavnému súdu).

Treba však tiež upozorniť, že vo veci krajského úradu vyšetrovania vedenej pod ČVS: KÚV-16/10-1999 bolo v roku 2000 (29. 3.) vydané aj uznesenie č. 6. Tu sa v porovnaní s vecou navrhovateľa vedenou na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 29/98 (bod 1 výroku obžaloby) prekrývajú tiež stíhané obdobie (4. 5. 1997, resp. február až júl   1997)   a aj   právna   kvalifikácia,   pretože   v oboch   prípadoch   ide   o trestný   čin vydierania podľa § 235 Trestného zákona.

Pri porovnaní výrokov bodu 1 obžaloby vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn.   3   T   29/98   s uzneseniami   č.   2   a č.   6   vzniká   problém   totožnosti   skutku a pokračovacieho trestného činu.

Pojem skutku je kategória procesnoprávna, zatiaľ čo pojem trestného činu je kategória hmotnoprávna. Totožnosť stíhaného skutku je zachovaná, pokiaľ je aspoň sčasti zachovaná totožnosť konania alebo totožnosť následku. Podľa ustanovenia § 89 ods.   19   Trestného   zákona   (pred   novelou   Trestného   zákona   č.   183/1999   Z.   z.   išlo o odsek   17)   „Pokračovaním   v trestnom   čine   sa   rozumie   také   konanie,   ktorého jednotlivé čiastkové útoky vedené jednotným zámerom napĺňajú skutkovú podstatu rovnakého trestného činu, sú spojené rovnakým alebo podobným spôsobom vykonania a blízkou súvislosťou v čase a predmete útoku“. Podľa ods. 20 citovaného ustanovenia (pred novelou Trestného zákona č. 183/1999 Z. z. išlo o odsek 18) „Ak obvinený pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný, aj po vznesení obvinenia, posudzuje sa takéto konanie od tohto úkonu ako nový skutok“. Možno teda uzavrieť, že hmotnoprávnej kategórii jedného pokračovacieho trestného činu zodpovedá procesnoprávna kategória jedného skutku (ktorý obsahuje tzv. čiastkové skutky alebo útoky).

Po vydaní uznesenia č. 2 dňa 25. 8. 1999 vznikla otázka, či ohľadne výroku tohto uznesenia a bodu 1 výroku obžaloby vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 3 T 29/98 nejde o totožný skutok, teda jeden skutok, napĺňajúci znaky pokračovacieho trestného činu vydierania podľa ustanovenia § 235 Trestného zákona (skutky uvedené vo výroku označeného uznesenia a obžaloby sú naviac už aj sami osebe kvalifikované ako pokračovacie trestné činy). Vydaním uznesenia č. 6 dňa 29. 3. 2000 vznikla otázka obdobná.

Vyriešiť označený problém a zistiť, či vzťah medzi výrokmi uznesení č. 2, č. 6 a bodom 1 výroku obžaloby vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 3 T 29/98 znamená   pokračujúci   trestný   čin   vydierania   podľa   ustanovenia   §   235   Trestného zákona   a jeden   skutok,   alebo   je   tomu   tak   len   sčasti,   prípadne   vôbec,   možno   len v spoločnom súdnom konaní o všetkých veciach.

V prípade,   že   by   bola   vec   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   29/98   právoplatne skončená, mohla vzniknúť prekážka veci rozhodnutej (res iudicata), ktorá by viedla alebo k zastaveniu trestného stíhania ohľadne skutkov uvedených v uzneseniach č. 2 a č. 6 podľa ustanovenia § 172 ods. 1 písm. d) s poukazom na § 11 písm. f) Trestného poriadku   alebo   k obnove   konania   vo   veci   sp.   zn.   3   T   29/98   podľa   §   277   a nasl. Trestného poriadku.

Ani jedna z oboch naznačených a v podstate nepriaznivých alternatív nenastala preto, lebo okresný súd nepokračoval v konaní vo veci 3 T 29/98 a čakal na výsledok vyšetrovania   ohľadne   uznesení   č.   2   a č.   6.   Takýto   postup   nie   je   za   konkrétnych okolností tohto prípadu zjavne neodôvodnený alebo svojvoľný. Treba zdôrazniť, že vo veci vedenej pod sp. zn. 3 T 29/98 išlo o skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin vydierania podľa základnej skutkovej podstaty (§ 235 ods. 1 Trestného zákona), zatiaľ čo v uzneseniach č. 2 a č. 6 o skutky právne kvalifikované ako trestné činy vydierania podľa kvalifikovaných skutkových podstát (§ 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), c), resp. ustanovenia § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona). Ich náležité   objasnenie   vo   vyšetrovaní   bolo   dôležité   aj   z   hľadiska   objasnenia   jednoty a totožnosti skutku, jeho charakteru a šírky. Keďže vec krajského úradu vyšetrovania vedená   pod   sp.   zn.   ČVS:   KÚV-16/10-19   bola   ohľadne   navrhovateľa   vyšetrovaná väzobne od začiatku (do väzby bol vzatý 8. 4. 1999), okresný súd mohol dôvodne predpokladať,   že   v nej   bude   postupované   urýchlene.   Treba   potom   uzavrieť,   že označený   postup okresného súdu   bol v súlade   najmä s účelom   Trestného poriadku podľa § 1 ods. 1, základnou zásadou podľa ustanovenia § 2 ods. 5 a ustanovenia § 181 ods. 2, ktorý ustanovuje strategický postup súdu po podaní obžaloby.

Postup súdu po podaní obžaloby, nekonajúceho dôvodne vo veci preto, lebo ohľadne   náležitého   objasnenia   totožnosti   skutku,   ktorý   je   uvedený   v obžalobnom návrhu (§ 220 ods. 1 Trestného poriadku) a jeho právnej kvalifikácie potrebuje vyčkať na   výsledky   vyšetrovania   v inej   veci   obžalovaného,   nie   je   však   ani   zbytočným prieťahom pri prerokovaní veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   zbytočné   prieťahy   v konaní   okresného   súdu v trestnej veci navrhovateľa vedenej pod sp. zn. 3 T 29/98 od podania obžaloby (27. 1. 1998)   do   vydania   uznesenia   č.   2   (25.   8.   1999)   a ani   od   vydania   tohto   uznesenia doposiaľ,   nevyhovel   návrhu,   aby   vyslovil   porušenie   práva   navrhovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. decembra 2000