znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 6/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   A.   I.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Annou Kubovičovou, Advokátska kancelária, Tatranská 300/8, Považská Bystrica, pre namietané porušenie jeho základného práva na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva byť bez meškania oboznámený v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu podľa čl. 5 ods. 2, práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   práva   na   oboznámenie   s   povahou   a   dôvodmi obvinenia v jazyku, ktorému rozumie, a práva na tlmočníka podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 T 36/2011 z 13. apríla 2012, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 To 84/2012   zo   6.   septembra   2012   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 38/2013 z 13. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. A. I. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. novembra 2013   faxom   a následne   26.   novembra   2013   poštou   doručená sťažnosť O. A. I., (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva byť bez meškania oboznámený v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu podľa čl. 5 ods. 2, práva na spravodlivé   súdne   konanie   a práva   na   oboznámenie   s povahou   a   dôvodmi   obvinenia v jazyku,   ktorému   rozumie,   a práva   na   tlmočníka   podľa   čl. 6   ods.   1   a   3   písm.   a)   a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 36/2011 z 13. apríla 2012, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 84/2012 zo 6. septembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 38/2013 z 13. augusta 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 36/2011 z 13. apríla 2012 bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest vyhostenia v trvaní 12 rokov, trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov so   zaradením   do   ústavu   na   výkon   trestu   s maximálnym   stupňom   stráženia   a ochranný dohľad v trvaní 1 roka.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 84/2012 zo 6. septembra 2012 tak, že ho zamietol. Z uvedeného dôvodu podal sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 38/2013 z 13. augusta 2013 dovolanie sťažovateľa odmietol. Sťažovateľ   konštatoval, že s rozhodnutiami súdov   v jeho trestnej   veci   sa   nemôže stotožniť, pretože nimi boli porušené viaceré práva podľa ústavy a medzinárodnej zmluvy.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na oboznámenie s povahou a dôvodmi obvinenia   v jazyku,   ktorému   rozumie,   práva   na   tlmočníka,   a   tým práva   náležite   sa obhajovať, sťažovateľ argumentoval takto:

„Sťažovateľ je cudzinec a vzhľadom na jazykovú bariéru bol v potenciálne slabšom postavení vo vzťahu k trestnému konaniu, nakoľko úroveň jeho znalosti anglického jazyka nie je dostačujúca, aby mohol riadne uplatniť svoje právo na obhajobu, pretože nerozumel výrazom používaným pri úkonoch v prípravnom konaní ani v konaní pred súdom, pričom v minulosti sa z toho dôvodu už v zápisniciach objavili rozpory medzi tým, čo môj klient chcel vyjadriť a tým, čo bolo v zápisnici z výsluchu zo dňa 16. 03. 2011 nakoniec skutočne zaprotokolované.   Predmetná   zápisnica   obsahuje   priznanie   môjho   klienta   zo   spáchania skutku, avšak môj klient tvrdí, že na výsluchu sa nikdy nevyjadril tak, že vie, čo prepravoval, nakoľko   túto   skutočnosť   sa   dozvedel   až   zo   znaleckého   dokazovania.   Zápisnica   bola sťažovateľovi   predložená   na   podpis   v   slovenskom   jazyku,   takže   môj   klient   nevedel,   čo vlastne podpisuje a ustanovený obhajca ho neinformoval, že listina obsahuje jeho priznanie. Môj klient počas konania niekoľkokrát požiadal o tlmočníka do jazyka Igbo, ktorý je jeho materinským jazykom, avšak jeho požiadavke nebolo vyhovené z dôvodu, že anglický jazyk je úradným jazykom v Nigérii...

Obvinený nebol schopný skutočne porozumieť príslušným informáciám, ktoré boli prezentované   počas   úkonov   v   prípravnom   konaní,   na   hlavnom   pojednávaní,   ako   aj v odvolacom konaní, a to aj napriek tomu, že mu bol poskytnutý tlmočník do anglického jazyka...

Z   hľadiska   subjektívnej   stránky   je   nepochybne,   že   sťažovateľ   nemal   vedomosť o množstve   prepravovanej   látky,   nevedel   koľko   látky   obsahovali   predmetné   kapsule, nepoznal ich cenu, nikdy predtým nemal dočinenia s obchodom s drogami, a teda v jeho prípade absentuje dolus. Môj klient sa pred orgánmi činnými v trestnom konaní ani pred súdom   nikdy   nevyjadril,   že   poznal   množstvo   a   hodnotu   látky   obsiahnutej   v   kapsuliach a obžaloba vedomosť môjho klienta nijakým dôkazom nepreukázala.“

V naznačených súvislostiach sťažovateľ poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Kamasinski proti Rakúsku a Brozicek proti Taliansku.   Sťažovateľ   podotkol,   že   v jeho   veci   orgány   činné   v trestnom   konaní   a súdy nepostupovali   v súlade   s touto   judikatúrou,   čím   mu   znemožnili   reálne   uplatnenie   práva náležite sa obhajovať.

Sťažovateľ namietal aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v súvislosti s uloženým trestom. Vo vzťahu k tomuto právnemu problému dodal:

„Môjmu klientovi bol uložený trest odňatia slobody vo výške pätnásť rokov, čiže v danom   prípade   zákonodarca   nevylučuje   zaradenie   môjho   klienta   do   ústavu   na   výkon trestu odňatia slobody so stredným, resp. minimálnym stupňom stráženia. Môj klient má za to, že súd voči nemu postupoval neprimerane prísne nielen vo vzťahu k výmere trestu odňatia slobody ale aj vo vzťahu k jeho zaradeniu do ústavu na výkon trestu, keď súd nesprávne interpretoval ustanovenie § 48 ods. 4 Tr. zák. Sťažovateľ psychicky veľmi ťažko nesie pobyt v ústave na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, nakoľko sa ako doposiaľ netrestaný človek ocitol v spoločnosti recidivistov a zločincov, ktorí sú voči nemu aj silne rasisticky zaujatí.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Okresný súd Bratislava I rozsudkom vo veci 2 T 36/2011 zo dňa 13. 04. 2012 a následne Krajský súd v Bratislave uznesením vo veci 4 To/84/2012 zo dňa 06. 09. 2012 a Najvyšší   súd   uznesením   vo   veci   2   Tdo   38/2013   zo   dňa   13.   08.   2013   porušil   právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 47 ods. 4 v spojitosti s čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I vo veci 2 T 36/2011, uznesenie Krajského súdu vo veci 4 To/84/2012 zo dňa 06. 09. 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu vo veci 2 Tdo 38/2013 zo dňa 13. 08. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I, aby   v   súlade   s   nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   znovu   konal a rozhodol.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   144/03, II. ÚS 291/2010).

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 36/2011 z 13. apríla 2012, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia bol v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci. Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd majúc na zreteli účel práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   pristúpil   v okolnostiach   daného   prípadu   aj   k preskúmaniu   uznesenia krajského   súdu,   a to   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa §   371   Trestného   poriadku.   Ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   (rozsudok z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), ako aj na vlastnú rozhodovaciu činnosť (III. ÚS 81/2012, III.   ÚS   114/2010),   podľa   ktorej   v prípade   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu o odmietnutí dovolania ostáva sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu zachovaná   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   krajského (odvolacieho) súdu, a to za splnenia obvyklých podmienok.

Keďže   v právnych   záveroch   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   vo   vzťahu k argumentom sťažovateľa o porušení práva na tlmočníka, a tým aj práva sa obhajovať, a to z dôvodu   nepribratia   tlmočníka   do   jazyka igbo,   ako aj o porušení   práva   na spravodlivé súdne   konanie   pre   nepreukázanie   tvrdeného   zavinenia,   neprimeranosť   uloženého   trestu a umiestnenia do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, nemožno vidieť zásadnú   odlišnosť,   ústavný   súd   namietané   rozhodnutia   preskúmal   paralelne a vo vzájomných súvislostiach.

Podstatou a zmyslom čl. 47 ods. 4 ústavy je zabezpečiť každému účastníkovi konania pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej moci tlmočenie do jazyka, v ktorom   sa   vedie   konanie,   z   akéhokoľvek   iného   jazyka.   Oprávnená   osoba   tak   môže v konaní pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej správy komunikovať v   ktoromkoľvek   jazyku,   ktorý   je   rozdielny   od   jazyka,   v   ktorom   sa   vedie   konanie. Prostredníctvom   tohto   článku   ústavy   sa   každému   (teda   aj   cudzincovi),   kto   vyhlási,   že neovláda   jazyk,   v   ktorom   sa   vedie   konanie,   zaručuje   právo   na   tlmočníka.   Právo na poskytnutie tlmočníka je však podmienené vyhlásením účastníka konania, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie (m. m. I. ÚS 38/96, III. ÚS 39/01, III. ÚS 168/2010). Per analogiam možno v tejto súvislosti poukázať na ustálenú judikatúru ESĽP, podľa ktorej pomoc   tlmočníka   musí   obvinenému   umožniť   zoznámiť   sa   s tým,   z   čoho   je   obvinený, a obhajovať sa proti obvineniu, zvlášť predniesť súdu svoju verziu udalostí (rozsudok ESĽP vo veci Kamasinski v. Rakúsko z 19. decembra 1989, séria A, č. 168, § 74).

Ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   právo   na   bezplatnú   pomoc   tlmočníka nevyžaduje písomný preklad všetkých dokumentov predkladaných na súde alebo tých, ktoré sa   nachádzajú   vo   vyšetrovacom   spise.   V   niektorých   prípadoch   však   na   požiadanie obvineného by mal byť takýto písomný preklad zabezpečený. Čo sa týka tlmočenia priamo na súdnom konaní, nie je nevyhnutné, aby bolo simultánne, ba ani doslovné. Stačí, aby bolo následné a syntetické. Dokonca nemusí byť písomne a doslovne preložený ani rozsudok súdu,   ak   bol   dostatočne   odôvodnený   pri   jeho   ústnom   výroku   na   súdnom   pojednávaní (obdobne napr. I. ÚS 257/2010, III. ÚS 573/2012).

Po preskúmaní odôvodnení rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd   zistil,   že   obidva   súdy   sa   zrozumiteľným   a dostatočným   spôsobom   vysporiadali s námietkou sťažovateľa, predmetom ktorej bolo tvrdenie o porušení práva na tlmočníka, a tým aj práva náležite sa obhajovať. Obidva súdy zaujali k nastolenému problému totožný názor, a teda, že sťažovateľovi ako štátnemu občanovi Nigérie bol v konaní zabezpečený tlmočník z jazyka anglického, ktorý je úradným jazykom štátu, ktorého je príslušníkom. O tom,   že   sťažovateľ   hovorí   v anglickom   jazyku,   sa   vyjadril   16.   marca   2011   už v prípravnom konaní v prítomnosti ustanoveného obhajcu. V tejto súvislosti tak krajský súd, ako aj najvyšší súd konštatovali, že právo na tlmočníka je zabezpečené, ak sa konanie vedie v jazyku,   ktorému   dotknutá   osoba   (obvinený,   obžalovaný)   rozumie,   pričom   zásadným predpokladom   naplnenia   tohto   práva   je,   ak   táto   osoba   rozumie   podstate   obvinenia, skutočnostiam, ktoré sa jej kladú za vinu, ako aj poučeniu o právach. Podľa názoru súdov pritom nie je podstatné, že sťažovateľ by rozumel lepšie v inom jazyku (igbo) ako v tom, v ktorom   sa   konanie   vedie.   Ich   zásadným   argumentom   bolo,   že   sťažovateľ   porozumel podstate   a matérii   konania,   ktoré   sa   proti   nemu   viedlo,   čo   tieto   súdy   považovali za preukázané.

V odvolacom konaní krajský súd a v dovolacom konaní najvyšší súd reagovali aj na námietku sťažovateľa o tom, že nemal vedomosť o konkrétnostiach prepravovanej látky a že jeho úmysel smeroval len k preprave kapsúl. Oba súdy (jednoznačne najvyšší súd) vyslovili, že v sťažovateľovom prípade je preukázaný minimálne nepriamy úmysel podľa § 15 písm. b) Trestného zákona, čo najvyšší súd deklaroval takto: „Zo znenia skutkovej vety výroku   rozsudku   okresného   súdu   je   dostatočne   zrejmý   minimálne   nepriamy   úmysel obvineného..., teda uzrozumenie s tým, že zadováženie, prevoz a prechovávanie ním použitej látky je protiprávnym činom, ktorý je potrebný pred orgánmi Slovenskej republiky zatajiť (o čo sa neúspešne pokúsil). Toto uzrozumenie sa týka aj množstva, respektíve hodnoty prepravovanej látky. Preto je právna kvalifikácia súdom zisteného skutku správna.“ Krajský súd v tejto súvislosti konštatoval, že „so zreteľom na počet požitých balíčkov – kapsúl a spôsob ich prepravy, by musel mať aspoň v hrubých rysoch predstavu o tom, že porušenie alebo   ohrozenie   zákonom   chráneného   záujmu   spôsobiť   môže   a s takýmto   vedomím   bol uzrozumený“.   Odvolací   súd   zároveň   vyslovil   názor,   že   v prípade   sťažovateľa   nemá pochybnosť o jeho zavinení vo forme priameho úmyslu.

Ústavný súd konštatuje, že odvolací súd a dovolací súd zaujali svoj právny názor aj k otázke   uloženia   trestu   a umiestnenia   sťažovateľa   do   ústavu   s maximálnym   stupňom stráženia.   Krajský   súd   v tejto   súvislosti   uviedol,   že   okresný   súd   pri   ukladaní   trestu sťažovateľovi   postupoval   v súlade   so   zásadami ukladania   trestov   majúc na   pamäti   účel trestu (§ 34 ods. 1 Trestného zákona) a kritériá významné pre určenie druhu trestu a jeho výmery   (§   34   ods.   4   Trestného   zákona).   Krajský   súd   súčasne   uviedol,   že   umiestnenie sťažovateľa na výkon trestu do ústavu s maximálnym stupňom stráženia zodpovedá dikcii zákona [§ 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona], keďže sťažovateľ bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin. Okrem toho najvyšší súd dodal, že skutočnosť, že okresný súd nevyužil fakultatívnu možnosť a nezaradil sťažovateľa na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s miernejším stupňom stráženia, nie je uplatniteľným dovolacím dôvodom.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenia namietaných rozhodnutí krajského súdu sú jednoznačné, zrozumiteľné, opierajúce sa o relevantnú právnu úpravu a nevykazujú žiadne prejavy svojvôle.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   pre   namietané porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, práv podľa čl. 5 ods. 2 a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) dohovoru uznesením krajského súdu sp.   zn.   4   To   84/2012   zo   6.   septembra   2012   a uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Tdo 38/2013 z 13. augusta 2013 vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol. Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch, ktoré sťažovateľ v sťažnosti uplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014