znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 6/2010-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   januára   2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Daňového   úradu   K.   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo 16. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 72/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2009   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Daňového úradu K. (ďalej aj „daňový úrad“ alebo „správca dane“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) zo 16. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 72/2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že v čase od 20. do 22. decembra 2006 podal sťažovateľ ako daňový   subjekt   24 podaní   (vtedy   ešte Daňovému úradu   K.),   ktorý   požiadal   nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie o týchto podaniach. Dňa 28. februára 2007 bolo sťažovateľovi doručené oznámenie tohto daňového úradu sp. zn. 709/230/6651/07/ZIM z 19. februára 2007, v ktorom mu oznamuje, že vzhľadom na osobitnú povahu prípadov požiadal   v   zmysle   ustanovenia   §   30a   ods.   3   zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) o predĺženie lehoty na rozhodnutie nadriadený orgán. Správca dane neuviedol, dokedy mu lehotu na rozhodnutie nadriadený orgán predĺžil. Sťažovateľ podal proti takémuto postupu námietku a 7. marca 2007 zaslal správcovi dane sťažnosť na nesprávny a nezákonný postup jeho zamestnancov spočívajúci v nerešpektovaní procesného postupu pri dodržiavaní zákonných procesných lehôt. Túto sťažnosť správca dane   postúpil   12.   marca   2007   oddeleniu   petícií   a   sťažností   Daňového   riaditeľstva Slovenskej republiky v B. (ďalej len „daňové riaditeľstvo“).

Dňa 19. marca 2007 dostal sťažovateľ 17 odpovedí správcu dane, v ktorých bolo uvedené, že nebude vo veci rozhodovať. Toho istého dňa doručil sťažovateľ správcovi dane podanie označené ako „žiadosť o vydanie rozhodnutí a dodržanie zákonnej procesnej lehoty na   vydanie   rozhodnutí   a   odstránenie   nečinnosti   správcu   dane   -   DÚ   K.“,   v   ktorom   sa domáhal   rozhodnutia   vo   všetkých   začatých   konaniach,   a   to   nie   postúpením   veci nadriadenému orgánu.

Vyjadrením daňového riaditeľstva sp. zn. I/132/1951-45197/07/Str zo 6. júna 2007 bolo konštatované, že sťažnosť je neopodstatnená, pretože nadriadený orgán včas požiadal o predĺženie lehoty   na rozhodnutie vo všetkých   24 začatých   konaniach. Neuvedenie času predĺženia lehoty nemožno považovať za porušenie zákona.

Dňa 22. februára 2007 doručil sťažovateľ daňovému riaditeľstvu podanie označené ako „Sťažnosť   -   nerešpektovanie   povinností   rozhodovať   o   právach   a   povinnostiach fyzických a právnických osôb rozhodnutím zo dňa 16. 3. 2007“.

Dňa 27. apríla 2007 podal sťažovateľ námietky proti postupu daňového riaditeľstva pri rozhodovaní o námietke proti postupu zamestnanca správcu dane riaditeľa daňového úradu.

Prípisom nového správcu dane Daňového úradu K. sp. zn. 695/321/31918/2007/Šál zo 17. apríla 2007 bolo sťažovateľovi oznámené, že predchádzajúci správca dane nemôže vydať žiadne rozhodnutie.

Z vyjadrenia daňového riaditeľstva sp. zn. I/223/3969-43993/2007/991545-r z 1. júna 2007 vyplýva, že neoznámenie skutočnosti, o koľko bola lehota na rozhodnutie predĺžená, nie je porušením zákona. Zároveň bolo potvrdené, že lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých konaniach boli nadriadeným orgánom predĺžené.

Ďalšie podanie sťažovateľa z 22. mája 2007, v ktorom namietal porušenie povinnosti správcu dane rozhodnúť v 24 začatých konaniach, mu bolo vrátené z dôvodu, že sťažnosť podal súdny exekútor, ktorého treba považovať za orgán verejnej správy.

Z prípisu daňového riaditeľstva sp. zn. I/132/5172-41745/07/Fabi zo 14. júna 2007 sa sťažovateľ po prvýkrát dozvedel, že vo všetkých podaniach bola lehota predĺžená ešte 15. marca 2007, avšak napriek tomu v začatých konaniach dodnes nebola lehota splnená.

Rozhodnutím daňového riaditeľstva sp. zn. VI/230/64/697/2007 z 28. februára 2007 bola delegovaná miestna príslušnosť sťažovateľa z Daňového úradu K. na daňový úrad.

Dňa 8.   augusta   2007   podal   sťažovateľ   žalobu o začatie   konania proti   nečinnosti orgánu verejnej správy krajskému súdu. Uznesením krajského súdu sp. zn. 7 S 72/2007 zo 16. septembra 2009 bola jeho žaloba zamietnutá. Sťažovateľ považuje toto uznesenie za porušenie označeného základného práva. Je to tak preto, že správca dane je v začatom daňovom konaní nečinný a odmieta vydať rozhodnutie. Sťažovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých   použitie   umožňuje   osobitný   predpis,   no   napriek   tomu   sa   nedomohol   nápravy. Postup   správcu   dane   svedčí   o   jeho   snahe   vyhnúť   sa   povinnosti   rozhodnúť   v   začatých daňových konaniach. Sťažovateľ považuje za nesporné, že konanie začalo dňom, keď jeho podania   boli   doručené   správcovi   dane,   pričom   ustanovenie   §   20   zákona   o   správe   daní nepripúšťa možnosť, aby bolo konanie ukončené oznámením. Napokon ani správca dane pôvodne   nespochybňoval   svoju   povinnosť   rozhodnúť   o   podaniach   sťažovateľa,   keďže požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie. Nemožno súhlasiť s názorom vysloveným v uznesení krajského súdu, podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 zákona o správe daní je podmienené kvalifikovaným podnetom schopným vyvolať účinky začatia daňového konania, pričom nie každé podanie daňového subjektu je spôsobilé na začatie daňového konania. Tento záver krajského súdu je v rozpore s ustanovením § 20 zákona o správe daní, podľa ktorého je konanie začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému konať vo veci.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:„Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 72/2007 zo dňa 16. 9. 2009 a postupom Daňového úradu K. porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 72/2007 zo dňa 16. 9. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Košiciach   aj Daňovému úradu K. pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Daňový úrad K. a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého správca dane nereagoval náležitým spôsobom na sťažovateľove podania, keďže o nich riadne nerozhodol, ale tieto podania „vybavil   púhym   oznámením“.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   podal   sťažovateľ návrh na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku krajskému súdu, ktorý však návrh zamietol, keďže postup správcu dane považoval za správny.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom daňového úradu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou   napáda   v   petite sťažnosti aj bližšie neoznačený postup daňového úradu. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z textu čl. 127 ods. 1 ústavy, však ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup daňového úradu.

Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o žalobe sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti   napadnutého   postupu,   resp.   nečinnosti   tohto   daňového   úradu   teda   v   tomto prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 S 72/2007 zo 16. septembra   2009,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy najmä v spôsobe výkladu a následnej aplikácie   ustanovení   §   20   a   §   30a   zákona   o   správe   daní   a   tiež   v   tom,   že   o   návrhu sťažovateľa doručenom 21. decembra 2006 nerozhodoval formou rozhodnutia v zmysle § 30 citovaného zákona, ale na jeho podania reagoval iba oznámeniami sp. zn. I/132/1951-45197/07/Str zo 6. júna 2007 a sp. zn. I/132/5172-41745/07/Fabi zo 14. júna 2007. Túto časť sťažnosti ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Ústavný   súd   v   rámci   svojej   judikatúry   už   opakovane   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.   II.   ÚS   88/01,   III.   ÚS   362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   č.   k.   7   S   72/2007-29   zo 16. septembra 2009 sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy.

Po oboznámení sa s jeho obsahom ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie,   ktorým   zamietol   sťažovateľov   návrh,   náležite   odôvodnil.   Vyplýva   to   aj   z nasledujúcej časti jeho odôvodnenia:

„Podaním   doručeným   Daňovému   úradu   K.   dňa   21.   12.   2006   sa   navrhovateľ domáhal vydania rozhodnutia o tom, či boli splnené, resp, nesplnené procesné podmienky nezákonne   začatého   daňového   konania,   ktorému   predchádzalo   nezákonné   ukončenie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie január 2002 o otázke spôsobilosti byť daňovým subjektom - platiteľom DPH a zároveň účastníkom konania.

Správca   dane   listom   zo   dňa   13.   3.   2007   navrhovateľovi   dal   na   vedomie,   že spôsobilosťou exekútora byť daňovým subjektom, platiteľom DPH sa zaoberal aj NS SR, ako to vyplýva z jeho rozsudkov sp. zn, 5 Sžo/KS/79/2005 a 4 Sžo/KS/86/2005. Poukázal na to,   že   dôvody   uvedené   v   jeho   návrhu   boli   súčasťou   procesu,   ktorý   predchádzal vyrubovaciemu konaniu a tento postup je v súčasnosti predmetom odvolacieho konania. Preto o zákonnosti postupu správcu dane rozhodne odvolací orgán v osobitnom konaní. Zo   súvisiacich   spisov   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   6S/85/2007,   6S/126- 132/2007 a 7 S/106 - 111/2007 súd zistil, že navrhovateľove návrhy na nečinnosť správneho orgánu súvisia s daňovou kontrolou začatou dňa 25. 5. 2005, ktorú navrhovateľ neumožnil ukončiť, preto správca dane určil základ dane a DPH podľa pomôcok podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov a protokol o tomto určení bol prerokovaný 31. 10. 2006. Vo vyrubovacom konaní bolo vydaných 13 platobných výmerov dňa 3. 11. 2006, ktoré boli navrhovateľovi doručené 24. 11. 2006 a navrhovateľ proti všetkým platobným výmerom podal odvolanie bez odôvodnenia, pričom vyzval správcu dane, že odvolanie doplní až na výzvu správcu dane. V odvolaniach namieta rovnaké nedostatky postupu správcu dane a vykonávanej   kontroly…   O   odvolaniach   Daňové   riaditeľstvo   rozhodlo   trinástimi rozhodnutiami zo dňa 12. 10. 2007 a navrhovateľ podal proti týmto rozhodnutiam žaloby doručené súdu dňa 7. 11. 2007.

Podľa § 250t ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

V konaní podľa § 250t O. s. p. je potrebné predovšetkým skúmať prípustnosť návrhov v zmysle § 250t ods. 1, druhá veta O. s. p., t. j. či navrhovateľ vyčerpal prostriedky proti nečinnosti   orgánu   verejnej   správy,   ktorých   použitie   umožňuje   navrhovateľovi   osobitný predpis (zák. č. 152/1992 Zb. o sťažnostiach). Navrhovateľ túto podmienku prípustnosti návrhu splnil podaním sťažností zo dňa 5. 3. 2007 a zo dňa 16. 3. 2007, ktoré boli vybavené oznámením zo dňa 6. 6. 2007 č. I/132/1951-45197/07/Str, sťažnosť, č. 29/2007 a zo dňa 14. 6. 2007 č. I/132/5172-41745/07/Fabi, sťažnosť č. 40/07 ako neopodstatnené, tak ako je to už vyššie uvedené.

Podľa   §   20   ods.   1   zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   v   znení neskorších predpisov konanie je začaté dňom, keď sa podanie daňového subjektu doručilo orgánu   príslušnému   konať   vo   veci   alebo   dňom   keď   daňový   subjekt   na   výzvu   tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie.   Ak sa konanie začína z podnetu orgánu príslušného konať vo veci, konanie sa začína dňom keď tento orgán vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa zákona oprávnený konať prvý úkon v konaní. Podľa § 25 ods. 1 písm. c), f) cit. zákona ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, daňové konanie sa zastaví, ak sa zistí v priebehu konania, že navrhovateľ nie je podľa osobitných predpisov daňovým subjektom, alebo odpadol dôvod konania.

Za nečinnosť v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať pasivitu orgánov verejnej správy, t. j. stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konám nečinný.

V čase podania tohto návrhu odporca daňovú kontrolu nevykonával, pretože tá bola ukončená 31. 10. 2006 a vo vyrubovacom konaní, ktoré nasledovalo po ukončení daňových kontrol boli vydané správcom dane platobné výmery. V čase podania návrhu dňa 21. 12. 2006   sa   už   uskutočňovalo   odvolacie   konanie   na   odvolacom   orgáne.   Za   tejto   situácie podanie predmetného návrhu nie je možné považovať za také podanie, ktoré by malo za následok začatie konania podľa § 20 zák. č. 511/1992 Zb.

Podľa ods. 5 cit. zák. ustanovenia pre konanie je rozhodujúci obsah podania, i keď je nesprávne označené. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, čoho sa týka a čo navrhuje. Bez ohľadu na to, že navrhovateľ označil svoje podanie ako návrh na začatie konania, s poukazom na citované zákonné ustanovenie je toto podanie potrebné posúdiť ako odvolanie proti platobným výmerom z 3. 11. 2007, pretože navrhovateľ požaduje preskúmanie, či bol postup správcu v rámci daňovej kontroly a vyrubovacie konanie v súlade so zákonom a žiada zrušiť platobné výmery. V čase podania návrhu už prebiehalo odvolacie konanie začaté   na   základe   predchádzajúceho   odvolania   navrhovateľa   z   8.   12.   2006   a   dôvody odvolania, ktoré doplnil podaním zo dňa 11.1. 2007 sa prekrývajú s obsahom jeho podania označeného ako návrh na začatie konania v tejto veci.

Vychádzajúc z uvedených dôvodov podľa názoru súdu odporca nebol nečinný, ak o návrhu   navrhovateľa   doručeného   Daňovému   úradu   K.   dňa   21.   12.   2006   správca   dane nerozhodoval formou rozhodnutia a na jeho podanie reagoval iba oznámením zo dňa 13. 3. 2007. Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe podľa § 250t ods. 3 O. s. p. návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.“

Ústavný súd z obsahu napadnutého uznesenia zistil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa   (uvedenými   v   jeho   návrhu   zo   7.   augusta   2007)   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý postačuje   na   konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky podstatné   okolnosti   prípadu.   V   tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   viackrát   uviedol,   že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Odmietnutie žaloby proti nečinnosti správneho orgánu samo osebe nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. (Obdobne ako v iných jeho veciach sp. zn. III. ÚS 40/09, I. ÚS 167/09 a IV. ÚS 216/09)

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010