znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 6/08-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   J.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 276/2006 z 25. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. J. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   276/2006   z 25. októbra   2006   p o r u š e n é b o l o.

2. Z r u š u j e   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4   Cdo   276/2006   z 25. októbra   2006   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia   Ing.   M.   J.   v   sume   7 492 Sk   (slovom   sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. Ľ., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. M. J.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 6/08-23   z   9. januára 2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. M. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), z 3. februára 2007, ktorou namietal porušenie práva na spravodlivý súdny proces ako súčasti základného práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva   na spravodlivé   prejednanie svojej   záležitosti   ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 276/2006 z 25. októbra 2006.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   uviedol,   že   sa žalobou na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) domáhal „... určenia neplatnosti kúpnej zmluvy o predaji obytného bytového domu... v B., z dôvodu porušenia jeho predkupného práva k bytu, ktorý sa v ňom nachádzal a zároveň žiadal uložiť hl. mestu Bratislava povinnosť uzavrieť s ním kúpnu zmluvu o prevode tohto bytu podľa zákona č. 182/1993 Z. z.“

Okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 114/97-321 zo 17. marca 2005 žalobu sťažovateľa zamietol. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že „... mesto odpredalo objekt tretej osobe na základe kúpnej zmluvy z 20. 10. 1994 po tom, čo s odpredajom súhlasilo mestské zastupiteľstvo dňa 22. 9. 1994, teda skôr, než sťažovateľ požiadal o kúpu bytu dňa 19. 10. 1994“.

Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   v rámci odvolacieho konania rozsudkom sp. zn. 8 Co 195/05 z 25. apríla 2006 rozsudok okresného súdu potvrdil s odôvodnením, že „... u sťažovateľa neexistoval   žiaden   právny   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   jeho   naliehavý   právny   záujem na požadovanom určení v zmysle ust. § 80 písm. c/ OSP. K tomu ešte dodal vecný dovetok, že   sporné   priestory   ani   bytom   nie   sú,   preto   sťažovateľ   nemá   nájomný   vzťah   k   nemu. Otázkou neplatnosti sa už vôbec nezaoberal“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 276/2006 z 25. októbra 2006 dovolanie odmietol ako neprípustné.

Na   základe   týchto   skutkových   tvrdení   sťažovateľ   namieta: «....   Zmysel   ústavy spočíva nielen v úprave základných práv a slobôd, ale aj inštitucionálneho mechanizmu a procesu utvárania legitímnych rozhodnutí súdov ako orgánov verejnej /štátnej/ moci, nielen v priamej záväznosti ústavy, ale s j v nevyhnutnosti súdov interpretovať a aplikovať právo pohľadom ochrany základných práv a slobôd. V posudzovanej veci to znamená povinnosť všeobecných súdov   interpretovať jednotlivé   ustanovenia   Občianskeho súdneho   poriadku a Občianskeho zákonníka /resp. iných zákonov/ v prvom rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných základných práv a slobôd. (...)

Zmena   právneho   náhľadu,   ktorá   ale   zmenu   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa neopodstatňuje /§ 220 OSP/, je... vždy dôvodom kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože z hľadiska ústavnoprávneho sa musí účastníkom otvoriť možnosť pre uplatnenie práva vyjadriť sa k nemu, príp. aj predložiť nové dôkazy, ktoré z hľadiska dovtedajšieho priebehu konania neboli relevantné.

... Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov boli porušené jeho základné práva, zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

...   Podstatou   ústavnej   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s   postupom   odvolacieho a dovolacieho súdu, ktoré v situácii, keď odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa na   základe   odlišného   právneho   názoru   na   procesnú   otázku   -   preukázanie   naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe v zmysle ust. § 80 písm. c/ OSP - mu nedali možnosť v konaní pred všeobecnými súdmi sa proti tejto novej argumentácii brániť. Tieto súdy teda v danej veci nedali ústavne konformnú interpretáciu ust. § 219, § 221 a § 237 písm. f, g OSP, v spojení s príslušnými ustanoveniami hmotného práva.

... Okresný súd otázku existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe podľa ust. § 80 písm. c/ OSP uznal za splnenú, preto pristúpil k riešeniu vecných otázok ohľadne neplatnosti kúpnej zmluvy a povinnosti vlastníka uzavrieť so sťažovateľom kúpnu zmluvu   ohľadne   prevodu   bytu.   Tieto   vecné   otázky   vyriešil   v   neprospech   sťažovateľa s odôvodnením, že

- kúpna zmluva medzi žalovanými účastníkmi konania bola síce uzavretá dňa 20. 10. 1994, ale mestské zastupiteľstvo dalo súhlas s jej uzavretím ešte dňa 22. 9. 1994, teda skôr, než sťažovateľ požiadal o prevod bytu - urobil tak dňa 18. 10. 1994, teda pred uzavretím kúpnej zmluvy - preto podľa súdu mesto nepochybilo, keď kúpnu zmluvu uzavrelo, lebo jeho dispozičné oprávnenie s nehnuteľnosťou, nebolo ničím obmedzené, takže mu ani nemohla byť vyslovená povinnosť previesť byt na sťažovateľa podľa príslušných ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z.

- takto vyslovený právny názor treba označiť za formálne nelogický i materiálne nesprávny, pretože súd vôbec nerozlišoval medzi predchádzajúcim rozhodnutím mestského zastupiteľstva z 22. 9. 1994, ako aktom internej povahy, ktorého podstata spočívala len vo formulácii vô1e obce a prejavom vôle a jeho akceptáciou, ako základným pojmovým prvkom   dvojstranného   právneho   úkonu;   len   podpis   štatutárneho   orgánu   obce   /mesta/ na písomnej kúpnej zmluve z 20. 10. 1994 je právnym úkonom obce a jeho akceptácia druhou stranou nastáva právna perfekcia zmluvy, (...)

-   Krajský   súd,   ak   zamietol   žalobu   sťažovateľa   -   vo   forme   potvrdenia   rozsudku okresného   súdu   -   pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu   na   takom   určení,   bolo vylúčené, aby žalobu preskúmal po stránke vecnej, hoci tak urobil aj nad rámec dôvodov namietaných   sťažovateľom,   čím   sťažovateľovi   odňal   reálnu   a   efektívnu   možnosť   pred súdom, hoci

- jeho skutkový záver, že "predmetné priestory užívané sťažovateľom neboli nikdy skolaudované ako byt a teda bytom nie sú, preto /.../ právo osobného užívania bytu sa nemohlo pretransformovať na nájom bytu podľa § 871 OZ", je v rozpore so skutočnosťou, lebo rozhodnutím príslušného orgánu z 11. 12. 1989 bol sťažovateľovi pridelený 2 - izbový služobný   byt   prvej   kategórie   o   obytnej   ploche   45,5   m2   v B.,  ...   a následne   s   ním   bola uzavretá aj dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného užívania, čím boli splnené všetky zákonné podmienky pre vznik osobného užívania bytu pre sťažovateľa v zmysle ust. § 152 a nasl. OZ v znení platnom do 1. 1. 1992,

- v dôsledku čoho príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu bol sťažovateľ vyškrtnutý z miestneho zoznamu uchádzačov o byt lebo „užíval vlastný byt zodpovedajúci zákonným podmienkam",

- z toho vyplýva, keď štát, ako stavebnoprávny dohľad a zároveň aj vlastník bytu /nehnuteľnosti/ uzavrel právny režim formou vzniku osobného užívania bytu, tento právny vzťah sa ex lege /§ 871 OZ/ od 1. 1. 1992 pretransformoval na obligačný nájomný vzťah, do   ktorého   vstúpilo   mesto   s   povinnosťami   vyplývajúcimi   pre   neho   zo   zákona č. 182/1993 Z. z.,

- čo musel odvolací súd rešpektovať, lebo mimo rámec správneho súdnictva nebol oprávnený skúmať vecnú správnosť správnych aktov príslušných „bytových orgánov", ktoré ich vydali v medziach svojej právomoci a boli právoplatné i vykonateľné /nešlo o pakt/, a to aj za predpokladu, že by boli objektívne nezákonné,

-   z   hľadiska   ústavnoprávneho   tak   súd   porušil   právo   sťažovateľa   ako   nájomcu predmetného   bytu,   ktoré   požíva   ochranu   nielen   v   rovine   jednoduchého   práva,   ale   aj v rovine ústavnoprávnej /medzinárodnoprávnej - Európska sociálna charta - čl. 31 ap./....   Najvyšší   súd   takto   „pokrivené   vzťahy“   krajským   súdom,   svojím   rozhodnutím nenarovnal, keď v jeho postupe nevzhliadol žiadnu nesprávnosť - dovolanie sťažovateľa odmietol   ako   neprípustné   -   hoci   sťažovateľovi   bola   odňaté   reálna   a   efektívna   možnosť konať pred súdom /dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ OSP/ a zároveň rozhodoval   o   tom,   čo   mu   do   právomoci   nepatrilo   /písm.   a/   cit.   ustanovenia/,   keď   ako inštančný   všeobecný   súd   /nie   správny   súd/,   neprihliadol   na   vady   konania,   ktoré   robia doterajšie konanie zmätočným.

Ak má byť splnený jeden z účelov súdnej jurisdikcie, je celkom nevyhnutné, aby aj rozhodnutie   dovolacieho   súdu   zodpovedalo   zákonu   nielen   v   merite   veci   za   plného rešpektovania   hmotného   a   procesného   práva,   ale   aby   tiež   odôvodnenie   vydaného rozhodnutia vo vzťahu k zmienenému účelu, zodpovedalo kritériám daným ust. § 157 ods. 2, 3   v   spojení   s   §   243c   OSP,   lebo   len   vecne   správne   /a   zákonu   celkom   zodpovedajúce/ rozhodnutie   a   náležito,   t.   j.   zákonom   vyžadovaným   spôsobom   odôvodnené   rozhodnutie napĺňa   -   ako   neoddeliteľná   súčasť   „stanoveného   postupu“   -   ústavné   kritériá   plynúce s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6. ods. 1 dohovoru.

Napadnuté uznesenie dovolacieho súdu uvedenú a požadovanú kvalitu nemá, lebo bez   odôvodnenia   -   arbitrárne   konštatuje,   že   „...   nezistil   existenciu   žiadnej   podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v § 237 OSP i keď dovolateľ vadu /.../ namietal".»

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom v tomto znení: „1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uznesením Najvyššieho súdu SR z 25. 10. 2006, sp. zn. 4 Cdo 276/2006 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu z 25. 10. 2006   zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva úhradu trov právneho zastúpenie v sume 6.853 Sk (...) ktoré Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. E. Ľ., (...).“

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (v   podaní   z   19. februára 2008   doručenom ústavnému   súdu   5. marca 2008)   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej zástupkyne oznámil, že súhlasí   s upustením   od verejného ústneho   pojednávania vo veci samej. Zároveň poukázal na dovolacie rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 2 Cdo 170/2005, 4 Cdo 171/2005 a uviedol, že aj podľa súdnej praxe najvyššieho súdu „...nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku zakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ OSP,   pre   ktorú   je   dovolanie   prípustné   aj   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho súdu...“,   takže   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v danom   prípade,   ktorým   bolo   dovolanie sťažovateľa odmietnuté ako neprípustné bolo arbitrárne svojvoľné a zjavne nespravodlivé. Sťažovateľ zároveň uviedol, že mení petit sťažnosti a žiadal, aby ústavný súd rozhodol vo veci nálezom tohto znenia: „1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, uznesením Najvyššieho súdu SR z 25. 10. 2006,   sp.   zn.   4   Cdo   276/2006   a rozsudkom   KS   v Bratislave   z 25.   4.2006,   sp.   zn. 8 Co 195/05, porušené bolo.

2. Uvedené rozhodnutia zrušuje a vec vracia KS v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania za 3 úkony právnej pomoci v sume 10.335 Sk, (...).“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zo   16.   januára   2008   sa   k sťažnosti   vyjadril predseda   najvyššieho   súdu,   ktorý   vo   svojom   stanovisku   z   1. februára 2008   uviedol: „Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vytýka Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, že svojím uznesením sp. zn. 4 Cdo 276/2006 z 25. apríla 2006 zasiahol do jeho práv garantovaných v či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby Ústavný súd Slovenskej republiky toto rozhodnutie zrušil vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   namietal,   že   Najvyšší   súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval v napadnutom rozhodnutí ako dovolací súd,   porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces. Poukázal na to, že odvolací súd v danej veci potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa na základe odlišného právneho názoru na otázku preukázania naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. V dôsledku tohto postupu mu bola odňatá možnosť sa proti tejto novej argumentácii brániť. Tieto námietky sťažovateľa nepovažujem za opodstatnené, pretože oba súdy nižších stupňov   sa   v   konaní   otázkou   existencie,   či   neexistencie   naliehavého   právneho   záujmu na určovacej žalobe zaoberali Sťažovateľ sa teda k veci vrátane jej právnej kvalifikácie mal možnosť   vyjadriť.   V   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   preto   nešlo   o   tzv.   prekvapujúce rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv sťažovateľa.

Keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.“

Ústavný   súd   v   zmysle   § 30   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho spisu týkajúceho sa posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe predložených listín a obsahu dotknutých spisov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru napádaným uznesením najvyššieho súdu z 25. októbra 2006 z dôvodu, že v predmetnej veci mu   bola   postupom   odvolacieho   súdu   odňatá   možnosť „konať   pred   súdom“,   konkrétne vyjadriť   sa   k otázkam,   ktoré   boli   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   pre   rozhodnutie o sťažovateľovej žalobe podstatné, a taktiež došlo zo strany odvolacieho súdu k prekročeniu jeho právomoci, keď nad rámec svojej iurisdikcie skúmal vecnú správnosť a zákonnosť rozhodnutia správnych orgánov (rozhodnutie o pridelení bytu).

Sťažovateľ namieta, že tieto pochybenia odvolacieho súdu založili dovolacie dôvody v zmysle § 237 písm. a) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a preto sa súdnej   ochrany   domáhal   uplatnením   mimoriadneho   opravného   prostriedku   -   dovolania (§ 236 až § 243d OSP). Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania mu však neposkytol súdnu ochranu v súlade s právom na spravodlivé prerokovanie veci, keď uznesením sp. zn. 4 Cdo 276/2006 z 25. októbra 2006 bez náležitého odôvodnenia dovolanie ako neprípustné odmietol.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z uvedeného ústavného vymedzenia kompetencií a   postavenia všeobecných súdov a ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozhodovanie   v občianskoprávnych   sporoch   patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných   prostriedkoch   v rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V zásadne   preto   nie   je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02, III. ÚS 271/05).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z medzinárodných   zmlúv   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných   garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich   z čl. 6 ods.   1   dohovoru   v súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“).

Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP   so   zreteľom   na   „osobitné   okolnosti   prípadu“   posudzujúc   konanie   ako   celok (napr. rozsudky   A.   M.   proti   Taliansku,   1999,   Van   Mechelen   proti   Holandsku,   1997). Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).

Pri   zisťovaní   otázky,   či   boli   porušené   označené   práva   sťažovateľa,   ústavný   súd skúmal celé konanie okresného súdu, teda aj jeho rozsudok. Z jeho záverov vyplýva: «...Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, výmerom o pridelení služobného bytu, zápisom o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu, kúpnou zmluvou č...., dodatkom č. 1 ku kúpnej zmluve, listom vlastníctva č...., kolaudačným rozhodnutím zo dňa 29. 12. 1977, výsluchom svedkov P.   K. a Ing.   L.   H.,   žiadosťou o kúpu bytu z 18.   10.   1994,   ostatným obsahom spisu, pričom zistil tento stav veci :

Kolaudačným rozhodnutím zo dňa 29. 12. 1977 bolo povolené užívanie stavby – Klub mládeže v B., na účel občianskej vybavenosti, postavenej na parcele č.... v k. ú. B. Objektu bolo pridelené zápisné číslo.... Prevádzkovateľ objektu, správa účelových zariadení MV SZM na prízemí objektu vyčlenila 2 miestnosti s chodbou, so samostatným vchodom, na účely   bývania.   Tieto   priestory,   ktoré   neboli   kolaudované   ako   byt,   boli   pridelené navrhovateľovi ako „služobný byt“ Prevádzkárňou ObNV B. 2 dňa 11. 12. 1989, ktorý v tom   čase   pôsobil   ako   vedúci   klubu   výpočtovej   techniky   v K.   Navrhovateľ   v týchto priestoroch   býval   s rodinou,   i keď   nevykonával   žiadne   práce   viazané   na   nájom   bytu služobného. V marci 1992 vypracoval prevádzkovateľ objektu na... v B. – Prevádzkáreň B., návrh na využitie majetku, podľa ktorého navrhol využiť budovu okrem iných možností na obchodno – podnikateľské činnosti, ktoré navrhol A. – vykonanie strediska komplexných služieb informatiky – Dom podnikateľov. Odporca v I. rade nájomnou zmluvou zo dňa 24. 09. 1993 prenajal odporcovi v II. rade mestský majetok na dočasné užívanie. (...) Dňa 22. 09. 1994 mestské zastupiteľstvo prerokovalo návrh na odpredaj objektu... v B. Odporca v II. rade požiadal o odkúpenie objektu. Mestské zastupiteľstvo schválilo prevod vlastníctva uznesením č. 721 a následne, dňa 20. 10. 1994 bola podpísaná kúpna zmluva č...., medzi odporcom v I. rade a odporcom v II. rade. Rozhodnutím Katastrálneho úradu v B.... bol povolený vklad do katastra nehnuteľností s účinnosťou od 27. 04. 1995.

Súd tiež zistil, že navrhovateľ listom zo dňa 18. 10. 1994, doručeným odporcovi v I. rade do podateľne dňa 19. 10. 1994 požiadal o odkúpenie „bytu“ v objekte... v B. (...) Z vykonaného dokazovania   mal súd   za   preukázané,   že   navrhovateľom   napadnutá kúpna   zmluva   svojím   obsahom   alebo   účelom   neodporuje   zákonu   ani   žiaden   zákon neobchádza. Zmluva... zo dňa 20. 10. 1994 bola uzavretá podľa ustanovení občianskeho zákonníka.   Podpisu   kúpnej   zmluvy   predchádzalo   schválenie   prevodu   nehnuteľností z vlastníctva odporcu v I.   rade v prospech odporcu v II.   rade Mestským zastupiteľstvom hlavného mesta SR Bratislavy podľa článku 38 ods. 2 Štatútu hlavného mesta SR Bratislavy a jeho doplnkov 1 – 6, uznesením č. 721 zo dňa 22. 09. 1994. Zmluva má písomnú formu a náležitosti v súlade s ustanovením § 588 a   nasl. Občianskeho zákonníka. Obsah kúpnej zmluvy   je   určitý   zrozumiteľný   a predmet   predaja   je   špecifikovaný.   Kúpna   cena nehnuteľnosti bola určená podľa znaleckého posudku 6/94 vypracovaného znalcom Ing. C. V. Pokiaľ   navrhovateľ   namietal   rozpor   kúpnej   zmluvy   s ustanoveniami   §   16   ods.   1 a § 24 zákona č. 182/93 Z. z. v znení platnom do 1. 8. 2005, súd toto nezistil, nakoľko odporca v I. rade odpredal objekt, ktorý nebol bytovým domom, do vlastníctva nájomcu – odporcu v II. rade. Súhlas mestského zastupiteľstva s odpredajom celej nehnuteľnosti bol daný   v čase,   keď   o odpredaj   „bytu“   navrhovateľ   nepožiadal,   preto   odporca   v I.   rade pri nakladaní so svojím vlastníctvom postupoval v súlade so všeobecne záväzným právnym predpisom   –   Občianskym   zákonníkom.   Na   základe   zistených   skutočností,   v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, súd v tejto časti návrh ako nedôvodný zamietol. V časti žaloby týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcovi v I. rade zabezpečiť predaj bytu   navrhovateľovi,   súd   zistil,   že   odporca   v   I.   rade   nedisponuje   právom   nakladať s „bytom“ ktorý bol vytvorený z priestorov nachádzajúcich sa na prízemí objektu... v B. (...)»

Sťažovateľ v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu okrem iného namietal, že priestory   v objekte...   v B.   mu boli v roku   1989 pridelené ako   byt, o čom predložil   listinné   dôkazy,   pričom   bol   na   uvedenej   adrese   prihlásený   taktiež   k trvalému pobytu   a tento   objekt   je   ako   obytný   dom   s jedným   bytom   evidovaný   aj   v zozname Magistrátu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „magistrát hlavného mesta“).   Sťažovateľ   taktiež   uviedol,   že   magistrát   hlavného   mesta   mu   4. januára   1995 doručil „...výpočtový list na nájomné...“, pričom on za užívanie bytu platil. Tým, že platil žalovanému v I. rade nájomné a žalovanému v II. rade za služby spojené s užívaním bytu, prejavil „...oprávnený a odôvodnený záujem...“ na určení neplatnosti kúpnej zmluvy.  

Krajský   súd   na   základe   podaného   odvolania   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil. Zo záveru rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva: „...Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci, pričom svojím rozhodnutím správne rozhodol, keď návrh v celosti zamietol.“ Podľa   názoru   krajského   súdu   (uvedenom   v odôvodnení   rozsudku   sp.   zn. 8   Co   195/05   z 25.   apríla   2006)   : „Žalobu   o určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   ktorej predmetom   je   nehnuteľnosť,   je   potrebné   podľa   ustálenej   súdnej   praxe   považovať za určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (...).

Základnou otázkou, ktorú bolo nevyhnutné v konaní vyriešiť, pred tým, než by sa pristúpilo k samotnému skúmaniu (posudzovaniu) platnosti alebo neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy, uzatvorenej medzi odporcom 1/ a odporcom 2/, bolo, či navrhovateľ má na určovacej žalobe, ktorou sa domáha určenia neplatnosti predmetnej zmluvy, naliehavý právny záujem v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) OSP.

Naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) OSP je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom (odporcami), ktorý je ohrozením   navrhovateľovho   právneho   postavenia   a ktorý   nemožno   iným   právnym prostriedkom odstrániť; nie je pri tom rozhodujúce, ako táto neistota vznikla.

Súd   prvého   stupňa   niektoré   otázky,   ktoré   bolo   potrebné   posúdiť,   správne   riešil (v konaní postupoval), nemal však dôvod posudzovať platnosť predmetnej kúpnej zmluvy, pretože   u navrhovateľa   neexistoval   žiadny   právny   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   jeho neliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení   (že   kúpna   zmluva   uzavretá   medzi odporcom 1/ a odporcom 2/ je neplatná). (...)

Navrhovateľ   svoje   právne   postavenie   a naliehavosť   právneho   záujmu na požadovanom   určení   vyvodzoval   z toho,   že   ako   nájomca   bytu   by   mal   určité   právo k užívaným priestorom, resp. právo kúpy týchto priestorov ako bytu.

Súd prvého stupňa však správne uzavrel, že predmetné priestory (priestory užívané navrhovateľom) neboli nikdy skolaudované ako byt a teda bytom nie sú. U navrhovateľa nemohlo   vzniknúť   právo   osobného   užívania   bytu,   pretože   toto   právo   nemohlo   vzniknúť k nebytu. Navrhovateľovi nikdy nebol príslušným orgánom platne pridelený byt – ako už bolo spomenuté takýto priestor ako byt ani objektívne (právne) nejestvoval (ako byt nebol nikdy skolaudovaný) – a navrhovateľovi nevyplýva (nemá) žiadne právo k priestorom, ktoré on považuje za byt, ale bytom nie sú. Pretože tu nevzniklo právo osobného užívania, nemalo ani čo (chýbajúce právo) sa k 1. 1. 1992 pretransformovať na nájom podľa § 871 OZ. Odvolací   súd   práve   z   dôvodu   chýbajúceho   naliehavého   právneho   záujmu navrhovateľa na požadovanom určení ani nepreskúmaval, či je namietaná kúpna zmluva platná, alebo neplatná.

Aj   v časti   týkajúcej   sa   uloženia   povinnosti   odporcovi   1/   zabezpečiť   predaj   bytu navrhovateľovi žaloba bola nedôvodná. Súd prvého stupňa správne zistil, že odporca 1/ nedisponuje   právom   nakladať   s priestormi   obývanými   navrhovateľom   a jeho   rodinou, nachádzajúcich sa na prízemí domu... v B. Chýba skutkový a právny základ (podklad) pre požadované uloženie takejto povinnosti. (...)“

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom okrem iného uviedol:

«...prípustnosť vyvodzujeme z ustanovenia § 237 písm. a/ OSP, podľa ktorého sa „rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov“ za použitia § 241 ods. 2, písm. b/ OSP,   podľa   ktorého   je   „konanie   postihnuté   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne rozhodnutie súdu vo veci“ čo odôvodňujeme nasledovne:

Odvolací súd si osvojil právny názor 1. stupňového súdu tak, že priestory užívané navrhovateľom   neboli   nikdy   skolaudované   ako   byt   a teda   bytom   nie   sú   a preto u navrhovateľa nemohlo vzniknúť právo osobného užívania bytu.

Konajúce   súdy   uvedeným   postupom   nielenže   spochybnili   rozhodnutia   správnych orgánov,   ktoré   rozhodli   o pridelení   služobného   bytu   navrhovateľovi,   ale   o týchto rozhodnutiach   prakticky   vyslovili   záver   o ich   neplatnosti,   resp.   neexistencie,   bez predchádzajúceho   preukázania   a preskúmania   právoplatnosti   a účinnosti   rozhodnutia správneho orgánu vo veci. Súdom nebolo preukázané, či orgánmi, ktoré vo veci rozhodli bol porušený zákon v ktorých ustanoveniach, ako a kým. (...)»

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   navrhol,   aby   najvyšší   súd   v rámci rozhodnutia o podanom dovolaní zrušil rozsudok krajského súdu a okresného súdu a aby vec vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 276/2006 z 25. októbra 2006 sťažovateľovo dovolanie odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „...Najvyšší súd SR ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel   k záveru,   že   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   prípustné,   preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z hľadísk   uvedených   pod písmenami a/ až g/ ustanovenia § 237 O. s. p., nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania, uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. I keď dovolateľ vo svojom dovolaní vadu v zmysle ustanovenia § 237 písm. a/ O. s. p. namietal.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd SR dovolanie žalobcu ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p.). (...)“

Sťažovateľ   v dovolaní   uviedol   konkrétne   dôvody,   ktorými   tvrdil,   že   odvolacie konanie má vady v zmysle § 237 písm. a) OSP.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súlade s uvedenými ustanoveniami OSP je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov   sa   musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 328/05).

Najvyšší súd sa týmto ustanovením dostatočne neriadil, keď v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 4 Cdo 276/2006 z 25. októbra 2006 sa vo vzťahu k námietkam dovolania ohľadne   jeho   prípustnosti   v dôsledku   zmätočnosti   konania   pred   prvostupňovým a odvolacím   súdom   (§   237   OSP)   sústredil   iba   na   konštatovanie   svojho   záveru,   že „... nezistil... existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania, uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. I keď dovolateľ vo svojom dovolaní vadu v zmysle ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p. namietal“.

Takto   stručne   formulované   odôvodnenie   rozhodnutia   o odmietnutí   podaného dovolania   možno   v kontexte   uvedených   ústavných   kritérií   akceptovať   iba   vo   vzťahu k dovolacím   dôvodom   podľa   § 237 písm.   b) až g)   OSP,   existenciu   ktorých   sťažovateľ v podanom dovolaní netvrdil (najvyšší súd ju však skúmal z úradnej povinnosti v zmysle § 242 ods. 1 OSP). V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP namietol sťažovateľ až v sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy, avšak nie v samotnom dovolaní.

Pokiaľ   ide   o dôvod   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   a)   OSP,   ktorého existenciu sťažovateľ v podanom dovolaní výslovne tvrdil a uviedol konkrétne argumenty v tomto smere, najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia neuviedol, o aké právne úvahy svoj   záver   oprel,   vôbec   sa   nevysporiadal   s otázkou   prípustnosti   (resp.   neprípustnosti) dovolania v prípadoch, keď odvolací súd rozhodoval podľa tvrdenia sťažovateľa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP]. Najvyšší súd v tomto prípade postupoval nedôsledne, jeho rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné a nedáva jasnú a zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   119/03, III. ÚS 116/06).

V dôsledku   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatoval,   že   napadnuté rozhodnutie   svojimi   účinkami   porušilo   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   považuje   uznesenie   najvyššieho   súdu sp.   zn. 4 Cdo 276/2006   z 25. októbra   2006 za   rozporné   s ústavnými   princípmi   spravodlivého procesu,   bolo   potrebné   rozhodnúť   o porušení   označených   práv   sťažovateľa   tak,   ako   je uvedené v prvom bode výrokovej časti tohto nálezu. Ústavný súd pritom nehodnotil vecnú správnosť   alebo   nesprávnosť   označeného   uznesenia,   pokiaľ   ide   o samotný   záver o neprípustnosti dovolania vo vzťahu k dôvodom podľa § 237 OSP, pretože rozhodovanie o tejto otázke patrí do právomoci najvyššieho súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa. ako aj porušenie jeho práva garantovaného medzinárodnou zmluvou o ľudských právach uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 276/2006 z 25. októbra 2006. V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy preto toto rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V tomto konaní bude potrebné posúdiť námietky sťažovateľa o údajnom naplnení podmienok prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP procesným postupom a rozsudkami okresného súdu (zo 17. marca 2005) a krajského súdu (z 25. apríla 2006) v právnej veci sťažovateľa.   Právne   závery   najvyššieho   súdu   bude   potrebné   v tomto   smere   aj   náležite a konkrétne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP, z čl. 46 ods. 1 ústavy a z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   podaním   z 19.   februára   2008   navrhol   rozšírenie   okruhu   účastníkov konania o krajský súd a zmenu petitu sťažnosti a domáhal sa vyslovenia ním označených práv podľa ústavy a dohovoru aj druhostupňovým rozsudkom krajského súdu vo veci sp. zn. 8 Co 195/05 z 25. apríla 2006, zrušenia uvedeného rozsudku a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ navrhol zmenu okruhu účastníkov konania, ako aj zmenu petitu sťažnosti až   po   jej   predbežnom   prerokovaní   9.   januára   2008,   v rámci   ktorého   bola   sťažnosť uznesením   č. k. III. ÚS 6/08-23   prijatá   na   ďalšie   konanie   pre   namietané   porušenie „... základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Cdo 276/2006 z 25. októbra 2006“.

V zmysle osobitnej právnej úpravy konania pred ústavným súdom obsiahnutej v § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde vymedzí ústavný súd predmet konania o sťažnosti podľa čl. 127   ústavy   vo   veci   samej   výrokom   uznesenia   o prijatí   návrhu.   Táto   právna   úprava nepripúšťa zmenu predmetu konania o prijatej sťažnosti (ani okruhu účastníkov) v merite veci po jej predbežnom prerokovaní (obdobne napr. I. ÚS 6/02, III. ÚS 347/06).

Z uvedených dôvodov prerokoval ústavný súd sťažnosť sťažovateľa len v rozsahu, v ktorom bola prijatá na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 6/08-23 z 9. januára 2008. Návrhu sťažovateľa na pripustenie vstupu krajského súdu do konania a na zmenu petitu sťažnosti preto nemohol vyhovieť.

Sťažovateľ žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorej výšku vyčíslila   jeho   právna   zástupkyňa   sumou   10   335 Sk.   Trovy   právneho   zastúpenia   právna zástupkyňa   sťažovateľa   bližšie   špecifikovala   ako   odmenu   za   tri   úkony   právnej   služby vrátane paušálnej náhrady výdavkov a 19 % DPH.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri stanovení výšky náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 a   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č. 655/2004   Z. z.“) s   tým,   že   predmet   konania   pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Podľa   §   11   ods.   2   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   základná   sadzba   tarifnej   odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   možné   oceniť   peniazmi,   v   ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10 citovanej vyhlášky.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2007 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu 178 Sk.

V súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. priznal ústavný súd sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007, ktoré boli podľa jeho názoru odôvodnene a účelne realizované z hľadiska uplatnenia ústavnej ochrany   jeho   základných   práv   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady s klientom,   písomné   podanie   vo   veci   -   sťažnosť),   vrátane   paušálnej   náhrady   výdavkov a 19 % DPH (keďže jeho právna zástupkyňa je platiteľkou uvedenej dane).

Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania v sume 7 492 Sk, pričom   uložil najvyššiemu súdu   uhradiť ich   na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Vo zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   priznanie   náhrady   trov   konania sťažovateľovi nevyhovel, pretože v podaní z 19. februára 2008 neboli uvedené žiadne nové skutočnosti relevantné na rozhodnutie v predmetnej veci.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008