znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 6/07-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti I., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. J., B., namietajúcej porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Cob 51/2006 zo 14. júna 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I., a. s., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn. 4 Cob 51/2006   zo 14. júna 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Cob 51/2006 zo 14. júna 2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. I., a. s., n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. I.,   a.   s., p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   6   888   Sk   (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. P. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti I., a. s., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2006 doručená sťažnosť I., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo 14. júna 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 51/2006.

Ústavný   súd   prijal   uznesením   sp. zn.   III. ÚS 6/07   zo   4.   januára   2007   na   ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa   čl. 20   ods. 1   druhej   vety   a čl. 46   ods. 1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu pod sp. zn. 4   Cob   51/2006   zo   14.   júna   2006.   Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka namietala porušenie označených základných práv rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 C 126/05 z 23. marca 2006, ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci, pretože proti tomuto rozhodnutiu mala sťažovateľka možnosť podať odvolanie, ktorú aj využila.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu sa sťažovateľka domáhala uloženia povinnosti žalovanej V. (ďalej len „žalovaná“) zaplatiť jej 369 207,63 Sk   predstavujúcich   poplatok   z   omeškania   v sume   0,1 %   denne   z faktúr,   ktoré   boli vyúčtované   žalovanej   za   vydané   lieky   a zdravotnícke   pomôcky   pre   jej   poistencov, a nahradiť   jej   trovy   konania.   Spornou   bola   skutočnosť,   či   za   omeškanie   spadajúce   do obdobia   po   1.   júni   2003   má   sťažovateľka   (navrhovateľka)   právo   požadovať   poplatok z omeškania 0,01 % denne, ktorú určila podľa občianskoprávnych predpisov ako denný podiel z dvojnásobku ročnej diskontnej sadzby. Okresný súd 23. marca 2006 rozhodol tak, že   žalovanú   zaviazal   na   zaplatenie   sumy   36 920,77   Sk   a   vo   zvyšku   návrh   zamietol. Žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania. Z rozsudku vyplýva, že okresný   súd   priznal   sťažovateľke   poplatok   z omeškania   0,1 %   denne   z dlžnej   sumy   do 1. júna 2003 a od uvedeného dňa len 0,01 % denne. V odôvodnení okresný súd uviedol: „Podľa § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení zmien vykonaných zákonom č. 138/2003 Z. z. účinnom dňom 01. 06. 2003, pri nedodržaní lehoty splatnosti môže uplatniť zdravotnícke zariadenie   voči   príslušnej   zdravotnej   poisťovni   poplatok   z   omeškania   vo   výške   0,01   % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu. Táto zákonná zmena sa stala predmetom návrhu na začatie konania o súlade právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky. Dňa 17. 5. 2004 vyslovil Ústavný súd SR v náleze č. 396/2004, že ustanovenie § 38 ods. 4 zák. NR SR č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní   rezortnej,   odvetvovej,   podnikovej   a občianskych   zdravotných   poisťovní v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3, 4 Ústavy SR. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov (§ 41 ods. 2 druhá veta zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) a právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov (§ 41 ods. 1 cit. zák.).

Ústavný súd vo svojom náleze nevyslovil za odporujúce Ústave len jeho posledné znenie ale § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov, t. j. v znení všetkých jeho neskorších zmien, vrátane poslednej zmeny. Na základe tohto nálezu dňom 15. 7. 2004 sa nemôže obnoviť jeho znenie, ktoré platilo pred poslednou zmenou, keďže týmto dňom napadnuté ustanovenie stratilo účinnosť.

Ani v prípade, že by sa nálezom obnovil stav platný pred 1. 6. 2003 nemohol by súd navrhovateľovi priznať poplatok z omeškania 0,1 % denne za dobu po 1. 6. 2003. Nález Ústavného súdu nie je možné uplatňovať spätne na práva a povinnosti, ktoré už do dňa jeho vyhlásenia vznikli.“

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie.   O jej   odvolaní rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   4   Cob   51/2006   zo   14.   júna   2006,   ktorým prvostupňový rozsudok v napadnutej časti potvrdil. V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku krajský súd uviedol že:

„Podľa § 3 ods. 1, 3 zák. č. 1/1993 Z. z. všeobecne záväzné predpisy a rozhodnutia Ústavného   súdu   SR,   uvedené   v   §   1   ods.   1,   nadobúdajú   platnosť   dňom   ich   vyhlásenia v Zbierke   zákonov,   účinnosť   nadobúdajú   pätnástym   dňom   po   ich   vyhlásení   v Zbierke zákonov,   ak   nie   je   v nich   ustanovený   neskorší   deň   nadobudnutia   účinnosti.   Jedným z princípov právneho štátu je i právna istota. Jej základným prvkom je istota občana, že sa voči nemu bude zachovávať právo a teda, že konanie štátnym orgánom bude v rámci istých hraníc, pre občana predvídateľné a že zákony budú pochopené dostatočne jasne, že budú rešpektované hranice zákazu retroaktivity. V prejednávanej veci teda išlo o posúdenie, či na právny vzťah účastníkov konania rozhodujúci v čase od 31. 08. 2003 do 06. 11. 2003 možno aplikovať ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení platnom do 01. 06. 2003 alebo zákon č. 273/1994 Z. z. v znení zákona č. 138/2003 Z. z. v znení platnom od 01. 06. 2003 do uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov dňa 15. 07. 2004. Ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení upravujúce výšku poplatku z omeškania na sadzbu 0,01 %   stratilo   účinnosť   15.   07.   2004,   kedy   bol   v Zbierke   zákonov   uverejnený   Nález Ústavného súdu SR č. 396/2004 Z. z. tzn., že na poplatky z omeškania, pri ktorých vzniklo právo na ich vyúčtovanie v období od 01. 06. 2003 do 14. 07 2004 je potrebné aplikovať ust. § 38 ods. 4 zák. o zdravotnom poistení v znení účinnom od 1. júna 2003, tzn. vo výške 0,01 %   za   každý   deň   omeškania.   Uvedené   vyplýva   z toho,   že   podľa   §   41   ods.   2   zák. o Ústavnom súde nález ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu je záväzný od jeho uverejnenia v Zbierke zákonov. (...) Z týchto ustanovení zákona o Ústavnom súde a z čl. 125 Ústavy   SR   vyplýva,   že   účinky   nálezu   ústavného   súdu   o nesúlade   právneho   predpisu s ústavou vznikajú do budúcnosti - ex nunc, nie spätne.“

Podľa názoru sťažovateľky boli napadnutými postupmi a rozsudkami okresného súdu a krajského súdu porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, preto tiež   žiada,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 2 000 000 Sk.   Právna   argumentácia   sťažovateľky   na   podporu   tvrdenia   o porušení   jej základných práv sa opiera o nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) pod č. 396/2004 Z. z. a s ním súvisiacu nesprávnu aplikáciu § 41a ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl. 20   ods. 1   druhej   vety   ústavy   má   vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s ústavnými zákonmi a s   medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   stratou   účinnosti,   prípadne   platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v   niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu   ochrany a zachovania ústavnosti na jednej   strane a princípu   právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje   v danom   prípade   samotným   rozhodovaním   ústavného   súdu   v konaní   o súlade právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (I. ÚS 51/06, II. ÚS 72/06, IV. ÚS 29/06).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré ešte v čase uverejnenia nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne   skončené   (§ 41a   zákona o ústavnom   súde).   V oboch   prípadoch   ale   zákonodarca   umožnil   v záujme   uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty konvalidovať   nepriaznivé   účinky   rozhodnutí   súdov   alebo   iných   orgánov   verejnej   moci v individuálnych   veciach,   ktoré   vyplývajú,   resp.   by   vyplývali   z aplikácie   ustanovení právnych   predpisov,   ktoré   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   označil   ústavný   súd za nesúladné s ústavou.

V danom   prípade   sťažovateľka   namieta   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke   zákonov   právoplatne   skončené,   t. j.   krajský   súd   bol   povinný   v čase,   keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Sťažovateľka   pri   uplatnení   svojho   nároku   vychádza   z   právneho   názoru,   podľa ktorého   novelizované   znenie   §   38   ods.   4   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia,   o   zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 273/1994 Z. z.“), ktorým bola s účinnosťou od 1. júna 2003 ustanovená sadzba poplatku z omeškania 0,01 % za každý deň omeškania, stratilo účinnosť od 15. júla 2004 a podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže išlo len o zmenu právneho predpisu, platí znenie   zákona   č.   273/1994   Z. z.   pred   touto   zmenou,   a   teda   krajský   súd   pochybil,   keď aplikoval ustanovenie právneho predpisu, ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo účinné ani platné.

Pri posudzovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z nasledovných zistení:

1. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol 14. júna 2006, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov. Navyše v čase, keď krajský súd vo veci rozhodoval, stratil § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 138/2003 Z. z.“) v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže   dňom   15.   januára   2005   márne uplynula   lehota   podľa   čl. 125   ods. 3   druhej   vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. do súladu s ústavou.

2. Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s ústavou v znení zavedenom novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. Z tohto vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade povinný   pri   rozhodovaní   aplikovať   znenie   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde,   text za bodkočiarkou, podľa ktorého „ak však išlo o zmenu alebo doplnenie, platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č. 138/2003   Z. z.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľky na poplatok z omeškania 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý jej priznal v označenom prvostupňovom rozsudku okresný súd za obdobie od 1. júna 2003, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok uplatnený sťažovateľkou vznikol, bolo toto ustanovenie platné a účinné. Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratil § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. platnosť ex tunc (nie ex nunc), t. j. bolo anulované od počiatku. Inými slovami na toto ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. sa hľadí,   akoby   nikdy   nebolo   platné,   a teda   nikdy   nebolo   súčasťou   právneho   poriadku Slovenskej republiky.

Z § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti   (po   15.   júli 2004),   ako aj po   následnej   strate   platnosti   (po   15.   januári 2005) posledného znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. „platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením”, t. j. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. platil v čase rozhodovania krajského súdu v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

V záujme   odstránenia   akýchkoľvek   pochybností   o interpretácii   textu   § 41a   ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 72/06 uviedol svoj názor na interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“, podľa ktorého toto slovné spojenie treba vykladať tak, že stratou účinnosti, prípadne platnosti právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   na   základe   rozhodnutia   (nálezu) ústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho predpisu v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom argumente, podľa   ktorého samotné obnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu   by nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré neboli ešte právoplatne skončené v čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov a na ktoré sa mal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie), ktorý nie je podľa príslušného nálezu ústavného súdu prijatého v konaní o súlade právnych predpisov v súlade s ústavou.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade oprel svoj rozsudok sp. zn. 4 Cob 51/2006 zo 14. júna 2006 o také znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994   Z. z.,   ktoré   v čase   jeho   rozhodovania   nebolo   ani   platné,   ani   účinné,   t. j. rozhodol   v zjavnom   rozpore   s ústavou   a zákonom,   a preto   týmto   rozsudkom   porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu, pričom krajský súd je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Záver ústavného súdu o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce   stanovisko   k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu vyslovených   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu č. k. PL. ÚS 38/03-89   zo   17.   mája   2004   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktorého predmetom je určenie výšky poplatku z omeškania podľa zákona č. 273/1994 Z. z.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ktoré   bolo   porušené   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 4 Cob 51/2006 zo 14. júna 2006, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie   finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie 2 000 000 Sk. V nadväznosti na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie   považoval   ústavný   súd   poskytnutie   ochrany   porušenia   základných   práv   týmto spôsobom za dostatočné a sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   P.   J.   v konaní pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“).   Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk. Na základe uvedeného možno teda náhradu trov konania sťažovateľky vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie ústavnému súdu) a DPH (2 x 2730 Sk + 2 x 164 Sk + 1 100 Sk). Celkovo predstavuje náhrada trov právneho zastúpenia sumu 6 888 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2007