znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 6/06-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť J. V., M., zastúpenej advokátom JUDr. D. V., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e, aby v konaní sp. zn. 13 C 41/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   V.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   70 000 Sk (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   V.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej právneho zástupcu JUDr. D. V., M., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. V.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2005   doručená   sťažnosť   J.   V.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. D. V., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95. Sťažovateľka má v predmetnom súdnom konaní postavenie žalobkyne.

Porušenie   označených   základných   práv   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   hoci   žalobu o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru podala pôvodne Okresnému súdu   Martin   ešte   v roku   1994,   vec   po   odstúpení   miestne   príslušnému   okresnému   súdu (uznesením sp. zn. 7 C 72/94 zo 17. novembra 1994) napriek viacerým pojednávaniam, vynesenému medzitýmnemu rozsudku sp. zn. 13 C 41/95 z 12. septembra 2001, ktorým súd určil,   že   okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru   sťažovateľky   je   neplatné   s tým,   že o peňažných nárokoch rozhodne v konečnom rozsudku (zrušeným odvolacím súdom), vec ani v súčasnosti nie je právoplatne ukončená. V súvislosti s tým sťažovateľka poukázala, že hoci na ostatnom pojednávaní konanom 13. júna 2005 okresný súd vyhlásil rozsudok v jej neprospech, do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu jej tento nebol ešte doručený. Podľa názoru sťažovateľky ide o pracovnoprávny spor vôbec nie zložitý z právneho ako aj procesného hľadiska a ona ničím neprispela k neprimeranej dĺžke súdneho konania. Okresný súd však podľa nej koná s prieťahmi, alebo bol absolútne nečinný napriek tomu, že v tejto právnej veci už na návrh druhého účastníka konania – žalovaného zamestnávateľa ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   207/04   z 11.   januára   2005   vyslovil   porušenie   jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a okresnému súdu prikázal v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95 konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému súdu v konaní sp. zn. 13 C 41/95 konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   150   000   Sk   a náhradu   trov   jej   právneho zastúpenia v sume 5 310 Sk.

Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka odôvodňuje dĺžkou prieťahov v konaní, ich neodôvodnenosťou, ako aj tým, že pasivitou súdu sa dostala do zložitej rodinnej situácie, kedy doslovne živorila niekoľko rokov, až kým sa jej po ťažkostiach podarilo znova zamestnať.

Ústavný   súd   4.   januára   2006   sťažnosť   sťažovateľky   prijal   na   ďalšie   konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 6/06.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 17. mája 2006. Uviedol, že vo veci konania okresného súdu pod sp. zn. 13 C 41/95 už rozhodoval ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 207/04 z 11. januára   2005   kedy   vyslovil,   že   základné   právo,   v danom   prípade   M.   L., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95, porušené bolo. V tejto súvislosti odkázal na vyjadrenia, ktoré boli realizované k uvedenému konaniu. V ďalšom sa vyjadril k úkonom súdu, ktoré boli vykonané po 11. januári 2005, kedy sa ústavný súd zaoberal otázkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov. Rozsudok vo veci vynesený 13. júna 2005 bol vyexpedovaný 3. novembra 2005. V čase od vyhlásenia rozsudku boli zákonnej sudkyni rozhodnutím   predsedu   okresného súdu   predlžované lehoty do   1.   augusta 2005, 30. septembra 2005 a 17. októbra 2005. Zo strany obidvoch účastníkov konania boli podané odvolania, a to sťažovateľkou 14. novembra 2005 a žalovaným 6. decembra 2005. Predseda okresného súdu v závere konštatoval, že v čase po vydaní nálezu ústavného súdu k sťažnosti žalovaného z 11.   januára 2005   sa   vo veci   plynulo konalo. Bolo   vykonané dokazovanie na nariadených pojednávaniach a vo veci bolo meritórne rozhodnuté.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 41/95, zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Dňa 3. októbra 1994 sťažovateľka podala Okresnému súdu Martin žalobu, ktorou sa domáhala   voči   svojmu   zamestnávateľovi   K.,   B.   (ďalej   len   „žalovaný“),   neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou. Žaloba bola na okresnom súde zaregistrovaná pod sp. zn. 13 C 41/95.

Okresný súd Martin nariadil vo veci pojednávanie na 21. október 1994. Žalovaný telegramom   zo   4.   novembra   1994   ospravedlnil   svoju   neprítomnosť   na   pojednávaní s námietkou, že K. nie je pasívne legitimovanou osobou v konaní, a žiadal návrh zamietnuť. Z uvedeného dôvodu súd uložil sťažovateľke preukázať pasívnu legitimáciu žalovaného. Sťažovateľka   31.   októbra   1994   opravila   žalobný   návrh   v   časti   označenia   žalovaného, ktorým je správne M., so sídlom B.

Na pojednávaní konanom 17. novembra 1994 žalovaný vzniesol námietku miestnej príslušnosti konajúceho súdu, lebo podľa miesta podnikania žalovaného uvedeného v jeho živnostenskom liste je miestne príslušným Obvodný súd Bratislava III (ďalej len „obvodný súd“).

Obvodnému súdu bol predmetný spis odstúpený 20. januára 1995. Dňa 24. februára 1995   obvodný   súd   predložil   spis   Mestskému   súdu   Bratislava   za   účelom   rozhodnutia o nesúhlase s postúpením veci z dôvodu, že v uznesení o postúpení je ako žalovaný uvedená iná osoba ako v žalobnom návrhu, pretože Okresný súd Martin nerozhodol o zmene návrhu v osobe žalovaného.

Mestský súd Bratislava uznesením sp. zn. 13 Nc 105/95 z 27. marca 1995 vyslovil, že   nesúhlas   obvodného   súdu   s postúpením   veci   nie   je   dôvodný,   pretože   sťažovateľka opravila   zrejmú   nesprávnosť   názvu   žalovaného,   čo   Okresný   súd   Martin   akceptoval v rozhodnutí   o postúpení   veci.   Miestnu   príslušnosť   obvodného   súdu   preto   považoval za správnu. Obvodnému súdu predmetné uznesenie bolo doručené 14. júna 1995.

Obvodný   súd   v ďalšom   období   od   14.   júna   1995   do   10.   decembra   1996,   kedy zabezpečoval vo veci listinné dôkazy od účastníkov konania, ako aj pojednával vo veci (13. februára 1996, 2. apríla 1996, 14. mája 1996, 10. septembra 1996, 29. októbra 1996, 10. decembra   1996),   plynulo   smeroval   k   odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky (k rozhodnutiu vo veci). Pojednávanie konané 10. decembra 1996 už okresný súd (zmena obvodných   súdov   na   okresné   súdy)   odročil   na   neurčito   z dôvodu   neúčasti   právnej zástupkyne sťažovateľky.

Ďalšie pojednávanie vo veci okresný súd nariadil až 4. mája 1998 na 25. máj 1998. Samotné pojednávanie však bolo odročené na neurčito pre ospravedlnenú neprítomnosť žalovaného. Až takmer o jeden rok, 28. apríla 1999, okresný súd nariadil pojednávanie na 24. máj 1999 a predvolal naň účastníkov konania. Na predmetnom pojednávaní okresný súd vypočul žalovaného a svedka (navrhovateľka ospravedlnila svoju neúčasť) a následne ho odročil s tým, že žalovaný predloží súdu mzdové listy za obdobie apríl až júl 1994 a bude vykonaný výsluch dvoch svedkov dožiadaným súdom.

Až   listom   z 9.   februára   2000   okresný   súd   vyzval   žalovaného,   aby   predložil vypovedanie plnej moci predchádzajúcej právnej zástupkyne, a až 9. marca 2000 písomne dožiadal o výsluch svedkov Okresný súd Martin.

Napriek tomu, že dožiadanie bolo vybavené a zaslané okresnému súdu 27. apríla 2000, vo veci konajúci súd až 30. apríla 2001 nariadil pojednávanie na 11. jún 2001. Listom z 11. júna 2001 podpredseda okresného súdu informoval sťažovateľku, že jej vec pôvodne prejednával iný sudca, opatrením z 12. septembra 2000 bola však táto vec spolu s 97 inými vecami presunutá inej vybavujúcej sudkyni.

Na   pojednávaní   12.   septembra   2001   okresný   súd   vydal   medzitýmny   rozsudok, ktorým   určil,   že   okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru   z 22.   augusta   1994   doručené sťažovateľke 23. augusta 1994 je neplatné a pracovný pomer sťažovateľky u žalovaného trvá.

Vo   veci   odvolania   žalovaného   z 28.   januára   2002   rozhodoval   Krajský   súd v Bratislave, ktorý uznesením sp. zn. 13 Co 158/02 z 31. mája 2002 zrušil medzitýmny rozsudok   okresného   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Dôvodom   zrušenia medzitýmneho rozsudku bola skutočnosť, že prvostupňový súd sa procesne nevysporiadal s námietkou o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného, čím došlo k takej vade konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Predmetné rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 27. septembra 2002. Okresný súd ho účastníkom konania zaslal až 28. júna 2003 a až 16. novembra 2004 tento súd nariadil pojednávanie na 17. január 2005.

Po   viacerých   nariadených   a odročených   pojednávaniach   (17.   januára   2005, 28. februára 2005, 11. apríla 2005, 18. mája 2005, 6. júna 2005) na pojednávaní 13. júna 2005 okresný súd rozhodol tak, že návrh sťažovateľky zamietol.

Medzitým   (už   po   podaní   sťažnosti   sťažovateľkou   ústavnému   súdu)   obidvaja účastníci   konania   podali   voči   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   41/95   odvolanie, o ktorom bude rozhodovať Krajský súd v Bratislave.

Sťažovateľka podala okresnému súdu viaceré sťažnosti na prieťahy v predmetnom súdnom   konaní   (4.   februára   1998,   9.   novembra   1998,   5.   mája   1999,   7.   marca   2000, 15. marca 2001, 16. januára 2002). Ostatnú sťažnosť zo 16. januára 2002 sťažovateľka zaslala aj Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Podpredseda okresného súdu v jednej z odpovedí na sťažnosť z 15. mája 2000 konštatoval prieťah v konaní v období od 25. mája 1998 do 24. mája 1999. Podaním sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní sťažovateľka pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu vyčerpala iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej práva poskytuje tak, ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

III.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   jej   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania a postup samotného súdu (napr. II. ÚS 813/00).

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný   súd   konštatuje,   že spor   o neplatnosť rozviazania   pracovného   pomeru   a náhradu ušlej mzdy je sporom pracovnoprávnym. Súdy majú s takými spormi dlhodobé skúsenosti a právna úprava obsiahnutá v Zákonníku práce je jasná a jej výklad a používanie sú súdnou praxou   ustálené.   K otázke   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru   a náhrady   mzdy existuje množstvo rozhodnutí publikovaných v oficiálnych zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk. Posudzovaný spor takéhoto druhu na okresnom súde podľa názoru ústavného súdu   (ktorý   sa   opiera   o obsah   spisu)   nie   je   sporom,   ktorý   by   kládol   osobitné   nároky na dokazovanie a na právne posúdenie veci. Ústavný súd preto nepovažoval vec právne a fakticky za zložitú.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania (v postavení žalobcu) ústavný   súd   pripúšťa,   že   nepresnosti   v žalobnom   návrhu   (týkajúce   sa   označenia žalovaného),   ktorých   sa   dopustila   sťažovateľka   a ktoré   následne   opravila,   v štyroch prípadoch ospravedlnená neúčasť sťažovateľky na pojednávaniach ako dôvod odročovania pojednávaní okresným súdom a jedna jej neospravedlnená neúčasť, ako aj jej návrhy na vypočutie viacerých svedkov v konaní (prostredníctvom dožiadaného súdu) mohli vplývať na   jeho   priebeh   a dĺžku   konania.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného v skorších   rozhodnutiach   využitie   možností   daných   sťažovateľke   procesnými   predpismi (Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jej práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01). Uvedené skutočnosti však   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o primeranom   finančnom   zadosťučinení sťažovateľky.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľky, je správanie sa (postup) samotného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95.

Ako plynulý a smerujúci k právoplatnému rozhodnutiu vo veci v primeranom čase hodnotil   ústavný   súd   počiatočný   postup   okresného   súdu   v období   od   postúpenia   veci (14. júna 1995) do 10. decembra 1996.

V nasledujúcom období v predmetnom konaní boli zistené viaceré obdobia úplnej nečinnosti   okresného   súdu,   a to   od   10.   decembra   1996   do   4.   mája   1998   v rozsahu 17 mesiacov, od 25. mája 1998 do 28. apríla 1999 v rozsahu 11 mesiacov, od 24. mája 1999 do 9. februára 2000 v rozsahu 8 mesiacov, od 27. apríla 2000 do 30. apríla 2001 v rozsahu 12 mesiacov, od 27. septembra 2002 do 27. júna 2003 v rozsahu 9 mesiacov, od 29. júna 2003   do   16.   novembra   2004   v rozsahu   17   mesiacov.   Celkom   doteraz   úplná   nečinnosť okresného súdu vo viac než 11 rokov trvajúcom konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95 predstavovala 74 mesiacov, teda viac než 6 rokov.

Pri   posudzovaní   tohto   obdobia   ústavný   súd   zobral   do   úvahy   svoju   predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd   posudzuje   ako   zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd zistil, že v dôsledku ním vysloveného porušenia základného práva M. L. podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako druhého účastníka v konaní) nálezom sp. zn. II. ÚS 207/04 z 11. januára 2005 okresný súd už v priebehu roka 2005 konal plynulo a rozhodol vo veci.

V nadväznosti   na   vyššie   uvedené   hodnotenie   ústavný   súd   rozhodol,   že   zbytočné prieťahy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 41/95 mali za následok porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd uznal porušenie ústavného práva sťažovateľky v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 41/95. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka žiada primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk vzhľadom k dĺžke prieťahov, ich neodôvodnenosti, ale aj ku skutočnosti, že pasivitou súdu sa dostala do ťažkej životnej (finančnej) situácie.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu a povahu sporu. Hoci významnou súčasťou zadosťučinenia sťažovateľky je už samotné deklarovanie porušenia jej základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavným súdom, porušenie tohto základného práva sťažovateľky však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o primeranom finančnom zadosťučinení. Vzhľadom na okolnosti danej   veci   (neprimerane   dlhá   doba   doterajšieho   konania,   a taktiež   doba   zbytočných prieťahov,   statusový   charakter   prejednávanej   veci)   zakladajúce   porušenie   označeného práva,   ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   považuje   za   primerané   vo   výške 70 000 Sk. Z dôvodov, že sťažovateľka k neprimeranej dobe namietaného súdneho konania sčasti prispela svojím správaním (v dôsledku jej vadného pôvodného návrhu súd sa musel navyše zaoberať pasívnou legitimáciou   žalovaného, musel odročiť viaceré pojednávania z dôvodu   jej   ospravedlnenej   i neospravedlnenej   neúčasti),   ňou   požadovanú   výšku primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   považuje   v okolnostiach   prípadu za neprimeranú.

V.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jej právnemu zástupcovi.

Právny zástupca sťažovateľky listom doručeným ústavnému súdu 18. apríla 2006 vyčíslil   trovy   právneho   zastúpenia,   a to   za   dva   úkony   právnej   pomoci   á   2   501   Sk a 2 x režijný paušál á 150 Sk, celkom vo výške 5 310 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   bola   vo   veci   úspešná,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Právny zástupca vykonal úkony právneho zastúpenia v prospech sťažovateľky v roku 2005. Pri určení náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru (porušenie základného práva alebo slobody nie je v zásade oceniteľné v peniazoch) postupoval ústavný súd   pri   výpočte   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   podľa   ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky.

Podľa takto určených kritérií je odmena za úkony prevzatie a príprava veci, podanie vo veci samej 2 501 Sk za jeden úkon právnej pomoci, t. j. za dva úkony spolu 5 002 Sk. Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   priznaní   výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk, spolu 300 Sk. Vo zvyšnej časti požadovanej náhrade trov právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2006