znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 599/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 32, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46   ods.   1,   3   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením sp. zn. 4 Co 132/2013 z 31. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014 doručená   sťažnosť   M. P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1,   3   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 4 Co 132/2013 z 31. marca 2014.

Okresný   súd Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) rozsudkom č. k. 4 C 221/2012-39   zo   17.   januára   2013   zamietol   návrh   na   zaplatenie   7 108,70   € s príslušenstvom   uplatnený proti   sťažovateľovi ako žalovanému a zároveň   sťažovateľovi nepriznal   nárok   na   náhradu   trov   konania.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ 12. marca 2013 odvolanie, a to proti výroku o náhrade trov konania. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 132/2013 z 31. marca 2014 tak, že rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že okresný súd mu „nepriznal náhradu trov konania, čo odôvodnil tým, že mi žiadne trovy konania nevznikli. Za to, že som musel podať písomne odpor proti platobnému rozkazu, ktorý tento súd vydal, písomne som sa musel vyjadriť k návrhu v danej veci a osobne sa zúčastniť pojednávania na základe predvolania súdu, podľa rozhodnutia súdu mi žiadne trovy nevznikli. O nemajetkovej ujme vo výške 1.000   €   okresný   súd   vôbec   nerozhodol.   Odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa vo výroku o náhrade trov konania potvrdil a nepriznal mi ani náhradu trov odvolacieho konania.   Rovnako   ako   odvolací   súd   nerozhodol   ani   o nemajetkovej   ujme,   o ktorú   som žiadal..

Návrh rozhodnutia vo veci samej (petit) formuloval sťažovateľ takto:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   M. P.   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne, ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co 132/2013 zo dňa 31.03.2014 a rozsudok Okresného súdu v považskej Bystrici sp. zn. 4 C 221/2012-39 zo dňa 17.01.2013 sa zrušujú.

3. Za zistené porušenie čl. 46 ods. 1, 4 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   priznáva   Ústavný   súd   SR   M. P.   1.000,-   €   z titulu nemajetkovej ujmy a sumu 300,- € ako náhradu výdavkov.

4.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   JUDr.   Jozefovi   PODOBOVI,   advokát, Advokátska   kancelária   018   41   Dubnica   nad   Váhom,   Bratislavská   354/32   sa   priznáva náhrada trov právneho zastupovania v sume 284,08 € špecifikované v prílohe.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Ústavný   súd   sa   v prvom   rade   musel   vysporiadať   s obsahom   petitu   sťažnosti, ktorým   je   viazaný.   Sťažovateľ   v prvom   bode   namieta   porušenie   svojich   základných práv podľa   čl.   46   ods.   1,   3   a 4   ústavy   postupom   krajského   súdu   v odvolacom   konaní sp. zn. 4 Co 132/2013, avšak v druhom bode petitu sa dožaduje zrušenia nielen uznesenia krajského súdu v uvedenom   konaní   z 31.   marca   2014,   ale   aj rozsudku okresného   súdu č. k. 4 C   221/2012-39   zo   17.   januára   2013.   Vychádzajúc   z takto   formulovaného   petitu ústavný   súd   ustálil   predmet   konania   o sťažnosti   tak,   ako   to   je   uvedené   v záhlaví   tohto uznesenia.

2.   Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva a jeho právomoc   zrušiť   rozhodnutie   všeobecného   súdu   (v   danom   prípade   rozsudok   okresného súdu) je viazané na vyslovenie porušenia práv sťažovateľa v napadnutom konaní alebo rozhodnutí. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ dožaduje zrušenia predmetného rozsudku okresného súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci. Zároveň ústavný súd pripomína, že proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie a túto svoju možnosť aj využil. Sťažovateľ mal teda k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd. V tejto situácii princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy bráni tomu, aby sa ústavný súd zaoberal meritórne rozsudkom okresného súdu, a to aj v prípade, že by ho sťažovateľ zahrnul do námietok o porušení svojich práv.

3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 3 a 4 ústavy postupom a uznesením krajského súdu je základom   jeho   argumentácie   nesúhlas   so spôsobom,   akým   sa   krajský   súd   vysporiadal s odvolaním proti rozsudku okresného súdu v časti výroku o trovách konania. Sťažovateľ namieta tiež skutočnosť, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho návrhom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená samotným súdnym konaním.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

4. Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   je   ratione   materiae   aj   právo   na   rozhodnutie   o   trovách   konania,   resp.   o náhrade trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08) v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

5.   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   náhrady   trov   konania   zásadne   iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   trovách   konania   iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

6.   Podľa   čl.   51   ods.   1   ústavy   sa   práv   uvedených   v čl.   46   ods.   1   ústavy   možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú. V danom prípade je to Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“).

7.   Zákonná   úprava   platenia   a   náhrady   trov   konania   obsiahnutá   v Občianskom súdnom poriadku ustanovuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Pritom   treba   dbať   na to,   aby   nikto   len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08).

8. Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov   konania,   je   povinný   trovy   konania   vyčísliť   najneskôr   do   troch   pracovných   dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 OSP ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná   náhradu   trov   konania   vyplývajúcich   zo   spisu   ku   dňu   vyhlásenia   rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia...

9. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou o   ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

10. Vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu v časti výroku o trovách sťažovateľ namietal záver okresného súdu o tom, že mu žiadne trovy konania nevznikli. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že „napísanie dvoch písomných podaní a účasť na pojednávaní   vyžaduje   nielen   čas,   ale   aj   náklady   na   elektrinu   a   kancelársky   papier“. Sťažovateľ tiež navrhol, aby odvolací súd „rozhodol o priznaní nemajetkovej ujmy, ktorá mi bola spôsobená a o ktorej prvostupňový súd vôbec nerozhodoval“.

K   námietkam   sťažovateľa   zaujal   krajský   súd   stanovisko   v   odôvodnení   svojho uznesenia, keď poukazujúc na citované ustanovenia § 151 ods. 1 a ods. 2 OSP uviedol: „Z obsahu   spisu   v   danej   veci   odvolací   súd   zistil,   že   odporca,   ktorý   bol   vo   veci   samej úspešný,   si   uplatnil   ešte   pred   vyhlásením   rozsudku   náhradu   trov   konania   minimálne vo výške 150 eur vo svojom písomnom podaní – vyjadrení k návrhu vo veci doručeným súdu prvého stupňa dňa 27.12.2012. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by odporcovi vznikli trovy konania v takejto výške. Odporca nebol v konaní zastúpený právnym zástupcom a vo veci samej urobil dva úkony – písomné podanie odporcu voči platobnému rozkazu a vyjadrenie k návrhu, ktoré doručil súdu prvého stupňa osobne do podateľne. Odporca tak nezaplatil poštovné   a   ani   žiadny   súdny   poplatok.   V   odvolaní   odporca   uviedol,   že   jeho   trovy predstavujú napísanie dvoch písomných podaní, účasť na pojednávaní, ktorá si vyžiadala čas a náklady na elektrinu a kancelársky papier, bez bližšej špecifikácie v eurách.

Podľa   §   137   O.s.p.   trovami   konania   sú   najmä   hotové   výdavky   účastníkov   a   ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy   dôkazov,   odmena   notára   za   vykonávané   úkony   súdneho   komisára   a   jeho   hotové výdavky,   náhrada   výdavkov   právnickej   osoby,   ktorá   je   oprávnená   zastupovať   v   konaní podľa   osobitného   predpisu,   odmena   správcu   dedičstva   a   jeho   hotové   výdavky,   tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Na základe uvedeného je odvolací súd toho názoru, že z obsahu spisu nevyplýva, že by   odporcovi   vznikli   náklady,   ktoré   mu   treba   priznať.   Náklady   na   elektrinu,   náklady za stratu času odporcovi nepatria, nakoľko nepatria do trov vyplývajúcich z § 137 O.s.p. Medzi hotové výdavky by patrili náklady za kancelársky papier – 3 ks (odpor a písomné vyjadrenie   k   návrhu).   Jeho   hodnota   je   však   zanedbateľná   (asi   3   centy)   a   jedná   sa o kancelársky papier, ktorý ma bežné využitie v každej domácnosti, t. j. nekupuje sa len v súvislosti so súdnym konaním.“

11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

12. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia o trovách konania treba posudzovať   v   kontexte   celého   rozhodnutia   (I.   ÚS   230/04,   III.   ÚS   53/06).   Závery prezentované krajským súdom v odôvodnení jeho rozhodnutia nejavia v tomto smere znaky arbitrárnosti alebo svojvôle. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného   súdu   interpretácia   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   týkajúcich   sa náhrady trov konania a následná aplikácia   zistenej právnej normy v danej veci takéto nedostatky nevykazuje a nevyžaduje ústavno-súdnu korekciu.

13. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s ním uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 000 €, ústavný   súd   poukazuje   na   svoj   stabilne   judikovaný   názor,   podľa   ktorého   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného súdu,   ktoré stručne   a   jasne objasní   skutkový a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so zreteľom   na   konkrétny   prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

14.   Z   obsahu   podaní   sťažovateľa   adresovaných   konajúcim   všeobecným   súdom (vyjadrenie   k   návrhu   vo   veci   samej   z   27.   decembra   2012   a   odvolanie   proti   rozsudku okresného súdu v časti výroku o trovách zo 17. januára 2013) je zrejmé, že sťažovateľ svoj nárok   na   náhradu „nemajetkovej   ujmy“ uplatnil   ako   súčasť   svojho   širšie   a pomerne neurčito koncipovaného nároku na náhradu trov konania. Nárok sťažovateľa na náhradu trov   konania   bol   preto   aj   výlučným   predmetom   prieskumu   zo   strany   krajského   súdu   v odvolacom   konaní.   Argumentácia   krajského   súdu   v   odôvodnení   jeho   sťažnosťou napadnutého uznesenia preto logicky a správne smerovala iba k odpovedi na otázku, či a v akej výške sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania vznikol, a teda či v tejto časti okresný   súd   rozhodol   v súlade   so   zákonom,   keď   sťažovateľovi   nárok   na   náhradu   trov konania nepriznal. V tejto súvislosti, ako už bolo uvedené, ústavný súd považoval závery krajského   súdu   za   dostatočne   určité   a ústavne   súladne.   Je   pravdou,   že   krajský   súd   sa v odôvodnení svojho uznesenia osobitne nezaoberal sťažovateľom požadovanou náhradou „nemajetkovej ujmy“, avšak aj tento nárok bol posudzovaný v širšom kontexte odôvodnenia rozhodnutia   o nepriznaní   náhrady   trov   konania.   Namietaný   nedostatok   odôvodnenia uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nepredstavuje svojou intenzitou zásah do základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Tento záver platí o to viac, že z celkového konceptu sťažovateľovej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva, že jej uplatnenie sťažovateľ odvodzuje z toho, že bol nútený podrobiť sa súdnemu konaniu ako žalovaný, pričom v konaní bol úspešný (z dôvodu premlčania nároku). Bez potreby bližšieho vysvetlenia ústavný súd konštatuje, že právny poriadok s takýmto titulom náhrady nemajetkovej   ujmy   nepočíta,   naopak,   jediným   právne   zdôvodniteľným   spôsobom odškodnenia úspešného účastníka súdneho konania je náhrada trov konania, ak sú splnené zákonom ustanovené podmienky.

15. Sťažovateľ návrh na vyslovenie porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy osobitne v systematike dôvodov sťažnosti neobjasnil. V sťažnosti v tejto súvislosti iba uviedol: „Krajský súd predmetným uznesením potvrdil rozsudok Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 4 C 221/2012-39 zo dňa 17.01.2013, čím porušil moje právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.“

16.   Ústavný   súd   opätovne   pripomína   znenie   čl.   51   ods.   1   ústavy   aj   vo   vzťahu k základnému právu zaručenému v čl. 46 ods. 3 ústavy, pre ktorý je referenčným predpisom zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zo sťažnosti vôbec nevyplýva, že   by   sťažovateľ   uplatňoval   nárok   na   náhradu   škody   osobitným   postupom   podľa   tohto zákona.   Namietať   porušenie   základného   práva   podľa   uvedeného   článku   ústavy   by eventuálne prichádzalo do úvahy iba v tomto type konania. Predmet napadnutého konania touto sťažnosťou však s týmto základným právom nijako nesúvisí.

17. Obsahom ustanovenia čl. 46 ods. 4 ústavy, ktoré sťažovateľ zahrnul do námietok porušenia   jeho   základných   práv,   nie   je   základné   právo,   ale   povinnosť   štátu   upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákonom sťažnosti ako súčasť.

18. Ústavný súd, opierajúc sa o už uvedené ústavnoprávne vyhodnotenie jednotlivých námietok sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 3 a 4 ústavy, sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavnú neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014