znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 598/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., zastúpeného advokátkou JUDr. Jarmilou Zvarovou, Advokátska kancelária, Nerudova 14, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 12/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2014 doručená   sťažnosť   V.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 12/2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 22. januára 2011 podal na okresnom súde žalobu „o náhradu škody s príslušenstvom“.

Sťažovateľ   podrobne   zosumarizoval   doterajší   procesný   postup   okresného   súdu a zároveň   uviedol,   že   okresný   súd   21.   februára   2014   vyniesol   vo   veci   rozsudok.   Proti rozsudku okresného súdu sa 4. apríla 2014 odvolal žalovaný, a to proti výroku o povinnosti nahradiť   sťažovateľovi „úroky   z omeškania   a tiež   voči   výroku   o povinnosti   uhradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia“.

Sťažovateľ poukazuje najmä na skutočnosť, že predmetom súdneho konania „bola škoda na zdraví, ktorú utrpel v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 10.12.2008... uvedené poškodenie na zdraví malo nepriaznivé následky pre jeho životné úkony, na uspokojovanie jeho životných potrieb a spoločenských potrieb, ako aj na plnenie jeho spoločenských úloh, teda   že   sa   u sťažovateľa   jednalo   o prípad   hodný   osobitného   zreteľa.   Trvalé   následky dopravnej nehody sa prejavili výraznými zmenami v živote sťažovateľa. Trvalo štyri roky kým konajúci súd meritórne vo veci rozhodol..

Sťažovateľ vyslovil názor, podľa ktorého „konanie súdu ešte nemusí znamenať, že ide   o konanie   bez   zbytočných   prieťahov...   v   predmetnej   veci   ide   o mimoriadne   citlivé konanie, keďže ide o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s trvalými následkami na zdraví sťažovateľa. Prieťahy v konaní a neukončenie predmetnej veci ani po niekoľkých   rokoch vedenia   konania zvyšujú nedôveru a neistotu   žalobcu   v schopnosť súdu zabezpečiť plynulosť priebehu konania.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd „nepostupoval   spôsobom,   ktorý by viedol k odstráneniu jeho právnej neistoty vo veci, v ktorej je navrhovateľom... Aj keď vo veci bolo súdom nariadených viacero pojednávaní a vykonaných množstvo úkonov... je konanie pred okresným súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti súdu ako celku.   Preto   sťažovateľ   nepovažuje   za   potrebné   bližšie   určovať   jednotlivé   obdobia nečinnosti,   resp.   činnosti,   ktorú   možno   kvalifikovať   ako   zbytočné   prieťahy.   Sťažovateľ nehodnotí ani plynulosť konania, ani účelnosť jednotlivých úkonov. Zložitosť veci či iné súdom udávané skutočnosti totiž nemôžu ospravedlniť takúto dĺžku konania v tak citlivom prípade.   Toto   obdobie   súdneho   konania   nie   je   možné   hodnotiť   ako   efektívne   vedenie súdneho procesu.“.

Sťažovateľ tiež uviedol, že samotné konštatovanie porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „nie je preňho dostatočným zadosťučinením“, preto navrhol, aby ústavný súd zohľadnil „dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku obáv o ochranu jeho práv, psychického napätia a pocitov sklamania z neprimeranej dĺžky konania, ako aj to že predmetom konania je finančné odškodnenie spojené s ťažkou ujmou na zdraví, ktorú sťažovateľ utrpel“ a priznal mu „primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000 €.“.

Sťažovateľ svoj záverečný návrh formuloval takto: „1/ Právo sťažovateľa zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo v konaní pred Okresným súdom Košice II pod č. k. 15 C 12/2011 porušené.

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- Eur.

3/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi trovy konania, ktoré je povinný odporca sťažovateľovi nahradiť.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   alebo   zjavne   neopodstatnené   návrhy môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd štandardne (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04, III. ÚS 401/2008) považuje   za   účinný   prostriedok   nápravy   slúžiaci   ochrane   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sťažnosť na postup súdu podanú podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) podanú predsedovi príslušného súdu. Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorý   vo viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o súdoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku citovaného   zákonného   ustanovenia   orgán,   ktorý   vybavuje   sťažnosť,   je   povinný   na   účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.

Účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   predsedovi príslušného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (napr. I. ÚS 21/99,   IV.   ÚS   153/03,   I.   ÚS   33/05,   III.   ÚS   401/2008).   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý mal k dispozícii podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je teda jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Sťažovateľ nepreukázal ani netvrdil, že by podal sťažnosť na postup súdu adresovanú predsedovi príslušného súdu podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch v namietanom konaní, teda nevyčerpal   účinný   právny   prostriedok   poskytnutý   príslušnými   ustanoveniami   zákona o súdoch   na   ochranu   jeho   základného   práva.   Zároveň   ústavný   súd   konštatuje,   že v posudzovanom prípade sťažovateľa neboli ani tvrdené, ani preukázané také dôvody hodné osobitného   zreteľa,   ktoré   by   mohli   viesť   k   odpusteniu   požiadavky   na   využitie   účinného prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na existenciu procesnej prekážky pre meritórne rozhodovanie o tom, či v sťažovateľom   označenom   konaní   okresného   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu neprípustnosti.

Ústavný súd nad rámec uvedeného konštatuje, že z obsahu sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného   súdu   vyplýva,   že   vo   veci   sťažovateľa   okresný   súd   21.   februára   2014 rozhodol rozsudkom   a   na   základe   odvolania   žalovaného   v súčasnosti   o veci   rozhoduje Krajský   súd v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 Co 524/2014,   6   Co   577/2014.   Krajskému   súdu   bol   predmetný   súdny   spis doručený okresným súdom 2. júna 2014, pričom vo veci dosiaľ nebol nariadený termín pojednávania, ani neboli realizované žiadne iné procesné úkony. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 2. júla 2014, teda v čase, keď už vo veci okresný súd nekonal. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v prípade, ak by aj neexistovali dôvody na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť, ústavný súd by bol nútený konštatovať jej zjavnú neopodstatnenosť (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 172/05), keďže   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už k porušovaniu označeného základného práva nedochádzalo, ústavný súd sťažnosť zásadne ako zjavne neopodstatnenú odmietne (§ 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   Účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   je   totiž   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že toto uznesenie netvorí prekážku res iudicata, to znamená, že nebráni tomu, aby sa sťažovateľ opätovne obrátil na ústavný súd so sťažnosťou v prípade, že v dosiaľ neskončenom konaní bude zo strany konajúcich súdov dochádzať k zbytočným prieťahom.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014