znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 597/2024-18

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, narodeného ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Mgr. Martinom Orossom, advokátom, Černyševského 10, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. B3-11C/39/2021 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť, skutkové východiská a sťažnostná argumentácia

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 24. októbra 2024 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom mestského súdu v konaní sp. zn. B3-11C/39/2021. Žiada priznať mu finančné zadosťučinenie 10 000 eur a náhradu trov konania.

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že v napadnutom konaní vedenom pred mestským súdom [predtým Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)] o zaplatenie 100 000 eur s príslušenstvom, v ktorom je v procesnej pozícii žalobcu, dochádza k zbytočným prieťahom. Napadnuté konanie začalo na Okresnom súde Banská Bystrica 20. apríla 2021 na základe návrhu na vydanie platobného rozkazu. Vec bola okresnému súdu z dôvodu podania návrhu na pokračovanie konania na príslušnom súde postúpená upomínacím súdom 18. mája 2021.

3. Mestský súd v napadnutom konaní rozhodol rozsudkom z 5. augusta 2024. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že rozsudok mu bol doručený 2. októbra 2024 a žalovanému 23. septembra 2024, pričom odvolanie proti nemu nepodala v zákonnej lehote žiadna zo strán.

4. Podľa sťažovateľa vec nemožno považovať za zložitú a svojím konaním neprispel k vzniku zbytočných prieťahov.

5. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čo odôvodňuje tým, že minimálne trikrát došlo k zmene v osobe sudcu, ktorý mal vec rozhodnúť, bez uvedenia dôvodu.

II.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

II.1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:

6. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).

7. Z obsahu samotnej ústavnej sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu v súčinnosti s mestským súdom vyplýva, že napadnuté konanie bolo už právoplatne skončené pred doručením ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu, a teda k prieťahom zo strany mestského súdu už v čase doručenia ústavnej sťažnosti nemohlo dochádzať. Mestský súd v napadnutom konaní rozhodol rozsudkom z 5. augusta 2024, ktorý bol sťažovateľovi doručený 2. októbra 2024 a žalovanému 23. septembra 2024, pričom odvolanie proti nemu nepodala v zákonnej lehote žiadna zo strán. Z uvedených skutočností vyplýva, že predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 18. októbra 2024, hoci tá nebola dosiaľ vyznačená.

8. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04). Na to nadväzuje aj ustálená ústavného súdu, podľa ktorej sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie týchto práv označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade mestským súdom) ešte mohlo trvať. To znamená, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označených práv zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o ich porušení (IV. ÚS 226/04, IV. ÚS 202/2010). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07).

9. Stav právnej neistoty sťažovateľa vo veci samej bol odstránený, pričom k tomu došlo pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľove dôvody, ktorými je ústavný súd podľa § 45 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný, pritom inkorporujú výlučne námietky voči postupu mestského súdu vo veci samej a nezahŕňajú jeho rozhodovanie o iných čiastkových (procesných) otázkach predmetného sporového konania. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

II.2. K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy:

10. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

11. Porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi mohol sťažovateľ namietať v opravnom prostriedku (odvolaní) proti rozsudku mestského súdu vydanému v napadnutom konaní, čo však podľa vlastného tvrdenia nevyužil. Nevyužitie zákonnej možnosti podať odvolanie nemožno nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; a túto možnosť sťažovateľ v tomto prípade mal.

12. Keďže sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že odvolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jeho prípadu ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2024

Robert Šorl

predseda senátu