znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 596/2024-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Weis & Partners s.r.o., Priemyselná 1/A, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. B3-11Cpr/12/2019 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 21. októbra 2024 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom mestského súdu v konaní sp. zn. B3-11Cpr/12/2019. Žiada prikázať mestskému súdu konať bez zbytočných prieťahov a o priznanie finančného zadosťučinenia 1 500 eur aj náhrady trov konania.

II.

Skutkové východiská a sťažnostná argumentácia

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že v napadnutom konaní vedenom pred mestským súdom (predtým Okresným súdom Bratislava III, pozn.), v ktorom je v procesnej pozícii žalobcu, dochádza k zbytočným prieťahom. Žaloba bola podaná 29. novembra 2019 a okresný súd ju rozsudkom z 26. októbra 2021 zamietol. Sťažovateľ uvádza, že „po relatívne plynulom konaní na súde prvej inštancie“ zostal okresný súd a neskôr mestský súd absolútne nečinný potom, ako sťažovateľ podal odvolanie a boli následne vymenené vyjadrenia strán v rámci odvolacieho konania (odvolanie, vyjadrenie, replika, duplika). Podľa sťažovateľa súd prvej inštancie nepredložil spis odvolaciemu súdu takmer 3 roky od podania odvolania. Z príloh ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal odvolanie v novembri 2021, vyjadrenie žalovaného k odvolaniu je z januára 2022, replika sťažovateľa je z februára 2022 a duplika žalovaného k replike sťažovateľa z apríla 2022.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

3. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).

4. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 167/03). Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02).

5. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

6. Nosným argumentom sťažovateľa odôvodňujúcim porušenie označených práv v napadnutom konaní bola nečinnosť súdu po vykonaní procesných úkonov v rámci odvolacieho konania spočívajúca v nepredložení spisu odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Zároveň sťažovateľ poukázal na celkovú dĺžku napadnutého konania.

7. Ústavný súd v súčinnosti s mestským súdom a Krajským súdom v Bratislave zistil, že po rozhodnutí vo veci samej (26. októbra 2021) a podaní odvolania sťažovateľom okresný súd predložil vec krajskému súdu 9. mája 2022, s tým, že krajskému súdu bola doručená 11. mája 2022. Vec tak bola predložená odvolaciemu súdu iba niekoľko dní po doručení dupliky žalovaného z 25. apríla 2022.

8. Tvrdenie sťažovateľa o nepredložení veci súdom prvej inštancie odvolaciemu súdu po vykonaní procesných úkonov v rámci odvolacieho konania sa teda ukázalo ako nepravdivé. Sťažovateľ zároveň sám uviedol, že súd prvej inštancie v napadnutom konaní postupoval relatívne plynule do namietanej nečinnosti v súvislosti s podaným odvolaním.

9. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti a okolností danej veci ústavný súd dospel k záveru, že v tomto prípade nemožno konštatovať na strane mestského súdu (resp. jeho právneho predchodcu, pozn.) nedostatky, na základe ktorých by po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.

10. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť sa opätovne s ústavnou sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2024

Robert Šorl

predseda senátu