znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 596/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, DolnýKubín, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republikyv spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, akoaj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesenímKrajského súdu v Žiline č. k. 10 Co 260/2015-263 z 29. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietanéporušenie základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), ako aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesenímKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 260/2015-263 z 29. júna 2015.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, v konaní vedenom na Okresnom súdeRužomberok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C/12/2012 rozsudkom okresného súduč. k. 7 C/12/2012-206 z 11. novembra 2013 a rozsudkom krajského súdu č. k.10 Co/624/2013-245 z 30. októbra 2014 súdy rozhodli v merite žaloby, ktorou sa sťažovateľdomáhal náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škoduspôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov z titulu nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní tak, že mu voči Slovenskejrepublike priznali právo na náhradu škody v sume 491,83 eur s 9 % úrokom z omeškaniaročne od 26. júla 2010 do zaplatenia.

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv však malo dôjsť v častikonania o trovách konania, o ktorých okresný súd rozhodol samostatným rozhodnutím –uznesením č. k. 7 C/12/2012-252 zo 16. februára 2013. Sťažovateľovi priznal ich náhraduv sume 584,74 eur. Nepriznal mu však časť trov právneho zastúpenia spočívajúcu v náhradeza stratu času spojenú s účasťou na pojednávaniach konaných„02.08.2012, 04.10.2012, 22.10.2013,25.10.2012 a 11.11.2013“, pretože bol toho názoru, že v zmysle § 17 ods. 1vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenácha náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisovprávo na ňu nevzniká advokátskemu koncipientovi, ale výlučne advokátovi. Napadnutýmuznesením krajský súd toto uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ si celkovouplatňoval náhradu trov konania vo výške 741,69 eur.

Podľa sťažovateľa je odôvodnenie napadnutého uznesenia, že ak by súd priznal„náhradu za stratu času aj za čas strávený cestou zo sídla advokáta do sídla súdu a späť vykonanou advokátskym koncipientom, potom by za tento čas získal advokát (vo svojej podstate duplicitný) príjem, tak z výkonu vlastnej odbornej práce (ktorú vykonával, lebo on sám necestoval), ako aj z náhrady za stratu času, ktorá však má byť práve kompenzáciou nutnosti cestovania“, nesprávne, arbitrárne a nemá oporu v zákone. Tento názor súduoznačil sťažovateľ za ojedinelý a rozhodne nevychádza z ustálenej rozhodovacej praxe,o čom svedčí aj ním pripojené uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co/186/2013z 8. októbra 2013.

Naopak, za úkon právnej služby vykonaný v mieste mimo sídla advokáta má podľasťažovateľa advokát nárok na náhradu za stratu času bez ohľadu na skutočnosť, či úkonprávnej služby vykoná osobne alebo na základe jeho poverenia ho vykoná jeho zástupca̶advokátsky koncipient, ktorý je u advokáta zamestnaný. Zdôraznil, že„zo žiadnych ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ani zo zákona o advokácii nevyplýva, že by pri rozhodovaní o trovách konania účastníka, ktorého zastupoval advokát, sa mal uplatniť iný právny režim zohľadňujúci okolnosť, či posudzovaný úkon vykonal advokát, alebo jeho koncipient“.

Sťažovateľ dodal, že rozhodnutie súdu o náhrade trov konania môže zasiahnuťdo základného práva vlastniť majetok garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na podporu svojich argumentov poukázal sťažovateľ na nález ústavného súdu sp. zn.II. ÚS 31/04 zo 17. decembra 2004, v ktorom ústavný súd zdôraznil zmysel a účelu inštitútunáhrady trov konania ako náhrady tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislostis konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť,ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom, pričom výnimky z tohto pravidla musíustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) a musia sa uplatňovať reštriktívne.

Nemôže podľa sťažovateľa obstáť ani odôvodnenie krajského súdu, že náhrada zastratu času advokáta je za 1 hodinu približne 28 eur a priemerná hodinová mzda v národnomhospodárstve je len niečo vyše 5 eur, a teda v prípade vycestovania advokátskehokoncipienta na pojednávanie, ktoré nie je v mieste sídla kancelárie, by do úvahy prichádzalalen náhrada cestovných výdavkov v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovnýchnáhradách v znení neskorších predpisov. Postoj súdov v zásade znevažuje a negujepostavenie advokátskeho koncipienta a vyžaduje vykonávanie úkonov právnej službyadvokátom osobne.

Skutkové a právne závery krajského súdu označil sťažovateľ tiež za odporujúcečl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru, pretože sú nepreskúmateľné, svojvoľné, vybočujúcez rámca citovaných zákonných ustanovení, nerešpektujúce požiadavku, aby úspešnýúčastník len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpelmajetkovú ujmu v dôsledku platenia trov konania, ktoré mu boli vyúčtované zo stranyadvokáta. Vyjadril názor, že v dôsledku napadnutého uznesenia okresného súdu v spojenís potvrdzujúcim uznesením porušovateľa došlo nielen k znehodnoteniu plného úspechusťažovateľa v predmetnom súdnom konaní, ale predovšetkým týmto rozhodnutím o trováchkonania bolo zasiahnuté aj do majetkovej sféry sťažovateľa.

Napadnuté uznesenie krajského súdu predstavuje podľa sťažovateľa nebezpečnýprecedens a môže tiež viesť k narušeniu postavenia advokátskych koncipientov, ak advokátprípadne usúdi, že jeho zamestnávanie je nerentabilné vzhľadom na to, že súdy za nímuskutočnené úkony nepriznávajú klientom náhradu trov zastúpenia.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosťna ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co/260/2015-263 zo dňa 29.06.2015 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok, a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline 10 Co/260/2015-263 zo dňa 29.06.2015 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľka(správne sťažovateľ, pozn.)žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 355,72 Eur a túto poukázať jej právnemu zástupcovi.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlača verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď tovyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahupovažovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnostimohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej.

Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietanýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchnavrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobnenapr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladaťzáver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymiokolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého uzneseniakrajského súdu, ktorým mu nepriznal náhradu trov konania v časti trov právneho zastúpeniaspočívajúcich v náhrade za stratu času náhradu spojenú s účasťou na piatichpojednávaniach.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebnézdôrazniť, že námietky sťažovateľa, aj keď smerujú proti porušeniu princípovspravodlivého súdneho konania (procesu), sa týkajú len jeho časti, a to rozhodovaniaokresného súdu a krajského súdu o trovách konania. V konkrétnych okolnostiachposudzovanej veci môže mať na sťažovateľa negatívne dôsledky, avšak podľa názoruústavného súdu tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu dávať na rovnakúúroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako prípadným námietkam proti procesnémupostupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. v okolnostiach prípadu vočisamotnému rozhodnutiu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a v nadväznosti na to zároveňo jej zastavení (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušenízákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľovsmerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdnehokonania. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konanianemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoréby svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bezohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahuk predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivoa k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne,napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces)extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základnéprávo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojej podstate sťažovateľ namieta,že krajský súd postupoval arbitrárne pri výklade a aplikácii právnych noriem, keď munepriznal časť náhrady trov konania v sume 156,95 eur, a preto napadnutým uznesením malbyť o uvedenú sumu ukrátený (oprávnenosť tejto sumy uplatnenej náhrady trov konaniaústavný súd neposudzoval, pozn.).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripúšťa, že odôvodnenie sťažovateľom napadnutejčasti uznesenia krajského súdu by mohlo byť z hľadiska kritérií logického výkladu sporné,avšak v danom prípade považoval za nevyhnuté zohľadniť aj to, či namietané pochybeniekrajského súdu je také závažné, že jeho intenzita má ústavnoprávnu relevanciu a mohla byodôvodňovať vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Suma, o ktorú sťažovateľ bol, resp. mal byť ukrátený, zjavne nedosahuje ani trojnásobokminimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovanáza bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovujetrojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatnýmrozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Okrem toho predmetom sporu bola náhrada škody v sume 491,83 eur, čo z hľadiskaustanovenia § 200ea Občianskeho súdneho poriadku (a to aj v znení do 1. januára 2013)predstavuje tzv. drobný spor, v ktorom v zmysle § 150 ods. 2 platí, že ak sú trovy konania vdrobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.Sťažovateľ v konaní uplatňoval náhradu trov konania v sume 741,69 eur a bola mu priznanásuma 584,74 eur, teda suma aj tak prevyšujúca istinu.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už viackrát vyslovil, že ak sťažnosťsmeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutieústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnychprípadoch, keď relevancia jeho námietok smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiuv kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorýodôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie(m. m. IV. ÚS 358/09, IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011).V posudzovanej veci takúto intenzitu pochybenia zo strany krajského súdu, ktorá bydosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd nezistil, čo zakladá dôvod na odmietnutiesťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie základného práva podľa čl. 20ods. 1 ústavy výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým mu nepriznalnáhradu trov právneho zastúpenia v časti náhrady za stratu času právneho zástupcu, jezjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez tohto dôvodu odmietol, čím odpadol dôvod zaoberať sa súvisiacimi návrhmi sťažovateľa(náhrada trov konania pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1.decembra 2015