znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 596/2012-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., V., t. č. vo väzbe, M. K., S., t. č. vo väzbe, a M. K., S., t. č. vo väzbe, zastúpených spoločnosťou A., v. s. o., T. v mene ktorej koná konateľ spoločnosti   JUDr.   J.   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   v   Bratislave   z 8. augusta   2012   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   PPZ-268/BOK-B1-2010   KU   a   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky z 19. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. XIV Gv 13/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G., M. K. a M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2012 doručená sťažnosť J. G., M. K. a M. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uzneseniami   vyšetrovateľa   Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti organizovanej kriminalite v Bratislave (ďalej len „úrad prezídia Policajného zboru“ alebo „vyšetrovateľ“) z 8. augusta 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-268/BOK-B1-2010 KU   a   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) z 19. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. XIV Gv 13/2011.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   uvádzajú,   že   vyšetrovateľ   proti   nim   vzniesol   obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „Trestný zákon“) a pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 Trestného zákona, ktoré mali byť spáchané odcudzovaním bankomatov v priebehu roka 2010 a 2011.

Sťažovatelia   sa   k   trestnej   činnosti   priznali   a   podrobne   opísali   priebeh   trestnej činnosti, ktorá bola organizovaná najprv svedkom R. P., ktorý ich trestnú činnosť oznámil orgánom činným v trestnom konaní a proti ktorému nie je ešte vznesené obvinenie, a na základe jeho výpovede je sťažovateľ „J. G. stíhaný ako organizátor trestnej činnosti, čo nie je v súlade s výsledkami vyšetrovania“.

Sťažovatelia tiež v sťažnosti uviedli, že „predložili dôkazy ohľadne ktorých dielčích skutkov sa nemohli trestnej činností dopustiť, či už pre dlhodobú hospitalizáciu alebo pobyt v zahraničí.

Vyšetrovateľ... vylúčil uznesením zo dňa 08. 08. 2012 z celkového počtu 24 dielčích skutkov 15 skutkov na samostatné konanie s tým, že pokračoval vo väzobnom trestnom stíhaní iba ohľadne 9-tich skutkov, ktoré mali byť spáchané od septembra 2010 až do konca roku 2010, kde išlo o skutky, ku ktorým sa obvinení G., K. a K. v celom rozsahu priznali, a to obvinení G. a K. k 9-tim skutkom, a obvinený K. k 5-tim.

Proti uzneseniu vyšetrovateľa o vylúčení 15 dielčích skutkov na samostatné konanie podali   obvinení   prostredníctvom   obhajcu   sťažnosť,   ktorú   prokurátor   generálnej prokuratúry   zamietol   uznesením   zo   dňa   19.   septembra   2012,   doručeným   obhajcovi   24. septembra 2012, pod sp. zn. XIV Gv 13/2011-395.

Proti   rozhodnutiu   prokurátora   o   zamietnutí   sťažnosti   zákon   opravný   prostriedok nepripúšťa,   a   preto   v   danej   veci   pokiaľ   boli   porušené   základné   práva   obvinených vyplývajúce z Ústavy a medzinárodnej zmluvy, je možné podať sťažnosť Ústavnému súdu... Vylúčenie   dielčích   skutkov   z   pokračujúceho   trestného   činu,   čo   je   zo   samotnej skutočnosti, že sa jedná o jeden skutok pochybné, prináša výhodu jedine orgánom činným v trestnom konaní, ktoré neboli schopné v primeraných lehotách s nasadením primeraných prostriedkov objasniť pokračujúci trestný čin a zo skutočnosti, že prokurátor vo veci 9-tich dielčích skutkov, ktoré zostali 31. októbra 2011 podal obžalobu, vyplýva, že obvinení sa nemôžu hájiť a vyjadrovať pred súdom vo vzťahu k celej svojej trestnej činnosti.

Naviac,   z   rozhodnutia   prokurátora,   ktoré   podľa   sťažovateľov   nemá   ani   oporu v Trestnom poriadku, vyplýva, že miesto jedného konania a jedného rozsudku hrozí, že sťažovatelia budú súdení za jeden pokračujúci trestný čin dvakrát, budú im uložené dva tresty, a to len preto, že boli procesné znevýhodnení vyšetrovateľom a prokurátorom. Naviac pokazujem na to, že v snahe urýchlene skončiť väzobné stíhanie, bez ohľadu na   potrebu   úplného   objasnenia   skutkových   okolností,   boli   zamietnuté   všetky   návrhy obvinených pri oboznámení s výsledkami vyšetrovania vo vzťahu k 9-tim skutkom, pre ktoré bola podaná obžaloba, a pretože vylúčené dielčie skutky sa týkajú len určitého obdobia trestnej   činnosti,   neboli   a   nebudú   vykonávané   dôkazy   o   účasti   iných   osôb   na   trestnej činnosti,   ktorých   mená   sú   polícii   známe,   a   teda   nebudú   vykonané   dôkazy   svedčiace v prospech sťažovateľov.

Napokon, v dôsledku vylúčenia časti skutku na samostatné konanie vznikajú prieťahy vo   veci   sťažovateľov,   lebo   sa   začalo   konať   iba   o   časti   pokračujúceho   trestného   činu a miesto   urýchlenia   veci   došlo   k   situácii,   že   vec   ako   celok   nebude   prerokovaná   bez zbytočných prieťahov, čo je tiež porušením základného práva sťažovateľov podľa ods. 2 čl. 48 Ústavy SR.

Mám za to, že vyšetrovateľ a prokurátor svojimi rozhodnutiami zapríčinili vyššie uvedené   porušovanie   základných   práv   sťažovateľov,   a   teda   vytvorili   vo   veci   ako   celku zbytočné prieťahy pri nedodržaní zásady rovnosti zbraní a konali tak v snahe na úkor sťažovateľov vytvoriť podmienky na ich prísne odsúdenie tým, že budú súdení dvakrát za jeden pokračujúci trestný čin, pričom nebudú mať možnosť uplatniť svoje argumenty a návrhy na dokazovanie vo vzťahu k celej trestnej činnosti. Tým spôsobili nespravodlivosť procesu vedeného proti sťažovateľom...

Rozhodnutia vyšetrovateľa a prokurátora, proti ktorým sťažnosť smeruje, nemajú charakter meritórneho rozhodnutia vo veci samej, preto z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade niet iného súdu, ktorý by mohol zasiahnuť na ochranu práv sťažovateľov v danom trestnom konaní, čo je predmetom tejto sťažnosti“.

Sťažovatelia na základe uvedeného navrhujú, aby ústavný súd rozhodol takto: „1. Prokurátor Generálnej prokuratúry... v rozhodnutí sp. zn. XIV Gv 13/2011-395 z 19.   septembra   2012   a   vyšetrovateľ   Prezídia   Policajného   zboru   Úradu   boja   proti organizovanej kriminalite rozhodnutím sp. zn. PPZ-268/BOK-B1-2010 KU porušili čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., ako aj čl. 48 ods. 2 Ústavy SR tým, že v konaní proti sťažovateľom svojimi rozhodnutiami vytvorili podmienky na ich opakované odsúdenie za jeden trestný čin a vytvorili zbytočné prieťahy v konaní proti nim vo veci samej, čim zabránili, aby záležitosť sťažovateľov vo veci ich trestného stíhania mohla byť spravodlivo a zákonne rozhodnutá.

2. J. G., M. K. a M. K. Ústavný súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume určenej súdom, ktorú je Generálna prokuratúra..., povinná vyplatiť A. v. o. s. do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu...

... aby Ústavný súd SR zrušil rozhodnutia napadnuté sťažnosťou, a rozhodnutia na zrušené rozhodnutia nadväzujúce,

... aby Ústavný súd zakázal porušovanie základný práv sťažovateľov, Napokon navrhujem, aby Ústavný súd podľa § 55 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z... odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľov   je   tvrdené   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozhodnutiami   generálnej prokuratúry   z   19.   septembra   2012   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   XIV   Gv   13/2011 a vyšetrovateľa z 8. augusta 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. PPZ-268/BOK-B1-2010.

Sťažovatelia namietajú nezákonný postup vyšetrovateľa, ktorý po vznesení obvinenia 5.   marca   2011   proti   nim   zo   spáchania   viacerých   obzvlášť   závažných   zločinov   vylúčil 8. augusta 2012 „z celkového počtu 24 dielčích skutkov 15 skutkov na samostatné konanie s tým, že pokračoval vo väzobnom trestnom stíhaní iba ohľadne 9-tich skutkov, ktoré mali byť spáchané od septembra 2010 až do konca roku 2010“.

Proti tomuto uzneseniu na samostatné konanie podali sťažovatelia prostredníctvom obhajcu   sťažnosť,   ktorú   prokurátor   generálnej   prokuratúry   zamietol   uznesením   sp.   zn. XIV Gv 13/2011 z 19. septembra 2012 ako nedôvodnú.

V odôvodnení rozhodnutia prokurátor generálnej prokuratúry okrem iného uviedol, že „právny   názor,   že   rozhodnutím   (právoplatným)   o   niektorých   čiastkových   skutkoch pokračovacieho trestného činu vznikne prekážka veci rozhodnutej, je nesprávny. Zákonná úprava uvedená v ustanovení § 41 ods. 4 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 umožňuje, aby súd odsúdil páchateľa za čiastkové skutky z pokračovacej trestnej činnosti aj v situácii, že tomuto rozhodnutiu predchádza skoršie odsúdenie za čiastkové skutky, ktoré tvoria jeden trestný čin. V takomto prípade sa ukladá páchateľovi tzv. spoločný trest...“.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovatelia nemôžu v súčasnosti   a   nebudú   môcť   ani   v   budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Zmyslom   a   účelom   uvedeného   princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej právomoci   na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS   243/05, II.   ÚS   90/06, III. ÚS 42/07, III. ÚS 347/2011).

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľov   smeruje   proti postupu a rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného) konania,   keď   o   odôvodnenosti,   a   teda   zákonnosti   a   ústavnosti   trestného   stíhania sťažovateľov meritórne zatiaľ príslušný všeobecný súd vôbec nerozhodoval.

Z   uvedeného   okrem   iného   vyplýva,   že   platná   právna   úprava   trestného   konania umožňuje   sťažovateľom   ako   obvineným   aj   v   ďalšom   štádiu   trestného   konania   (aj po prípadnom   podaní   obžaloby)   ako   obžalovaným   právne   účinným   spôsobom   namietať porušenie   základných   práv   a   slobôd   garantovaných   ústavou,   resp.   práv   garantovaných dohovorom, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku údajného nezákonného postupu vyšetrovateľa a generálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci a s rozhodnutiami ktorých sťažovatelia nesúhlasia a domnievajú sa, že boli porušené ich označené práva. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľov po skončení prípravného konania, aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľov.

Ak   sa   sťažovatelia   domnievajú,   že   procesný   postup   vyšetrovateľa   a   prokurátora generálnej prokuratúry nebol v súlade s platnou právnou úpravou, t. j. s Trestným zákonom a zákonom č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, mali by to teda najprv namietať pred všeobecnými súdmi. Tieto otázky nepatria v tomto štádiu konania do právomoci ústavného súdu a až spravidla po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať porušenie ústavou chránených základných práv a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol ich sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci (obdobne napr. I. ÚS 47/2010, III. ÚS 347/2011, III. ÚS 164/2012).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že „v dôsledku vylúčenia časti skutku na samostatné konanie vznikajú prieťahy vo veci sťažovateľov“, resp. že generálna prokuratúra a vyšetrovateľ svojimi rozhodnutiami „vytvorili   zbytočné   prieťahy   v konaní   proti   nim   v konaní   vo   veci   samej“,   ústavný   súd konštatuje,   že   sťažovatelia   v sťažnosti   porušenie   tohto   základného   práva   vecne   riadne neodôvodnili, nevymedzili žiadne relevantné obdobie v konaní, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, a sťažnosť v tomto smere neobsahuje ani žiadne dôkazy podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde a ani neobsahuje vykonateľný a zrozumiteľný petit (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   opätovne   pripomína,   že   nedostatky   zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

S   prihliadnutím   na   uvedené   sa   ústavný   súd   už   nezaoberal   argumentáciou sťažovateľov vo vzťahu k namietanému porušeniu ich základného práva, ale ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012