znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 595/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť K. S., zastúpenej advokátom JUDr. Ondrejom Krempaským, Advokátska kancelária, Račianska 66, Bratislava, vo veci namietaného porušenia článku „12, čl. 20 a čl. 39“ Ústavy Slovenskej republiky, jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 28/2013 z 29. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2014 doručená sťažnosť K. S. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 25. februára 2014 a 29. júla 2014, ktorou namieta porušenie čl. 12, čl. 20 a čl.   39   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   svojho   základného   práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 28/2013 z 29. októbra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   žalobu o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   –   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „žalovaný“)   sp.   zn.   MF/020475/2012   z 24.   augusta   2012, ktorým žalovaný   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu   o znížení výsluhového   dôchodku.   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom sp. zn.   6   S 42/2012   z 8.   februára   2013   zrušil   rozhodnutie   žalovaného,   ako   aj prvostupňového   správneho   orgánu   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Žalovaný   podal   proti predmetnému   rozsudku   krajského   súdu   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný, namieta neprípustnosť postupu podľa ustanovenia § 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z.   z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sociálnom zabezpečení“)   v okolnostiach   preskúmavanej   veci   a tiež   namieta   retroaktivitu   z dôvodu použitia ustanovenia § 68 ods. 13 zákona o sociálnom zabezpečení v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu.

Pre   vysvetlenie   súvislostí   je   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľka   v konaní   pred všeobecnými   súdmi   napádala   rozhodnutie   správneho   orgánu,   ktorým   bolo   rozhodnuté znížení jej výsluhového dôchodku po tom, ako prvostupňový správny orgán – Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodol o zvýšení (valorizácii, pozn.) jej výsluhového dôchodku rozhodnutím sp. zn. 1319/2012-SZ z 30. mája 2012 s účinkami od 1. júla 2012, a po tom, ako 30. júna 2012 vstúpila do účinnosti novela zákona o sociálnom zabezpečení č. 185/2012   Z.   z.,   ktorým   zákonodarca   zmenil   podmienky   valorizácie   výsluhových dôchodkov tak, že tieto budú závislé od valorizácie platov. Prvostupňový orgán správny orgán po nadobudnutí účinnosti už uvedenej novely zákona o sociálnom zabezpečení vydal rozhodnutie   o znížení   výsluhového   dôchodku,   reagujúc   tak   na   zmenu   právnej   úpravy a potrebu   zmeny predčasne   vydaného   právoplatného rozhodnutia   (sp.   zn.   1319/2012-SZ z 30. mája 2012), ktorého účinky sa mali prejaviť od 1. júla 2012 to znamená v čase už účinnej (od 30. júna 2012) novely zákona o sociálnom zabezpečení.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že podľa jej názoru ide o pravú retroaktivitu, ktorá je v právnom   štáte   neprípustná   a na základe   ktorej   jej   bol   odňatý   zákonným spôsobom vzniknutý a zákonným rozhodnutím priznaný nárok na zvýšenie výsluhového dôchodku. Z uvedeného dôvodu, že jej najvyšší súd nepriznal ochranu jej právam v rámci prieskumu zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia žalovaného,   je sťažovateľka   toho   názoru,   že   došlo k neprípustnému zásahu do jej označených práv postupom najvyššieho súdu v označenom konaní a jeho napadnutým rozsudkom.

V doplneniach sťažnosti sťažovateľka rozšírila svoju právnu argumentáciu, ako aj rozšírila petit svojej sťažnosti (podaním doručeným 25. februára 2014) o ďalšie označené články ústavy, ktorých porušenie namieta.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1. Základné právo K. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46, čl. 12, čl. 20 a čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4Sžso 28/2013 zo dňa 29.10.2013 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR 4 Sžso 28/2013 zo dňa 29.10.2013

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je p o v i n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. Ondrejovi Krempaskému vo výške 268,00 € (1 úkon 134,00 € x 2 právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z.,) a 16,08 € režijný paušál (2 x 8,04 €) spolu 284,08 + 56,82 DPH spolu 340,09 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

1.   Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu.   Podstata   jej   argumentácie   spočíva v námietke arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako aj popretia zákazu pravej retroaktivity v okolnostiach jej prípadu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení napadnutého   rozsudku   je   dostatočná   a   zrozumiteľná.   V   žiadnom   prípade   argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný   súd   do   veci   zasiahol.   Na   tomto   závere   nemôže   nič   zmeniť   okolnosť,   že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako   aj   ostatného   spisového   materiálu   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným spôsobom   odôvodnené,   najvyšší   súd   zrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré   zvolil pri prieskume   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   správneho   orgánu,   a   právne   závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo   v okolnostiach prípadu ide o tzv. nepravú retroaktivitu, a nie pravú retroaktivitu, ako tvrdila sťažovateľka,   preto   právna   argumentácia   sťažovateľky   založená   na   premise   aplikácie právneho predpisu, ktorý mal spôsobiť pravú retroaktivitu, neobstojí. Z uvedeného dôvodu preto ani nemohlo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Ústavný súd ďalej konštatuje, že miera interpretácie aplikovaných na vec vzťahujúcich sa ustanovení právnych predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,   I. ÚS 382/06).   Takéto   pochybenie   v ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd v napadnutom   rozsudku   najvyššieho   súdu   nezistil.   Nesúhlas   sťažovateľky   s   obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   považuje   úvahu   najvyššieho   súdu   za   plne   rešpektujúcu   princípy spravodlivosti, ako aj zákonnosti a konštatuje, že použitá miera interpretácie dotknutých právnych predpisov v napadnutom rozsudku zohľadňuje jej zmysel a účel.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľky, ktorou   namietala porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   samotným napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že aj v prípade opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky o aplikácii právneho predpisu, ktorý spôsobuje pravú retroaktivitu, by ústavný súd odmietol sťažnosť   v tejto časti   ako zjavne neopodstatnenú,   pretože najvyšší súd   aplikoval platný a účinný   právny   predpis   a neústavnosť   takéhoto   právneho   predpisu   z dôvodu   tvrdených účinkov pravej retroaktivity nie je možné preskúmavať v konaní o individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie ostaných článkov ústavy označených v petite sťažnosti   sťažovateľky,   konkrétne   čl.   12,   čl.   20   a čl.   39   ústavy   je   potrebné   uviesť,   že uvedené   články   ústavy   majú   viacero   odsekov,   ktoré   upravujú   rozličné   základné   práva a slobody. Vzhľadom na uvedené a absenciu akejkoľvek právnej argumentácie vo vzťahu k namietanému   porušeniu   konkrétneho   základného   práva   a slobody   obsiahnutého v predmetných článkoch ústavy ústavný súd konštatuje, že označenie uvedených článkov v petite je nepostačujúce, nie je možné ani zistiť, ktoré základné právo alebo sloboda mala byť napadnutým rozsudkom porušená, nedostatok akejkoľvek argumentácie (odôvodnenia porušenia, pozn.) vo vzťahu k uvedeným článkom ústavy spôsobuje takú mieru nedostatkov tejto časti sťažnosti, že prípadná výzva adresovaná sťažovateľke na doplnenie sťažnosti by s ohľadom na uvedené malo za následok de facto podanie novej sťažnosti v tejto časti.

Pretože   sťažnosť   v   predloženej   podobe   v tejto   časti   neobsahuje náležitosti,   ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a to neoznačenie   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody   a absencia   relevantného odôvodnenia ako východiskového rámca sťažnosti obsahovo korešpondujúceho s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014