znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 595/2013-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. J. N., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 145/90 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. J. N.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2013 doručená sťažnosť RNDr. J. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 145/90.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 27. júla 1990 podal spoločne s ďalšími siedmimi navrhovateľmi   na   okresnom   súde   (pôvodne   Obvodnom   súde   Bratislava   3 „návrh o vyplatenie autorskej odmeny“.

Okrem   uvedenia   chronológie   procesných   úkonov   a   rozhodnutí   okresného   súdu sťažovateľ tiež uviedol, že okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 145/1990–420 z 15. novembra 2011 rozhodol o vyplatení autorskej odmeny navrhovateľom a odporcovi uložil nahradiť trovy konania. Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku 2. januára 2012 odvolanie.

Podľa   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   došlo k zbytočným prieťahom v konaní, preto ústavnému súdu navrhuje, aby nálezom vyslovil, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   bolo postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   C 145/90 porušené.

Okrem   toho   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   30   000   € a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to,   či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   (v   tomto   prípade   okresného   súdu   v   občianskoprávnom   konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   ňou   namieta   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 145//90.

Okresný súd v namietanej veci rozhodol rozsudkom 15. novembra 2011. Vyhlásením rozsudku vo veci samej a jeho doručením (a úkonmi, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 209a Občianskeho súdneho poriadku) okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie právnej   neistoty   sťažovateľa.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon konečným rozhodnutím   vo   veci   samej   aj   napriek   podanému   odvolaniu   a   vykonaniu   riadneho opravného konania.

Rozsudok   okresného   súdu   z   15.   novembra   2011   bol   na   základe   odvolania sťažovateľa spolu so spisom doručený 14. marca 2012 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), kde v súčasnosti prebieha odvolacie konanie pod sp. zn. 3 Co 118/2012.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v   ňom a napokon   ani   postup   krajského   súdu.   Tento   stav   veci   viedol   ústavný   súd   k   záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd v tejto spojitosti pripomína, že proti porušovaniu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľ mohol brániť (do vynesenia rozsudku okresným súdom) podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, čo neurobil.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci po prípadnom zrušení rozsudku okresného súdu krajským súdom a vrátení veci na ďalšie konanie okresnému súdu v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013