znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 595/2012-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.,   K.,   zastúpenej obchodnou spoločnosťou J... s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Krajského súdu   v Trenčíne v odvolacom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   CoE   492/2011   a   jeho   uznesením   z 29.   marca   2012   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 185/2012 a jeho uznesením z 25. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 CoE 492/2011 a jeho uznesením z 29. marca 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 185/2012 a jeho uznesením z 25. júla 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako subjekt podnikajúci v oblasti   poisťovníctva   uzavrela   s M.   O.   (ďalej   len   „povinný“)   poistnú   zmluvu č. 4469300006, v ktorej bola dojednaná tzv. rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory   súvisiace   s   touto   poistnou   zmluvou   budú   riešené   pred   rozhodcovským   súdom. Sťažovateľka   si   následne   pred   rozhodcovským   súdom   uplatnila   svoje   nároky   voči povinnému, ktoré jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3 C 408/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinného zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné 102,17 €, 5 % úrok z omeškania z dlžnej sumy od 11. júla 2008 až do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 230 €), na základe ktorého podala návrh proti povinnému na vykonanie exekúcie.

Okresný   súd   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   exekučnej   veci sťažovateľky o vymoženie sumy 102,17 € s príslušenstvom po podaní návrhu na vydanie poverenia na exekúciu vyzval sťažovateľku na predloženie poistnej zmluvy č. 4469300006 spolu   s   rozhodcovskou   doložkou   a   po   ich   predložení   okresný   súd   uznesením č. k. 3 Er 652/2011-21   z   29.   júla   2011   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   žiadosť súdneho exekútora zamietol. Okresný súd svoje uznesenie odôvodnil najmä ustanoveniami § 41 ods. 2, § 44 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/20002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, § 52, § 53 ods. 1, 4 a 5, § 53 ods. 4 a 5 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, čl. 3 ods. 3 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení s bodom 1 písm. q) prílohy smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z   5.   apríla   1993   a po preskúmaní poistnej   zmluvy a všeobecných   poistných   podmienok dospel k záveru, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah. Rozhodcovskú doložku uvedenú   vo   všeobecných   poistných   podmienkach   formulovanú   ako   „osobitné   zmluvné dojednanie“, od ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc rozhodnúť vo veci, posúdil   ako   podmienku   priečiacu   sa   dobrým   mravom,   a   teda   neprijateľnú   podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Sťažovateľka namieta, že okresný súd v súvislosti s rozhodnutím nevykonal „prieskum spisových podkladov, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli podstatné pre jeho rozhodnutie... Sťažovateľovi bolo upreté jeho právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu.“.

Krajský súd sa v odvolacom konaní stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného   súdu,   uznesením   č.   k.   19   CoE/492/2011-75   z   29.   marca   2012   uznesenie okresného súdu potvrdil a v nadväznosti na § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie okresného súdu.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie.   Prípustnosť dovolania vyvodzovala okrem iného z ustanovenia § 237 písm. f) OSP a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a) až c) OSP namietajúc, že jej súdy nižšieho stupňa odňali možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd bol toho názoru, že nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   a   napadnutým   uznesením   odmietol   dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných a iných práv postupom a uznesením krajského súdu, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu.

Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľné a jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľky spočívať v tom, že najvyšší súd „nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade   s   jeho   právnym   názorom   má   považovať   za   dokazovanie   a   aký   postup   súdu už dokazovaním nie je...

Ak   exekučný   súd   posúdil   obsah   listín   predložených   sťažovateľom,   a   dospel k diametrálne odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd, bolo v súlade so zásadou práva   na   spravodlivý   proces   nevyhnutné,   aby   mal   oprávnený   možnosť   sa   k   takému posúdeniu   vyjadriť,   najmä   ak   oprávnený   dôvodne   očakával   nariadenie   exekúcie na podklade   právoplatného   a   vykonateľného   exekučného   titulu.   V   tomto   smere   je rozhodnutie exekučného súdu... prekvapivým, a teda je porušením práva na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľka   uvádza,   že   najvyšší   súd   sa   nijako   nevysporiadal   s   argumentmi sťažovateľky   formulovanými   v   ňou   podanom   dovolaní   a   podporujúcimi   právny   názor o potrebe   nariadenia   pojednávania.   Poukazuje   pritom   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Českej republiky sp. zn. 20 Cdo/1020/99 (R ČR č. 25/2002), ako aj na obsah rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 57/04 tvrdiac, že výsledkom „postupu exekučného súdu je faktická nevykonateľnosť exekučného titulu, teda faktické zrušenie jeho účinkov“.   Opodstatnenosť   podávanej   sťažnosti   ďalej   sťažovateľka   odvodzuje   aj od uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012 a nálezu ústavného súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   60/04   z   19.   mája   2004.   Namieta   aj   skutočnosť,   že   dovolací   súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nezdôvodnil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú poukázala v podanom dovolaní (napríklad III. ÚS 192/06). Podľa názoru   sťažovateľky   rozhodnutie „exekučného   súdu   o   zamietnutí   žiadosti   súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v prípade ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, zakladá porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   lebo   takýmto rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Ide o vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti oprávneného konať pred súdom (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 147/2009 zo dňa 29.6.2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 159/2009 zo dňa 16.6.2009 a pod.).“.

Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd ako súd odvolací sa nijakým spôsobom nevyjadril   k   viacerým   jej   námietkam,   a preto   je jeho   uznesenie   v   sťažovateľkinej   veci neodôvodnené a nepreskúmateľné, čo založilo prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Preto opačný záver v uznesení najvyššieho súdu zakladá porušenie označených práv. S poukazom na judikatúru ústavného súdu umožňujúcu v prípade odmietnutia dovolania najvyšším   súdom   aj   ústavný   prieskum   odvolacieho   súdu   sťažovateľka   napáda   svojou sťažnosťou aj uznesenie krajského súdu „z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal v jej veci takéto rozhodnutie:„1. Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... v spojení s právom... podľa čl. 36 ods. 1 Listiny... právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 25. 07. 2012 sp. zn. 2 Cdo/185/2012 a postupom a uznesením Krajského súdu... zo dňa 29. 03. 2012 sp. zn. 19 CoE/492/2011 porušené boli.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   25.   07.   2012   sp.   zn.   2   Cdo/185/2012 a uznesenie Krajského súdu... zo dňa 29. 03. 2012 sp. zn. 19 CoE/492/2011 sa rušia a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia...   ktorú   je   Najvyšší súd... povinný vyplatiť na účet J... s. r. o... do dvoch mesiacov od vyhlásenia... nálezu...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala...   a v jeho prítomnosti   a aby sa   mohol vyjadriť ku všetkým   vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   prípadné   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36 listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala,   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou   sťažovateľkiných   námietok   je   jej   nesúhlas   s   tým,   že   všeobecné   súdy rozhodli   o   zamietnutí   žiadosti   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   výkon   exekúcie   bez nariadenia pojednávania, ďalej že vykonávali dokazovanie nimi zabezpečenými listinnými dôkazmi   bez jej   účasti   a možnosti   vyjadriť   sa   k   takto   vykonaným dôkazom,   a tiež   že nedostatočne odôvodnili svoje právne závery.

2.1   K namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn. 2 Cdo 185/2012 z 25. júla 2012

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 2 Cdo 185/2012 z 25. júla 2012, ktorým dovolanie   sťažovateľky   odmietol   ako   neprípustné,   k   dôvodom   svojho   rozhodnutia a osobitne k ňou tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP uviedol:

«Dôvodom,   ktorý   zakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   tohto   ustanovenia,   je procesne   nesprávny   postup   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní,   ktorým   sa   účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv... V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých   zákonom   stanovených   procesných   predpokladov,   za   ktorých   súd   poverí   exekútora vykonaním   exekúcie.   Dovolaním   je   napadnuté   rozhodnutie   vydané   v   tomto   štádiu exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávnenej v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až § 136 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie   exekúcie,   nemusí   vykonávať   na   pojednávaní   a   za   prítomnosti   oprávnenej a povinného. Táto námietka dovolateľky je vzhľadom na uvedené nedôvodná.

Dovolací   súd   ďalej   k   námietkam   dovolateľky   pre   úplnosť   uvádza,   že   pokiaľ oprávnený/á   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   označí   za   exekučný   titul   rozsudok rozhodcovského   súdu,   je   exekučný   súd   oprávnený   a   zároveň   povinný   riešiť   otázku, či rozhodcovské   konanie   prebehlo   na   základe   uzavretej   (resp.   platnej)   rozhodcovskej zmluvy   (uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   9.   februára   2012   sp.   zn. 3 Cdo 122/2011).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie   posúdiť,   či   tento   exekučný   titul   nie   je   v   rozpore   so   zákonom   (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretovali   a   aplikovali,   ich   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.

Z   týchto   dôvodov   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   v   preskúmavanej   veci   nešlo o prípad   zamietnutia   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   v   procesnej   situácii,   v   ktorej   pre   toto   zamietnutie   neboli   splnené   zákonné predpoklady. Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou dovolateľky, či rozhodnutia súdov nižších stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm.   f O. s. p.).   Po preskúmaní veci však dospel k záveru, že táto námietka dovolateľky taktiež nie je dôvodná... To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;   Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť   svoje   rozhodnutie   aj   v   náleze   III.   US   119/03-30.   Ústavný   súd   už   vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru, že v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   prvostupňový   súd   zrozumiteľným   spôsobom   uviedol dôvody, pre ktoré žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol   a   odvolací   súd   dôvody,   pre   ktoré   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil (aj so zreteľom   na   obsah   odvolania   oprávnenej).   Ich   rozhodnutia   nemožno   považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich   účel   a   význam.   Ako   vyplýva   aj   z   judikatúry   ústavného   súdu,   iba   skutočnosť, že dovolateľka   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p, dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   na   nápravu   len   výslovne   uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu vykonaného dokazovania. Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je   procesná   vada,   ktorá   na   rozdiel   od   vád   taxatívne   vymenovaných   v   §   237   O.   s.   p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie   vo   veci.   Dovolací   súd   môže   pristúpiť   k   posúdeniu   opodstatnenosti   tohto tvrdenia   o   existencii   tohto   dovolacieho   dôvodu   až   vtedy,   keď   je   dovolanie   z   určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

Záverom   dovolací   súd   pre   úplnosť   k   námietkam   dovolateľky   ohľadne   právneho posúdenia veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový   stav.   O   nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť,   že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je   dovolanie   prípustné.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.».

Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné v prvom rade uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých   sústavu   završuje   najvyšší   súd   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu   pri   ochrane   práva   každého   účastníka   konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je daná právomoc všeobecných   súdov   (m. m. II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné   súdy   neposkytnú ochranu označenému   základnému právu   v súlade s ústavnoprocesnými princípmi,   ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Základné   právo   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   z   ustanovenia   §   237   OSP   výslovne   vyplýva, že dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   v   písm.   a)   až   g)   tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v prípadoch uvedených v § 239 OSP.

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu, ktorým dovolanie odmietol, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup   tohto   súdu   nemajúci   oporu   v   zákone.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľky.   V   zmysle   svojej judikatúry totiž ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu zistil, že tento sa ústavne prijateľným   spôsobom   vysporiadal   s   právnou   argumentáciou   sťažovateľky   a   relevantné zákonné   ustanovenia   aplikoval   spôsobom,   ktorý   neodporuje   ich   zneniu,   účelu   ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Z   uvedeného   dôvodu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje príčinná   súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného rozhodnutia.   Preto   považuje   ústavný   súd   sťažnosť   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu za zjavne neopodstatnenú.

2.2   K namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 19 CoE 492/2011 z 29. marca 2012

Ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 a nasl. ústavy už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53   a   54).   Vzhľadom   na   rozsah realizovaného   dovolacieho   prieskumu,   v   rámci   ktorého   sa   najvyšší   súd   v   súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, zameral na otázku, či zvolený procesný postup exekučného súdu, ktorý zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   bol   v   súlade   s   Exekučným   poriadkom a princípmi   spravodlivého   procesu,   ústavnému   súdu   zostalo   vo   vzťahu   k   namietanej ústavnej nekonformnosti uznesenia krajského súdu posúdiť, či právne závery napadnutého uznesenia krajského súdu možno z ústavných hľadísk považovať za udržateľné.

Krajský súd sa v uznesení č. k. 19 CoE/492/2011-75 z 29. marca 2012 v rámci odvolacieho prieskumu stotožnil s právnymi názormi formulovanými v uznesení okresného súdu,   v   zmysle   ktorých   považoval   rozhodcovskú   doložku   obsiahnutú   vo   všeobecných poistných   podmienkach   v   rámci „štandardnej   formulárovej   zmluvy“ za   neprijateľnú (nekalú) zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných   strán   priečiacu   sa   dobrým   mravom   a   princípom   ochrany   spotrebiteľa. Na doplnenie správnosti znesenia okresného súdu uviedol, že smernica „Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   rozhoduje   o   návrhu   na   výkon   právoplatného rozhodcovského   rozsudku,   ktorý   bol   vydaný   bez   účasti   spotrebiteľa,   musí   hneď,   ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo   nekalú   povahu   rozhodcovskej   doložky   uvedenej   v   zmluve,   uzavretej   medzi podnikateľom   a   spotrebiteľom   v   rozsahu,   v   akom   podľa   vnútroštátnych   procesných pravidiel   môže   takéto   posúdenie   vykonať   v   rámci   obdobných   opravných   prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky ktoré   z   toho   podľa   daného   vnútroštátneho   práva   vyplývajú,   s   cieľom   zabezpečiť,   aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Systém   ochrany   zavedený   spomínanou   Smernicou   vychádza   z   myšlienky,   že   sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej schopnosti tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi   na   podmienky   dopredu   vyhotovené   predávajúcim   alebo   poskytovateľom   bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum neprimeranej povahy zmluvných podmienok   týkajúcich   sa   definície   hlavného   predmetu   zmluvy   alebo   primeranosti   ceny a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.

Po preskúmaní veci krajský súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade okresný súd vo veci   dôsledne   aplikoval   ustanovenie   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku,   ako   aj ustanovenia   § 53   Občianskeho   zákonníka   a   vykonal   aj   správny   výklad   citovaných zákonných ustanovení. Krajský súd dospel k záveru, že okresný súd správne považoval danú zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi dňa 10.04.2008 za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné   aplikovať   ustanovenia   spotrebiteľského práva   a následne   sa   v plnom   rozsahu stotožňuje   s odôvodnením   okresného   súdu,   ktorý rozhodcovskú   doložku v danej   zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Pokiaľ   vo   veci   vydal   rozhodcovský   rozsudok   rozhodca,   ktorý   konal   na   základe rozhodcovskej doložky, ktorú súd považuje ako celok za neprijateľnú, a tým neplatnú, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie.

V postupe okresného súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, preto nezistil krajský súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   na   ktoré   poukazuje oprávnený   vo   svojom   odvolaní.   Rovnaké   stanovisko   zaujal   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom aktuálnom rozhodnutí v obdobnej veci zo dňa 21. 03. 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012.“.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského súdu   za   neodôvodnené   a   nespreskúmateľné,   keďže   z   neho   vyplýva   dostatok   právne relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajský súdom. Uznesenie   krajského   súdu   je   pritom   nevyhnutné   hodnotiť   v   spojitosti   s   uznesením okresného súdu č. k. 3 Er/652/2011-21 z 29. júla 2011. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,   v   zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97).   Vo   svojej   ustálenej   judikatúre aj v nadväznosti   na   §   219   ods.   2   OSP   ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že   odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie   konanie   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Navyše   úlohou ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom (a   pred   ním   okresným   súdom)   sama   osebe   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   preskúmaním   právnych   záverov   krajského   súdu   nedospel   k   názoru, že v danej veci sa všeobecný súd dopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   s   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   reagovať   aj   na   námietky   sťažovateľky poukazujúce na odlišnosť časti rozhodovacej   praxe všeobecných súdov pri rozhodovaní vecne a právne podobných vecí, ako aj na právne názory Ústavného súdu Českej republiky a   ústavného   súdu   (pozri   bod   16).   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   mu   neprislúcha zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   (a   ani   zjednocovanie   právnych názorov   jednotlivých   sudcov)   a   suplovať   právomoc,   ktorá   podľa   §   8   ods.   3   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj   právnych   názorov   všeobecných   súdov   v   právne   obdobných   prípadoch   nemožno automaticky   stotožňovať   s   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   pokiaľ je prípadná   odlišnosť   týchto   právnych   názorov   založená   na   racionálnej   právnej argumentácii.   Je   pritom   vecou   (a   najmä povinnosťou)   vo   veci   konajúcich   všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Keďže   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných obdobných sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012 a iné) a na uvedenom názore   konajúceho   senátu   ústavného   súdu   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   iné   senáty ústavného súdu v niektorých iných prípadoch návrhy sťažovateľky prijali na ďalšie konanie. V   týchto   veciach   totiž   zatiaľ   neboli   prijaté   také   meritórne   rozhodnutia,   ktoré   by spochybňovali ústavnú udržateľnosť právnych názorov, z ktorých krajský súd vychádzal pri svojom rozhodovaní.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   nenachádza   relevantnú   súvislosť medzi namietaným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu vrátane ich rozhodnutí na jednej strane a sťažovateľkou označeným základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základným právom na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012