znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 594/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátkou JUDr. Nadeždou Wolfovou Boľovou, Advokátska kancelária, Šafárikova 1522, Galanta, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods.   2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv   podľa   čl.   5   ods.   3   a 4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 0 Tp 361/2013 z 25. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 361/2013 z 25. júla 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa Policajného   zboru   ČVS:   PPZ-140/NKA-PZ-BA-2012   z 21.   januára   2013   obvinený z trestných činov krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 3 písm. c) uvedeného zákona.

Uznesením   okresného   súdu   z 25.   januára   2013   bol   sťažovateľ   z dôvodov   podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vzatý do väzby, uvedené uznesenie bolo zrušené a zmenené uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 13.   februára   2013,   ktorým   krajský   súd   vzal   sťažovateľa   do   väzby   z dôvodov   podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c)   Trestného poriadku.

Na   základe   návrhu   prokurátora   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej len   „prokurátor“)   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   okresný   súd   uznesením sp. zn. 0 Tp 361/2013 z 25. júla 2013 lehotu trvania väzby sťažovateľa predĺžil z dôvodov podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. O sťažnosti, ktorú proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal, rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 52/2013 z 8. augusta 2013, ktorým sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa postup okresného súdu pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania väzby „nemožno akceptovať,   tento je v celom rozsahu protiústavný,   nedôvodný, pričom   procesným   stranám   nebol   poskytnutý   rovnaký   priestor   na   uplatnenie   ich základných práv, nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti konania“.

Svoje stanovisko podporil sťažovateľ touto argumentáciou: «Prípravné   konanie   v   predmetnej   veci   bolo   ukončené   procesným   úkonom   - preštudovaním vyšetrovacieho spisu po skončení vyšetrovania vo vzťahu sťažovateľovi dňa 15.7.2013,   pričom   vyšetrovateľ   zamietol   všetky   jeho   návrhy   na   doplnenie   dokazovania s odôvodnením, že vo veci je vyšetrovanie skončené, on už žiadne úkony vykonávať nebude a celý spis postupuje dozornému prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby, aby ju tento mohol podať v zákonnom stanovej lehote.

Následne   dňa   19.7.2013   dozorný   prokurátor   podal   návrh   na   predĺženie   lehoty trvania väzby v prípravnom konaní, ktorý odôvodnil tým, že v zákonom stanovej lehote a to 20 pracovných dní pred skončením trvania väzby nestihne podať obžalobu a navrhol lehotu trvania   väzby   v   prípravnom   konaní   za   týmto   účelom   predĺžiť   do   21.10.2013,   pričom opakovanie uvádzal, že na predmetnej obžalobe už pracuje. Zastávam názor, že prokurátor mal dostatočný čas na podanie obžaloby v zákonnej lehote trvania väzby a to do 24.7.2013, čo je od preštudovania   vyšetrovacieho spisu do skončenia lehoty   na   podanie obžaloby presne 7 pracovných dní.

V   prípravnom   konaní   pritom   vyšetrovanie   neprebiehalo   plynulo,   nakoľko vyšetrovateľ   počas   prípravného   konania   nevykonával   dokazovanie   v   súlade   s   Trestným poriadkom,   resp.   v   období   od 22.1.2013   -   21.2.2013   a   od   17.4.2013   -   28.5.2013   bol absolútne nečinný. Keď tieto skutočnosti sťažovateľ namietal, svoju nečinnosť odôvodnil vyšetrovateľ dovolenkou, rehabilitáciou a inými osobnými dôvodmi, ktoré v danom trestnom konaní podľa názoru sťažovateľa neobstoja.

Takáto nečinnosť a neznalosť zákona orgánov činných v trestnom konaní pritom nemôže   ísť   na   ťarchu   obvinených,   najmä   na   ťarchu   jeho   práva   na   osobnú   slobodu, garantovanú zákonom, Ústavou SR, ako aj Dohovorom na ochranu základných ľudských práv a slobôd.

Samotné odôvodnenie okresného súdu, že v predmetnej trestnej veci je vykonávané rozsiahle dokazovanie podľa môjho názoru neobstojí, nakoľko toto dokazovanie bolo už skončené v čase, kedy o predĺžení lehoty trvania väzby súd rozhodoval a vec bola ukončená s návrhom na podanie obžaloby v dostatočnej lehote pred skončením základnej 7mesačnej lehoty väzby v prípravnom konaní. Pritom samotný súd následne v odôvodnení uznesenia uviedol, že doposiaľ vykonávané vyšetrovanie neprebiehalo úplne plynule.

Prekvapivé   je   aj   odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu,   v   ktorom   súd   uvádza „v predmetnej veci je vykonávané mimoriadne rozsiahle dokazovanie s výsluchmi množstva svedkov,   preverovaním,   vyhodnocovaním   vykonaných   odposluchov   pre   sledovaní podozrenia z trestnej činnosti a procesného zabezpečenia prepisov vykonaných odposluchov i sledovaní“,   nakoľko v predmetnej trestnej   veci sťažovateľa,   neboli   vykonávané žiadne odposluchy, ani sledovanie osôb a vecí v zmysle Trestného poriadku, preto sťažovateľovi nie   je   zrejmé   aké   procesné   zabezpečenie   prepisov   vykonaných   odposluchov   sa   malo vykonať, keďže dokazovanie v rámci vyšetrovania už bolo ukončené a celý vyšetrovací spis sa v danom čase nachádzal na Generálnej prokuratúre SR za účelom podania obžaloby. Z uznesenia Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 0Tp 361/2013, zo dňa 25.7.2013 je zrejmé,   že   súd   porušil   zásadu   prezumpcie   neviny,   nakoľko   sa   stotožnil   s   názorom,   že sťažovateľ páchal trestnú činnosť z ktorej je obvinený. Avšak ani obvinenie zo spáchania obzvlášť   závažného   zločinu   samo   o   sebe   nemôže   byť   väzobným   dôvodom.   V   zmysle publikovanej judikatúry najvyššieho súdu pri rozhodovaní o väzbe, je súd povinný skúmať aj   materiálnu   podmienku   obvinenia   spočívajúcu   vo   „vyššom   (než   všeobecnom)   stupni pravdepodobnosti“ že páchateľom trestného činu je konkrétny obvinený. Toto v prípade sťažovateľa nie je splnené. Súd je povinný preskúmať významné skutočnosti pre a proti väzbe,   a   takéto   rozhodnutie   musí   byť   založené   na   konkrétnych   skutočnostiach,   a   nie na abstraktnej   úvahe   a   zároveň   v   takomto   rozhodnutí   by   mali   byť   uvedené   argumenty pre a proti   existencii   verejného   záujmu,   ktorý   odôvodňuje   -   s   náležitým   zreteľom   aj na princíp prezumpcie neviny - odchýlenie sa od pravidla rešpektovania osobnej slobody jedinca.

V zmysle ustanovenia §2 ods. 4 Trestného poriadku sa „každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

V zmysle článku 5 odsek 4 Dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre zákonnosť tejto väzby v zmysle Dohovoru.   Otázka,   či   je   väzba   zákonná,   má   byť   riešená   nielen   s   poukázaním na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie Dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté a na účel obmedzení, ktoré pripúšťa článok 5 odsek 1 Dohovoru. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukázaním na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú.

Obvinenie   zo   spáchania   sťažovateľovi   pripisovaného   skutku   a   iné   skutočnosti uvádzané v prvých väzobných rozhodnutiach môžu byť len dočasným väzobnými dôvodmi, najmä v počiatočných štádiách trestného konania. Pokiaľ má takáto väzba trvať aj ďalej, musí   k   jej   základnému   predpokladu   pristúpiť   ďalší   významný   a   dostatočný   dôvod, resp. dôvody ustanovené Trestným poriadkom. Žiadna takáto nová skutočnosť resp. dôvod na trvanie väzby nepristúpila. Samotná existencia len obťažnosti veci alebo iných závažných dôvodov, ako aj skutočnosť, že prepustením obvineného z väzby na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania na predĺženie lehoty trvania väzby nestačí. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. januára 2003 sp. zn. Ntv I - 20/02).

Zároveň sa domnievam, že na existenciu väzobného dôvodu v zmysle § 71 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   sa   vyžaduje   reálna   obava,   že   bude   obvinený   pokračovať v trestnej činnosti, pričom sa vyžaduje, aby obava z pokračovania trestnej činnosti nebola abstraktná alebo hypotetická, ale je nebezpečenstvo z pokračovania trestnej činnosti musí byť   naliehavé   a   aktuálne,   aby   bolo   dostatočne   odôvodnený   záver   nutnosti   izolovania obvineného v zmysle ochrany spoločnosti. Takáto naliehavá potreba v prípade sťažovateľa daná nebola ani v čase jeho vzatia do väzby, ani v čase rozhodovania okresného súdu o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   v   prípravnom   konaní,   nakoľko   sťažovateľ   bol   vzatý do väzby 22.1.2013, pričom k spáchania skutku malo dôjsť v prípade sťažovateľa najneskôr 10.8.2010.

Väzba   predstavuje   významný   zásah   do   osobnej   slobody   jednotlivca   ako   jedného zo základov demokratickej spoločnosti a hľadí na ňu ako na výnimočné opatrenie tak, aby boli   rešpektované   aj   medzinárodné   záväzky   Slovenskej   republiky   v   oblasti   ochrany základných ľudských práv a prezumpcia neviny. Väzba preto nemôže nahrádzať samotný trest a preto plní len preventívny charakter. V prípade sťažovateľa plní skôr represívny charakter.

Súčasne sa domnievam, že postup okresného súdu pri rozhodovaní o predĺžení lehoty trvania   väzby   nemožno   akceptovať   ani   z   toho   dôvodu,   že   procesným   stranám   nebol poskytnutý   rovnaký   priestor   na   uplatnenie   ich   práv,   nebola   dodržaná   zásada kontradiktórnosti konania, sťažovateľovi nebolo umožnené predložiť argumenty, ktoré by oslabovali tvrdenia prokurátora generálnej prokuratúry o potrebe predĺženia lehoty trvania väzby.

Obhajobe,   ako   aj   sťažovateľovi   bol   doručený   návrh   prokurátora   generálnej prokuratúry zo dňa 19.7.2013, sp. zn. XIV Gv 31/2012-94 dňa 31.7.2013, pričom samotné rozhodovanie o predĺžení trvania väzby sa konalo dňa 25.7.2013 o 9,30hod na Okresnom súde Bratislava I.»

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných   práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 361/2013 z 25. júla 2013, toto uznesenie zrušil a vrátil vec okresnému súdu na nové konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   predostrel   námietku   porušenia   svojich   základných práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 361/2013 z 25. júla 2013, ktorým tento na základe návrhu prokurátora predĺžil sťažovateľovi lehotu trvania väzby.

Systém   ochrany   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej medzinárodnej   zmluvy   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany   základným   právam   a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   označenému   uzneseniu okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok   týkajúcich   sa   pochybení   konajúceho   súdu   potenciálne predstavujúcich   zásahy do základných   práv   a slobôd   väzobne   stíhanej   osoby.   Rozhodovanie   o tomto   opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového   súdu   prostredníctvom   podanej   sťažnosti,   ktorú   aj   využil.   Ochranu   jeho základným právam a slobodám zaručeným ústavou a právam zaručeným dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného   súdu   preskúmať   námietky   sťažovateľa   uplatnené   voči   prvostupňovému rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania jeho väzby (potenciálne bol ústavný súd oprávnený preskúmať   konformnosť   druhostupňového   uznesenia   krajského   súdu   z 8.   augusta   2013 s príslušnými   článkami   ústavy   a dohovoru,   avšak   sťažovateľ,   navyše   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere petit ani obsah odôvodnenia sťažnosti nijako neformuloval, a teda druhostupňové uznesenie krajského súdu nenamietal).

Ústavný súd tak rozhodol o odmietnutí sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd nad rámec vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej námietke porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru v kontexte argumentácie obsiahnutej v sťažnosti upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej kontroly zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby), teda nie na prípad sťažovateľa, u ktorého išlo o nasledujúcu previerku zákonnosti väzby   –   predĺženie   lehoty   väzby   (u   sťažovateľa   tak   prichádza   do   úvahy   aplikácia ustanovenia   čl.   5   ods.   4   dohovoru).   Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   prezentovanú   námietku porušenia čl.   48   ods.   2   ústavy,   poukazuje ústavný   súd na svoju   konštantnú judikatúru, v ktorej už v minulosti konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty   základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu v prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe vrátane práva na urýchlené konanie, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné   špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie   všeobecné   ustanovenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   (analogicky   napr. III. ÚS   68/08, III. ÚS 383/09).

S   ohľadom   na   všetky   uvedené   závery   bolo   o   sťažnosti   sťažovateľa   potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014