znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 594/2013-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 10.   decembra 2013   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   P.,   D.,   vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v Žiline č.   k. 5 Co/62/2013-596 z 11. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2013 doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   5   Co/62/2013-596   z 11.   júna   2013   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   v procesnom   postavení navrhovateľa domáhal na Okresnom súde Námestovo (ďalej len „okresný súd“) zaplatenia sumy 54 438,02 €. Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C/98/2010-551 z 8. októbra 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) návrh v časti o zaplatenie sumy 663,10 € zastavil, vo zvyšnej časti zamietol a súčasne rozhodol o trovách konania. Na základe odvolania sťažovateľa krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   rozsudok   okresného   súdu   v napadnutých   častiach potvrdil a zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii namieta arbitrárnosť napadnutého rozsudku, ktorá má   spočívať „v   nedostatočnom   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   je   takej intenzity, že uvedeným postupom bolo sťažovateľovi upreté jeho ústavou garantované právo konať   pred   súdom   a   právo   v   zmysle   čl.   46   Ústavy   SR   a   čl.   6   dohovoru.   Arbitrárnosť napadnutého rozsudku tiež spočíva v skutočnosti, že porušovateľ sa po vecnej stránke vôbec nezaoberal   dôvodmi   odvolania,   ktoré   sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   sudu   prvého stupňa.

Porušovateľ   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   nedal   presvedčivú   a   jasnú odpoveď   na   podstatné   otázky,   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Neuviedol,   ako dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo vyšlo za konania najavo a ako vec právne posúdil...“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   podrobne   rozoberá   dôsledky   uznania   dlhu pri preukazovaní ním v súdnom konaní uplatneného nároku a vyhodnocuje všetky označené a v konaní vykonané dôkazy, ktoré podľa jeho názoru odôvodňujú iné právne posúdenie veci ako to, ku ktorému sa priklonil krajský súd v napadnutom rozsudku. Sťažovateľ mal v konaní „nad rámec svojej povinnosti“ preukazovať vznik a existenciu dlhu žalovaného. Podľa jeho názoru existencia tohto dlhu v konaní aj preukázaná bola. Ďalej sťažovateľ konštatuje, že «doklad písaný na tlačive s hlavičkou P. tlačiareň, ktorý v konaní predložil Ing. J. S. je podvrh, ktorým sa žalovaný snaží zahmliť dôvod pôžičky, ktorá je potvrdená vlastnou   rukou   predsedu   predstavenstva   žalovaného   Ing.   J.   S.   na   listine   napísanej   na hlavičkovom papieri firmy O. s. r. o. s označením „pôžičky“.

Pôžička na sumu 1.640.000,- Sk pochádza z roku 2007 a je prenesená ako dlh do účtovníctva žalovaného až do roku 2009,   s úpravou konečnej sumy na sumu peňazí vo výške   1.620.000,-   Sk   (vyplýva   to   z   dokladu   napísaného   vlastnoručne   Ing.   J.   S.   na hlavičkovom papieri firmy O. s. r. o. s označením „pôžičky“). Následne sa Ing. J. S. snažil túto pôžičku umoriť vyhotovením vyhlásení, že všetky pôžičky poskytnuté žalobcom a pánom D.   H.   boli   ku   dňu   31.   12.   2007   preúčtované   do   fondu   finančnej   stability   spoločnosti žalovaného.   Ing.   J.   S.   teda   neuznáva   existenciu   žiadnej   pôžičky   hoci   z   vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovanému boli poskytnuté viaceré pôžičky. Ing. J. S. podľa jeho vlastnej výpovede odo dňa 12. 10. 2007, kedy sa stal predsedom predstavenstva, prebral súčasne od žalobcu celú ekonomickú agendu spoločnosti. Z jeho postavenia ako predsedu predstavenstva je zrejmé, že Ing. J. S. mohol v roku 2007 vyhotoviť účtovnú evidenciu, ktorá skresľovala rozsah záväzkov žalovaného tak, aby sa ani jeden akcionár nemohol domáhať návratnosti pôžičiek, ktoré realizovali akcionári pred dňom 12. 10. 2007, o čom svedčia listiny o preúčtovaní pôžičiek do fondu finančnej stability spoločnosti podpísané všetkými akcionármi.   Tieto listiny nemajú právnu relevanciu pre ich neurčitosť,   ale odzrkadľujú situáciu   v   obchodnej   spoločnosti   žalovaného   v   čase   po   nástupe   Ing.   J.   S.   do   funkcie predsedu predstavenstva žalovaného.».

Napokon sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že žalovaná, obchodná spoločnosť A., a. s. (ďalej len „žalovaná“), vznikla 9. decembra 2006 a v roku 2007 a 2008 vykonávala rozsiahlu investičnú činnosť sústredenú do výstavby lyžiarskeho areálu, a to bez toho, aby mala dostatočné príjmy zo svojej podnikateľskej činnosti. Už táto skutočnosť má dostatočne odôvodňovať sťažovateľovo tvrdenie, že finančné prostriedky, ktoré žalovaná investovala, boli získané poskytnutím pôžičiek vrátane pôžičiek sťažovateľa vo výške žalovanej sumy.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vydať vo veci takéto rozhodnutie:

„1/ Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 5 Co/62/2013-596 zo dňa 11. 06. 2013 porušil   základné   právo   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   ako   aj   právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/62/2013-596 zo dňa 11. 06. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- €..., ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť... do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu. 4/ Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 648,70 Eur, ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov do 3 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je ich potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k súdu.   K nemu   sa   pridávajú   záruky   ustanovené čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie   konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   dostatočné odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na záver o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   konania   na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské   práva   nevyžaduje,   aby   v odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na   každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Za súčasť označeného základného práva však nemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať všetky dôkazy označené (resp. navrhnuté) účastníkom súdneho konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú (m. m. III. ÚS 417/2013). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a po použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci rozhodnú   za   predpokladu,   že skutkové   a   právne   závery   nie   sú   svojvoľné,   neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Krajský súd sa   v napadnutom rozsudku, ktorým rozsudok okresného súdu   v časti výroku   napadnutého   odvolaním   potvrdil,   v celom   rozsahu   stotožnil   s odôvodnením rozsudku okresného súdu a s odkazom na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a na na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a prislúchajúceho spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O. s. p., dospel ku správnym skutkovým zisteniam   a   prejednávanú   vec   aj   správne   právne   posúdil.   Odôvodnenie   písomného vyhotovenia   napadnutého   rozsudku   zodpovedá   kritériám   uvedeným   v   ust.   §   157   ods.   2 O. s. p. Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje a sa s nimi stotožňuje.

Odvolacie námietky odvolateľa odvolací súd považuje za nedôvodné. Prvostupňový súd   v   predmetnej   veci   vykonal   rozsiahle   dokazovanie,   na   základe   takto   vykonaného dokazovania ustálil správne skutkový stav veci, vec správne právne posúdil. Konštatoval, že žalobca   v   konaní   neuniesol   dôkazné   bremeno   na   tvrdenú   skutočnosť,   že   poskytol žalovanému na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 17. 8. 2007 pôžičku v sume 1.640.000,- Sk. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v konaní postupoval v súlade s ust. § 132 O. s. p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko; čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané v súlade s ust. § 153 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Z hľadiska zásad dokazovania uplatňovaných v občianskom súdnom konaní sporové konania, kde proti sebe stoja dve strany v postavení žalobcu a žalovaného je ovládané prejednacou zásadou. Podstata prejednacej zásady spočíva v tom, že procesná povinnosť tvrdiť   skutočnosti,   ktoré   majú   význam   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej   (t.   j.   povinnosť tvrdenia), ako aj procesná povinnosť navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdených skutočností (t. j. dôkazná povinnosť), je záležitosťou účastníkov konania. Splnenie dôkaznej povinnosti tým spôsobom, že procesná strana preukáže svoje tvrdenia, vedie k uneseniu dôkazného   bremena,   a   teda   k   priaznivému   výsledku   sporu.   V   dôsledku   neunesenia dôkazného   bremena,   t.   j.   nepreukázania   tvrdených   skutočností,   je   nepriaznivý   výsledok sporu, ktorý postihuje tohto účastníka, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal   do   dôkaznej   núdze,   t.   j.   neponúkol   alebo   nevedel   ponúknuť   súdu   také   dôkazné prostriedky, ktoré by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti. Nesplnením dôkaznej   povinnosti   ohľadom   vlastných   tvrdení   v   sporovom   konaní   mal   za   následok procesnú zodpovednosť, ktorá sa prejaví zamietnutím žaloby. Súd prvého stupňa vychádzal predovšetkým   z   výsledkov   dokazovania   navrhnutého   účastníkmi.   Iné,   než   účastníkmi navrhnuté   dôkazy   mal   možnosť   v   sporovom   konaní   vykonať   len   za   splnenia   zákonom stanovených podmienok, v zásade to však nie je jeho povinnosťou.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   závery   odvolací   súd   neuznal   opodstatnenosť argumentácií, na ktorých založil žalobca svoje odvolacie dôvody, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku napadnutého odvolaním potvrdil ako vecne správny.“

Ústavný súd aj vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m. II. ÚS 78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   373/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože   prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že krajský súd poukázal na obsah rozsudku   okresného   súdu,   ústavný   súd   pred   vyhodnotením   ústavnej   akceptovateľnosti napadnutého rozsudku poukazuje aj na relevantné právne závery rozsudku okresného súdu č. k. 8 C/98/2010-551 z 8. októbra 2012. Z nich vyplýva, že podstatou sporu bola otázka, «či došlo   k   odovzdaniu   peňažných   prostriedkov   žalobcom   žalovanému   v   súvislosti   so zmluvou o pôžičke zo dňa 17. 08. 2007 nakoľko tvrdenia sporových strán boli ohľadne tejto právne významnej skutkovej okolnosti úplne rozdielne.

Zmluvu   o   pôžičke   upravuje   ust.   §   657   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník   sa   zaväzuje   vrátiť   po   uplynutí   dohodnutej   doby   veci   rovnakého   druhu.   Niet žiadnych   pochybností   o tom,   že   zmluva   o   pôžičke   je   tzv.   reálnym   (nie   konsenzuálnym) kontraktom čo znamená, že na jej uzavretie je nevyhnutné, aby veriteľ odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Inými slovami, záväzok dlžníka vrátiť druhovo určené požičané veci v dojednanej dobe nevznikne bez toho, aby mu takto určené veci najskôr veriteľ neodovzdal. Ak sú predmetom pôžičky peniaze, k odovzdaniu požičaných peňazí môže dôjsť buď fyzickým predaním peňazí (z ruky do ruky) alebo bezhotovostným prevodom z bankového účtu   veriteľa   na   účet   dlžníka.   Reálny   charakter   zmluvy   o   pôžičke   je   však   naplnený   aj dohodou, že peniaze, ktoré boli už prv odovzdané dlžníkovi z iného právneho dôvodu, budú od uzavretia zmluvy o pôžičke tvoriť predmet pôžičky.

Podstatou zmluvy o pôžičke je teda prevod vlastníckeho práva k predmetu pôžičky (najčastejšie   k   peňažným   prostriedkom)   s   tým,   že   je   povinnosťou   dlžníka   po   uplynutí dohodnutej doby vrátiť veriteľovi veci rovnakého druhu.

Z vykonaného dokazovania v rámci ktorého súd podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím aj na to čo počas konania vyšlo najavo, súd nemal za preukázané, že žalobca ako veriteľ prenechal žalovanému ako dlžníkovi peňažnú čiastku 1.640.000,- Sk na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 17.08.2007.

Podľa výpovede žalobcu mal požičiavané prostriedky on spolu s D. H. a následne tieto boli odovzdané do pokladne jeho vtedajšej manželke G. Š. ktorá v tom čase síce mala na starosti účtovné záležitosti žalovaného no žiadny príjmový doklad mu nevydala. Výpoveď samotného žalobcu teda vylučuje, že by k odovzdaniu prostriedkov z jeho strany žalovanému došlo z ruky do ruky alebo prostredníctvom bankových účtov. Tvrdené odovzdanie prostriedkov svedkyni Š. by totiž neznamenalo ich odovzdanie medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom ale len faktické odovzdanie peňazí „do pokladne“ na   zaúčtovanie.   K   prenechaniu   požičiavaných   prostriedkov   žalovanému   preto   nemohlo dôjsť iným spôsobom než tak, že žalobca ako vtedajší predseda predstavenstva žalovaného musel mať predmetnú čiastku už u seba, čomu by nasvedčovalo aj písomné vyhotovenie zmluvy o pôžičke, podľa ktorého boli peniaze veriteľom v plnej výške poskytnuté v deň podpisu   zmluvy   do   rúk   predsedu   predstavenstva.   Žalobca   však   nijak   dôveryhodne nevysvetlil   odkiaľ   v   čase   uzavretia   zmluvy   jednorazovo   disponoval   predmetnou   sumou, keďže v tom čase rekonštruoval svoj rodinný dom s nákladmi rádovo v miliónoch korún, potreboval si zaobstarať prostriedky aj úverom a v podstate uviedol, že nemal v tom čase finančný dostatok čo dosvedčila aj jeho vtedajšia manželka G. Š.

V tomto smere nepresvedčivo vyznela aj výpoveď svedka D. H., ktorý po nahliadnutí do   predmetnej   zmluvy   uviedol,   že   pôžička   bola   poskytnutá   postupne   čo   vylučuje   jej poskytnutie   spôsobom   uvedeným v zmluve.   Neskôr   sa svedok   vyjadril,   že   k odovzdaniu peňazí došlo naraz v spoločnosti O. pri podpise zmluvy no paradoxne uviedol aj to, že verí žalobcovi, že peniaze poskytol čo potom úplne vylučuje pravdivosť jeho výpovede, že mal predmetné prostriedky dokonca vidieť. Jeho dôveryhodnosť narušuje aj vyjadrenie, že bolo poskytnutých   viac   finančných   prostriedkov   a   preto   nevie   kedy   boli   ktoré   prostriedky poskytnuté.

Čo sa týka výpovede svedka M. K., tento potvrdil vedomosť o pôžičkách žalobcu žalovanému v období leta roku 2007. Priamym svedkom poskytnutia žalovanej pôžičky však nemohol byť keďže sa neuskutočňovala hotovostným odovzdaním peňazí medzi veriteľom a dlžníkom. Pokiaľ potom uviedol, že v jeho prítomnosti sa v súvislosti s určitou pôžičkou odovzdávali peniaze v hotovosti, na žiadne ďalšie podrobnosti si spomenúť nevedel a iba neurčito bez akýchkoľvek bližších okolností spomenul určitú situáciu kedy žalobca odovzdal nejaké prostriedky svojej vtedajšej manželke.

Svedkovia H. a O. tiež potvrdili vedomosť o pôžičke žalobcu žalovanému. H. bol konkrétny a uviedol pôžičky v júni 2007 v čiastke 3,69 milióna Sk a v auguste 2007 v čiastke 1,64 milióna. O. sa vyjadril, že žalobca vložil do firmy do dvoch miliónov korún. Ani jeden z nich   ale   nebol   priamym   aktérom pôžičky,   obaja svedkovia o   týchto   prostriedkoch mali vedomosť iba z počutia, od žalobcu alebo od svedkov H. či K. ako osôb v tom čase sa podieľajúcich na chode firmy žalovaného.

Okrem toho sa svedkovia H. a K. vyjadrili, že v podstate to bol J. S., kto stál v pozadí celej firmy žalovaného od jej založenia a ktorý ju fakticky riadil aj po ekonomickej stránke. Nepopieral   to   ani   sám   žalobca   vyjadriac   sa,   že   J.   S.   im   pripravoval   ekonomiku   aj účtovníctvo. V tomto smere je potom podľa názoru súdu nanajvýš nepravdepodobné aj vzhľadom na ďalej uvedené skutočnosti, aby J. S. ktorý prakticky mal na starosti finančný chod firmy nevedel o predmetnej pôžičke žalobcu pre žalovaného a že by teda jeho výpoveď o neexistencii žalovanej pôžičky bola nepravdivá. Sám žalobca totiž predložil zmluvu o pôžičke zo dňa 15. 06. 2007, ktorou už prv požičiaval prostriedky žalovanému a táto je riadne evidenčné označená ako č. FV 2007/1 čo svedkyňa Š. presvedčivo vysvetlila, že sa jednalo o skratku finančná výpomoc spolu s označením roku a poradovým číslom kedy obdobne bola označená aj zmluva o pôžičke od D. H. pod č. FV 2007/2 s tým, že obe pôžičky boli riadne zaevidované v účtovníctve žalovaného. V tejto súvislosti sa javí logickou a   presvedčivou   výpoveď svedkyne   Š.   aj v tom   smere,   že by ani   teoreticky nemohla   do účtovníctva zahrnúť iba samotnú zmluvu o pôžičke zo dňa 17. 08. 2007, keďže táto sama osebe nie je účtovným dokladom a zaúčtovať prostriedky by bolo možné iba v tom prípade ak by skutočne boli prijaté na účet žalovaného či hotovostné odovzdané do jeho pokladne. Existenciu žalovanej pôžičky vyvracia aj účtovná súvaha žalovaného zostavená k 31. 12. 2007   podpísaná   žalobcom   ako   členom   predstavenstva   žalovaného,   v   ktorej   nefiguruje žiaden dlhodobý záväzok (nad jeden rok) žalovaného a rovnako aj poznámky zo dňa 11. 04. 2008 k súvahe signované tak žalobcom ako aj svedkom K., kde je uvedené, že spoločnosť nemá ďalšie záväzky, ktoré sa nesledujú v bežnom účtovníctve a neuvádzajú sa v súvahe. Ak by sa teda v súdenej veci jednalo o existujúcu pôžičku, z akého rozumne obhájiteľného a vysvetliteľného dôvodu by táto nebola zahrnutá v účtovných knihách žalovaného a nebola by označená obdobne ako dve časovo predchádzajúce č. FV 2007/1 a č. FV 2007/2 a z akého dôvodu by sporná pôžička nebola tiež predmetom riešenia v súvislosti s účtovnou závierkou žalovaného k 31. 12. 2007, kedy došlo k preúčtovaniu pôžičiek FV 2007/1 a č. FV 2007/2 na fond stability.

Žalobca spochybňoval správnosť vedenia účtovníctva žalovaného keďže ho viedla jeho vtedajšia manželka G. Š. spolu so svojim otcom J. S., kedy žalobca vysvetľoval, že oni zrejme požičané prostriedky do účtovníctva nezahrnuli. Je ale faktom, že až do 12. 10. 2007 bol žalobca predsedom predstavenstva žalovaného a teda jeho povinnosťou bolo, aby ako člen   štatutárneho   orgánu   dohliadal   na   správnosť   vedenia   účtovníctva,   za   ktoré   bol   v konečnom   dôsledku   zodpovedný,   rovnako   ako   je   tiež   faktom,   že   sám   žalobca   podpísal účtovné doklady, podľa ktorých pôžička neexistuje. Súd preto neuveril žalobcovi, že mu pri odovzdaní peňazí v hotovosti do pokladne nebol vydaný pokladničný doklad.

Existenciu žalovanej pôžičky nedokazuje ani doklad predložený žalovaným, podľa ktorého je k 31. 12. 2008 vedená v účtovníctve žalovaného finančná výpomoc v čiastke 1.620.000,-   Sk.   Ako   vyplýva   z   prehľadu   prevzatia   peňažných   prostriedkov   podpísaného žalobcom (č.   l.   481 spisu),   žalobca síce dňa 14.   02.   2008 mal vložiť   na bankový účet žalovaného sumu 1.000.000,- Sk a dňa 08. 04. 2008 sumu 450.000,- Sk avšak jednalo sa o prostriedky prevzaté od J. S., ktorý vysvetlil, že popri tom ešte on vložil na účet žalovaného sumu 170.000,- Sk. V konečnom dôsledku vklady týchto prostriedkov ani nemôžu mať súvis so spornou pôžičkou pokiaľ sám žalobca tvrdil, že požičiavané prostriedky odovzdával do pokladne   svojej   vtedajšej   manželke.   Ak   teda   aj   boli   v   roku   2008   odovzdávané   nejaké peňažné prostriedky, muselo už ísť o iný právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným a nie o vzťah zo zmluvy o pôžičke zo dňa 17. 08. 2007 čo dokazuje aj rukou písaná listina na hlavičkovom papieri firmy O., s. r. o. s označením „Pôžičky“ kde je uvedená k roku 2009 čiastka 1.620.000,- Sk no táto je úročená úrokom 6 % a nie úrokom 2,5 % ročne ako sa uvádza v zmluve o pôžičke zo dňa 17. 08. 2007.

Žalobca   v   konaní   dokazoval   poskytnutie   pôžičky   predložením   rôznych   účtovných dokladov - faktúrami, príjmovými a výdavkovými pokladničnými dokladmi, atď. (dôkazy založené na č. l. 286 až č. l. 478 spisu), podľa ktorých mali byť požičané prostriedky použité žalovaným na záležitosti súvisiace s výstavbou lyžiarskeho areálu S. Z týchto dokladov ale nie je možné vyvodiť žiaden taký záver, že by práve z týchto peňažných prostriedkov, ktoré mali byť poskytnuté žalovanému zmluvou o pôžičke zo dňa 17. 08. 2007, boli financované tieto   potreby   žalovaného   pokiaľ   žalobca   nepredložil   žiaden   sumárny   súpis   koľko prostriedkov   bolo   celkovo   vynaložených   na   výstavbu,   z   akých   zdrojov   bola   výstavba financovaná   a   potom   na   čo   konkrétne   mali   byť   požičané   prostriedky   použité.   Súd   tak nepovažoval   za   potrebné   ani   nariaďovať   znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru účtovníctva.

Pretože vykonanými dôkazmi nebolo v konaní preukázané, že došlo zo strany žalobcu k poskytnutiu   peňažných prostriedkov žalovanému,   nebol rozhodujúci ani doklad,   ktorý žalobca   predložil   až   v   závere   konania   -   uznanie   dlhu.   Uznaním   dlhu   podľa   §   558 Občianskeho zákonníka sa síce zakladá vyvrátiteľná právna domnienka existencie dlhu v čase jeho uznania čím sa dôkazné bremeno neexistencie dlhu v čase jeho uznania prenáša na   dlžníka,   no   treba   zdôrazniť,   že   počas   celého   konania   to   bol   práve   žalobca,   ktorý dokazoval, že pôžička poskytnutá bola. Vzhľadom na to je podľa názoru súdu minimálne pochybné či skutočne táto listina bola vyhotovená v čase, ktorý sa v nej uvádza keď za celé konanie tento dôkaz žalobca nepredložil a to s vysvetlením, že ho „našiel“ až pri hľadaní dokumentov spolu s M. K., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi ani okrajovo žiaden takýto závažný dokument nespomenul. Pre súd je preto neuveriteľnou takáto „zábudlivosť“ oboch aktérov uznania dlhu, ku ktorému malo dôjsť zo strany žalovaného. Na druhej strane, ak by aj mal súd vychádzať z predloženého uznania dlhu, z vykonaných dôkazov (ako už bolo uvedené) vyplynulo, že žiadne prostriedky žalobca žalovanému z titulu zmluvy o pôžičke zo dňa 17. 08. 2007 neposkytol čím by došlo k vyvráteniu prezumpcie založenej uznaním dlhu. Pretože nebol preukázaný záväzok žalovaného vrátiť peňažné prostriedky žalobcovi, súd jeho návrh vo zvyšku zamietol.».

Podstatou sťažovateľových námietok je jeho nesúhlas s odôvodnením napadnutého rozsudku, v ktorom sa krajský súd podľa jeho názoru nevyporiadal s argumentáciou ním predloženou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a tak nedal presvedčivú odpoveď na podstatné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Arbitrárnosť   má   tiež   spočívať v skutočnosti, že krajský súd sa po vecnej stránke vôbec nezaoberal dôvodmi odvolania, ktoré sťažovateľ uviedol proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať skutkové zistenia všeobecných súdov a spochybňovať   výsledky   záverov   vyplývajúcich   z   nimi   vykonaných   dôkazov,   a   to   aj za predpokladu   vzniku   možnosti   určitých   faktických   pochybení   v   procese   vykonávania a posudzovania   dôkazov,   pokiaľ   tieto   výsledky hodnotenia   dôkazov a   posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú pravidlám právnej a formálnej logiky, nie sú navzájom   rozporuplné   a   vytvárajú   celistvý   rámec   ako   podklad   na   rozhodnutie   (m.   m. I. ÚS 230/2013). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade Občianskeho zákonníka) patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať. Napokon ústavný súd   zdôrazňuje,   že   jeho   úlohou   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaného rozhodnutia   všeobecného   súdu   z hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich zo zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a z   týchto   aspektov   jeho „vylepšovanie“,   ale   posúdenie   jeho   ústavnej   udržateľnosti   (m.   m.   IV.   ÚS   325/08, III. ÚS 462/2012).

Aj   keď   sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   napáda   len   rozsudok   krajského   súdu, pri realizácii ústavného prieskumu ústavný súd musel vychádzať z obsahu nielen rozsudku krajského   súdu,   ale   aj   z obsahu   ním   preskúmavaného   rozsudku   okresného   súdu,   ktorý v dôsledku stotožnenia sa krajského súdu s odôvodnením rozsudku okresného súdu tvorí s ním   jeden   celok.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   obšírne   zdôvodnil,   ktoré sťažovateľom tvrdené skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, pričom svoje závery oprel   o výsledky   vykonaného   dokazovania.   V   odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu   sú náležite vysvetlené aj úvahy, ktorými sa konajúce súdy riadili pri vyhodnocovaní dôkazov a na   základe   ktorých   dospeli   k   relevantnému   záveru,   že   v danom   prípade   sťažovateľ neuniesol   dôkazné bremeno o poskytnutí   pôžičky   žalovanej v sume,   ktorej   zaplatenie si návrhom na súde sťažovateľ uplatnil. Neobstojí ani námietka sťažovateľa, že predložením listiny   o   uznaní dlhu   preukázal existenciu   dlhu, keďže všeobecné   súdy   zo vzájomných súvislostí vyvodených z ostatných vykonaných dôkazov posúdili tento listinný dôkaz ako nedôveryhodný a tento svoj záver riadne v napadnutom rozsudku zdôvodnili.

Ústavný   súd   tieto   závery   okresného   súdu,   s ktorými   sa   krajský   súd   stotožnil, nepovažuje za   svojvoľné,   a teda   ústavne neakceptovateľné. Uvedené   platí   aj   v   prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor konajúcich všeobecných súdov, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí,   ale   napadnuté   rozhodnutie   konajúce   súdy   dostatočne   odôvodnil   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať.

Ani   sťažovateľove   námietky   týkajúce   sa   nedostatkov   odôvodnenia   napadnutého rozsudku spočívajúce v tom, že v napádanom rozsudku krajského súdu nebolo odpovedané na všetky ním predkladané argumenty (odvolacie dôvody), neodôvodňujú zásah ústavného súdu, keďže z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že konajúce súdy sa podrobne zaoberali všetkými   kľúčovými   otázkami   a formulovali   k nim   kvalifikované   právne   odpovede. Odvolacie dôvody sťažovateľa zhrnuté v odôvodnení rozsudku krajského súdu ani podľa ústavného súdu nesignalizujú existenciu takých podstatných skutočností, vo svetle ktorých by   bolo   možné   považovať   dôvody,   na   základe   ktorých   rozhodol   vo   veci   okresný   súd, za nedostatočné a zjavne nespravodlivé. Ústavný súd pripomína, že na naplnenie princípov spravodlivého procesu sa nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument procesnej strany, ale len na argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový. Ústavný súd zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa nároky kladené na rozhodnutia odvolacích súdov platnými procesnoprávnymi predpismi (§ 157 a § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), ktoré boli vydané zákonom na základe čl. 46 ods. 4 ústavy   a v danom   prípade   neboli   aplikované   v rozpore   s obsahom   základného   práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ   v zásade   neformuloval   ani   žiadne   relevantné   námietky   svedčiace o porušení princípov spravodlivého procesu pri vykonávaní dokazovania a ani nenamieta, že by   ku   všetkým   podstatným   okolnostiam   prípadu   nemal   možnosť   vyjadriť   sa,   prípadne nemal možnosť odpovedať na argumenty protistrany.

Sťažovateľom   formulované   námietky   teda   nie   sú   spôsobilé   spochybniť   ústavnú udržateľnosť rozsudku krajského súdu z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   konštatuje,   že   je   dostatočne   odôvodnené a nevykazuje   znaky   arbitrárnosti.   Krajský   súd   v posudzovanej   veci   použil   relevantné hmotno-právne   normy   a ustálené   procesné   postupy   a   vyložil   ich   ústavne   konformným spôsobom.

S prihliadnutím   na uvedené   ústavný   súd   hodnotí   predmetnú   sťažnosť   vo   vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa   v danej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10 decembra 2013