znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 593/2013-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   decembra   2013 predbežne prerokoval sťažnosť M., š. p., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 Cb/361/2011   a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/35/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M., š. p.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. septembra 2013 doručená sťažnosť M., š. p. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom Okresného súdu   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 Cb/361/2011 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/35/2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «v konaní vedenom na Okresnom súde... pôvodne pod č. k. 16 Rob/1059/2011 bol na návrh navrhovateľa „B., s. r. o.“, ktorý bol podaný súdu dňa 22. 11. 2011 proti odporcovi „M., š. p.“, vydaný platobný rozkaz dňa 25. 11. 2011, podľa ktorého mal odporca zaplatiť navrhovateľovi sumu 11 223,62 € s prísl...».

Proti platobnému rozkazu podal sťažovateľ odpor a súčasne si „uplatnil vzájomným návrhom   svoj   nárok   voči   navrhovateľovi,   ktorý   mu   vznikol   titulom   náhrady   škody spôsobenej vadným plnením navrhovateľa“.

Okresný súd v predmetnej veci vedenej pod sp. zn. 12 Cb/361/2011 12. júla 2012 účastníkom konania oznámil, že „vzájomný návrh“, ktorým sa sťažovateľka domáha proti navrhovateľovi   zaplatenia   sumy   11   497,11   €   s   prísl.   z   titulu   náhrady   škody,   vylučuje na samostatné   konanie   (toto   konanie   bolo   od   25.   júla   2012   vedené   ďalej   pod   sp.   zn. 12 Cb 35/2012), pričom „odo dňa začatia konania vedeného na Okresnom súde... pod č. k. 12 Cb/35/2012 vo veci navrhovateľa... o zaplatenie 11 497,11 €, t. j. od 25. 07. 2012 do dnešného dňa (09. 09. 2013), t. j. za 416 dní (!) okresný súd nevykonal ani jeden - jediný procesný úkon vo veci samej“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti ďalej podrobne chronologicky opisuje priebeh konania vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   12   Cb/361/2011,   ktoré   bolo   právoplatne   skončené 19. augusta 2013   na   základe   rozsudku   okresného   súdu   z   20.   septembra   2012   v   spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 43 Cob/16/2013 z 27. júna 2013, a tvrdí, že „konajúci súd nie je v danej veci (veciach) nezávislý   a   nestranný   a   rozhodol   účelovo   v   neprospech   sťažovateľa“,   čím   malo   dôjsť k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy.

Dňa   9.   septembra   2013   bolo   sťažovateľovi   doručené „Upovedomenie   o   začatí exekúcie od exekútora JUDr. Ing. M. P...“.

Sťažovateľ   v   ďalšej   časti   sťažnosti   uviedol,   že   okresný   súd   postupom   v   konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/361/2011 a «procesným rozhodnutím o vylúčení vzájomného návrhu odporcu na samostatné konanie, následne nekonaním v tejto veci (12 Cb 35/2012) po dobu dlhšiu ako jeden rok, dostal odporcu (M.) do pozície povinného bez možnosti ekonomicky spor spravodlivo usporiadať.

Tu zhliadame porušenie ústavného práva zakotveného v čl. 47, ods. 3 Ústavy SR, t. j. že: „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.“

Vychádzame pri tomto závere najmä z toho, že sťažovateľ v pôvodne tom istom spore uplatňoval svoj nárok na náhradu škody vzniknutej vadným plnením odporcu - zhotoviteľa diela, prejavuvšom sa už počas vykonávania diela. Škodu bolo možné zdokumentovať len v momente odstúpenia od zmluvy, lebo dielo muselo byť urýchlene dokončené náhradným dodávateľom (ako je uvedené vyššie - jednalo sa o demontovanú strechu koncom leta 2011, trvalé dažde a ničnerobenie zhotoviteľa). A tak nemožno už dnes, s odstupom času, vykonať napr. znalecké dokazovanie na mieste samom, lebo dielo - stavba je dokončená, funkčná a vady pôvodného zhotoviteľa odstránené. Takto súd svojím postupom v konaní č. 12 Cb 35/2012   a   konaní   12 Cb   361/2011   dostal   sťažovateľa   do   dôkaznej   núdze.   Je   pritom všeobecne známe, že preukázanie vzniku, výšky škody a zodpovednosti za škodu je zo strany poškodeného obtiažne a rozhodnutie súdu v nedohľadne.

Máme za to, že pri pragmatickom posudzovaní veci nestranným a nezávislým súdom, treba mať na zreteli aj ekonomické porovnanie spoločností - účastníkov konania..

Sťažovateľ, okrem uplatňovania svojich nárokov a namietania postupu súdu v konaní 12 Cb/361/2011, osobitne nenamietal prieťahy u predsedu Okresného súdu v konaní 12 Cb 35/2012   z   toho   dôvodu,   že   návrhy   na   dokazovanie   zo   strany   sťažovateľa   mal   súd   k dispozícii. I dôkazy samotné, najmä výňatky zo znaleckého posudku o dôvodoch a výške škody... Mali sme za to, že súd, vylúčiac nárok sťažovateľa na samostatné konanie, vo veci koná. Ukázalo sa, že nekoná. Ukázalo sa, že koná len vo veci 12 Cb/361/2011, v ktorom to konaní sťažovateľ vystupoval na strane odporcu.

Navrhujeme,   aby   práve   tieto   okolnosti   boli   považované   za   okolnosti   hodné osobitného zreteľa, prečo podávame túto ústavnú sťažnosť.».

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že„1. Základné právo M... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48, ods. 2 Ústavy SR v konaní 12 Cb/35/2012 porušené bolo,

2. Základné právo M... „domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky“ podľa čl. 46, ods. 1 Ústavy... porušené bolo,

3.   Základné   právo   M...   zakotvené   v   čl.   47,   ods.   3   Ústavy   SR...  ,   v   konaní   12 Cb/361/2011 porušené bolo,

4. Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 20. 09. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 12 Cb/361 zo dňa 27. 06. 2013, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 19. 08. 2013,

5.   Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   v   Žiari   nad   Hronom,   aby   v   konaní rozhodol podľa § 112, ods. 1, 2 O. s. p. o spojení veci vedenej pod sp. zn. 12 Cb/35/2012 a pod   sp.   značkou   12   Cb/361/2011   a   aby   konal   v   spojených   veciach   bez   zbytočných prieťahov,

6. M..., sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 15.000.- €, ktoré je Okresný súd Žiar nad Hronom vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia,

7.   Okresný súd žiar nad Hronom je povinný uhradiť   M...   trovy konania v sume 275,94   €   na   účet   jej   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa   právoplatnosti rozhodnutia.“

Okrem toho sťažovateľ žiada, aby ústavný súd podľa § 52 zákona o ústavnom súde uložil „spoločnosti B., s. r. o.,... zdržať sa oprávnenia jej priznaného, t. j. zdržať sa výkonu rozhodnutia Okresného súdu..., resp. v ňom až do právoplatného ukončenia veci vedenej na tomto Okresnom súde pod č. k. 12 Cb/35/2012 nepokračovať,

Ukladá exekútorovi JUDr. Ing. M. P., aby v exekučnom konaní vedenom pod č. k. EX 1135/2013, bez ohľadu na využitie alebo nevyužitie opravných prostriedkov povinným v exekučnom konaní, nepokračoval až do právoplatného ukončenia veci vedenej na tomže Okresnom súde pod č. k. 12 Cb/35/2012.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/361/2011 a základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/35/2012

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/361/2011

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré odôvodnil tým, že v právoplatne skončenom konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/361/2011 „konajúci súd nie je   v   danej   veci   (veciach)   nezávislý   a   nestranný   a   rozhodol   účelovo   v   neprospech sťažovateľa“.

Porušenie „ústavného práva“ zakotveného v čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že „procesným rozhodnutím o vylúčení vzájomného návrhu odporcu na samostatné konanie, následne nekonaním v tejto veci (12 Cb 35/2012) po dobu dlhšiu ako jeden rok, dostal   odporcu   (M.)   do   pozície   povinného   bez   možnosti   ekonomicky   spor   spravodlivo usporiadať“.

Z okolností prípadu je tiež zrejmé, že sťažovateľ sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie podal na ústavnom súde aj oneskorene,   keďže   procesné   uznesenie   okresného   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   ešte 25. júla 2012 a sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu až 20. septembra 2013, teda zjavne   po uplynutí   dvojmesačnej zákonom ustanovenej lehoty (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde).   Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v   časti smerujúcej proti postupu a uzneseniu okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde mohol odmietnuť aj ako oneskorene podanú.

2. K namietanému základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/35/2012

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namieta, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/35/2012 od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o vylúčení vzájomného návrhu sťažovateľa na ďalšie konanie, t. j. od 25. júla 2012, nekoná a je nečinný viac ako 416 dní, čím podľa neho dochádza k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ k tomu uviedol, že prieťahy u predsedu okresného súdu v konaní sp. zn. 12 Cb 35/2012 osobitne nenamietal z toho dôvodu, že „návrhy na dokazovanie zo strany sťažovateľa mal súd k dispozícii. I dôkazy samotné, najmä výňatky zo znaleckého posudku o dôvodoch   a   výške   škody...   Mali   sme   za   to,   že   súd,   vylúčiac   nárok   sťažovateľa na samostatné konanie,   vo   veci koná.   Ukázalo   sa,   že nekoná.   Ukázalo sa,   že   koná   len vo veci 12 Cb/361/2011, v ktorom to konaní sťažovateľ vystupoval na strane odporcu. Navrhujeme,   aby   práve   tieto   okolnosti   boli   považované   za   okolnosti   hodné osobitného zreteľa, prečo podávame túto ústavnú sťažnosť.“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, III.   ÚS   401/2008),   že   účelom   práva   účastníka   konania pred   všeobecným   súdom   podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto   o   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),   alebo   ak   sa   preukáže,   že   sťažovateľ   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o sudcoch“),   ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Inak povedané, keďže proti sudcovi všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu iniciovať dokonca aj disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle zákona o sudcoch treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy.

Ústavný súd sa nestotožňuje s obranou sťažovateľa, že nevyčerpanie iných právnych prostriedkov   nápravy   odôvodňoval   tým,   že   si   myslel,   že   okresný   súd „vylúčiac   nárok sťažovateľa   na   samostatné   konanie,   vo   veci   koná“,   a preto   podľa   sťažovateľa   by   mal ústavný súd tieto okolnosti považovať za okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde a jeho sťažnosť akceptovať.

Ústavný súd tiež konštatuje, že doterajšia dĺžka napadnutého konania od 25. júla 2012 až doteraz ešte neodôvodňuje taký postup ústavného súdu, ktorý by v zmysle jeho judikatúry akceptoval nevyužitie sťažnosti na prieťahy v konaní z dôvodov uvádzaných sťažovateľom v tejto sťažnosti.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   pripomína,   že   toto rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí   sťažovateľ   v   tejto   veci   v   prípade   zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom všeobecného   súdu   v   označenom   konaní   dochádza   k   zbytočným   prieťahom,   predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013