znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 593/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť maloletého F. B. a M. B., obaja bytom T., zastúpených advokátom JUDr. P. V., N., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie ich   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Námestovo   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 C/70/2008 (pôvodne vedenom Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 10 C/206/2006) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo maloletého F. B. a M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C/70/2008 (pôvodne vedenom Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 10 C/206/2006) p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Námestovo p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 1 C/70/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Maloletému   F.   B.   a M.   B.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume každému po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e Okresný súd Námestovo p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Námestovo j e   p o v i n n ý   uhradiť maloletému F. B. a M. B. trovy konania v sume 341,81 € (slovom tristoštyridsaťjeden eur a osemdesiatjeden centov) na účet ich   právneho   zástupcu   JUDr.   P.   V.,   N.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 593/2012-12 z 11. decembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť maloletého F. B. a M. B., obaja bytom   T.   (ďalej   aj   „maloletý   sťažovateľ“,   „sťažovateľka“   alebo   „sťažovatelia“),   pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C/70/2008 (pôvodne vedenom Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 10 C/206/2006).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka 16. novembra 2006 podala Okresnému súdu Dolný Kubín návrh na určenie otcovstva, úhradu osobných potrieb a úpravu práv a povinností k maloletému sťažovateľovi, ktorý bol týmto súdom vedený pod sp. zn. 10 C/206/2006. Zo strany tohto súdu bola sťažovateľke 14. decembra 2006 zaslaná výzva na predloženie dokladov v súvislosti s jej žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov za podaný návrh, čo urobila 12. januára 2007. Pojednávanie určené týmto súdom na 8. marec 2007 bolo odročené na neurčito pre účely vypočutia odporcu.

Sťažovateľka ďalej uviedla:Výkon súdnictva v danej veci prešiel s účinnosťou od 1. januára 2008 na okresný súd, pričom veci bola pridelená sp. zn. 1 C/70/2008.

Dňa 25. apríla 2008 okresný súd požiadal súd v meste F. o vypočutie odporcu, ktorý je štátnym občanom Rakúska. Vybavené dožiadanie bolo okresnému súdu vrátené 21. júla 2008, pričom jeho preklad bol doručený po viacerých urgenciách 6. novembra 2008.Uznesením zo 16. marca 2009 okresný súd ustanovil znalca z odboru genetiky a uložil odporcovi zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Uznesením   z   26.   marca   2009   okresný   súd   ustanovil   prekladateľku   do   jazyka nemeckého   za   účelom   prekladu   uznesení   zo   16.   marca   2009.   Tieto   uznesenia   boli po preklade 16. júla 2009 zaslané odporcovi.

Dňa 20. apríla 2009 okresný súd na žiadosť znalca predĺžil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku o ďalších 60 dní.

Dňa 7. júla 2009 okresný súd urgoval predloženie znaleckého posudku, na čo znalec 21. júla 2009 oznámil, že ho nemohol vypracovať z dôvodu nedodania výsledkov odporcu.Dňa   2.   septembra   2009   okresný   súd   vyhotovil   dožiadanie   na   vykonanie   dôkazu v Rakúsku,   t.   j.   na   ustanovenie   znalca   za   účelom   odobratia   vzorky   DNA   od   odporcu, a zároveň ustanovil prekladateľku za účelom prekladu tohto dožiadania. Dožiadanie bolo doručené   príslušnému   súdu   26.   novembra   2009,   ktorý   22.   decembra   2009   oznámil,   že z dôvodu   zmeny   bydliska   odporcu   dožiadanie   postúpil   súdu   v   meste   S.   Tento   súd 13. januára 2010 požiadal o doplnenie osobných údajov odporcu.

Dňa 12. februára 2010 okresný súd doplnil požadované údaje.

Dňa   8.   marca   2010   súd   v   meste   S.   požiadal   o   zaplatenie   preddavku   za   účelom vykonania znaleckého dokazovania.

Uznesením   z   27.   apríla   2010   okresný   súd   uložil   odporcovi   zložiť   preddavok na znalecké dokazovanie a zároveň ustanovil predkladateľku na preklad tohto uznesenia.Dňa 17. augusta 2010 okresný súd vyhotovil nové dožiadanie na vykonanie dôkazu za   účelom   odobratia   vzorky   DNA   od   odporcu   a   zároveň   ustanovil   predkladateľku na preklad tohto dožiadania.

Dňa 22. decembra 2010 súd v meste S. opätovne požiadal o zaplatenie preddavku za účelom vykonania znaleckého dokazovania.

Dňa   4.   januára   2011   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   predloženie   dokladov o výdavkoch v súvislosti s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia.

Uznesením   z   18.   januára   2011   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa 14. marca 2012 sťažovateľka požiadala okresný súd o informáciu, v akom stave sa konanie nachádza.

Dňa 16. marca 2011 okresný súd požiadal súd v meste S. o upresnenie bankových údajov v súvislosti s platbou preddavku na znalecké dokazovanie.

Dňa 20. mája 2011 sťažovateľka požiadala okresný súd o urýchlenie vypracovania a predloženia znaleckého posudku znalcom z odboru genetiky.

Dňa   23.   mája   okresný   súd   sťažovateľke   oznámil,   z   akého   dôvodu   sa   doteraz nepodarilo vypracovať znalecký posudok.

Dňa 25. mája 2012 bola okresnému súdu doručená odpoveď súdu v meste S., ktorá však požadované údaje neobsahovala.

Dňa 12. júna 2012 okresný súd vyzval S., a. s., na poskytnutie bankových údajov.Dňa   28.   septembra   2012   sťažovateľka   opätovne   podala   okresnému   súdu   návrh na nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   zaviazal   odporcu   prispievať   na   výživu maloletého sťažovateľa.

Uznesením z 25. októbra 2012 okresný súd uvedený návrh sťažovateľky zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľov   je   okresný   súd   v   uvedenom   konaní   nečinný   a   jeho konanie nemožno považovať za také, ktoré poskytuje rýchlu a účinnú ochranu ich právam. Maloletý sťažovateľ má osem rokov, avšak dosiaľ nie je rozhodnuté o otcovstve odporcu, ktorý sa vyhýba plneniu vyživovacej   povinnosti voči   maloletému, a celá zodpovednosť a starostlivosť   o   maloletého   je   na   sťažovateľke.   Neprimeraná   dĺžka   súdneho   konania vystavuje maloletého sťažovateľa a sťažovateľku veľkému tlaku vyplývajúcemu z neistoty ich právneho postavenia. Maloletý sťažovateľ si s pribúdajúcim vekom neprirodzenosť tejto situácie stále viac uvedomuje.

Sťažovatelia uviedli, že predmetné konanie trvá viac ako 6 rokov bez toho, aby bola vec právoplatne ukončená. Konanie okresného súdu vykazuje podľa názoru sťažovateľov známky neodôvodnených prieťahov, čím z jeho strany dochádza k porušovaniu základného práva   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Uvedenou   nečinnosťou   okresného   súdu,   resp.   jeho   konaním   s   prieťahmi,   vzniká sťažovateľom z dôvodu dlhodobého a neustále sa predlžujúceho stavu právnej neistoty aj výrazná nemajetková ujma.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C/70/2008 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť im finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € maloletému sťažovateľovi a 3 000 € sťažovateľke. Sťažovatelia zároveň požiadali o náhradu trov konania v sume 6,50 € za zaplatený súdny poplatok a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 587,93 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení k prijatej sťažnosti sp. zn. Spr 4572/12 z 23. januára 2013 k priebehu konania okrem iného uviedla:

„Dňa 16. 11. 2006 sťažovateľka podala Okresnému súdu v Dolnom Kubíne návrh na určenie   otcovstva   k   mal.   F.,   na   ktorom   bola   vec   pôvodne   vedená   pod   sp.   zn.   10 C/206/2006. Po zriadení Okresného súdu Námestovo výkon súdnictva v tejto veci prešiel dňom 1. 1. 2008 na tento súd. Ďalej sa vedie konanie pod sp. zn. 1 C/70/2008.

Súd aj napriek personálnym problémom v prvých rokoch od jeho zriadenia, vo veci vykonával   úkony smerujúce k ukončeniu   veci,   čo nakoniec   vyplýva   aj z   popisu   úkonov uvedených sťažovateľkou. Návrh smeruje proti občanovi s trvalým bydliskom v Rakúsku. Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   je   konanie   vo   veci   náročné,   pretože   každé   procesné rozhodnutie, žiadosť, vyjadrenie je potrebné preložiť do nemeckého jazyka.

Odporca   dobrovoľne   otcovstvo   neuznal.   Súhlasil   s   vykonaním   znaleckého dokazovania   znalcom   z   odboru   zdravotníctva   a   farmácia   odvetvia   analýza   DNA,   ale s podmienkou,   že odber jeho biologickej vzorky bude vykonaný rakúskym lekárom.   Súd ustanovil znalca a nakoľko odporca je cudzím štátnym príslušníkom, nemal inú možnosť ako požiadať dožiadaný súd v Rakúsku o vykonanie odberu biologickej vzorky od žalovaného. Vykonanie tohto úkonu dožadujúci súd podmienil zaplatením preddavku, ktorý tunajší súd nemohol zaplatiť, pretože dožiadaný súd aj napriek opakovaným žiadostiam o doplnenie údajov potrebných pre vykonanie platby, tieto nedoplnil. Po doplnení týchto údajov bol preddavok zaplatený a súdny znalec v Rakúsku realizoval odber biologickej vzorky, ktorá bola už zaslaná ustanovenému súdnemu znalcovi.

Súd   v   konaní   je   limitovaný   vykonaním   jednotlivých   dôkazov   dožiadaným   súdom v zahraničí,   pričom   nemá   reálne   možnosti   ako   ovplyvniť   lehoty   na   vybavenie   svojich dožiadaní.

Som toho názoru, že postupom súdu nedošlo k subjektívnym prieťahom v konaní.“

Predsedníčka   okresného   súdu   v   podaní   z   23.   januára   2013   uviedla,   že   netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v   podaní   z   1.   februára   2013   uviedol,   že   netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C/70/2008 (pôvodne vedenom Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 10 C/206/2006).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02, III. ÚS 344/2011).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   súdom prikazuje   postupovať   v konaní   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania   tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i   bez   ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (II. ÚS 813/00,   I.   ÚS   20/02,   III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02)   ústavný   súd   zohľadnil   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   je   určenie   otcovstva   a úprava   práv a povinností k maloletému dieťaťu. Napriek tomu, že ide o bežnú súčasť rozhodovacej činnosti   súdov,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetná   vec   je   náročná   na   dokazovanie, pretože otec maloletého sťažovateľa (odporca) žije v Rakúsku a táto skutočnosť čiastočne ovplyvnila doterajšiu dĺžku konania.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t.   j.   správania   sťažovateľov   ako   účastníkov konania, ústavný súd dospel k záveru, že neprispeli k predĺženiu   predmetného konania. Sťažovateľka bola v konaní aktívna, včas reagovala na výzvy okresného súdu a využila aj svoje právo a podala dva návrhy na nariadenie predbežného opatrenia (ktorými sa domáhala uloženia povinnosti   odporcovi   predbežne   prispievať na výživu   maloletého sťažovateľa), ktoré však okresný súd zamietol. Keďže okresný súd o uvedených návrhoch sťažovateľky rozhodol   v lehote   30 dní   od   ich   doručenia   (§ 75   ods.   4 OSP),   táto skutočnosť   nemala podstatný   vplyv   na   predĺženie   posudzovaného   konania.   Napokon,   ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti správaniu sťažovateľov nič nevytkla.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   v prvom   rade   zdôrazňuje,   že   povaha   prerokúvanej   veci,   ktorou   je určenie   otcovstva   k   maloletému   dieťaťu   a   úprava   práv   a   povinnosti   rodičov   k   tomuto dieťaťu, je osobitne citlivou statusovou záležitosťou spojenou s osobou maloletého dieťaťa a   ako   taká   si   vyžaduje   osobitný   dôraz   na   rýchly   a   efektívny   postup   okresného   súdu (I. ÚS 89/02, III. ÚS 183/08).

V súlade so svojou stabilnou judikatúrou (napr. IV. ÚS 280/2011, III. ÚS 473/2012) ústavný súd zastáva názor, že konanie okresného súdu, ktoré nebolo právoplatne skončené ani po viac ako šiestich rokoch od jeho začatia, tak ako to je v danom prípade, nie je potrebné   osobitne   vyhodnocovať, prípadne   uvádzať   jednotlivé   menšie   obdobia   jeho nečinnosti, ak v okolnostiach posudzovanej veci bol postup okresného súdu neefektívny, resp. nesústredený.

Hoci, ako bolo uvedené, predmetné konanie je náročnejšie na dokazovanie, stále sa nachádza   vo   fáze zabezpečovania dôkazov,   pričom   znalecký   posudok   nebol okresnému súdu predložený ani po uplynutí štyroch rokoch od nariadenia znaleckého dokazovania. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že medzi povinnosti okresného súdu patrí aj metodické   usmerňovanie   a   riadenie   činnosti   znalca   a že   okresný   súd   môže uložiť poriadkovú pokutu aj znalcovi, ak v určenej lehote bez ospravedlniteľného dôvodu znalecký posudok nepredloží. Ako však z prehľadu procesných úkonov vyplýva, okresný súd v tomto prípade takto nepostupoval, v dôsledku čoho sa znalecké dokazovanie neúmerne predĺžilo.

S   prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   a   všetky   okolnosti   posudzovaného prípadu dospel ústavný súd preto k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C/70/2008 bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C/70/2008 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € pre sťažovateľku a 5 000 € pre maloletého sťažovateľa, čo odôvodnili trvaním predmetného konania, ktoré nie je právoplatne skončené ani po viac ako šiestich rokoch od jeho začatia, v dôsledku čoho sa nachádzajú v stave právnej neistoty.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej   ujmy,   keď   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   nemožno   už   inak napraviť (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 27/03).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení   zákonných   podmienok   mohla   uplatňovať   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   princípy spravodlivosti a spôsob zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľov považoval ústavný súd finančné zadosťučinenie v sume po 2 000 € každému zo sťažovateľov voči okresnému súdu za primerané podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde uložil okresnému súdu, ktorý označené práva porušil,   vyplatiť   ho   sťažovateľom   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom v sume 587,93 € vrátane DPH, a to za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012. Právny zástupca sťažovateľov pri učení výšky trov konania vychádzal z výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia (spolu 8 000 €).

Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania, ktoré vznikli sťažovateľom z dôvodu právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. V., vychádzal z výšky priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2011, ktorá predstavovala sumu 763 €. Ústavný súd vychádzal z určenia náhrady za dva úkony   právnej   služby   u   dvoch   sťažovateľov   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   podanie sťažnosti). V zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 v spojení s ustanovením § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základnú sadzbu tarifnej odmeny (127,16 €) znížil ústavný súd v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky o 50 % na sumu 63,58 €, pretože   v   prípade   sťažovateľov   ide   o   spoločne   zastupované   osoby.   Vychádzajúc   z uvedeného za 2 úkony právnej služby vykonané pre 2 osoby v roku 2012 patrí odmena v sume 2 x 63,58 € x 2, k tomu tiež 4 x režijný paušál vo výške 7,63 €, teda celková suma 284,84 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty, uvedená suma bola zvýšená o 20   %   DPH.   Trovy   právneho   zastúpenia   boli   teda   priznané   v   celkovej   sume   341,81   €. Priznanú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet právneho   zástupcu   sťažovateľov   [§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku (bod 4 výroku nálezu)].

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013