znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 592/2017-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti FENESTRA Sk, spol. s r. o., Priemyselná 17, Zlaté Moravce, zastúpenej spoločnosťou Matejka & Haluška s. r. o., Lazovná 20, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Roman Haluška, vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na právnu pomoc zaručeného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 47/2015 z 24. mája 2017 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti FENESTRA Sk, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2017 elektronicky doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti FENESTRA Sk, spol. s r. o., Priemyselná 17, Zlaté Moravce (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 a základného práva na právnu pomoc zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 47/2015 z 24. mája 2017. Sťažnosť bola doplnená písomným podaním doručeným ústavnému súdu 5. septembra 2017.

2. Z obsahu sťažnosti a predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 31. júla 2014 na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“) žalobu podľa druhej hlavy piatej časti vtedy účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorou žiadala preskúmať zákonnosť odvolacieho rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane o vyrubení úroku z omeškania za neodvedenie vybraných preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie január 2013 v sume 153,60 €. Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. 11 S 136/2014-40 z 1. apríla 2015 zamietol. O odvolaní sťažovateľky najvyšší súd rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil.

3. V sťažnosti sťažovateľka najvyššiemu súdu vyčíta, že z judikatúry ústavného súdu vyplývajúce „požiadavky na odôvodnenie súdnych rozhodnutí nesplnil, tým, že (a) na konkrétne a pre rozhodnutie významné právne námietky Sťažovateľa nereagoval vôbec, alebo len formálne, bez adekvátneho materiálneho obsahu a (b) bez zrozumiteľného vysvetlenia svoje rozhodnutia založili výlučne na doslovnom jazykovom (gramatickom) výklade niektorých selektívne zvolených ustanovení Daňového poriadku... prehliadajúc systematické súvislosti a účel iných, na prejednávanú vec aplikovateľných právnych noriem...“. Okrem toho sťažovateľka rozsudok najvyššieho súdu kritizuje preto, lebo postupom krajského súdu „bolo porušené (aj) jeho právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi tým, že na pojednávaní, ktorého jeho vydaniu predchádzalo, Krajský súd neumožnil Sťažovateľovi zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom, s ktorou námietkou sa Najvyšší súd, napriek námietke Sťažovateľa vznesenej v odvolaní, vo svojom rozhodnutí náležite nevysporiadal...“.

4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„(A) Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Sžf/47/2015 zo dňa 24. mája 2017 porušil základné právo obchodnej spoločnosti FENESTRA Sk, spol. s r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 prvej a druhej vety Ústavy a právo na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

(B) Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/47/2015 zo dňa 24. mája 2017 Ústavný súd zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

(C) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy konania sťažovateľa FENESTRA Sk, spol. s r. o. v sume 374,81 EUR (slovom tristosedemdesiatštyri euro a 81 eurocentov) na účet číslo IBAN SK..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

8. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

10. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

11. Ústavný súd predovšetkým uvádza, že jadrom rozhodovania vo veci sťažovateľky bol dodatočne vyrubený úrok z omeškania v sume 153,60 € za neodvedenie vybraných preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti, ktorej výšku možno považovať za bagateľnú.

12. Ústavný súd v prípadoch, keď je v hre zjavne bagateľná suma, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde.

13. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 804/2015).

14. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2017