znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 592/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   B.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   S., Advokátska   kancelária,   M.,   vo   veci   namietaného   porušenia „čl.   48   ods.   2“ Ústavy Slovenskej   republiky   a „práva   na   spravodlivé   konanie“ podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „konaním Okresného súdu Dunajská Streda a Krajského súdu Trnava“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. novembra 2013   doručené   podanie   P.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorého   obsahom   bolo konštatovanie právneho zástupcu sťažovateľa, že „v jeho mene a v zákonnej lehote podáva ústavnú   sťažnosť   na   prieťahy   konania   súdu,   ktorú   odôvodní   v lehote   10   odo   dňa doručenia“.   Následne   21.   novembra   2013   bola   doručená   sťažnosť   sťažovateľa   vo   veci namietaného porušenia „čl. 48 ods. 2“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a „práva na spravodlivé konanie“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „konaním Okresného súdu Dunajská Streda a Krajského súdu Trnava“.

Meritom podanej ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom Okresného súdu   Dunajská   Streda   (ďalej len „okresný   súd“)   a Krajského súdu   v Trnave (ďalej len „krajský súd“), ktoré rozhodli o žalobe o náhradu škody sťažovateľa. Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom sp. zn. 6 C 136/2000 z 1. decembra 2011. Krajský súd na základe podaného odvolania rozsudkom sp. zn. 23 Co 49/2012 z 29. júla 2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti vidí porušenie svojich práv v prieťahoch vo   veci   konajúcich   súdov.   Včasnosť   svojej   sťažnosti   odôvodňuje   tým,   že   ju   podáva „v dvojmesačnej   zákonnej   lehote   odo   dňa   09.09.2013,   kedy   bolo   právnemu   zástupcovi sťažovateľa   doručené   písomné   vyhotovenie   rozsudku   Krajského   súdu   Trnava,   sp.   zn. 23 Co/49/2012“.

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie, po prerokovaní sťažnosti vyhovel a nálezom vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorý   bol   vyhlásený   pod   č.   209/1992   Zb. a článkom 48 ods. 2 Ústavy SR bolo porušené konaním Okresného súdu Dunajská Streda a Krajského súdu Trnava.

2. Okresný súd Dunajská Streda a Krajský súd Trnava sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľovi sumu 5 000 Eur ako náhradu škody za prieťahy v konaní.

3.   Okresný   súd   Dunajská   Streda   a   Krajský   súd   Trnava   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 312, 41 Eur s DPH na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   v súvislosti   s prvým   doručeným   (13.   novembra   2013)   podaním sťažovateľa konštatuje, že toto podanie nemožno považovať za sťažnosť, pretože uvedené podanie   okrem   identifikácie   sťažovateľa,   porušovateľov   a označenia   podania   ako „sťažnosť“ neobsahuje   žiaden   petit   ani   označenie   práv,   ktorých   porušenie   namieta. Z uvedeného   dôvodu   neobstojí   tvrdenie   sťažovateľa,   že   svoju „sťažnosť   na   prieťahy konania súdu“ odôvodní „v lehote 10 odo dňa doručenia“. Vychádzajúc z uvedeného druhé podanie   sťažovateľa   nemohlo byť posudzované ako doplnenie   sťažnosti   so   zachovaním lehoty,   keďže   takýmto   postupom   by   dochádzalo   k neprípustnému   predlžovaniu   lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   ide   o druhé   podanie   sťažovateľa   doručené   ústavnému   súdu   21.   novembra 2013, ústavný súd konštatuje, že ani toto podanie nespĺňa všetky náležitosti sťažnosti.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ustanovenie   §   20   zákona   o   ústavnom   súde   sa   v   celom   rozsahu   vzťahuje aj na sťažnosť   podľa   § 49   a   nasl.   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   výslovne zdôrazňuje,   že   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   osobitne   platí v prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých   formálnych   aj vecných   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania   (čl.   127   ods.   1 ústavy,   §   20   a   §   50   zákona   o ústavnom   súde).   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (čl.   2   ods.   2 ústavy).

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   sťažovateľom   predložený   návrh rozhodnutia   vo   veci   samej   (petit)   nie   je   vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci. Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti sa dožaduje vyslovenia porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy (teda nie vyslovenia porušenia niektorého zo základných práv upravených v označenom článku ústavy) a vyslovenia porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom z celkového obsahu odôvodnenia sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ zamýšľal namietať porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že petit sťažnosti je vo vzťahu   k označenému   článku   ústavy   neurčitý   a vo   vzťahu   k označenému   právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ namieta,   nekorešponduje   s argumentáciou   uvedenou   v odôvodnení   sťažnosti.   Navyše, sťažovateľ v petite ani neoznačil konania okresného súdu a krajského súdu ich spisovými značkami, čo v súhrne predstavuje takú mieru nedostatkov petitu z hľadiska vymedzenia predmetu   konania   pred   ústavným   súdom,   že   ho   nemožno   považovať   za   jasný a vykonateľný.

V   súvislosti   s   uvedenými   nedostatkami   ústavný   súd   pripomína,   že   tieto   nie   je povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút   povinného právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej   rozhodovacej činnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   III. ÚS   206/2010, II. ÚS   309/2010,   III.   ÚS   357/2010,   I. ÚS 368/2010).   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony   právnej   služby,   ktoré   je   povinný   vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký rozsah nedostatkov náležitostí predpísaných zákonom, že ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Na   zdôraznenie   presvedčivosti   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   dodáva   ďalšie dôvody,   ktoré   vylučujú   možnosť   prijatia   sťažnosti   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie. Vzhľadom   na   už   prezentovaný   záver   ústavného   súdu   o nemožnosti   zachovania   lehoty v súvislosti s prvým podaním sťažovateľa sťažnosť sťažovateľa (doručená ústavnému súdu 21. novembra 2013) mohla byť odmietnutá aj z dôvodu oneskoreného podania sťažnosti, pretože   z odtlačku   prezentačnej   pečiatky   právneho   zástupcu   sťažovateľa   je   zrejmé,   že rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 Co 49/2012 z 29. júla 2013 prevzal 9. septembra 2013 (čo   napokon   sťažovateľ   uvádza   aj   v sťažnosti),   pričom   sťažnosť   sťažovateľa   (doručená 21. novembra 2013)   bola podaná na poštovú   prepravu 18. novembra 2013,   teda   zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ďalším eventuálnym dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateľa je povaha práv, ktorých porušenie zamýšľal sťažovateľ navrhnúť vysloviť.

Ústavný   súd   totiž   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   „odstránenie   stavu   právnej neistoty   je   podstatou,   účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa a že zároveň ochranu tomuto základnému právu ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať   a   nečinnosť   orgánu   verejnej   moci   v   tom   čase   ešte   mohla   trvať.   Keďže sťažovateľom napadnuté konanie na krajskom súde vedené pod sp. zn. 23 Co 49/2012 bolo právoplatne skončené vydaním a doručením rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 Co 49/2012 z 29.   júla 2013   (doručeným sťažovateľovmu právnemu zástupcovi   9.   septembra   2013), ktorým krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok, existoval ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti   sťažovateľa,   a to   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde,   pretože   v   čase   podania   sťažnosti   už   k   namietanému   porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemohlo dochádzať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013