znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 592/2012-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. J. D., P., zastúpeného JUDr. M. Ch., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 37/2011 z 28. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. J. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2012   doručená   sťažnosť PhDr.   J. D.,   P.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 37/2011 z 28. augusta 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Najvyšší súd, rozsudkom sp. zn. 8 Sžo/37/2011, z 28. 8. 2012, rozhodol tak, že potvrdil rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 1 S 364/2006, z 9. 6. 2011, ktorým Krajský súd Bratislava zamietol moju žalobu proti Ministerstvu vnútra SR o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného,   č.   KM-74/PK-2006,   z   27.   6.   2006,   ktorým   bol zamietnutý môj rozklad a potvrdený personálny rozkaz ministra vnútra č. 114 zo dňa 13. 4. 2006, o mojom prepustení zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru SR... Týmto   potvrdzujúcim   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR,   boli   podľa   môjho   názoru porušené moje ústavné práva.

Pri plnení si svojich služobných povinností, som sa nedopustil konania, ktoré by bolo v rozpore s právnymi normami, prísahou a mojimi povinnosťami policajta.

Opätovne poukazujem na skutočnosť, že za rovnaký skutok, ktorým sa odôvodňuje moje ukončenie služobného pomeru, som bol oslobodený v trestnom konaní, rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 8 T/66/2008, z 19. 6. 2009, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina, sp, zn. 1 To/104/2009, zo 6. 10. 2009...

Z akých dôvodov mi teda bol ukončený služobný pomer, keď deklarované dôvody takými dôvodmi nie sú...“

Sťažovateľ   sa   v sťažnosti   ďalej   zaoberal   okolnosťami   svojho   prepustenia zo služobného   pomeru,   pričom   v tejto   súvislosti   vyslovil   názor,   že   jeho   prepustenie zo služobného   pomeru   bolo   dôsledkom   niekoľkoročnej   kompromitácie   jeho   osoby,   a to v súvislosti s jeho nomináciou na vyššiu funkciu. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že na základe oznámenia „viacnásobného recidivistu“, ktorý sa v tom čase nachádzal vo výkone väzby, mu   bolo   3.   decembra   2003   vznesené   obvinenie   za   trestný   čin   zneužívania   právomoci verejného   činiteľa   podľa   §   158   ods.   1   písm.   a)   Trestného   zákona   v znení   účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona. Sťažovateľ uviedol, že následne mu bola obmedzená osobná a sloboda a 5. decembra 2003 bol vzatý do väzby   s tým,   že   väzba   uňho   trvala   do   25.   augusta   2004,   keď   bol   z nej   prepustený. Sťažovateľ   súčasne   poukázal   na   rozhodnutia   všeobecných   súdov   v jeho   trestnej   veci, na základe   ktorých   bol   oslobodený   spod   obžaloby.   K právoplatnému   oslobodeniu spod obžaloby v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 31 T 126/2008 došlo podľa tvrdenia sťažovateľa 29. septembra 2010 (za časť skutkov) a 20. septembra 2012 (za zvyšnú časť skutkov). Okrem toho sťažovateľ uviedol, že na osobu, ktorá o ňom poskytla nepravdivé informácie týkajúce sa jeho policajných praktík, podal trestné oznámenie pre trestný čin krivého obvinenia podľa § 174 ods. 1 a 2 Trestného zákona, na základe čoho došlo k právoplatnému odsúdeniu tejto osoby. Sťažovateľ súčasne poukázal aj na ďalšie skutky, za ktoré bolo vznesené obvinenie a z ktorých bol vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 165/05 oslobodený spod obžaloby. Sťažovateľ dodal, že aj v tejto veci podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa pre podozrenie zo spáchania trestného činu krivého obvinenia. Podľa vyjadrenia sťažovateľa vyšetrovanie v tejto trestnej veci nebolo dosiaľ ukončené. Okrem toho sťažovateľ v sťažnosti spomenul aj ďalšie   prípady,   keď   mu   bolo   vznesené   obvinenie   za   skutky,   ktorých   sa   mal   dopustiť v súvislosti s výkonom funkcie policajta, a súčasne dodal, že z dôvodu medializácie jeho osoby a uvedenia nepravdivých a skresľujúcich informácií podal na okresnom súde viacero žalôb na ochranu osobnosti.

Sťažovateľ v sťažnosti nepriehľadným spôsobom poukázal na okolnosti prepustenia zo služobného pomeru personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 114 z 13. apríla 2006, k čomu malo podľa jeho tvrdení dôjsť v dôsledku vznesenia obvinenia, pričom   v súvislosti   s touto   trestnou   činnosťou   mal   byť   vzatý   do   väzby   uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 2 Tp 6/2006 z 8. apríla 2006.

V rámci   námietok   vzťahujúcich   sa   k jeho   prepusteniu   zo   služobného   pomeru sťažovateľ uviedol:

„Paradoxným   sa   javí   aj   zistenie,   ktoré   už   tradične   účelovo   absentuje v administratívnom spise a to skutočnosť, že nadriadený riešil otázku môjho postavenia mimo   službu   v   súvislosti   s predmetným   prípadom   už   27.   3.   2006,   výsledkom   čoho   bol personálny   rozkaz   1.   viceprezidenta   PZ.   Predmetný   personálny   rozkaz   mi   nikdy   nebol doručený a taktiež som o ňom nebol v čase trvania môjho služobného pomeru uzrozumený. Táto skutočnosť vyplynula až z môjho služobného hodnotenia pre účely trestného konania v trestnej   veci   vedenej   pod   ČVS:   UIS-67/IOV-SV-2006.   Túto   skutočnosť   som   sa   mohol náhodne dozvedieť najskôr až v máji 2008 pri oboznamovaní sa s výsledkami vyšetrovania, kde   sa   daná   skutočnosť   nachádzala   uvedená   v   texte   môjho   služobného   hodnotenia. S poukázaním na uvedenú skutočnosť sa javí dôvodným položenie otázky, čo reálne viedlo nadriadeného pre podanie návrhu na moje prepustenie zo služobného pomeru, keď dňa 27. 3. 2006 postačovalo iba moje postavenie mimo službu. Otáznou ostáva aj skutočnosť, prečo písomnosti súvisiace s návrhom na moje postavenie mimo službu, resp. personálny rozkaz I. viceprezidenta Policajného zboru, bezprostredne súvisiace s návrhom na moje prepustenie   zo   služobného   pomeru   v   administratívnom   spise   zjavne   chýbali   a   chýbajú. Ich absencia mi iba dáva viac a viac za pravdu, že nadriadený konal v súvislosti s mojím prepustením účelovo bez reálne existujúcich dôvodov na moje prepustenie...

V zákone o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   Slovenskej   republiky   a   Železničnej   polície zákonodarca nedefinuje, čo pokladá za porušenie prísahy alebo zvlášť závažné porušenie služobnej povinnosti, z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie je možné považovať za právnu normu   s   relatívne   neurčitou   (abstraktnou)   hypotézou,   teda   patrí   k   právnym   normám, ktorých   hypotéza   nie   je   určená   priamo   právnym   predpisom   a   ktoré   tak   prenechali správnemu orgánu príslušnému na konanie, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností. Pri posúdení porušenia prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, zákon nevymedzuje, z akých hľadísk mal správny orgán vychádzať, teda vymedzenie   hypotézy   právnej   normy   závisí   v   každom   konkrétnom   prípade   od   úvahy správneho orgánu,... Aj keď zákon tu síce ponechal širokú možnosť uváženia v prípade rozhodnutia o prepustení z pomeru príslušníka policajného zboru pre porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti, avšak podľa môjho úsudku táto úvaha musí   zodpovedať   zisteným   skutkovým   okolnostiam   a   musí   mať   oporu   vo   vykonanom dokazovaní, na ktoré som poukázal vo svojom vyjadrení k odvolaniu, musí byť logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení...

Napadnuté   rozhodnutie   sa   mi   javí   ako   zjavne   protirečivé   a   popiera   pravidlá formálnej   a   právnej   logiky,   resp.   jeho   odôvodnenie   je   zjavne   jednostranné,   v   rozpore s princípmi spravodlivosti.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 8 Sžo 37/2011 z 28. augusta 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby najvyššiemu súdu uložil povinnosť nahradiť mu trovy konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   dospel   ústavný   súd   k zisteniu,   že   sťažovateľ, zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v petite   sťažnosti   namietal   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho   súdu,   avšak   v odôvodnení   sťažnosti   neuviedol   žiadne   argumenty,   ktoré   by podporili jeho návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit). Ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ   v odôvodnení   sťažnosti   vôbec   nepoukázal   na   nedostatky   rozhodnutia najvyššieho   súdu   a z pohľadu   námietok   sa   týmto   rozhodnutím   ani   nezaoberal.   Jediný argument, ktorý vo vzťahu k namietanému rozsudku najvyššieho súdu predostrel, spočíval v tom, že ho označil za „zjavne protirečivé a popiera pravidlá formálnej a právnej logiky, resp.   jeho   odôvodnenie   je   zjavne   jednostranné,   v   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti“. Sťažovateľ   v odôvodnení   sťažnosti   nepodporil   svoje   tvrdenia   o porušení   jeho   práv a nevysvetlil,   v čom   podľa   jeho   názoru   spočíva   protirečivosť   tohto   rozhodnutia   či   jeho jednostrannosť a rozpor s princípmi spravodlivosti. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa   v odôvodnení   sťažnosti   výslovne   sústredil   na   popísanie   okolností   a skutočností súvisiacich   s kompromitovaním   jeho   osoby,   jeho   trestným   stíhaním,   vzatím   do   väzby, žalobami   na ochranu   osobnosti   a napokon   na   popísanie   skutočností   spojených   s jeho prepustením zo služobného pomeru príslušníka polície.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   povaha   námietok,   ktoré   sťažovateľ   v odôvodnení sťažnosti   predložil,   naznačuje,   že   sťažovateľ   opomenul   podstatu   čl.   124   ústavy,   podľa ktorého je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy sa akoby snažil iniciovať konanie pred ďalšou súdnou inštanciou.

Vo   vzťahu   k uvedenému   považuje   ústavný   súd   za   nevyhnutné   pripomenúť,   že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (obdobne I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04, III. ÚS 58/09).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ako   aj   s prihliadnutím   na   to,   že   ústavný   súd   nezistil príčinnú   súvislosť   medzi   námietkami   sťažovateľa   obsiahnutými   v odôvodnení   sťažnosti a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   rozsudkom   najvyššieho súdu,   sťažnosť sťažovateľa už na predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 8 Sžo 37/2011 z 28. augusta 2012 už prima facie nevykazuje znaky svojvôle alebo nedostatočnej   odôvodnenosti,   pretože   s poukazom   na   závery   prvostupňového   rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 364/2006-652 z 9. júna 2011 a relevantnú právnu úpravu sťažovateľovi ozrejmuje podstatu prepustenia zo služobného pomeru z dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže   Slovenskej   republiky   a   Železničnej   polície   v znení   neskorších   predpisov.   V tejto súvislosti   najvyšší   súd   poukazuje   na   rozdiel   medzi   personálnym   konaním   –   konaním o prepustení zo služobného pomeru a trestným konaním, ako aj na nezávislosť personálneho konania   od   výsledkov   trestného   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd odvolávajúc   sa   na   zistenia   a právne   závery   krajského   súdu   zrozumiteľným   spôsobom zdôvodnil, ktoré konanie sťažovateľa bolo kvalifikované ako porušenie služobnej prísahy a služobnej   povinnosti   zvlášť   hrubým   spôsobom   a ktoré   bolo   zároveň   posúdené   ako spôsobilé vyvolať ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Ústavný   súd   považuje   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   za   dostatočne odôvodnený, a preto mu neplynie oprávnenie ani povinnosť nahrádzať postupy a hodnotenia najvyššieho súdu (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, III. ÚS 75/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do jeho právneho názoru.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   tieto   skutočnosti   boli   podkladom   na   jeho   záver obsiahnutý vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012