SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 591/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DELTA WORK, a. s., Krivá 21,Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Antolom, advokátska kancelária,Zbrojničná 12, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú sloboduzaručeného v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listiny základnýchpráv a slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivú odmenu za prácu a nauspokojivé pracovné podmienky zaručeného v čl. 28 Listiny základných práv a slobôd, právna slobodu a bezpečnosť zaručených v čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Daňového úradu KošiceIV a jeho protokolom č. 698/320/67047/2009/KOV zo 7. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti DELTA WORK, a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DELTA WORK, a. s., Krivá 21, Košice(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na osobnú sloboduzaručeného v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na spravodlivú odmenuza prácu a na uspokojivé pracovné podmienky zaručeného v čl. 28 listiny, práv na slobodua bezpečnosť zaručených v čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1dohovoru postupom Daňového úradu Košice IV (ďalej len „daňový úrad“) a jehoprotokolom č. 698/320/67047/2009/KOV zo 7. septembra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka porušenie označenýchzákladných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom vidív okolnosti, že opakovanú daňovú kontrolu, ktorá u nej bola začatá 14. januára 2009,vykonávali od 9. marca 2009 pracovníčky nepríslušného Daňového úradu Košice V.Sťažovateľka takýto postup považuje za v rozpore s vtedy účinnými ustanoveniami § 3a § 24 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územnýchfinančných orgánov v znení neskorších predpisov.

Predseda predstavenstva sťažovateľky,,sa o tejto skutočnosti dozvedel až 3. apríla 2013 v trestnom konaní vedenom Okresnýmsúdom Košice II pod sp. zn. 5 T 11/2012, a to z výpovede svedkyne na hlavnompojednávaní.

Podľa názoru sťažovateľky takto bolo porušené jej základné právo„na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Medzi také konanie sťažovateľ zaraďuje aj konanie pred daňovým orgánom“.

Listom z 5. februára 2013 sa sťažovateľka obrátila na Finančné riaditeľstvoSlovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) so žiadosťou o preskúmanierozhodnutia daňového úradu mimo odvolacieho konania, ktorú finančné riaditeľstvoprípisom z 18. marca 2013 vybavilo podľa sťažovateľky tak, že sa„odvoláva na premlčanie možného opravného prostriedku z dôvodov lehoty troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia“.

K tomu však sťažovateľka uviedla, že nemohla vedieť„až do doby výpovede“svedkyne v trestnom konaní, že táto nebola zamestnankyňou daňového úradu, pretože„všetky listiny a protokoly boli signované a opečiatkované Daňovým úradom Košice IV… a na poverení neboli kontrolné daňové orgány príslušného úradu špecifikované tak, aby bolo možné jednoznačne špecifikovať, ku ktorému daňovému úradu patria“.

Sťažovateľka uviedla, že v jej veci„formálne síce konal miestne príslušný Daňový úrad Košice IV, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení a nebol špecifikovaný dôvod zmeny kontrolórov“.

Ako sťažovateľka pokračuje,„Dňa 9. 3. 2009 v priebehu výkonu opakovanej daňovej kontroly a dokazovania poverilo Daňové riaditeľstvo bez oznámenia zmeny miestnej príslušnosti a dôvodu zmeny daňových kontrolórov na výkon daňovej kontroly… pracovníčky Daňového úradu Košice V. V tom čase už prebiehala opakovaná daňová kontrola z dôvodu zamietnutia doplatku dane riadnej daňovej kontroly pracovníkmi Daňového úradu Košice IV. Toto rozhodnutie po vrátení veci na opakovanú kontrolu vydalo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky s tým, že ho má vykonať Daňový úrad Košice IV už dňa 2. 12. 2008. Týmto rozhodnutím Daňové riaditeľstvo… vydalo dve rozhodnutia, ktoré si vzájomne odporujú a toto svoje rozhodnutie nijako zákonne nezdôvodnilo, aj napriek tomu, že v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. to bola jeho povinnosť…

V uvedenom čase nemohlo byť zákonne vydané poverenie na výkon daňovej kontroly, nakoľko riadna daňová kontrola začala 3. 12. 2007 a bola ukončená 25. 4. 2008. Od toho času už prebiehala opakovaná daňová kontrola pracovníkmi Daňového úradu KE IV a tak už nemohlo byť vydané poverenie na daňovú kontrolu iným nie miestne príslušným orgánom Daňového úradu KE V.“.

Sťažovateľka tvrdí, že keď„opakovanú daňovú kontrolu vykonávali nekompetentní zamestnanci a nekompetentný správca dane, potom takéto rozhodnutie, za ktoré sa považujú rozhodnutia (záverečný protokol o kontrole a výmery) č. 698/230/26683/08/pav z 30. 10. 2010, č. 698/230/80588/09/pav zo dňa 10. 2. 2010, č. 698/230/26677/09/pov z 30. 10. 2010 a č. 698/230/21180/10/pav zo 16. 3. 2010, je potrebné považovať za nulitné“.Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 5 dohovoru, sťažovateľka ho vidí v tom,že na základe postupu a rozhodnutia daňového úradu je proti predsedovi predstavenstvasťažovateľky vedené trestné konanie.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnostimeritórne nálezom takto rozhodol:

„I. Daňový úrad Košice IV vydaním protokolu č.: 698/320/67047/2009/KOV zo 7. 9. 2009 (a súbor súvisiacich listín uvedených v prílohe až pod listinu z 18. 3. 2014), porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 28 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v rozpore s ust. § 3 a ostatnými zákona č. 511/19920Zb. z. v platnom znení, ak pri opakovanej daňovej kontrole a vydávaním listín a protokolov a pod hlavičkou miestne nepríslušného daňového úradu nekonal v tom čase v súlade s platnými právnymi predpismi,.

II. Protokol Daňového úradu Košice IV č.: 698/320/67047/2009/KOV zo 7. 9. 2009 (a súbor súvisiacich listín uvedených v prílohe, až po listinu z 18. 3. 2014), ktorého závery viedli k oznámeniu o podozrení zo spáchania trestného činu (list č. 698/320/85759/09/KOV zo dňa 19. 11. 2009) a začatiu trestného stíhania, ktoré je vedené na Okresnom súde Košice II. pod spisovou značkou 5 T 11/2012, spolu s rozhodnutiami (záverečný protokol o kontrole a výmery) č. 698/230/26683/08/pav zo dňa 30. 10. 2009, č. 698/230/80588/09/pav z 10. 2. 2010, č. 698/230/26677/09/pav zo dňa 30. 10. 2009 a č. 698/230/21180/10/pav zo 16. 3. 2010 sa zrušujú a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie miestne.

III. Daňový úrad Košice IV. je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania do troch dní od právoplatností nálezu vo výške 331,13 EUR, a to advokátskej kancelárii JUDr. Dušan Antol,.. najneskôr do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Zo svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa už skoršousťažnosťou doručenou ústavnému súdu 16. júna 2013 domáhala vyslovenia porušeniasvojich základných práv a práv, tak ako sú uvedené v záhlaví tohto uznesenia, právepostupomdaňovéhoúradu,ktorýspočívalvovydaníprotokoluč. 698/320/67047/2009/KOVzo7.septembra2009.Ústavnýsúduznesenímč. k. III.ÚS 365/2013-12 z 28. augusta 2013 sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatoksvojej právomoci na jej prerokovanie, keď dospel k záveru, že„ak sťažovateľka nebola stotožnená, resp. nesúhlasila so závermi daňového úradu o vykonaní daňovej kontroly, mala možnosť domáhať sa preskúmania jeho rozhodnutí žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa § 247 až § 250k Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka disponovala vo vzťahu k napádaným protokolom daňového úradu dostupnými a účinnými prostriedkami nápravy, ktorých včasné využitie mohlo zabezpečiť účinnú ochranu jej základných práv a slobôd.“.

Opätovne sa sťažovateľka v podstate s rovnakou sťažnosťou obrátila na ústavný súdaj 16. mája 2014. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 413/2014-11 z 1. júla 2014 tak, že ju odmietol pre neprípustnosť, keďže vzhľadom na rozhodnutieústavného súdu č. k. III. ÚS 365/2013-12 z 28. augusta 2013 išlo o„prípad procesnej prekážky rei iudicatae, ktorej identifikácia v konaní pred ústavným súdom musí podľa... § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde viesť k odmietnutiu sťažnosti pre neprípustnosť“.

Ústavný súd konštatuje, že aktuálnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu27. októbra 2014 sťažovateľka opäť žiada ústavný súd o vyslovenie porušenia tých istýchpráv, tým istým „porušovateľom“ a tým istým jeho rozhodnutím. Ide o absolútne identickýpetit – návrh rozhodnutia, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súdeviazaný. Pritom odôvodnenie súčasnej sťažnosti sa oproti dvom predchádzajúcim líši lenminimálne bez ústavnoprávnej relevancie týchto odchýlok.

Ako v predošlom rozhodnutí ústavného súdu z 1. júla 2014, tak aj teraz ústavný súdpoukazuje na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh nie je prípustný,ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalolen o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd je nútený znovu zopakovať, že jeho uznesenie č. k. III. ÚS 365/2013-12z 28. augusta 2013 bolo rozhodnutím o nesplnení procesných podmienok konania podľačl. 127 ods. 1 ústavy, avšak charakter konštatovanej procesnej prekážky vylučuje možnosťjej budúceho pominutia. Ak totiž v konaní o skoršej sťažnosti túto ústavný súd odmietne prenedostatok vlastnej právomoci na podklade záveru o danosti právomoci iného(všeobecného) súdu preskúmať kritizovaný zásah orgánu verejnej moci, potom pripredbežnom prerokovaní neskoršej sťažnosti namietajúcej ten istý verejno-mocenský zásahnemôže byť podmienka právomoci ústavného súdu dodatočne splnená, keďže s účinkamipro preaterito nemohla právomoc všeobecného súdu na prieskum označeného zásahu orgánuverejnej moci v relevantných časových okolnostiach zaniknúť.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 24 písm. a)zákona o ústavnom súde odmietol pre neprípustnosť z dôvodu prekážky veci rozhodnutej.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bezpredmetné zaoberať sa jej ďalšímiprocesnými požiadavkami.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2015