znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 591/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. 2 Cdo 117/2013   z 31.   októbra   2013   (Rvp 841/2014),   sp. zn.   1   Cdo   184/2013 zo 14. novembra   2013   (Rvp 842/2014),   sp. zn.   1   Cdo   172/2013   z 29.   októbra   2013 (Rvp 843/2014),   sp. zn.   7   Cdo   215/2013   z 8.   novembra   2013   (Rvp 844/2014), sp. zn. 5 Cdo 366/2013   z 28.   novembra   2013   (Rvp 845/2014),   sp. zn.   1   Cdo   174/2013 zo 14. novembra   2013   (Rvp 846/2014),   sp. zn.   1   Cdo   143/2013   z 28.   októbra   2013 (Rvp 847/2014),   sp. zn.   1   Cdo   163/2013   z 28.   októbra   2013   (Rvp 848/2014), sp. zn. 1 Cdo 153/2013   z 28.   októbra   2013   (Rvp 849/2014),   sp. zn.   1   Cdo   168/2013 z 29. októbra   2013   (Rvp 850/2014),   sp. zn.   6   Cdo   308/2013   z 24.   októbra   2013 (Rvp 851/2014),   sp. zn.   6 Cdo   332/2013   zo   14.   novembra   2013   (Rvp 852/2014), sp. zn. 1 Cdo   152/2013   z 29. októbra   2013   (Rvp 853/2014),   sp. zn.   5   Cdo   311/2013 (Rvp 854/2014),   sp. zn.   6 Cdo 310/2013   z 24.   októbra   2013   (Rvp 855/2014), sp. zn. 3 Cdo 311/2013   z 28.   októbra   2013   (Rvp 856/2014),   sp. zn.   5   Cdo   260/2013 zo 7. novembra   2013   (Rvp 857/2014),   sp. zn.   4   Cdo   330/2013   z 24.   októbra   2013 (Rvp 858/2014),   sp. zn.   5   Cdo   329/2013   zo   7.   novembra   2013   (Rvp 859/2014), sp. zn. 6 Cdo   264/2013   z 9.   októbra   2013   (Rvp 860/2014),   sp. zn.   6 Cdo   258/2013 z 9. októbra   2013   (Rvp 861/2014),   sp. zn.   4   Cdo   329/2013   z 24.   októbra   2013 (Rvp 862/2014),   sp. zn.   6   Cdo   327/2013   z 24.   októbra   2013   (Rvp 863/2014), sp. zn. 1 Cdo 220/2013   z 19.   septembra   2013   (Rvp 864/2014),   sp. zn.   3   Cdo   328/2013 z 28. októbra   2013   (Rvp 865/2014),   sp. zn.   5   Cdo   265/2013   zo   7.   novembra   2013 (Rvp 866/2014),   sp. zn.   5   Cdo   307/2013   zo   7.   novembra   2013   (Rvp 867/2014), sp. zn. 5 Cdo   373/2013   zo   7.   novembra   2013   (Rvp 868/2014),   sp. zn.   5   Cdo   369/2013 zo 7. novembra   2013   (Rvp 869/2014),   sp. zn.   3   Cdo   318/2013   (Rvp 870/2014), sp. zn. 1 Cdo188/2013   zo   14.   novembra   2013   (Rvp 871/2014),   sp. zn.   4   Cdo   289/2013 z 20. novembra   2013   (Rvp 872/2014),   sp. zn.   7   Cdo   185/2013   z 8.   novembra   2013 (Rvp 873/2014),   sp. zn.   5 Cdo   388/2013   z 28.   novembra   2013   (Rvp 874/2014), sp. zn. 4 Cdo   106/2013   z 24.   októbra   2013   (Rvp 875/2014)   a   sp. zn.   1   Cdo   164/2013 zo 14. novembra 2013 (Rvp 876/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 841/2014,   Rvp 842/2014,   Rvp 843/2014,   Rvp 844/2014,   Rvp 845/2014, Rvp 846/2014, Rvp 847/2014, Rvp 848/2014, Rvp 849/2014, Rvp 850/2014, Rvp 851/2014, Rvp 852/2014, Rvp 853/2014, Rvp 854/2014, Rvp 855/2014, Rvp 856/2014, Rvp 857/2014, Rvp 858/2014, Rvp 859/2014, Rvp 860/2014, Rvp 861/2014, Rvp 862/2014, Rvp 863/2014, Rvp 864/2014, Rvp 865/2014, Rvp 866/2014, Rvp 867/2014, Rvp 868/2014, Rvp 869/2014, Rvp 870/2014, Rvp 871/2014, Rvp 872/2014, Rvp 873/2014, Rvp 874/2014, Rvp 875/2014 a sp. zn. Rvp 876/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 591/2014.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 22. januára 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a   uzneseniami   označenými   v záhlaví   tohto   rozhodnutia   (ďalej   len   „napadnuté   konania“ a „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne v   konaniach   vedených   Okresným   súdom   Bratislava   I,   Okresným   súdom   Bratislava   II, Okresným   súdom   Bratislava   V,   Okresným   súdom   Košice   I,   Okresným   súdom   Martin a Okresným súdom   Pezinok (ďalej len „okresné súdy“), predmetom   ktorých   je náhrada majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   resp. nesprávnym   úradným   postupom   okresných   súdov,   ktoré   sú   teda   súčasne   súdmi,   ktoré sťažovateľke   uvedenú   škodu   a nemajetkovú   ujmu   spôsobili.   Na   základe   uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde   k vylúčeniu   okresných   súdov   a spory   budú   prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode príslušného krajského súdu (ďalej len „príslušný krajský súd“).

Na   základe   skutočností   uvedených   sťažovateľkou   v   žalobných   návrhoch   okresné súdy   svojimi   rozhodnutiami   zaviazali   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, príslušný krajský súd svojimi rozhodnutiami potvrdil rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.

Predmetné uznesenia príslušného krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaniami, o   ktorých   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutými   uzneseniami   tak,   že   ich   odmietol   ako procesne neprípustné. V dovolaniach sťažovateľka namietala, že ako žalobkyňa nepodala návrh na začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti), hoci podľa zákona bol potrebný, a preto existuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), súčasne sa jej odňala možnosť konať pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, a v jej veciach rozhodoval vylúčený sudca, čo je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, v spojení s § 237 písm. g) OSP.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniami najvyšší súd porušil ňou označené práva, keď:

1. „interpretoval   a   aplikoval   §   237   písm.   e)   OSP   na   zistený   skutkový   stav bez existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou justičnou praxou...“;

2. „spojil naplnenie § 237 písm. e) OSP výlučne s ust. § 79 ods. 1 OSP a na takto zvolenom princípe potom odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné...“;

3. neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľke sa odňala možnosť konať pred súdom vzhľadom na „prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu“, čo je v ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované za zásah do právnej istoty;

4. jeho rozhodnutia trpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite veci bolo rozhodnuté   odlišne   od   ustáleného   právneho   názoru   vychádzajúceho   z   jeho   vlastnej rozhodovacej praxe, čím sa sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom;

5. nevysporiadal sa so skutkovými dôvodmi vylúčenia všetkých sudcov príslušného okresného súdu v zmysle § 14 ods. 1 OSP v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že v jej veciach rozhodoval vylúčený sudca.

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   napadnutých   rozhodnutí   a   konštatovaniu najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veciach, ďalej uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   ďalej   argumentovala,   že   príslušný   krajský   súd nedostatočne vyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov príslušného okresného súdu, pokiaľ ide o ich   pomer   k   účastníkom   konania   z   hľadiska   objektívnej   stránky   zaujatosti,   keďže podľa sťažovateľky «„ekonomická   závislosť“   okresného   súdu   (ako   právnickej   osoby, ktorého   personálnu   zložku   tvoria   aj   sudcovia   vykonávajúci   súdnictvo)   spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej ujmy» zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako účastníkovi konania, čo je dôvodom ich vylúčenia z prerokovania a rozhodovania daných vecí. Najvyšší súd tento postup príslušného krajského súdu podľa sťažovateľky neskúmal a v napadnutých uzneseniach ani žiadnym spôsobom nevysvetlil.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 841/2014, Rvp 842/2014, Rvp 843/2014, Rvp 844/2014, Rvp 845/2014, Rvp 846/2014, Rvp 847/2014, Rvp 848/2014, Rvp 849/2014, Rvp 850/2014, Rvp 851/2014, Rvp 852/2014, Rvp 853/2014, Rvp 854/2014, Rvp 855/2014, Rvp 856/2014, Rvp 857/2014, Rvp 858/2014, Rvp 859/2014, Rvp 860/2014, Rvp 861/2014, Rvp 862/2014, Rvp 863/2014, Rvp 864/2014, Rvp 865/2014, Rvp 866/2014, Rvp 867/2014, Rvp 868/2014, Rvp 869/2014, Rvp 870/2014, Rvp 871/2014,   Rvp 872/2014,   Rvp 873/2014,   Rvp 874/2014,   Rvp 875/2014   a sp.   zn. Rvp 876/2014,   z   ktorých   vyplýva   ich   právna   a skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   najvyššieho   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a uzneseniami najvyššieho súdu

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   378/08)   ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a   nimi   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho   úlohou do detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych noriem   ani   opätovne podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17   písm.   a) „sadzobníka   súdnych   poplatkov   zákona   č.   71/1992   Zb.“. Proti   týmto uzneseniam   podala   sťažovateľka   odvolania,   v   ktorých   poukázala   na   to,   že   námietky zaujatosti nepodala, a preto žiadala zrušiť uznesenia okresných súdov v celom rozsahu. Príslušné krajské súdy ako odvolacie súdy uznesenia okresných súdov potvrdili ako vecne správne,   pričom   v   ich   odôvodnení   poukázali   najmä   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka vo svojich návrhoch na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inému súdu prvého stupňa v obvode príslušného krajského súdu podľa § 12 ods.   1 OSP, pretože sudcovia jednotlivých   okresných   súdov   sú   podľa   sťažovateľky   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla námietky zaujatosti. Nutná delegácia je totiž podľa názoru príslušného krajského súdu vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14 OSP, a to buď z dôvodu účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí. Na základe dovolaní podaných sťažovateľkou najvyšší súd rozhodol o ich odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorými odmietol dovolania podané sťažovateľkou, porušil ňou označené práva, keď arbitrárnym spôsobom interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) a § 237 písm. g) OSP, ich odôvodnenie je nedostatočné, pretože z neho „nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...   prejednaná...   súdom...,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolaní podaných sťažovateľkou z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 OSP a dospel k záveru, že tieto prípustné na základe uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nie sú. Keďže v daných veciach prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania, ak v konaniach došlo k niektorej z taxatívne vymenovaných procesných vád podľa § 237 OSP, pristúpil najvyšší súd k ich preskúmaniu. Keďže existencia procesných vád podľa § 237 písm. a) až d) a f) OSP   nevyšla   v   dovolacom   konaní   najavo,   najvyšší   súd   pristúpil   k   preskúmaniu sťažovateľkou   namietanej   existencie   procesnej   vady   podľa   §   237   písm.   e)   OSP,   ktorú vyvodzovala   z   toho,   že   nepodala   námietky   zaujatosti,   teda   nepodala   návrhy   na   začatie konania, hoci boli potrebné, a napriek tomu jej bola uzneseniami okresného súdu uložená povinnosť zaplatiť súdne poplatky za tieto procesné návrhy, čo bolo príslušným krajským súdom potvrdené ako správny procesný postup. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na § 79 prvú vetu OSP, podľa ktorej sa konanie okrem prípadov vymedzených zákonom (tzv. nesporové konania) zásadne začína na návrh, ktorý sa v sporovom konaní označuje ako žaloba.   Len   zistenie   tohto   nedostatku   zakladá   zmätočnosť   celého   konania,   a teda   je   aj dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. e) OSP. So vznesením námietky zaujatosti zákon nespája   účinok   začatia   ďalšieho   samostatného   konania,   pretože   ide   o   rozhodovanie o parciálnej   otázke   v   rámci   už   prebiehajúceho   konania,   ktoré   začalo   podaním   žaloby. Uvedené preto nemohlo mať za následok procesnú vadu uvedenú v § 237 písm. e) OSP, ako to namieta sťažovateľka.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP,   a   teda   tvrdeniu,   že   v   jej   veciach   rozhodovali   vylúčení   sudcovia,   najvyšší   súd, poukazujúc   na   znenie   §   14   ods.   1   OSP   (dôvody   vylúčenia   sudcu),   ako   aj   na   svoju predchádzajúcu   judikatúru,   podľa   ktorej   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   je   sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo, posúdil aj túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú.

Takéto   odôvodnenie   uznesení   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   nemožno považovať za arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľka. Nie je úlohou   ústavného   súdu   v   konaní   o   sťažnosti   rozvíjať,   prípadne   potvrdzovať   správnosť právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdu nevzhliadol   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   mala   alebo   mohla   mať za   následok   porušenie označených   práv   sťažovateľky.   Napadnuté   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sú   náležite odôvodnené,   ich   záverom   nechýba   predchádzajúca   logická   interpretácia   príslušných právnych noriem a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené súdne rozhodnutia, absentovali,   boli   zjavne   protirečivými   alebo   popierali   pravidlá   formálnej   alebo   právnej logiky a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech   v   konaní   pred   súdom   (II.   ÚS   4/94,   I.   ÚS   40/95).   Ústavno-súdna   korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľky by teda bola možná len v tých   prípadoch,   ak   by   konanie   a   rozhodnutie   všeobecného   súdu   priamo   zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného práva na   súdnu   ochranu,   resp.   analogického   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   dohovoru by mohlo   dôjsť   rozhodnutím   všeobecného   súdu   nielen   tým,   keby   tento   fakticky   odňal možnosť   komukoľvek   domáhať   sa   alebo   brániť   svoje   právo   na   všeobecnom   súde (napr. II. ÚS 8/2001),   ale   aj   tým,   keby   tento   súd   rozhodol   arbitrárne,   bez   náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii   zákonného   predpisu   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto   ani   inú   tu   výslovne   neuvedenú   skutočnosť,   ktorá   by   napadnuté   rozhodnutia najvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi ústavno-súdnu korekciu   z   dôvodu   zásahu   do   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo v predmetných veciach skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosť dovolaní   podaných   sťažovateľkou.   Sťažovateľka,   ktorá   bola   kvalifikovane   zastúpená v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojich sťažnostiach neuviedla žiadnu skutočnosť, na základe   ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu sú postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   ich   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľky,   tak   ako   to   tvrdila   vo   svojej   sťažnosti.   Skutočnosť,   že   najvyšší   súd kvalifikoval dovolania sťažovateľky ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   označeného   článku   ústavy a dohovoru.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu najvyššieho súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v. Rumunsko   (č.   1) zo 6. decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo   rovnakých,   prípadne podobných   veciach   je prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha zjednocovať in abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje   práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosti   sťažovateľky   pri   ich   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnené.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014