znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 591/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   10.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., N., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I č. k. 26 C 76/2008-363 z 29. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2013 doručená sťažnosť J. P., N. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho „práva na právnu istotu“ zaručeného čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústava a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 C 76/2008-363 z 29. júla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako žalobca v konaní o náhradu   škody   v sume   6   548   828,25   €   s príslušenstvom   a o náhradu   nemajetkovej ujmy v sume   99   581,76   €   vedenom   okresným   súdom   pod sp.   zn.   26   C   76/2008   proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava (ďalej aj „odporca“ alebo „žalovaný“). Spolu teda uplatnený nárok predstavoval sumu 6 648 410,01 €. Škoda mala sťažovateľovi vzniknúť „znížením hodnoty akcií spoločnosti S., a. s.“.

Na návrh odporcu podaný 16. apríla 2013 okresný súd uznesením č. k. 26 C 76/2008-363 z 29. júla 2013 uložil sťažovateľovi podľa § 141a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 332 420,50 € na účet okresného súdu do 60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že „vo veci zisťovania skutočností potrebných   pre   rozhodnutie   o povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   zaslal navrhovateľovi prípis zo dňa 22.4.2013, ktorý navrhovateľ prevzal dňa 27.5.2013 s výzvou, aby v lehote 20 dní od doručenia predmetnej výzvy podľa § 138 O. s. p. v spojení s § 141a ods.   1   O.   s.   p.   predložil   súdu   vyplnené   tlačivo   pre   dokladovanie   pomerov   účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov... podľa § 138 ods. 2 písm. a) O. s. p.

V reakcii na výzvu súdu právny zástupca navrhovateľa... doručil do súdneho spisu podanie, v ktorom k návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania... uviedol, že návrh sa mu javí ako šikanujúci, pretože čiastku predstavujúcu 5% z uplatnenej sumy nie je   navrhovateľ   schopný   uhradiť   a v dôsledku   toho   by   mu   bolo   odobraté   právo   na domáhanie sa svojich o keď domnelých nárokov... Samotný navrhovateľ na výzvu súdu... vôbec   nereagoval   a tlačivo   na   preukázanie   svojich   majetkových   pomerov   súdu nepredložil.“.

Následne   po   citácii   relevantných   ustanovení   jednotlivých   právnych   predpisov okresný súd zhodnotil, že „predmetom tohto konania je nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy 6.648.410,01 Eur, ktorá čiastka prekračuje sumu zodpovedajúcu 400 – násobku sumy životného minima...

S poukazom   na   to,   že   navrhovateľ   relevantne   nereagoval   na   výzvu   súdu na zdokladovanie jeho majetkových pomerov, vyplnené tlačivo súdu nepredložil, a teda sám nepreukázal existenciu majetkových pomerov odôvodňujúcich jeho oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu ako i skutočnosť, že odporca navrhol súdu postup podľa § 141a O. s. p., má konajúci súd za to, že v danej veci sú splnené podmienky na uloženie povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania.

Čo sa týka argumentácie právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý uvádza, že návrh odporcu sa mu javí ako nezákonný a nelogický, súd poukazuje na platné znenie §-u 141a O. s. p.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že „zaplatenie preddavku... vo   výške   332.420,50   Eur   je   pre   mňa   nereálne   a zároveň   takáto   požiadavka   je   doslova likvidačná, nielen pre mňa ale aj celú moju rodinu... nárok na náhradu škody, ktorý si uplatňujem vznikol postupom orgánov činných v trestnom konaní. Takýmto postupom došlo k likvidácii spoločnosti S., a. s. v ktorej som bol 50% akcionárom.“.

Vo   väzbe   na   zákonné   podmienky   podľa   §   141a   ods.   1   OSP   sťažovateľ   vníma ako „paradoxné, že v danom prípade je uplatňovanie môjho nároku zo zákona oslobodené od súdnych poplatkov, preto je nelogické požadovať splnenie tejto podmienky – skúmať, či sú splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov alebo nie. Okrem toho je podľa   môjho   názoru   potrebné   rešpektovať   princíp   proporcionality,   teda   aby   zásahy do majetkových práv účastníka konania boli minimalizované na najnižšiu možnú rozumnú mieru, ktorou by vždy mala byť odhadnutá výška budúceho priznaného nároku.

Do   úvahy   v tomto   prípade   prichádza   aj   možnosť   vysporiadať   sa   s platnou legislatívou a dobrými mravmi. V niektorých prípadoch by mala platná legislatíva ustúpiť do   pozadia   pred   dobrými   mravmi.   Vysporiadanie   sa   s platnou   legislatívou   a jej   súladu s dobrými mravmi je nepochybne významnou skutočnosťou pre rozhodovanie súdov tak, aby tieto boli v súlade s dobrými mravmi. V prípade, že platný právny predpis je v rozpore, resp.   jeho   aplikácie   nie   celkom   v súlade   s dobrými   mravmi   je   podľa   môjho   názoru odôvodnené aplikovať a uprednostniť princíp dobrých mravov na úkor platných predpisov. V opačnom   prípade   nerešpektovaním   tejto   zásady   môže   dochádzať   k výrazným deformáciám,   ako aj   v tomto   prípade   zbavenie   možnosti   domáhať sa svojho zákonného práva cestou súdnej ochrany...“.

Následne   sťažovateľ   cituje   dôvodovú   správu   k   §   141a   OSP   a konštatuje, že pri zavedení   inštitútu   preddavku   na   trovy   konania „sa   nepočítalo   s tým,   že   zloženie neprimerane   vysokého   preddavku   na   trovy   konania,   ktorý   navrhovateľ   nie   je   schopný zaplatiť je šikanózne práve voči navrhovateľovi“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti   meritórne   nálezom   takto rozhodol:

„Základné právo J. P., bytom N., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na právnu istotu vyplývajúce z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR Uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 29.07.2013, č. k. 26C/76/2008- 363 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 29.07.2013, č. k. 26C/76/2008-363 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.

Slovenská   republika,   zast.   Okresným   súdom   Bratislava   I.,   je   povinná   nahradiť sťažovateľovi – J. P., bytom N., trovy konania a právneho zastúpenia na účet JUDr. J. S., advokáta, Advokátska kancelária B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

1.   K časti   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd   najprv   podotýka,   že   formuláciou   uvedenou   v čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97). Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovateľ   predniesol   voči   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   zásadnú námietku založenú na tvrdení o likvidačnom účinku sumy uloženého preddavku na trovy konania.   Identifikovaný   dôvod   sa   v sťažovateľových   dôvodoch   následne   spája aj s konfrontáciou   sumy   uloženého   preddavku   na   trovy   konania   s ústavným   princípom primeranosti (proporcionality) obmedzovania základných práv a slobôd.

Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak by   vyvodené   závery   boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Podľa § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok   životného   minima   pre   jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením   povinnosti   navrhovateľovi   v   rovnakej   lehote   aj   odporcu.   Povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania   nemá   účastník,   ktorého   majetkové   pomery   ako   dlžníka nemožno   usporiadať podľa   osobitného predpisu   o konkurznom   konaní. Ak   navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.

Podľa § 141a ods. 2 OSP výška preddavku podľa odseku 1 je päť percent z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.

Z fotokópie   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   okresný   súd   sa   zaoberal   oboma kumulatívne   formulovanými   zákonnými   predpokladmi   uloženia   preddavku   na   trovy konania, teda žalovanou sumou, ako aj splnením predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu.

Vo vzťahu k druhému z uvedených predpokladov ústavný súd poukazuje na § 138 ods. 2 písm. a) OSP, podľa ktorého v návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov musia byť pomery účastníka dokladované vyplneným tlačivom, ktorého vzor uverejní Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky na svojom webovom sídle.

Okresný   súd,   ako   to   vyplýva   z obsahu   odôvodnenia   jeho   uznesenia,   vyzval sťažovateľa,   aby   v predpísanej   forme   doložil   svoje   pomery   na   účel   rozhodnutia o prípadnom oslobodení od súdnych poplatkov. Sťažovateľ ani jeho právny zástupca však na predmetnú výzvu nereagovali požadovaným spôsobom. Tým sa sťažovateľ sám vystavil procesnej kontumácii v podobe vyhovenia návrhu odporcu na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.

V popísaných   okolnostiach   hodnotí   ústavný   súd   sťažovateľovu   argumentáciu o likvidačnom charaktere sumy uloženého preddavku ako irelevantnú.

Sťažovateľ tvrdí aj neprimeranosť uloženej sumy preddavku na trovy konania.

Základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k porušeniu   práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd sa v tomto prípade obracia na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu prax, podľa ktorej „o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-aplikačnej činnosti možno uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva konajúcemu orgánu verejnej moci priestor   na   úvahu   pri   skúmaní   splnenia   podmienok   hypotézy,   dispozície   alebo   sankcie. Naopak,   ak konajúci   orgán   verejnej   moci   nemá   právnou   normou   vytvorený   žiaden diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy je povinný vyvodiť jediný možný právny následok, potom možno hovoriť už len o neproporcionalite právnej úpravy tvoriacej   právny   základ   na   konanie   orgánu   verejnej   moci,   a nie   o   neproporcionalite aplikácie   práva“ (uznesenie   z 20.   novembra   2012   vo   veci   sp.   zn.   III.   ÚS   575/2012 uverejnené   v Zbierke   nálezov   a uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   pod   č. 80/2012).

Ak súd konajúci o návrhu na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť preddavok na trovy konania zistí, že zákonné podmienky podľa § 141a ods. 1 OSP splnené boli, potom nemá priestor na úvahu o tom, v akej sume preddavok na trovy konania navrhovateľovi uloží.   Podľa   odseku   2   toho   istého   ustanovenia   je   povinný   navrhovateľovi   predpísať preddavok   na   trovy   konania   v sume   päť   percent   z   peňažnej   sumy   uplatňovanej navrhovateľom. Zákon konajúcemu súdu neumožňuje moderovať sumu preddavku.

Sťažovateľ atakujúci sumu uloženého preddavku na trovy konania takto vo svojej podstate (a naznačuje to aj charakter jeho sťažnostnej argumentácie) namieta neprimeranosť zákonnej   právnej   regulácie   preddavku   na   trovy   konania,   nie   chýbajúcu   proporcionalitu aplikácie   §   141a   OSP   okresným   súdom.   V konaní   o sťažnosti   právnickej   osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však senát ústavného súdu nie je oprávnený preskúmavať súlad právnych predpisov s ústavou, pretože takýto prieskum je vyhradený plénu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že účel konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04,   IV.   ÚS   54/08).   Argumentácia   sťažovateľa   o neprimeranosti   výšky   sumy uloženého preddavku na trovy konania v jeho prípade je preto nedôvodná. Okresný súd postupoval   pri určovaní   výšky   preddavku   na   trovy   konania   presne   v matematicky konštruovaných intenciách § 141a OSP. O konaní v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi   postupy   v súdnom   konaní   tak   v posudzovanom   prípade   na   prvý   pohľad nemožno uvažovať. To vylučuje aj ústavne relevantnú súvislosť medzi základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho právom na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutím okresného súdu o sume uloženého preddavku na trovy konania.

Ústavný súd tak aj v jej druhom aspekte (neprimeranosť uloženej sumy preddavku na trovy konania) vyhodnotil sťažnostnú argumentáciu ako nedôvodnú.

Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   napadnutým   uznesením okresného   súdu,   nezistil   ústavný   súd   žiadne   signály   vád,   ktoré   by   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie boli spôsobilé viesť k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa. Preto bolo potrebné sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   tejto   časti   odôvodnenia   svojho   uznesenia   ústavný   súd   s ohľadom na charakter sťažnostnej argumentácie (likvidačný charakter uloženého preddavku ústiaci do výzvy „uprednostniť princíp dobrých mravov na úkor platných predpisov“), ale berúc do úvahy   aj   poznatky   z vlastnej   rozhodovacej   praxe   v kauzách   obdobných   tej sťažovateľovej považuje za potrebné uviesť, že si je vedomý značného ústavno-právneho napätia, ktoré na prvý pohľad z legálnej konštrukcie inštitútu preddavku na trovy konania podľa § 141a OSP danej súhrnným pôsobením jednotlivých zákonných podmienok na jeho uplatnenie v konkrétnom prípade plynie.

Na druhej strane však i ústavný súd ako orgán verejnej moci je viazaný požiadavkou konania iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Nemôže tak na báze sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie základného práva účastníka   konkrétneho   súdneho   konania, v ktorom   konajúci všeobecný   súd   dôsledne   rešpektuje   kogentne   formulovanú   procesno-právnu   normu požívajúcu   prezumpciu   jej   súladu   s právnymi   predpismi   vyššej   právnej   sily.   Právne relevantný záver o takomto (ne)súlade je vyhradený konaniu podľa čl. 125 ods. 1 ústavy vyznačujúcemu   sa   odlišnými   procesnými   podmienkami   v porovnaní   s konaním podľa čl. 127   ods.   1   ústavy,   čo   v právnom   stave   de   lege   lata   platí   aj   napriek   absencii aktívnej   procesnej   legitimácie   sťažovateľa   na   vyvolanie   konania   o súlade   právnych predpisov.   Všetky   uvedené   ústavne   determinované   faktory   spoločným   pôsobením presne určujú   procesné   možnosti   ústavného   súdu   právne   účinným   spôsobom   preskúmať § 141a OSP z hľadiska sťažovateľových námietok. Takouto možnosťou však zjavne nie je platforma konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

2. Sťažovateľ namieta aj porušenie „práva na právnu istotu vyplývajúce z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR“ uznesením okresného súdu o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.

K tejto   časti   sťažnostného   petitu   ústavný   súd   odkazuje   na   svoju   predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej zmyslom a účelom jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je poskytovanie   účinnej   ochrany   tam   uvedeným   základným   právam   a slobodám   fyzických osôb   a právnických   osôb.   Primárne   teda   v konaní   o tzv.   individuálnych   ústavných sťažnostiach nejde o konštatovanie ústavne relevantných pochybení orgánov verejnej moci spätých s porušením konkrétneho článku ústavy. Prirodzene, ak ústavný súd má poskytovať ochranu   základným   právam   a slobodám   sťažovateľa,   nevyhnutne   musí   autoritatívne výrokom svojho rozhodnutia označiť ústavný článok garantujúci konkrétne základné právo alebo slobodu, ktoré bolo porušené, a tým rozhodnúť o rozpore konania orgánu verejnej moci s predmetným ústavným článkom. Nemožno však o každom článku ústavy povedať, že by priamo priznával určité základné právo alebo slobodu adresátovi výkonu verejnej moci (III. ÚS 483/2012).

Článok   1   ods.   1   ústavy   má   charakter   všeobecného   ústavného   princípu,   ktorý sú povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie tohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011).

Aj v tejto časti je teda sťažnosť zjavne neopodstatnená.

3.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   nezaoberal   sa   už   ústavný   súd odstraňovaním   procesných   nedostatkov   predloženej   sťažnosti   (chýbajúce   splnomocnenie na zastupovanie kvalifikovaným právnym zástupcom) ani ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2013