znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 591/2012-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/24/2004 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a jeho   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo 206/2012 zo 7. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2012 doručená sťažnosť P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“),   práva   na účinný prostriedok nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod sp. zn. 8 C/24/2004   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 3 Cdo 206/2012 zo 7. augusta 2012.

Keďže   sťažnosť   neobsahovala   náležitosti   požadované   ustanoveniami   § 20 a   §   50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval JUDr. P. V., B., ktorý bol v sťažnosti uvedený ako právny zástupca zastupujúci sťažovateľa, na jej doplnenie.

Menovaný advokát listom doručeným ústavnému súdu 22. novembra 2012 oznámil, že   z jeho   strany   k prevzatiu   právneho   zastupovania   sťažovateľa   v označenom   konaní pred ústavným súdom nedošlo a že o tejto skutočnosti informoval aj sťažovateľa.

Následne   bol   26.   novembra   2012   ústavnému   súdu   dourčený   list   sťažovateľa, v ktorom   uviedol,   že   i keď   takéto   konanie   a postup   nepovažuje   za   súladné   s riadnym výkonom   advokácie,   neostáva   mu   nič   iné,   ako   rešpektovať   stav   odmietnutia   jeho zastupovania v konaní pred ústavným súdom, a že žiada o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ sa uvedenou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/24/2004 a ústavnému súdu navrhuje, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie   v sume   3 000   €,   čo   odôvodňuje   tým,   že   okresný   súd   dosiaľ „nekonal zákonom ustanoveným postupom“ o jeho návrhu na zmenu exekučného titulu z 31. januára 2004. Tomuto návrhu bola najskôr okresným súdom pridelená nesprávna spisová značka (8 C/24/2004),   ale následne   bol   pripojený   k veci   vedenej   okresným   súdom pod sp. zn. 1 Er/27/1999.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   Er/27/1999-68   zo   6.   júla   2010   návrh   na   zmenu exekučného titulu zamietol, čo na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 17 CoE/223/2010-84 z 30. septembra 2010   potvrdil   (rozhodnutia   nadobudli   právoplatnosť   20. novembra   2010,   pozn.).   Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré však najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 206/2012 zo 7. augusta 2012 odmietol, čo odôvodnil tým, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a že vady konania nezistil.

Sťažovateľ   uviedol,   že „z   hľadiska   ústavnosti,   a to   garancie   základného   práva sťažovateľa   na   prístup   k súdu   podľa   čl.   46   ods.   1,   ale   aj   z pohľadu   medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky najmä záväznosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru je potrebné posúdiť, či   dovolaním   napádané   rozhodnutie...   je   skutočne   rozhodnutím,   proti   ktorému   zákon dovolanie nepripúšťa, respektíve posúdiť, či sú dané v konaní o návrhu sťažovateľa zo dňa 31.   01.   2004   také   skutočnosti,   ktoré   sú   spôsobilým   dovolacím   dôvodom   podľa   §   237 písm. f) O. s. p.“.

Sťažovateľ   taktiež   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 206/2012 zo 7. augusta 2012 bolo porušené jeho základného právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13   dohovoru   a právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   aby napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a jemu predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Preskúmaním sťažnosti ústavný súd dospel k zisteniu, že petit nezodpovedá jej odôvodneniu. Sťažovateľ sa síce domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/24/2004, avšak ďalej uvádza, že o dôvodu mylného zápisu   bolo   o   jeho   návrhu   rozhodované   okresným   súdom   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Er/27/1999.

Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že o sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal   porušenie   totožných   práv   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Er 27/1999, už rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 513/2011-11 z 22. novembra 2011, keď sťažnosť ako oneskorene podanú odmietol. Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v tejto časti podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde neprípustná.

2. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 206/2012 zo 7. augusta 2012, pričom uvádza, že „z hľadiska ústavnosti... je potrebné   posúdiť,   či   dovolaním napádané rozhodnutie...   je   skutočne   rozhodnutím,   proti ktorému   zákon   dovolanie   nepripúšťa,   respektíve   posúdiť,   či   sú   dané   v konaní   o návrhu sťažovateľa zo dňa 31. 01. 2004 také skutočnosti, ktoré sú spôsobilým dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) O. s. p.“.

V uznesení č. k. III. ÚS 110/2012-16 z 13. marca 2012 ústavný súd sťažovateľovi ozrejmil,   v čom   spočíva   podstata   označených   práv   a aká   je   úloha   ústavného   súdu   ako garanta ústavnosti pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V tomto rozhodnutí ústavný súd okrem iného uviedol aj to, že: „Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia prípustnosti   dovolania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť k záveru   o   porušení   práv   sťažovateľa   (m.   m.   IV. ÚS 35/02,   I.   ÚS   145/2010, II. ÚS 324/2010).“

Z uvedeného dôvodu ústavný súd nepovažuje za potrebné podrobne citovať právne závery najvyššieho súdu vyjadrené v napadnutom rozhodnutí, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, a že vady konania nezistil, ale obmedzuje sa na konštatovanie, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov a nejde ani   o arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné   s aplikovanými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku. Postup najvyššieho súdu v danom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľa.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   O prípadnom   porušení   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   a práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého princípov spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže v danom prípade k tomu nedošlo, ústavný súd z rovnakého dôvodu odmietol sťažnosť aj v tejto časti.

Sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd   listom   z 26.   novembra   2012   o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom. K tejto žiadosti ústavný súd uvádza, že konanie pred ústavným súdom nie je spoplatnené. Pokiaľ ide o právneho zastúpenia v konaní, toto nie je v príslušnosti ústavného súdu, ale vzhľadom   na   obsah   sťažnosti   by   ani   prípadné   právne   zastúpenie   neviedlo   k inému právnemu názoru ústavného súdu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012