znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 590/2012-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. F., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 6 Co 188/2012 z 25. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2012 doručená sťažnosť Ing. B. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 188/2012 z 25. júna 2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným Okresnému súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   vydania   platobného   rozkazu na zaplatenie istiny   voči odporcovi,   ktorý   odôvodnil   tým, že počas pracovného pomeru u odporcu   odpracoval   značné   množstvo   nadčasovej   práce,   ktorú   mu   odporca   ako   jeho zamestnávateľ   neuhradil.   Proti   platobnému   rozkazu   sp.   zn.   32   Ro/2810/2010 z 25. novembra   2011   podal   žalovaný   v   zákonnej   lehote   odpor,   z   toho   dôvodu   okresný súd platobný   rozkaz   zrušil   a   vec   bola   na   okresnom   súde   ďalej   vedená pod sp. zn. 10 C/243/2010.   Okresný   súd   po   vykonaní   dokazovania   dospel   k   záveru,   že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a že nárok sťažovateľa je neopodstatnený, preto ho zamietol.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   sa   sťažovateľ   odvolal.   V   odvolaní argumentoval   najmä   tým,   že   okresný   súd   nezistil   skutkový   stav   veci,   pretože   reálne nevykonal ním navrhované dôkazy, a dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tiež tým, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 188/12-245 z 25. júna 2012 potvrdil rozhodnutie okresného súdu, keďže dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa   sťažovateľa   porušil   krajský   súd   jeho   základné   právo   na   súdnu   alebo   inú právnu ochranu tým, že nevykonal navrhované dôkazy, resp. označil ich len formálne za vykonané bez ich reálneho posúdenia. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že krajský súd formálne „rovnako ako prvostupňový súd vyhlásil písomné dôkazy, ktoré tvorili podstatu argumentácie   sťažovateľa   (písomnú   dochádzkovú   knihu   a   denný   elektronický   záznam z dochádzkového   systému)   za   vykonané,   no   z   odôvodnenia   rozhodnutia   je   nepochybne zrejmé, že sa s nimi neoboznámil ani len povrchne, neposúdil ich ani jednotlivo a už vôbec nie vo vzájomnej súvislosti ich porovnaním, rovnako ako prvostupňový okresný súd a to napriek   tomu,   že   takýto   postup   prvostupňového   súdu   sťažovateľ   v   odvolaní   výslovne namietal, a že ide o zákonom uloženú procesnú povinnosť súdu...“.

Ďalším   nedostatkom   rozhodnutia   krajského   súdu   je   nedostatočné   odôvodnenie rozhodnutia. Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd v odôvodnení rozsudku „z veľkej časti iba odkázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia okresného súdu, v ktorom sa však na jednej strane okresný súd nevysporiadal s námietkami sťažovateľa a na strane druhej porušil princíp rovnosti účastníkov konania, keď sa jednostranne priklonil k názoru odporcu, že písomná dochádzková kniha a denný elektronický záznam z dochádzkového systému   sú   nedôveryhodné   dôkazy,   zatiaľ   čo   relevantný   protiargument   sťažovateľa o objektívnej neexistencii iných dôkazov preukazujúcich tvrdenie sťažovateľa (nakoľko iba tieto dokumenty a žiadne iné, v tom čase slúžili ako podklad k výpočtu miezd zamestnancov, vrátane   mzdy   sťažovateľa),   nebol   v   jeho   rozhodovaní   absolútne   reflektovaný.   Takéto odôvodnenie   okresného   súdu   nemôže   tvoriť   základ   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského súdu ako súdu druhého stupňa, ak práve toto odôvodnenie bolo odvolaním namietané. Krajský   súd   sa   vo   svojom   odôvodnení   rozhodnutia   vôbec   nevysporiadal s nasledovnými námietkami sťažovateľa, uvedenými v odvolaní:

a)   prvostupňový   súd   kľúčové   dôkazy,   ktorými   boli   záznamy   z   elektronického dochádzkového   systému   a   neskôr   aj   písomná   dochádzková   kniha   predložená   odporcom riadne nevykonal - nevyhodnotil ich jednotlivo a už vôbec nie vo vzájomnej súvislosti ich porovnaním, a to aj napriek tomu, že svoje tvrdenie sťažovateľ patrične odôvodnil,

b)   rovnako   sa   nevysporiadal   s   námietkami   sťažovateľa   v   otázke   spôsobu nariaďovania nadčasovej práce, kde iba skonštatoval, že sťažovateľ nepreukázal že táto mu bola odporcom nariadená,   resp.   že s touto   prácou nadčas odporca   vyslovil súhlas, pričom   sa   ale   absolútne   nevysporiadal   s   námietkou   sťažovateľa,   že   za   prácu   nadčas vykonávanú so súhlasom zamestnávateľa je nutné považovať aj uloženie takého rozsahu práce, či druhu práce zamestnávateľom, že takáto práca sa nedá splniť len v základnom fonde   pracovného   času   zamestnanca   a   práca   nadčas   sa   napriek   existencii   interných predpisov nikdy písomne (a to ani iným zamestnancom, ktorí nemali prácu nadčas zahrnutú v   základnej   mzde)   nenariaďovala,   pričom   ale   náhradné   voľno   sa   za   prácu   nadčas poskytovalo,

c) v neposlednom rade sa krajský súd nevysporiadal ani s námietkou sťažovateľa, že skutočnosť,   či   si   zamestnanec   nárok   na   náhradné   voľno   alebo   peňažnú   kompenzáciu u zamestnávateľa   osobitne   uplatní   alebo   nie   nemá   žiaden   vplyv   na   povinnosť zamestnávateľa takýto nárok zamestnanca vysporiadať jedným z dvoch v zákone uvedených spôsobov aj bez toho, aby o to zamestnanec výslovne žiadal.“.

Napokon sťažovateľ namieta, že odvolací súd zaujal ústavne nekonformný výklad k ustanoveniu   §   121   ods.   2   Zákonníka   práce.   Podľa   sťažovateľa „ustanovenie   §   121 Zákonníka   práce   je   potrebné   vykladať   takým   spôsobom,   že   poskytnúť   zamestnancovi za prácu nadčas mzdu a mzdové zvýhodnenie, príp. náhradné voľno (aj keď iba za prácu nadčas   presahujúcu   150   hodín   ročne)   je   základnou   povinnosťou   zamestnávateľa. Skutočnosť,   či   si   nárok   na   náhradné   voľno   alebo   peňažnú   kompenzáciu   zamestnanec u zamestnávateľa osobitne uplatní alebo nie je úplne bezpredmetná a nemá žiaden vplyv na túto povinnosť zamestnávateľa nárok zamestnanca vysporiadať jedným z dvoch v zákone uvedených spôsobov.   Odporca   ako   zamestnávateľ   (napriek   jedinému   slovnému   prísľubu o pravdepodobnom poskytnutí náhradného voľna) nikdy sťažovateľovi neposkytol žiadne náhradné voľno. A do dnešného dňa ani nijak jeho nadčasovú prácu v súlade so zákonom nekompenzoval. Navrhovateľ má preto za to, že § 121 Zákonníka je potrebné vykladať tak, že   ak   sa   zamestnanec   so   zamestnávateľom   nedohodli   na   čerpaní   náhradného   voľna, za výkon   nadčasovej   práce   (nad   limit   150   hodín   ročne)   patrí   zamestnancovi   finančná kompenzácia (mzda + mzdové zvýhodnenie vo výške 25 % jeho priemerného zárobku), tak ako si ju aj sťažovateľ uplatnil vo svojom návrhu, a to aj po skončení pracovného pomeru.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti ju uznesením prijal na ďalšie konanie a po prerokovaní veci a vykonanom dokazovaní vo veci samej navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné právo Ing. B. F. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 188/12-245 porušené bolo.

Ústavný   súd   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   6   Co   188/12-245 z 25. júna 2012 zrušuje a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle čl. 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 269,60 EUR, ktorá v   zmysle   §   11   ods.   3   zákona   č.   655/2004   (zastupovanie   pred   Ústavným   súdom   SR) zodpovedá dvom právnym úkonom, každý vo výške 127,17 EUR a dvom režijným paušálom za   rok   2012   vo   výške   7,63   EUR,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   uhradiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o nesprávnosti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 188/12-245 z 25. júna 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C/243/2010 z 21.   februára 2012.   Nesprávnosť rozhodnutia   odvolacieho súdu spočíva   podľa   sťažovateľa v nedostatočne zistenom   skutkovom   stave,   v nedostatočnom odôvodnení   rozhodnutia   a   v   ústavne   nekonformnom   výklade   ustanovenia   §   121   ods.   2 Zákonníka práce.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Odvolací   súd,   ktorý   bol   viazaný   obsahom   a   dôvodmi   odvolania   (§   212 ods. 1 O. s. p.)   preskúmal   napadnutý   rozsudok   prejednal   odvolanie   bez   nariadenia pojednávania podľa §214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16. 4. 2009 na pozícii Chief Engineer od 11. 5. 2009. Pracovný pomer žalobcu skončil dohodou ku dňu 4. 8. 2010. V zmysle čl. VI bod 1 pracovnej zmluvy bol pracovný čas maximálne 40 hodín týždenne a bol nerovnomerne rozvrhnutý na jednotlivé týždne š tým, že priemerný týždenný pracovný čas nesmel presiahnuť v období štyroch mesiacov ustanovený týždenný pracovný čas. V zmysle čl. VIII bod 3 pracovnej zmluvy dojednaná   mzda   zohľadňovala   prácu   nadčas,   najviac   v   úhrne   150   hodín   ročne,   prácu vo sviatok   a   nočnú   prácu   s   tým,   že   v   týchto   prípadoch   zamestnancovi   nepatria   mzda za prácu nadčas vrátane mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas a nemôže za túto čerpať náhradné voľno. Vykonaným dokazovaním bolo ďalej preukázané, že v zmysle interného predpisu žalovaného v prípade,   ak niektorí   zamestnanci budú musieť   pracovať nadčas, budú   potrebovať   podpis   manažéra   oddelenia   alebo   vedúceho   oddelenia,   ktorý   potvrdí odpracované nadčasové hodiny. V zmysle interného nariadenia žalovaného zo dňa 25. 9. 2009 boli zamestnanci povinní zapisovať sa do knihy dochádzky v poradí ako do práce prišli s tým, že v prípade neodpísania sa, im bude počítaná jedna hodina pracovného času za daný deň.

V   zmysle   ust.   §   121   ods.   1   Zák.   práce   za   prácu   nadčas   patrí   zamestnancovi dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej 25 % jeho priemerného zárobku. Ak sa zamestnávateľ so zamestnancom dohodne na čerpaní náhradného voľna za prácu nadčas, patrí zamestnancovi za hodinu práce nadčas hodina náhradného voľna; v tom prípade mu mzdové zvýhodnenie nepatrí. Za výkon nadčasovej práce prislúcha mzdové zvýhodnenie najmenej   o   výšku   25   %   priemerného   zárobku   za   podmienky,   že   sa   zamestnávateľ so zamestnancom   nedohodli   o   poskytnutí   náhradného   voľna.   Vznik   právneho   nároku na strane zamestnanca na zvýšenú mzdu za výkon nadčasovej práce vzniká po vykonaní nadčasovej práce len vtedy,   ak sa zamestnávateľ nedohodne na poskytnutí náhradného voľna   namiesto   zvýšenia   mzdy.   Čerpanie   náhradného   voľna   nemožno   zamestnancovi jednostranne nariadiť.

V prejednávanej veci je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa, že žalobca v konaní nepreukázal, že by žalovaného niekedy požiadal o poskytnutie náhradného voľna za   vykonanú   nadčasovú   prácu   a   tento   mu   náhradné   voľno   neposkytol.   V   konaní   bolo preukázané,   že za preukázateľný výkon práce nadčas sa u žalovaného náhradné voľno poskytovalo,   pričom   žalobca   počas   celej   doby   trvania   jeho   pracovného   pomeru o poskytnutie   náhradného   voľna   nepožiadal   a   taktiež   žalovaného   žiadnym   spôsobom neupozornil na skutočnosť, že by prípadne vykonával prácu nadčas. Odvolací súd je taktiež zhodne so súdom prvého, stupňa, že žalobca vierohodným spôsobom nepreukázal vykonanú prácu   nadčas,   o   čom   svedčí   i   skutočnosť,   že   podanou   žalobou   sa   žalobca   domáha preplatenia práce nadčas v trvaní 174 hodín a 15 minút, pričom vo výzve na uhradenie mzdy za výkon nadčasovej práce zo dňa 8. 10. 2010 žalovaného požiadal o preplatenie mzdy za vykonanie nadčasovej práce v trvaní až 178 hodín. Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že v zmysle interného predpisu žalovaného bol žalovaný, povinný v prípade vykonania   práce   nadčas   požiadať   o   písomný   súhlas   svojho   nadriadeného   a   následne o potvrdenie odpracovaných nadčasových hodín.   Žalobca o podpis manažéra oddelenia alebo   vedúceho   oddelenia   nikdy   nepožiadal   a   taktiež   nepožiadal   o   potvrdenie odpracovaných nadčasových hodín. Bolo potrebné sa stotožniť so záverom súdu prvého stupňa, že v prípade, ak žalobca v práci zotrval mimo svojej pracovnej doby neznamená to automaticky, že išlo o nadčasovú prácu a že nešlo o čas strávený žalobcom v práci bez jej reálneho   výkonu.   Ako bolo uvedené vyššie výkon nadčasovej   práce   musel byť   písomne potvrdený nadriadeným v danom prípade priamo generálnym manažérom hotela, pričom žalobca takýto pokyn nepreukázal. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že žalobca bol povinný svoj príchod a odchod z pracoviska zaznamenávať v knihe dochádzky pričom podľa knihy príchodov a odchodov predloženej žalovaným žalobca v dňoch 16. 11. 2009, 17. 12. 2009, 14. 1. 2010 a 22. 1. 2010 svoj odchod z pracoviska nezaznamenal. Podľa tvrdenia samotného žalobcu prespával na hoteli, alebo sa do práce nevrátil. I táto okolnosť svedčí o tom, že samotné zotrvanie žalobcu na hoteli v noci nie je možné hodnotiť ako prácu nadčas. Inak povedané žalobca zotrvával na pracovisku i bez toho, aby reálne vykonával prácu. Z predmetnej knihy dochádzky je zrejmé, že žalobca mal nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, o čom svedčí i skutočnosť, že napr. dňa 12. 7. 2009 žalobca prišiel do práce o 8.00 hod. a odišiel z práce o 12.00 hod., dňa 16. 10. 2009 prišiel do práce o 11.05 hod. a odišiel z práce o 15.30 hod. a dňa 1. 12. 2009 prišiel do práce o 10.25 hod. pričom svoj odchod z práce opäť nezaznamenal. Je teda zrejmé, že žalobca nerovnomerne využíval pracovný čas a práve z tohto dôvodu o poskytnutie náhradného voľna žalovaného nikdy nepožiadal.   Odvolací   súd   má   za   to,   že   vznik   právneho   nároku   na   strane   zamestnanca na zvýšenú   mzdu   za   výkon   nadčasovej   práce   vzniká   po   vykonaní   nadčasovej   práce   len vtedy, ak sa zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom na poskytnutí náhradného voľna namiesto   zvýšenia   mzdy.   Nakoľko   žalobca   o   poskytnutie   náhradného   voľna   nikdy nepožiadal, po skončení pracovného pomeru mu nemôže vzniknúť nárok na náhrady mzdy za výkon nadčasovej práce, keďže po skončení pracovného pomeru zamestnávateľ už nemá reálnu možnosť poskytnúť zamestnancovi náhradné voľno.

Súd   prvého   stupňa   vo   veci   riadne   zistil   skutkový   stav,   výsledky   vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“

Ústavný   súd   k   námietkam   sťažovateľa   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru uvádza,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).

Vzhľadom   na   vymedzený   rozsah   možných   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov   ústavný   súd   posúdil   to,   či   rozsudok   krajského   súdu   v   spojení s rozsudkom   okresného súdu   je ústavne udržateľný, t.   j. či   nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v   namietanom   rozsudku   dôkladným spôsobom vysvetlil svoje myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k záveru o riadnom zistení skutkového stavu súdom prvého stupňa. Vysvetlil aj dôvody, prečo súhlasil so záverom okresného súdu, že žalobca vierohodným spôsobom nepreukázal prácu nadčas. V zmysle ustanovenia   §   132   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyhodnotil   odvolací   súd   jednotlivé dôkazy podľa ich dôležitosti pre prerokovávanú vec, pričom spôsob hodnotenia dôkazov z hľadiska   ich   pravdivosti   a   presvedčivosti   bolo   vecou   voľného   zhodnotenia   dôkazov súdom.   Ústavný   súd   pripomína,   že   jeho   úloha   nemôže   spočívať   v   skúmaní   procesu hodnotenia dôkazov. Tie všeobecný súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti,   pritom   starostlivo   prihliada na všetko,   čo   vyšlo   za   konania najavo,   vrátane toho,   čo   uviedli   účastníci.   Ústavný   súd konštatuje, že úvahy krajského súdu v tomto smere sa javia ako relevantné a legitímne neodporujúce   postupu   všeobecného   súdu   v   procese   dokazovania   v   štádiu   hodnotenia dôkazov.

Sťažovateľ namieta tiež nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Po preskúmaní   spôsobu   a   rozsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   a   s   ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecných   súdov   v prerokovávanej   veci   je   dostatočné a zrozumiteľné.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Ústavný súd pri   posúdení   obsahu   odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   prihliadol   aj   na rozhodnutie prvostupňového súdu, keďže odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Napokon sa ústavný súd zaoberal aj námietkou sťažovateľa o ústavne nekonformnom výklade ustanovenia § 121 ods. 2 Zákonníka práce.

Podľa   ustanovenia   §   121   ods.   1   Zákonníka   práce   za   prácu   nadčas   patrí zamestnancovi   dosiahnutá   mzda   a   mzdové   zvýhodnenie   najmenej   v   sume   25   %   jeho priemerného zárobku. Zamestnancovi, ktorý vykonáva rizikové práce, patrí za prácu nadčas dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 35 % jeho priemerného zárobku.

V   zmysle   ustanovenia   §   121   ods.   2   Zákonníka   práce   zamestnávateľ   môže v kolektívnej zmluve dohodnúť okruh zamestnancov, s ktorými je možné dohodnúť, že vo výške mzdy bude zohľadnená prípadná práca nadčas, najviac však v úhrne 150 hodín v kalendárnom roku. Zamestnávateľ, ktorý nemá v kolektívnej zmluve dohodnutý okruh zamestnancov   podľa   prvej   vety,   môže   písomne   dohodnúť   s   vedúcim   zamestnancom v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu alebo s vedúcim   zamestnancom,   ktorý   je   v   priamej   riadiacej   pôsobnosti   tohto   vedúceho zamestnanca, so zamestnancom, ktorý vykonáva koncepčné, systémové, tvorivé, metodické alebo obchodné činnosti, riadi, organizuje alebo koordinuje zložité procesy alebo rozsiahle súbory   veľmi   zložitých   zariadení,   že   vo   výške   mzdy   bude   zohľadnená   prípadná   práca nadčas,   najviac   však   v   úhrne   150   hodín   v   kalendárnom   roku.   V   týchto   prípadoch zamestnancovi   za prácu   nadčas   nepatrí   mzda   vrátane   mzdového   zvýhodnenia   za   prácu nadčas podľa odseku 1 a nemôže za túto dobu čerpať náhradné voľno.

Mzdové ohodnotenie za prácu nadčas patrí zamestnancovi len v prípade, že ním vykonávaná práca sa naozaj považuje za prácu nadčas. Podľa § 97 ods. 1 Zákonníka práce je práca nadčas vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci, jeho úvahy vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   právne akceptovateľné.   Primárne   všeobecné   súdy   posudzovali   otázku,   či   sťažovateľ   skutočne vykonával prácu nadčas v zmysle uvedeného ustanovenia § 97 ods. 1 Zákonníka práce. Z tohto hľadiska bol pre rozhodnutie súdov relevantný najmä záver o tom, že sťažovateľ dôveryhodne   nepreukázal,   že   pracoval   pre   svojho   zamestnávateľa   nadčas.   Ústavný   súd preto považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny   s   ústavne   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec   použitých   zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Preskúmaním rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   188/2012 z 25.   júna 2012 ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

Vzhľadom na už uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie (i základného práva na súdnu ochranu) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ako aj s poukazom na prezentované názory ústavného súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012