znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 59/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., V., R., toho času bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. S. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa   čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Nové   Zámky   sp.   zn. 7 P 190/2010 z 8. júla 2011 a uznesením   Krajského súdu v Nitre sp. zn.   9 CoP/46/2011 z 19. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2011   doručená   sťažnosť   R.   Č.,   V.,   R.,   toho   času   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa   čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 18 ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 P 190/2010 z 8. júla 2011 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoP/46/2011 z 19. septembra 2011.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 7 P 190/2010 vo veci úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, ktoré nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Uznesením   okresného súdu   č.   k.   7   P 190/2010-212   z 24.   marca 2011   (ďalej len „uznesenie z 24. marca 2011“) bolo vo veci sťažovateľa nariadené predbežné opatrenie upravujúce styk sťažovateľa s jeho maloletým dieťaťom.

Návrhom   zo 16.   júna   2011   sťažovateľ   žiadal   uznesenie   z 24.   marca   2011   zrušiť a rozhodnúť   predbežným   opatrením   o novej   úprave   styku   s   jeho maloletým   dieťaťom. Predmetný návrh opieral sťažovateľ o argumentáciu, v ktorej poukázal, že vo veci úpravy práv a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu už bol vypracovaný znalecký posudok, v ktorom   sa   znalec   vyjadril,   aby   maloleté   dieťa   zotrvalo   v starostlivosti   matky so súčasným rozšírením styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom.

Okresný súd predmetný návrh sťažovateľa zamietol uznesením č. k. 7 P 190/2010-263   z 8.   júla   2011,   proti   ktorému   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Krajský   súd   podanému odvolaniu nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie svojím uznesením sp. zn. 9 CoP/46/2011 z 19. septembra 2011 ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že styk s jeho maloletým dieťaťom, tak ako ho upravili   svojimi   rozhodnutiami   okresný   súd   a krajský   súd   – „každý   druhý   víkend“, nenapĺňa   jeho   právo „podieľať   sa   na   výchove   svojho   dieťaťa   a je   porušením   zákona“ a „v súčasnej dobe sa táto minimalistická úprava styku uplatňuje už takmer rok (!), pričom konanie nie je ukončené a ani nie je zrejmé, kedy sa tak stane“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   konajúce   súdy   svojími   rozhodnutiami   zamietli   bez relevantného dôvodu rozšírenie jeho styku s dieťaťom v intenciách odporučenia znaleckého posudku napriek tomu, že v ňom bola zdôraznená potreba takého rozšírenia. Sťažovateľ konkrétne ilustroval, že krajský súd mu „upravil styk s dieťaťom v trvaní 9,6% jeho času a matke   v trvaní   91,4%“,   čím   podľa   jeho   názoru   rozhodol „proti   záujmom   dieťaťa“ a pripustil nerovnaké zaobchádzanie s účastníkmi konania odporujúce čl. 47 ods. 3 ústavy, keď dôvod na takéto rozhodnutie neexistoval.

Sťažovateľ oprel svoje stanovisko aj o túto argumentáciu: „Nariadenie predbežného opatrenia   do   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci   samej   by   malo   smerovať   k   najširšiemu kontaktu oboch rodičov s dieťaťom (Nález Ústavného súdu Českej republiky I.ÚS 618/05), bez akéhokoľvek zvýhodnenia/diskriminácie jedného z rodičov, ktorému zodpovedá právo dieťaťa   na   udržovanie   pravidelného,   rovnocenného   a   rovnoprávneho   osobného   styku s obidvoma rodičmi (§ 24, ods. 4 ZR).   Rovnoprávny a rovnocenný styk je jednoznačne potrebné posudzovať v množstve času, ktorý je rozhodnutím všeobecného súdu účastníkovi konania   zabezpečený.   V   prípade   úpravy   styku   v   rovnakom   rozsahu   času   medzi   oboch rodičov je do meritórneho rozhodnutia plnohodnotne zabezpečená zásada proporcionality, ktorá   je   kľúčovým   konceptom   aplikácie   základných   práv.   Do   meritórneho   rozhodnutia vo veci   samej   tak   žiaden   z   účastníkov   konania   nie   je   zvýhodnený.   Znaky   prejudiciality meritórneho rozhodnutia ohľadom zverenia dieťaťa do starostlivosti jednému z rodičov, alebo do striedavej osobnej starostlivosti nie sú na mieste, keďže pre dieťa sa zabezpečí rovnaký kontakt s oboma rodičmi bez akéhokoľvek rizika odlúčenia a pre rozhodnutie súdu nie je nariadené predbežné opatrenie záväzné.

Naopak   nerovnomerná   úprava   styku,   ktorá   nezodpovedá   požiadavkám rovnoprávneho   a   rovnocenného   styku   vytvára   riziko   odcudzenia   dieťaťa,   poskytuje postupne pre jedného rodiča určitú výhodu pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti. Keďže takéto rozhodnutie súdu musí byť riadne preukázané a odôvodnené, tak   práve   v   tomto   prípade   je   možné   hovoriť   o   prejudikovaní   meritórneho   rozhodnutia. Prejudicialita   nepriamo   vychádza   z   dôkazného   stavu   v   čase   nariadenia   predbežného opatrenia. Dôkazy, o ktoré sa opiera predbežné opatrenie, t.j. dôkazy, ktoré požiadavku na rovnoprávny a   rovnocenný   styk s oboma   rodičmi   kvôli   záujmu   dieťaťa   potláčajú   sú spravidla aj dôkazmi pre meritórne rozhodnutie.

V   uvedenom   náleze   Ústavného   súdu   Českej   republiky   I.ÚS   618/05   Ústavný   súd vo veciach   starostlivosti   súdu   o   maloletých   poukazuje   na   nutnosť   použitia   takej interpretácie účelu predbežného opatrenia v súlade s čl. 32, ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (čl. 41, ods. 4 Ústavy SR) a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorých výsledkom rozhodne nemôže byť minimálna miera ochrany základných práv ako určitého štandardu. Čo znamená, že predbežné opatrenie upravujúce styk rodiča s dieťaťom musí byť použité s ohľadom na charakter a význam ním chráneného záujmu, ktorým je umožniť aj rodičovi, ktorý s dieťaťom trvale nežije, pravidelný a čo najširší kontakt (!), pretože je to práve množstvo času, v ktorom je možné realizovať i neverbálne výchovné pôsobenie rodiča, tzv. výchova prítomnosťou či príkladom, ktorá je, ako je všeobecne známe, tou najúčinnejšou výchovnou metódou. Je nutné mať na zreteli, že akákoľvek deformácia vzťahu rodič - dieťa je v dôsledku odcudzenia v neskoršej dobe len ťažko napraviteľná, ak vôbec. Preto ani rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, ani rozhodnutie Okresného súdu v Nových Zámkoch, ktorými bol zamietnutý sťažovateľov návrh, požadujúci rozšírenia úpravy styku s mal. S. na základe akútnej potreby vyslovenej v znaleckom posudku za situácie, kedy nebolo možné očakávať   v   dohľadnej   dobe   dohodu   rodičov,   ani   rozhodnutie   vo   veci   samej   (konanie v súčasnosti ešte stále nie je ukončené a nie je ani zrejmé, kedy sa tak stane), nemôže byť odôvodnené len odkazom na skôr vydané predbežné opatrenie.

K tomu, aby nedošlo k zásahu do výkonu rodičovských práv a práva na spravodlivý proces   zaručených   Ústavou   SR   a   Dohovorom   o   ochrane   základných   ľudských   práv   a slobôd, musí byť rozhodnutie súdu založené na skutočnostiach majúcich oporu v skutkovom stave   a dôkazoch,   ktoré   sú   súčasťou   súdneho   spisu   a   musí   byť   riadne   a   presvedčivo odôvodnené.

Na základe znaleckého posudku, ktorý odporučil rozšírenie styku aj striedavú osobnú starostlivosť sa sťažovateľ oprávnene domáha(l) možnosti podieľať sa na výchove svojho dcéry. Právo otca starať sa o maloletú dcéru je vo svojej kvalite i rozsahu rovnaké ako právo matky, a nie je preto dôvodu obmedzovať tieto práva, teda obmedzovať spôsobom, ktorý   je porušením §   24 ods.   4 ZR.   Krajský súd v Nitre   ako i   Okresný súd v   Nových Zámkoch   sa   tak   vo   svojom   rozhodnutí   úplne   odklonil   od   princípu   proporcionality. Sťažovateľ   sa   domáhal   svojich   práv,   ktoré   mu   ústava   ako   aj   medzinárodné   dohovory poskytujú   a   požadoval,   aby   všeobecné   súdy   v   medziach   zákona   a   ústavy   jeho   práva rozhodnutím súdu chránili. V skutočnosti táto ochrana nebola poskytnutá, rozhodnutia sú v rozpore s zákonom ako aj príslušnými ustanoveniami ústavy, k ochrane práv na súde a k spravodlivému   súdnemu   procesu   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   podľa   čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nedošlo.“

Na základe všetkých uvedených argumentov sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 41 ods. 1 a ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv podľa   čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a ods. 2 a čl. 18 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 7 P 190/2010 z 8. júla 2011 a   uznesením   krajského súdu sp. zn. 9 CoP/46/2011 z 19. septembra 2011, označené uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil vec krajskému   súdu   na   nové   konanie   a   rozhodnutie,   priznal   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 5 555 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   namietaná   neústavnosť,   ako   aj namietané porušenie   práv garantovaných   dohovorom   rozhodnutím   okresného   súdu,   ktorým   tento   zamietol   návrh sťažovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   a   rozhodnutím   krajského   súdu potvrdzujúcim vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia.

a) K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 41 ods. 1 a ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a ods. 2 a čl. 18 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 7 P 190/2010 z 8. júla 2011

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ   ide   o   časť   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom uznesením okresného súdu sp. zn. 7 P 190/2010 z 8. júla 2011, ústavný súd v tomto prípade zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce nedostatok právomoci.

Proti   uvedenému   prvostupňovému   uzneseniu   okresného   súdu   mal   sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj využil, o ktorom rozhodoval krajský súd,   v   právomoci   ktorého   bolo   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam zaručeným   ústavou   a právam   zaručeným   sťažovateľovi   dohovorom.   Ústavný   súd   preto sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

b) K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 18 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoP/46/2011 z 19. septembra 2011

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je týmto   zákonom   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)

Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať   alebo   len   s   veľkými   ťažkosťami,   súd   na   návrh   neodkladne   nariadi   predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   doterajších   rozhodnutiach   v podobných súvislostiach   vyslovil   názor,   že   rozhodnutím   o   nariadení   predbežného   opatrenia,   resp. rozhodnutím   o   zrušení   nariadeného   predbežného   opatrenia   vydaným   v rámci občianskoprávneho   konania   môže   súd   porušiť   základné   právo   alebo   slobodu   účastníka súdneho   konania,   avšak   takéto   porušenie   by   sa   mohlo   stať   predmetom   konania   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta a postavenia   predbežného   opatrenia,   ako   aj existenciou   účinných   právnych   prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo   odstrániteľné   činnosťou   všeobecného   súdu   pred   začatím   konania   alebo   v konaní o veci   samej   (§   74   a nasl.   OSP)   (obdobne   I.   ÚS   46/00).   Aj   v prípade   nariadenia predbežného opatrenia   je garantované právo   dotknutého   účastníka   konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   rozhodovanie   v   otázke predbežných   opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama osebe   opodstatniť   záver   o porušení   práva   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred prípadným   neopodstatneným   a   nezákonným   obsahom   takéhoto   rozhodnutia   aj   počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať aj prostredníctvom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom (mutatis   mutandis   II.   ÚS   37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).

Aj   v prípade   časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   označeného   rozhodnutia   krajského   súdu teda ústavný súd zistil, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci sťažovateľa, pretože   ochranu   jeho   právam   ako   účastníkovi   konania   poskytuje   všeobecný   súd v dotknutom meritórnom konaní.

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne však   išlo   o ojedinelé   prípady   charakterizované   výnimočnými   okolnosťami   veci.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   judikoval,   že   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov o predbežných   opatreniach   môže   iba   za   predpokladu,   že   by   takýmto   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého   procesu   majúci   charakter   svojvôle   (obdobne   III.   ÚS   169/2010, III. ÚS 281/07).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu takéto známky   zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy opierajúcej   sa   o dostatočne   náležité   odôvodnenie,   čo   by   opodstatňovalo   odmietnutie sťažnosti v tejto časti aj pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd však považoval za rozhodujúci fakt v tejto veci možnosť dovolať sa ochrany   na   všeobecnom   súde,   preto   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2012