znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 59/2010-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska č. GUV-1/2009-65 z 27. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., spol. s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti T.,   spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska   (ďalej   len   „banková   rada“)   č.   GUV-1/2009-65   z 27. októbra   2009   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je právnickou osobou, akcionárom „R., a. s.“ (ďalej aj „poisťovňa“).

Národná   banka   Slovenska   (ďalej   len   „národná   banka“)   predbežným   opatrením č. OPK-7151-1/2009 z 12. mája 2009 v bližšie vymedzenom rozsahu uložila povinnosť poisťovni zdržať sa nakladania s aktívami bez predchádzajúceho súhlasu národnej banky, ako   aj   zdržať   sa   vyplácania   dividend,   tantiém   a   iných   podielov   na   zisku,   odmien a nepeňažných plnení bližšie určeným subjektom. Na základe podaného rozkladu poisťovne proti   uvedenému   predbežnému   opatreniu   banková   rada   napadnutým rozhodnutím   podľa § 32 ods.   1 v spojení s § 21 ods.   1 písm. b) zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“) prerušila na neurčito konanie o rozklade poisťovne, pretože prebieha   súdne   konanie,   v   ktorom   sa   rieši   otázka   významná   pre   rozhodnutie   národnej banky.

Po opise priebehu konania pred národnou bankou (s. 7 sťažnosti, pozn.) sťažovateľka okrem   iného   uvádza,   že   síce   nie   je účastníčkou   konania o rozklade,   je   iba   akcionárom poisťovne, ale ako akcionár je bezprostredne dotknutá rozhodnutím bankovej rady. Týmto rozhodnutím   došlo   k   obmedzeniu   jej   vlastníckeho   práva,   ako   aj   k porušeniu   ďalších označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.

Sťažovateľka predkladá sťažnosť, pretože nemá opravné prostriedky ani iné právne prostriedky priznané zákonom na účinnú ochranu svojich základných práv, ktoré by bola oprávnená použiť podľa osobitných predpisov [napr. podľa § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku jej nemôžu poskytnúť ochranu všeobecné súdy].

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka v okolnostiach danej veci obšírnejšie uviedla dôvody, v čom vidí porušenie svojich označených práv a slobôd vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu bankovej rady, pričom v závere žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil   porušenie   označených   základných   práv   a slobôd   podľa   článkov   ústavy, dodatkového protokolu a dohovoru v konaní vedenom bankovou radou pod č. GUV-1/2009 s tým, aby bolo rozhodnutie bankovej rady z 27. októbra 2009 zrušené. Navrhuje tiež zrušiť rozhodnutie národnej banky č. OPK-7151-1/2009 z 12. mája 2009. Požaduje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, čo osobitne odôvodnila, a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   pokojné   užívanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu, s čl. 13 ods. 4 ústavy, ako aj v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru a v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím bankovej rady č. GUV-1/2009-65 z 27. októbra 2009.

1. Z obsahu časti sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že účastníčkou konania vedeného národnou bankou, ktorá uplatnila svoju právomoc podľa zákona o dohľade, bola spoločnosť R., a. s., K., ktorá podala proti rozhodnutiu rozklad.

Sťažovateľka   účastníčkou   tohto   konania   nebola.   V   podanej   sťažnosti   aj   túto skutočnosť uviedla a svoju aktívnu legitimáciu na podanie tejto sťažnosti odôvodnila tým, že   je   jedným   z akcionárov   poisťovne,   čo   opodstatňuje   podanie   tejto   sťažnosti.   Svoje tvrdenie nepreukázala žiadnymi dôkazmi a ničím nedoložila.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   považovať   za   podanú   zjavne neoprávnenou osobou. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy totiž možno vyvodiť, že aktívnu legitimáciu   na podanie sťažnosti   majú iba tie osoby (fyzické alebo právnické),   ktorých základné právo alebo sloboda boli porušené. V danom prípade by za takú osobu bolo možné považovať spoločnosť, ktorá by bola priamym účastníkom konania v konaní pred národnou bankou. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 56/98) sťažnosť nemôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv alebo slobôd iných osôb, nie svojich, a že ak právnická osoba nebola účastníkom konania, v ktorom sa vynieslo rozhodnutie bankovej rady napadnuté ústavnou sťažnosťou, nemôže sa úspešne domáhať zrušenia tohto rozhodnutia v konaní pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 34/95, II. ÚS 50/08).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nepochybuje,   že   sťažovateľka   nie je   aktívne vecne legitimovaná na podanie takejto sťažnosti a namietaným postupom bankovej rady jej označené   základné   práva   podľa   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu a dohovoru nemohli byť porušené.

2. Navyše podľa názoru ústavného súdu nie je daná ani jeho právomoc rozhodnúť o danej veci. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu „Ak sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť podľa čl. 46 ods. 2 ústavy vylúčené z právomoci všeobecných   súdov   bez ohľadu   na ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku   a   iných zákonov“ (III. ÚS 138/03, II. ÚS 123/09). „V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Táto povinnosť súdu zodpovedá   ústavne   garantovanému   právu   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy. Základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého skúma nielen formálne znaky (povahu) rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmanie, ale taktiež aj či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto   prvkov,   zakladá   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy“ (II. ÚS 50/01,   mutatis   mutandis   II. ÚS   236/02,   I.   ÚS   238/08,   II.   ÚS   123/09).   Podobne ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   praxi   opakovane   poukázal   na   právo   sťažovateľa domáhať sa ochrany všeobecnými súdmi v prípadoch, keď fyzická osoba alebo právnická osoba   tvrdí,   že   bola   ukrátená   na   svojich   právach   a   právom   chránených   záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, ak taký zásah   alebo   jeho   dôsledky   trvajú   alebo   hrozí   jeho   opakovanie   (napr.   I.   ÚS   94/07, I. ÚS 178/04, III. ÚS 337/07, IV. ÚS 154/07, II. ÚS 286/08).

Vzhľadom   na   doteraz   uvedené   je   „podľa   názoru   ústavného   súdu v právomoci všeobecných   súdov   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam sťažovateľky, a to v konaní podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie   §   248   písm.   a)   Občianskeho   súdneho   poriadku   vylučujúce   z prieskumnej právomoci všeobecných súdov rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy treba totiž vyložiť ústavne konformným spôsobom v intenciách čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy, teda v tom zmysle, že z prieskumnej právomoci všeobecných súdov sú vylúčené iba také rozhodnutia   správnych   orgánov   predbežnej   povahy,   ktoré   sa   nedotýkajú   niektorého zo základných práv alebo slobôd“ (II. ÚS 129/03, m. m. II. ÚS 7/09, I. ÚS 35/2010). V tejto súvislosti   nemožno   opomenúť   ani   ustanovenie   §   33   zákona   o dohľade,   podľa   ktorého zákonnosť   právoplatných   rozhodnutí   národnej   banky   vydaných   podľa   tohto   zákona   je preskúmateľná súdom podľa § 244, § 246 ods. 2 písm. b) a § 247 až § 250k Občianskeho súdneho poriadku, pričom je na to príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Subsidiárne postavenie ústavného súdu v súvislosti s posudzovanou vecou vyplýva tiež z charakteru namietaného rozhodnutia bankovej rady z 27. októbra 2009 (procesné rozhodnutie o prerušení konania) a v tejto spojitosti aj z charakteru rozhodnutia národnej banky z 12. mája 2009, ktoré mu predchádza (predbežné opatrenie), o ktorých dočasných a predbežných   rozhodnutiach   bude   dotknutý   verejný   orgán   (národná   banka)   vecne rozhodovať, t. j. bude posudzovať aj výhrady formulované sťažovateľkou v konaní pred ústavným   súdom.   Podľa   §   21   ods.   4   zákona   o   dohľade   ak   pominú   dôvody   prerušenia konania, národná banka bezodkladne v konaní pokračuje (a vecne rozhodne), pričom podľa § 32 ods. 5 zákona o dohľade môže banková rada preskúmať aj právoplatné rozhodnutie na podnet svoj alebo iného. V neposlednom rade proti rozhodnutiu národnej banky môže podať   protest   aj   prokurátor,   o   ktorom   rozhoduje   banková   rada   (§   32   ods.   6   zákona o dohľade).

Predpokladom   na   záver   o   porušení   základných   práv   a   slobôd   je   len   také   ich porušenie,   ktoré   nie   je   napraviteľné   alebo   odstrániteľné   v   činnosti   na   to   určeného všeobecného   súdu.   Keďže   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   preskúmať   označené rozhodnutie, zároveň je tým vylúčená v zmysle zásady subsidiarity právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2010