znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 59/09-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   februára   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť R.   P.,   Spolková   republika   Nemecko,   zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 25/2008 zo 4. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2009   doručená   sťažnosť R.   P.,   Spolková   republika   Nemecko   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 6 Obo 25/2008 zo 4. septembra 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:«Sťažovateľ   je   ako   odporca   účastníkom   súdneho   konania,   ktoré   sa   začalo   dňa 18. marca 2001 doručením podania navrhovateľky... označeného ako „návrh na začatie konania o zaplatenie 43.522,73 DEM s prísl.“, a ktoré je na Krajskom súde v Banskej Bystrici vedené pod sp. zn. 49 Cmb 1/01...

Navrhovateľka sa zaplatenia vyššie označenej sumy domáhala z dôvodu omeškania sťažovateľa   s   platbou   v   návrhu   označených   faktúr.   Opierala   sa   pritom   o   ustanovenie čl. V ods. 3 Zmluvy o dielo uzavretej dňa 2. januára 1999 (ďalej len „zmluva“), podľa ktorého   „V   prípade   neuhradenia   faktúry   v   termíne   má   právo   zhotoviteľ   účtovať   3   % za každý   deň   omeškania   z   nezaplatenej   faktúry“.   Navrhovateľka   vo   svojom   návrhu nešpecifikovala právny základ takéhoto nároku...

Rozlíšenie medzi právnym dôvodom vzniku nároku na zaplatenie „sankcie“, teda rozlíšenie medzi zmluvnou pokutou a úrokom z omeškania bolo a je podstatné z viacerých dôvodov   najmä   (i)   z   dôvodu   aplikácie   ustanovenia   §   369   ods.   1   Obch.   z.   a   následnej prípadnej   rozpornosti   dohodnutej   výšky   úrokovej   sadzby   so   zásadami   poctivého obchodného styku, (ii) spôsobu uplatnenia moderačného práva súdu a najmä (iii) ďalšieho možného   úročenia   takejto   sankcie   (zmluvná   pokuta,   ako   samostatný   nárok,   môže   byť predmetom ďalšieho úročenia avšak úrok z omeškania už nemôže byť ďalej predmetom ďalšieho a následne ďalšieho   úroku z omeškania).   Navrhovateľka,   s určitým   odstupom uvedomujúc si dôležitosť tejto „dištinktívnosti“ začala až následne tvrdiť, že sa uplatneného nároku domáha z titulu zmluvnej pokuty.

O návrhu navrhovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 49 Cbm 1/01-143 z 29.   apríla   2005   tak,   že   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   „zaplatiť   navrhovateľke   istinu 7 418,- EUR (EURO) s 19 % úrokom z omeškania od 17. 8. 2000 až do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku“... Vo zvyšku krajský súd návrh zamietol a navrhovateľke uložil   povinnosť   nahradiť   odporcovi   trovy   konania   vo   výške   31.976,-   Sk. Nárok navrhovateľky posudzoval krajský súd ako nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty... Proti rozsudku vydanom v prvostupňovom konaní sa sťažovateľ odvolal... pričom v odvolaní   namietal   okrem   iného   aj   nesprávnosť   rozsudku   krajského   súdu   z   dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci - nesprávnej právnej kvalifikácii právneho dôvodu pre vznik nároku.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 284/2005 z 15. júna 2006..., ktorým zmenil rozsudok krajského súdu len vo vzťahu k trovám právneho zastúpenia... V merite najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu potvrdil, keď vo výroku konštatoval, že „Vo zvyšku sa napadnutý rozsudok potvrdzuje“...

Najvyšší   súd   teda   de   facto   zmenil   prvostupňový   rozsudok   krajského   súdu   tak, že uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľke   sumu   7.418,-   EUR   nie   z   titulu nároku na zmluvnú pokutu, ale z titulu úroku z omeškania. Okrem povinnosti zaplatiť úrok z omeškania však najvyšší súd potvrdením prvostupňového rozsudku uložil sťažovateľovi aj povinnosť zaplatiť navrhovateľke 19% úrok z predmetného úroku z omeškania.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že právoplatným rozhodnutím (rozsudkom) súdu bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške 7.418,- EUR spolu s úrokom z tohto úroku od 17. augusta 2000 až do zaplatenia...

S   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   považoval   druhostupňový   rozsudok za protiústavný,   zjavne   nesprávny   a   arbitrárny...   doručil   sťažovateľ   11.   októbra   2006 ústavnému   súdu   sťažnosť...,   ktorou   okrem   iného   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy druhostupňovým rozsudkom a zároveň, aby ústavný súd druhostupňový rozsudok zrušil.

Ústavný súd na základe prvej sťažnosti nálezom sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. októbra 2007...   rozhodol   tak,   že   (i)   konštatoval,   že   druhostupňovým   rozsudkom   bolo   porušené základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   a   (ii) druhostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie...

Vec bola teda vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie s tým, že najvyšší súd je viazaný právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v náleze. Najvyšší súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Obo 25/2008 zo dňa 4. septembra 2008..., ktorý bol sťažovateľovi doručený 3. novembra 2008...

Najvyšší súd sa teda s vecou v novom rozsudku vysporiadal nasledovne: „Najvyšší   súd Slovenskej   republiky po opätovnom   prehodnotení   sporného   znenia zmluvy,   vzhľadom   na   to,   že   majetková   sankcia   bola   dohodnutá   recipročne   mal   za   to, že si účastníci   zmluvy   dohodli   zabezpečovací   prostriedok   plnenia   záväzku,   zmluvnú pokutu“.

Najvyšší súd teda po tom, čo mu bola ústavným súdom „vytknutá“ protizákonnosť úročenia úrokov z omeškania jednoducho zmenil svoj právny názor v tom, že uplatnený nárok už nekvalifikoval ako úrok z omeškania ale ako zmluvnú pokutu...

Je teda zjavné, že najvyšší súd v danej veci rozhodoval dva krát (druhostupňovým rozsudkom a novým rozsudkom) pričom pre obe rozhodnutia mu slúžil identický právny základ, počas rozhodovania nedošlo k žiadnej zmene akýchkoľvek skutočností. Najvyšší súd pri   oboch   rozhodnutiach   vychádzal   zo   súdneho   spisu,   ktorého   obsah   sa   nezmenil, posudzoval   rovnaké   skutočnosti.   V   podstate   možno   povedať,   že   najvyšší   súd   dva   krát posudzoval   jedno   ustanovenie   zmluvy...   Raz   toto   ustanovenie   posúdil   ako   „úrok z omeškania“ a následne na to (bez akéhokoľvek odôvodnenia zmeny právneho názoru, výhradne   na   základe   nálezu   ústavného   súdu,   ktorý   sa   však   merita   veci   netýkal) ako „zmluvnú pokutu“. Takýmto postupom sa najvyšší súd odklonil od princípu právnej istoty, na ktorom je postavený každý právny štát. Najvyšší súd totiž v jednej veci rozhodoval dva krát a vždy inak, čo zakladá zrejmú právnu neistotu sťažovateľa...

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   25/2008 je takým   rozhodnutím,   ktoré   spĺňa   vyššie   označené   kritériá   preskúmateľnosti   ústavným súdom z dôvodu jeho neodôvodnenosti, arbitrárnosti a neudržateľnosti...

Je však potrebné akcentovať, že hoci princíp právnej istoty absolutizovať nemožno (keďže jeho absolutizácia by smerovala k nemeniteľnosti súdnych rozhodnutí založených na vecne neúplnom, a teda nesprávnom právnom posúdení veci, a teda k spochybneniu požiadavky ústavnosti a zákonnosti súdneho rozhodovania a vylúčeniu možnosti nápravy chybných   rozhodnutí   zákonom   ustanoveným   spôsobom)   v   danom   prípade   (rozsudok najvyššieho súdu 6 Obo 25/2008) je ochrana tohto princípu úplne na mieste a jej aplikácia nie je spôsobilá viesť k vytvoreniu protiústavného stavu.

Druhostupňový   rozsudok   (ktorý   bol   „zmenený“   novým   rozsudkom)   bol   totiž z hľadiska právneho posúdenia nároku rozsudkom celkom zjavne správnym. Najvyšší súd v druhostupňovom rozsudku totiž celkom súladne posúdil ustanovenie zmluvy (čl. V ods. 3 „V prípade neuhradenia faktúry v termíne má právo zhotoviteľ účtovať 3 % za každý deň omeškania z nezaplatenej faktúry“) ako nárok na zaplatenie úroku z omeškania. V tejto časti bol druhostupňový rozsudok plnohodnotne odôvodnený, opierajúc sa pritom o správnu aplikáciu relevantných noriem. Naopak nový rozsudok (6 Qbo 25/2008) okrem už vytknutej protiústavnosti   spočívajúcej   v   porušení   princípu   právnej   istoty,   je   celkom   zjavne neodôvodnený a arbitrárny aj v tom, že bez akejkoľvek opory či už v zmluve, aplikovaných normách   alebo   vykonanom   dokazovaní   kvalifikuje   ustanovenie   zmluvy...   ako   nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty...»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„1.   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Obo   25/2008 zo 4. septembra 2008 bolo porušené základné právo R. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 25/2008 zo 4. septembra 2008 a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť R. P. trovy konania vo výške   8.011,-   Sk   vrátane   DPH   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohoto   nálezu   na   účet advokáta...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 49 Cbm 1/01-143 z 29. apríla 2005, z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 284/2005 z 15. júna 2006, z nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 107/07-43 z 30. októbra 2007, ktorým bol zrušený označený rozsudok najvyššieho súdu,   a v neposlednom rade ústavný súd vychádzal z namietaného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 25/2008 zo 4. septembra 2008.

Ústavný   súd   zistil,   že   o návrhu   navrhovateľky   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom č. k. 49 Cbm 1/01-143 z 29. apríla 2005 tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľke istinu 7 418 € s 19 % úrokom z omeškania od 17. augusta 2000 až do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd vo zvyšnej časti návrh zamietol a navrhovateľke uložil   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   konania.   V odôvodnení   svojho   rozsudku vo vzťahu   k článku   V   bodu   3   zmluvy   o dielo   uzatvorenej   2.   januára   1999   medzi sťažovateľom ako objednávateľom a navrhovateľkou ako zhotoviteľkou (ďalej len „zmluva o dielo“) konštatoval:

„Súčasťou   zmluvy   bola   aj   dohoda   o   podmienkach   úhrady   ceny   diela   zo   strany odporcu (do 15 dní po prevzatí zhotoveného tovaru na základe faktúry) s tým, že v prípade neuhradenia faktúry v termíne má zhotoviteľ právo určovať 3 % za každý deň omeškania z nezaplatenej   faktúry. Citovanú   dohodu   súd   považoval   za   dohodu   o   zmluvnej   pokute v zmysle § 544 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že nejde o neplatný právny úkon. Povinnosť zaplatiť úroky z omeškania pri meškaní s úhradou peňažného záväzku vyplýva priamo zo zákona, v zmluve potom môže byť dohodnutá výška týchto úrokov. Súd prihliadol na   okolnosti uzatvárania zmluvy a na spôsob dojednania tejto   sankcie,   ako   aj   sankcie v článku IV zmluvy a mal za to, že v článku V bod 3 zmluvy bola medzi účastníkmi konania dohodnutá zmluvná pokuta za meškanie odporcu s úhradou ceny diela, výška ktorej mala byť určená 3 % z fakturovanej sumy za každý deň omeškania, nešlo preto o dohodu o výške úrokov   z   omeškania.   Odporca   si   musel   byť   vedomý,   že   ide   o   sankciu   za   každý   deň omeškania, teda o niečo iné, ako sú úroky z omeškania, ktoré vo výške 3 % denne skutočne nie sú v medzinárodnom obchodnom právnom styku bežné...

V zmysle platnej právnej úpravy nie je vylúčené, aby bola zmluvná pokuta dohodnutá aj   pre   meškanie   s   úhradou   peňažného   záväzku.   Porušenie   tej   istej   povinnosti   je   teda sankcionované dvakrát, a to zmluvnou pokutou na základe dohody zmluvných strán, ako aj úrokmi z omeškania, pričom povinnosť platiť tieto vyplýva priamo zo zákona (samozrejme, vzhľadom na ustanovenie § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka môžu zmluvné strany účinky §   369   Obchodného   zákonníka   zo   svojho   vzťahu   vylúčiť).   Zmluvnú   pokutu   je   možné dohodnúť aj percentom z určitej sumy za každý deň omeškania, takto dohodnutý spôsob určenia výšky pokuty je v súlade s § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ si zmluvné strany dohodnú sankciu za meškanie s úhradou peňažného záväzku a nevylúčia pritom výslovne ustanovenie § 369 Obchodného zákonníka, ide o dohodu o zmluvnej pokute za meškanie s platením peňažného záväzku. Nárok na úroky z omeškania týmto nie je dotknutý, pretože vznikol priamo zo zákona a zmluvne nebol vylúčený...“

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým bola zvyšná časť návrhu zamietnutá a ktorým   bolo   rozhodnuté   o náhrade   trov   konania,   podala   odvolanie   navrhovateľka. Proti výroku   rozsudku   v rozsahu,   ktorým   bolo   návrhu   vyhovené,   podal   odvolanie sťažovateľ. O odvolaniach účastníkov konania rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 284/2005   z 15.   júna   2006   tak,   že   zmenil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu, ale len v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania tak,   že   sťažovateľovi   uložil   povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania. Vo zvyšku napadnutý rozsudok potvrdil a účastníkom odvolacieho konania nepriznal náhradu ich trov. Vo vzťahu k článku V bodu 3 zmluvy o dielo okrem iného uviedol:

«Žalobkyňa podaním z 22. 3. 2005 upresnila, že nárok uplatnený žalobou je zmluvná pokuta podľa § 300 a nasl. Obchodného zákonníka v spojení s § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka.   Túto   právnu   kvalifikáciu   si   osvojil   tiež   súd   prvého   stupňa   v   napadnutom rozhodnutí...

V   kúpnej   zmluve   nie   je   zrozumiteľne   a   jasne   vyjadrené,   že   účastníci   uzavreli aj dohodu o zmluvnej pokute, preto výrazy použité v dohode, obsiahnutej v článku V bod 3, je potrebné vykladať podľa významu, ktorý sa v obchodnom styku k tomuto výrazu prikladá (§ 266 ods. 2 Obchodného zákonníka).

Je potrebné prisvedčiť žalovanému, že vyjadrenie slovami „... účtovať 3 % za každý deň   omeškania   z   nezaplatenej   faktúry“   sa   používa   v   obchodnom   styku   pre   zmluvne dohodnuté úroky z omeškania (§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka). Preto odvolací súd dospel k záveru,   že   účastníci zmluvy   uzavreli   dohodu o   výške   úroku z omeškania.   Súd prvého stupňa potom nesprávne právne kvalifikoval uplatnený nárok.

Podľa   obsahu   spisu   je   nepochybné,   žalovaný   svoj   záväzok   zo   zmluvy (článok V bod 1) zaplatiť cenu diela v dohodnutej lehote nesplnil, a preto žalobkyni vzniklo právo na zaplatenie zmluvne dohodnutého úroku z omeškania.

Tak ako výška zmluvnej pokuty, tak aj výška zmluvného úroku z omeškania nie je zákonom limitovaná. Limitujúcim kritériom výšky úrokov, ktorú si zmluvné strany môžu dohodnúť vyššie ako požadujú banky, je rozpor so zásadou poctivého obchodného styku, kedy   výkon   práva   nepožíva   právnu   ochranu   (§   265   Obchodného   zákonníka).   Sankcia za omeškanie   s   plnením   zmluvnej,   príp.   zákonnej   povinnosti   uhrádzať   peňažný   záväzok riadne a včas, musí však dostatočne odrádzať odberateľa od porušovania tejto povinnosti. V prejednávanej veci v kúpnej zmluve bol dohodnutý úrok vo výške 3 % denne, t. j. 1 090   %   ročne.   Uvedená   sadzba   by   niekoľkonásobne   prevyšovala   dohodnutú   cenu. Aj po zohľadnení   dôvodov,   ktoré   k   tejto   dohode   viedli,   odvolací   súd   dospel   k   záveru, že takto dohodnutý úrok je v rozpore zo zásadou poctivého obchodného styku a stotožnil sa právnym názorom súdu prvého stupňa...

Odvolací súd v ďalšom poukazuje na dôvody, ktoré v dostatočnom rozsahu uviedol súd   prvého   stupňa   pri   použití   moderačného   oprávnenia   podľa   §   301   Obchodného zákonníka,   keď   uplatnenú   pohľadávku   znížil   o   dve   tretiny   na   sumu   7   418   EUR.   Toto zníženie odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka pokladá za primerané s tým, že ho možno pokladať za dostatočne účinnú náhradu, odrádzajúcu žalovaného od neplnenia si zmluvnej povinnosti uhrádzať kúpnu cenu v dohodnutej lehote splatnosti.

Žalovanej vzniklo právo aj na úrok z omeškania z predmetnej uplatnenej peňažnej pohľadávky   podľa   §   369   ods.   1   Obchodného   zákonníka,   ktorej   výšku   žalovaný nespochybnil.   Ide   o   pohľadávku   žalobkyňou   kapitalizovanú   a   vyčíslenú   žalovanému písomným podaním z 25. júla 2000.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu podľa § 219 O. s. p. potvrdil napadnuté   rozhodnutie   vo   veci   samej,   vrátane   úroku   z   omeškania   splnením   peňažného záväzku.»

Proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v súlade s § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 107/07-43 z 30. októbra 2007 vyslovil porušenie jeho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 6 Obo 284/2005   z 15.   júna   2006,   tento   rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu na ďalšie konanie. Okrem toho ústavný súd uložil najvyššiemu súdu povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

Z relevantnej   časti   odôvodnenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   okrem   iného vyplýva:

«Ústavný súd konštatuje, že zásadný rozdiel medzi právnym posúdením uplatneného nároku žalobkyne, či v danom prípade ide o nárok vyplývajúci z dohody o zmluvnej pokute alebo z dohody o výške úrokov z omeškania, súvisí s otázkou ďalšieho možného úročenia takejto   sankcie.   Zmluvná   pokuta   ako   samostatný   nárok   môže   byť predmetom   ďalšieho úročenia, avšak úroky z omeškania nie.

Úroky   z omeškania   sú   majetkovou   sankciou   za   oneskorené   splnenie   peňažnej pohľadávky   a   vznikajú   vtedy,   ak   si   dlžník   nesplnil   včas   a riadne   svoju   povinnosť spočívajúcu v zaplatení peňažného záväzku. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené   s jej uplatnením. Úroky   z omeškania   ako   sankcia   sú   teda   príslušenstvom pohľadávky,   a preto   za   omeškanie   so   zaplatením   úrokov   z omeškania   nevzniká   právo na ďalšie   úroky   z omeškania   podľa   ustanovenia §   369   ods.   1   Obchodného   zákonníka, pretože v tomto prípade ide o omeškanie so zaplatením príslušenstva peňažnej pohľadávky. K rovnakému   právnemu   záveru   dospel   aj   najvyšší   súd,   keď   vo   svojich   rozhodnutiach v podobných prípadoch uviedol, že „Úroky z omeškania sú sankciou a teda príslušenstvom pohľadávky, a preto za omeškanie so za platením úrokov z omeškania nevzniklo žalobcovi právo na úroky z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka, pretože v tomto prípade ide   o omeškanie   so   zaplatením   príslušenstva.“   (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Obdo 4/1994),   alebo   „Keďže   povinnosť   platiť   úroky   z omeškania   je   už   dôsledkom omeškania, za omeškanie s ich platením už ďalšie úroky z omeškania nepatria“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 143/98)...

Aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry a svoje vlastné zistenia v tomto prípade na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 284/2005 z 15. júna 2006 ústavný súd konštatoval,   že   je   nedostatočne   odôvodnený   a   vykazuje   znaky   arbitrárnosti, teda je z ústavného   hľadiska   neakceptovateľný.   Najvyšší   súd   tým,   že   priznal   žalobkyni aj právo na úroky z omeškania zo zmluvne dohodnutých úrokov z omeškania, pričom tento právny záver v napadnutom rozhodnutí odporuje tiež uvedenej požiadavke predvídateľnosti práva, porušil základné právo sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Súčasťou tohto základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   je   totiž   nepochybne   aj   postulát, aby sa súd   právne   korektne   a zrozumiteľne   vyrovnal   nielen   so   skutkovými   okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa...»

Po zrušení rozsudku najvyššieho súdu označeným nálezom ústavného súdu najvyšší súd opäť v danej veci konal a rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Obo 25/2008 zo 4. septembra 2008   tak,   že   výroky   okrem   výroku   o náhrade   trov   odvolacieho   konania   ostali   oproti predchádzajúcemu stavu nezmenené.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval:„Je nepochybné, že v zmluve o dielo nie je zrozumiteľne vyjadrené, či uvedená časť zmluvy predstavuje dohodu o úrokoch v zmysle § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, kedy je možné zmluvne dohodnúť inú výšku úrokov než je úrok zákonný, alebo ide o dohodu o zabezpečovacom   prostriedku   pre   splnenie   záväzku   zaplatiť   cenu   za   včas   a riadne vykonané   dielo,   t.   j.   o zmluvnej   pokute   v zmysle   §   554   ods.   1   Občianskeho   zákonníka v spojení s § 300 a nasl. Obchodného zákonníka.

Žalobkyňa poukázala aj na ďalšie znenie zmluvy a to článok IV. bod 2., v ktorom bolo dohodnuté právo objednávateľa (žalovaného) účtovať 10 % z ceny diela v prípade omeškania zhotoviteľa s plnením diela. Mala za to, že sporný článok V. bod 3 zmluvy, ktorý pojednáva   o postihu   objednávateľa   za   oneskorené   splnenie   peňažného   záväzku   voči zhotoviteľovi bol uzavretý ako protiváha článku IV. bodu 2., ktorý pojednáva o postihu zhotoviteľa   s nepeňažným   záväzkom   v prospech   objednávateľa.   Obaja   zmluvní   účastníci preto prejavili vôľu uzavrieť dohodu o zmluvnej pokute za omeškania so zmluvným plnením ako zabezpečovacieho inštitútu pre dodržanie zmluvných podmienok, čo doposiaľ nebolo spochybnené...

V danom   prípade   dohoda   o povinnosti   žalovaného   zaplatiť   3   %   za   každý   deň omeškania, mala žalovaného viesť k včasnému a riadnemu zaplateniu ceny za zhotovenie diela a dohoda o povinnosti žalobkyni zaplatiť 10 % z ceny diela mala viesť žalobkyňu na včasné a riadne plnenie predmetu zmluvy, zhotoviť dielo jeho odovzdaním.

Táto časť zmluvy je zrozumiteľná a jasná a skutočnosť, že zmluvné strany neuviedli právne ustanovenia, na základe ktorých dohodli uvedené sankcie, nespôsobuje neplatnosť týchto častí zmluvy.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   opätovnom   prehodnotení   sporného   znenia zmluvy,   vzhľadom   na   to,   že   majetková   sankcia   bola   dohodnutá   recipročne,   mal   za   to, že si účastníci   dohodli   zabezpečovací   prostriedok   plnenia   záväzku,   zmluvnú   pokutu. Prihliadol   najmä   na   skutočnosť,   že   žalobkyňa   podaním   z 22.   marca   2005   upresnila, že nárok uplatnený žalobou je zmluvná pokuta podľa § 300 a nasl. Obchodného zákonníka v spojení s § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorú právnu kvalifikáciu si osvojil tiež súd   prvého   stupňa   v napadnutom   rozhodnutí.   Prihliadol   aj   na   to,   že   expressis   verbis nie je v zmluve uvedený prejav vôle inak upraviť výšku úroku z omeškania za oneskorené zaplatenie ceny diela než je upravené v ustanovení § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom z 25. júla 2000 (č. l. 24) za   omeškanie   s platením   ceny   diela   vyúčtovala   žalovanému   uplatnenú   istinu,   v ktorom sú špecifikované   jednotlivé   faktúry,   dni   omeškania   a z toho   vyplývajúca   peňažná pohľadávka. Je pravdou, že v doterajších vzájomných písomných dokladov nie je uvedený právny   dôvod   vyúčtovania,   ale   je   zrejmé,   na   základe   ktorého   znenia   zmluvy   toto vyúčtovanie vykonala (odvolaním sa na článok V. bod 3.).“

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že najvyšší súd sa po vydaní nálezu ústavného   súdu   dostatočne   nevysporiadal   so   vzniknutým   stavom   vo   výrokovej   časti napadnutého   rozsudku,   ale   len   v časti   odôvodnenia,   ktoré   podľa   jeho   názoru   nie   je poznačené podstatnými zmenami oproti predchádzajúcemu rozsudku. Sťažovateľ bol toho názoru,   že   najvyšší   súd   potom,   ako   mu   bola   zo   strany   ústavného   súdu   vytknutá protizákonnosť úročenia úrokov z omeškania, jednoducho len zmenil svoj právny názor a uplatnený   nárok   navrhovateľky   posúdil   ako   zmluvnú   pokutu,   a nie   ako   úroky z omeškania. Týmto podľa udania sťažovateľa došlo k zásahu do jeho právnej istoty, lebo najvyšší   súd   o spornom   nároku   rozhodol   vo   veci   samej   dvakrát,   a to   vždy   odlišným spôsobom.   Okrem   toho   sťažovateľ   vytkol   najvyššiemu   súdu   aj   neodôvodnenosť a arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku   z titulu   nedostatočného   odôvodnenia   v prípade kvalifikovania   právneho   nároku   navrhovateľky   ako   zmluvnej   pokuty.   V tomto   videl sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   § 300 Obchodného zákonníka   okolnosti   vylučujúce zodpovednosť (§ 374) nemajú vplyv na povinnosť platiť zmluvnú pokutu.

Podľa § 301 Obchodného zákonníka neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú s   vzťahuje   zmluvná   pokuta.   Na   náhradu   škody,   ktorá   vznikla   neskôr,   je   poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa § 373 a nasl.

Podľa   §   302   Obchodného   zákonníka   odstúpenie   od   zmluvy   sa   nedotýka   nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty.

Podľa   §   1   ods.   2   Obchodného   zákonníka   právne   vzťahy   uvedené   v   odseku   1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto   predpisov,   posúdia   sa   podľa   obchodných   zvyklostí,   a   ak   ich   niet,   podľa   zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

Podľa § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

Podľa § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

Podľa   §   544   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   ustanovenia   o   zmluvnej   pokute sa použijú   aj   na   pokutu   určenú   pre   porušenie   zmluvnej   povinnosti   právnym   predpisom (penále).

Podľa   §   545   ods.   1 Občianskeho   zákonníka ak z dojednania   o   zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné, je dlžník zaviazaný plniť povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, aj po jej zaplatení.

Podľa   §   545   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   veriteľ   nie je oprávnený   požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné. Veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, len keď je to medzi účastníkmi dohodnuté.

Podľa   §   545   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   ak   z   dohody   nevyplýva   niečo   iné, nie je dlžník povinný zmluvnú pokutu zaplatiť, ak porušenie povinnosti nezavinil.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný   súd   v prípadoch,   keď sa zaoberal   možným porušením základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyslovil, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Z už   citovaných   zákonných   ustanovení   vyplýva,   že   úprava   zmluvnej   pokuty v Obchodnom   zákonníku   má   len   rámcový   charakter,   v dôsledku   čoho   sa   tu   v súlade s § 1 ods.   2   tohto   zákonníka   vytvára   priestor   pre   aplikáciu   §   544   a nasl.   Občianskeho zákonníka o zmluvnej pokute. Vychádzajúc z citovaných ustanovení generálnej a špeciálnej právnej normy treba konštatovať, že tento právny inštitút slúži predovšetkým ako právny prostriedok   zabezpečenia   záväzku,   ktorý   má   akcesorickú   povahu,   dohoda   o zmluvnej pokute   musí   mať   písomnú   formu,   musí   byť   v nej   jednoznačne   špecifikovaná   zmluvná povinnosť, na porušenie ktorej sa zmluvná pokuta viaže, z tejto dohody musí byť zjavná forma zmluvnej pokuty a taktiež jej výška alebo aspoň spôsob jej určenia.

Na základe uvedeného sa ústavný súd nedomnieva, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého   rozsudku   nerešpektoval   charakter   zmluvnej pokuty   a tento   na daný   prípad nesprávne aplikoval.   Ústavný   súd   je totiž   toho   názoru, že z rozsudku   najvyššieho súdu je zrejmé, ako najvyšší súd pochopil tento právny inštitút, z akých zákonných ustanovení vychádzal a aké dôkazy ho presvedčili o potrebe kvalifikovať majetkovú sankciu dohodnutú medzi   sťažovateľom   a navrhovateľkou   ako   zmluvnú   pokutu.   Tým,   že   najvyšší   súd prehodnotil   svoje   skoršie   zistenia   a sporné   znenie   zmluvy   o dielo   už   nekvalifikoval ako dohodu   o   úrokoch   z omeškania,   ale ako   dohodu   o   zmluvnej   pokute,   sa   neodklonil od záväzného právneho názoru ústavného súdu obsiahnutého v náleze č. k. III. ÚS 107/07-43   z 30.   októbra   2007.   V ňom   totiž   ústavný   súd   vytkol   najvyššiemu   súdu   nemožnosť úročenia úrokov z omeškania, ako aj neodôvodnenosť a arbitrárnosť rozhodnutia. V danom náleze ústavný súd nezaujal jednoznačný záver k tomu, ako treba sporné znenie zmluvy o dielo   chápať.   Vzhľadom   na   svoju   pozíciu   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti tak ani nemohol učiniť.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sťažovateľ   v podstate   prejavil   nespokojnosť s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 25/2008 zo 4. septembra 2008, pretože najvyšší súd v ňom sporné znenie zmluvy o dielo (článok V bod 3) vyhodnotil ako zmluvnú pokutu. Sťažovateľ   prezentoval   názor,   že   tento   právny   vzťah   mal   byť   pochopený   ako   dohoda o úrokoch z omeškania. Toto zistenie je celkom zjavné z obsahu sťažnosti (str. 9), pretože z nej vyplýva, že sťažovateľ považoval skorší rozsudok najvyššieho súdu v časti, v ktorom najvyšší   súd   kvalifikoval   sporné   znenie   zmluvy   ako   dohodu   o úrokoch   z omeškania, ako správny   a „plnohodnotne   odôvodnený“.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje, že skutočnosť,   že   najvyšší   súd   nerozhodol   v súlade   s očakávaním   sťažovateľa, však nemožno   zamieňať   s nutnosťou   vysloviť   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   to,   že ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2009