znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 59/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., bytom K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., ktorou   namietala porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   12 ods.   2,   čl.   16   ods.   2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl.   3   a čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a rozhodnutím   Oddelenia   skráteného   vyšetrovania   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície Košice II – Sídlisko nad Jazerom vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-3018/1-OSV-K2-2005,   ako   aj   postupom   a rozhodnutím   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   v trestnej   veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 1137/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a   pre jej neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2006 doručená sťažnosť M. H., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl.   3,   čl.   8, čl.   13 a čl.   14 v spojení   s čl.   3 a čl. 8   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Oddelenia skráteného vyšetrovania Úradu justičnej a kriminálnej polície Košice II – Sídlisko nad Jazerom (ďalej len „oddelenie skráteného vyšetrovania“) vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-3018/1-OSV-K2-2005, ako aj postupom a rozhodnutím Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“) v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 1137/2005.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   je   príslušníčkou   rómskej   etnickej skupiny a 11. júna 2005 na II. Gynekologicko – pôrodníckej klinike Fakultnej nemocnice, K. (ďalej len „nemocnica“) predčasne porodila dcéru V., ktorá žila len 3 hodiny a 40 minút. Sťažovateľka uviedla, že úmrtie dcérky jej personál nemocnice oznámil až na ďalší deň po pôrode, pričom 15. júna 2005 sa dozvedela, že pitva jej nebohej dcérky sa uskutočnila na patologickom oddelení nemocnice 13. júna 2005. Sťažovateľka uviedla, že po tom, ako vybavila   potrebné   „formality“,   18.   júna   2005   si   na   patologickom   oddelení   chcela vyzdvihnúť   telo   nebohej   dcérky.   Na   veľké   prekvapenie   sťažovateľky   jej   personál nemocnice oznámil, že telo dieťaťa sa tam už nenachádza, ale zároveň nevedeli uviesť, komu bolo telo vydané. Na základe toho sťažovateľka 30. júna 2005 navštívila vedúcu lekárku   patologického   oddelenia   nemocnice,   u ktorej   sa   informovala   o celej   záležitosti. Podľa vyjadrenia sťažovateľky vedúca lekárka po prešetrení všetkých okolností prípadu podala 30. júna 2005 trestné oznámenie na neznámeho páchateľa v súvislosti s vydaním tela nebohého dieťatka neznámej osobe.

Sťažovateľka   uviedla,   že   uznesením   policajného   orgánu   oddelenia   skráteného vyšetrovania sp. zn. ČVS: ORP-3018/1-OSV-K2-2005 zo 4. júla 2005 bolo začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a) zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   účinnom   v relevantnom   čase   (ďalej   len „Trestný zákon“). Podľa vyjadrenia sťažovateľky bolo predmetné trestné stíhanie prerušené podľa § 173 ods. 1 písm. f) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „Trestný poriadok“) uznesením z 26. októbra 2005, pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči   určitej   osobe. Proti   tomuto uzneseniu   podala sťažovateľka ako poškodená 3. novembra   2005   sťažnosť,   ktorej   dôvody   doplnila   podaním   z 9.   novembra   2005. V sťažnosti   sťažovateľka   argumentovala   tým,   že   nesúhlasí   s výsledkami   vyšetrovania, pretože podľa jej názoru neboli vykonané všetky kroky, ktoré by viedli k zisteniu páchateľa trestného činu. Sťažovateľka ďalej uviedla: „Okrem iného nebol vypočutý dôležitý svedok, ktorý sa pri predávaní tela nebohej nachádzal na pracovisku, neboli vykonané žiadne kroky vedúce k zisteniu identity troch Rómov, ktorí podľa svedka preberali osobne telo nebohej dcéry sťažovateľky (...)“. Podľa názoru sťažovateľky orgány činné v trestnom konaní mali skúmať,   či   daným   skutkom   nedošlo   k naplneniu   obligatórnych   znakov   inej   skutkovej podstaty   trestného   činu,   napr.   trestného   činu   ublíženia   na   zdraví   s následkom   smrti a podobne.

Sťažovateľka uviedla, že o sťažnosti proti uzneseniu o prerušení trestného stíhania rozhodla   prokurátorka   okresnej   prokuratúry,   ktorá   uznesením   č.   k.   1   Pv   1137/2005-10 z 25. novembra   2005   jej   sťažnosť   zamietla   z dôvodu,   že   ju   podala   neoprávnená   osoba. Prokurátorka argumentovala tým, že poškodený nie je osobou oprávnenou podať sťažnosť proti uzneseniu o prerušení trestného stíhania. Prokurátorka vyjadrila názor, že poškodený má právo podať sťažnosť proti uzneseniu, ktorým sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu škody, pričom uviedla, že uznesenie o prerušení trestného stíhania takým rozhodnutím nie je.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   považovala   uznesenie   okresnej   prokuratúry   za rozhodnutie vydané v rozpore so zákonom, 9. januára 2006 podala Krajskej prokuratúre v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) podnet, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 31 a   nasl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v platnom   znení   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“) domáhala preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu krajská prokuratúra o jej podnete nerozhodla.

V postupe a rozhodnutiach oddelenia skráteného vyšetrovania a okresnej prokuratúry vidí   sťažovateľka   porušenie   viacerých   základných   práv.   Porušenie   práva   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že okresná prokuratúra zamietala jej sťažnosť proti uzneseniu o prerušení trestného stíhania z dôvodu, že nie je oprávnenou   osobou   na podanie   tohto   opravného   prostriedku.   Podľa   sťažovateľky prokurátorka okresnej prokuratúry tak urobila bez toho, aby skúmala skutkovú podstatu jej námietok,   čím   jej   bolo   znemožnené   realizovať   procesné   práva,   ktoré   jej   vtedy   platná legislatíva zaručovala.

Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru. Porušenie týchto práv vidí sťažovateľka v tom, že skutočnosť, že   nevie,   kde   sa   telo   jej   nebohej   dcérky   nachádza,   len   stupňuje   intenzitu   jej   utrpenia. Psychickú   traumu   sťažovateľky   znásobuje   aj   skutočnosť,   že   orgány   činné   v trestnom konaní,   ktoré   mali   postupovať   tak,   aby   sa   zistila   identita   páchateľa,   podľa   názoru sťažovateľky   neviedli   vyšetrovania   riadne   a dostatočne   a napokon   proti   rozhodnutiu zodpovedného orgánu jej nebolo ani umožnené podať kvalifikovanú sťažnosť.

V postupe   a rozhodnutiach   dotknutých   orgánov   činných   v trestnom   konaní   vidí sťažovateľka aj porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľa uviedla: „Je nesporné, že strata tela nebohej dcéry narušila   psychickú   integritu   sťažovateľky,   a tým   bolo   porušené   jej   právo   na   rodinný a súkromný   život.   Štát   následne   výkon   tohto   práva   neochránil   a v trestnom   konaní nepostihol.“

Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 14 v spojení s čl. 3 a čl. 8 dohovoru. Toto tvrdenie odôvodnila tým, že skutočnosť, že je rómskeho pôvodu, ovplyvnila konanie personálu nemocnice, ako aj postup orgánov činných v trestnom konaní.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd v danej veci rozhodol nálezom, v ktorom by konštatoval:

„Oddelenie   skráteného   vyšetrovania   Útvaru   justičnej   a kriminálnej   polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach II – Košice nad Jazerom a Okresná prokuratúra Košice II postupom a rozhodnutím v konaní vedenom pod ČVS: ORP-3018/1- OSV-K2-2005 porušili základné ľudské práva a slobody sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a článku 3, článku 8, článku 13 a článku 14 v spojitosti s článkami 3 a 8 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

Uznesenie OSV ÚJ a KP OR PZ v Košiciach II, Košice nad Jazerom ČVS: ORP- 3018/1-OSV-K2-2005 z dňa 26. októbra 2005 sa zrušuje.

Uznesenie Okresnej prokuratúry Košice II, spisová značka 1 Pv 1137/2005-10 zo dňa 25. novembra 2005 sa zrušuje.

Ústavný súd SR vracia vec na ďalšie konanie Oddeleniu skráteného vyšetrovania ÚJ a KP OR PZ v Košiciach II, Košice nad Jazerom a Okresnej prokuratúre Košice II. Oddelenie skráteného vyšetrovania Útvaru justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach II – Košice nad Jazerom je povinné zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk (slovom: dvesto tisíc korún slovenských) a Okresná prokuratúra Košice II je povinná zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,- Sk (slovom: dvesto tisíc korún slovenských), a to všetko v lehote   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   a nahradiť   spoločne a nerozdielne jej a jej právnej zástupkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia na ústavnom   súde   na   účet   advokátky   v lehote   do   15   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.“

Sťažovateľka zároveň žiadala, aby v prípade publikovania nálezu ústavného súdu nebolo zverejnené jej meno a priezvisko.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   je   ústavnému   súdu   zrejmé,   že   sťažovateľka   11.   júna   2005 v nemocnici predčasne porodila dcéru V., ktorá žila len 3 hodiny a 40 minút. Následne po tom,   ako   sťažovateľka   zistila,   že   telo   jej   nebohej   dcéry   bolo   vydané   neznámej   osobe, informovala o celej záležitosti vedúcu lekárku patologického oddelenia nemocnice, ktorá 30.   júna   2005   podala   na   polícii   trestné   oznámenie   týkajúce   sa   vydania   mŕtveho   tela novonarodeného dieťaťa sťažovateľky neznámej osobe. Na základe toho policajný orgán oddelenia skráteného vyšetrovania 4. júla 2005 začal trestné stíhanie vo veci za trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Uznesením sp. zn. ČVS: ORP-3018/1-OSV-K2-2005 z 26. októbra 2005 bolo trestné stíhanie prerušené podľa § 173 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku, pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe.

Proti uzneseniu o prerušení trestného stíhania podala sťažovateľka 3. novembra 2005 sťažnosť (doplnenú 9. novembra 2005), ktorú prokurátorka okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pv 1137/2005-10 z 25. novembra 2005 zamietla s tým, že ju podala neoprávnená osoba. Následne 9. januára 2006 sťažovateľka podala krajskej prokuratúre podnet za účelom preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   okresnej   prokuratúry.   Ku   dňu   podania   sťažnosti ústavnému súdu krajská prokuratúra o podnete nerozhodla.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   ustanovenia   §   31   ods.   1   zákona   o prokuratúre   prokurátor   preskúmava zákonnosť   postupu   a rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy,   prokurátorov,   vyšetrovateľov, policajných   orgánov   a   súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu, pričom   je   oprávnený   vykonať   opatrenia   na   odstránenie   zistených   porušení,   ak   na   ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet   do   dvoch   mesiacov   od   jeho   podania.   V   odôvodnených   prípadoch   rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Vzhľadom na znenie ustanovenia § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre je ústavný súd toho   názoru,   že   sťažovateľka   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu   za   účelom   poskytnutia ochrany   jej   základným   právam   predčasne,   teda   predtým,   než   jej   mohol   poskytnúť túto ochranu   príslušný   orgán   prokuratúry.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   vychádzal zo skutočnosti, že sťažovateľka podala podnet krajskej prokuratúre 9. januára 2006, pričom zároveň uviedla, že o ňom nebolo ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu rozhodnuté. Sťažnosť z 12. januára 2006 bola ústavnému súdu doručená 16. januára 2006. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka nepočkala na postup krajskej prokuratúry, ako sa s danou vecou vysporiada, hoci podľa vyššie citovaného ustanovenia § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre mala prokuratúra na riešenie danej záležitosti dva mesiace od podania podnetu (do úvahy treba   brať   aj   skutočnosť,   že   uvedenú   lehotu   možno   podľa   zákona   o prokuratúre v odôvodnených   prípadoch   predĺžiť).   Okrem   toho   tu   podľa   citovaného   zákona   existuje možnosť podania opakovaného, ako aj ďalšieho opakovaného podnetu.

Podľa ustanovenia § 230 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v platnom znení (ďalej len „Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006“) dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený a) dávať záväzné pokyny   na   postup   podľa   §   197,   vyšetrovanie   a   skrátené   vyšetrovanie trestných   činov   a   určovať   lehoty   na   ich   vybavenie;   také   pokyny   sú   súčasťou   spisu, b) vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje (...).

Keďže sťažovateľka namieta postup orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s prerušením trestného stíhania, ako aj v súvislosti so zamietnutím sťažnosti proti tomuto uzneseniu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   ide   o procesný   postup,   ktorý   nemá   definitívny a konečný charakter. Uznesenie o prerušení trestného stíhania je síce inštitút, ku ktorému bolo možné v zmysle vtedy účinného Trestného priadku pristúpiť vtedy, ak sa vykonalo všetko, čo bolo potrebné na zabezpečenie úspešného vykonania trestného stíhania (§ 173 ods.   3 Trestného poriadku),   nie je však rozhodnutím, ktoré je nezvrátiteľné a ktoré má evidentný vplyv na konečné a právoplatné rozhodnutie v trestnej veci.

Možno konštatovať,   že uznesenie   o prerušení   trestného stíhania nie   je konečným rozhodnutím v danej veci, pretože len reguluje a procesne dopĺňa celkový priebeh trestného konania, či už po jeho zastavenie, prípadne ukončenie inou prípustnou formou. Stále je tu predpoklad, že ak odpadne dôvod prerušenia, v trestnom stíhaní sa pokračuje (§ 228 ods. 5 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006). Môže tak urobiť samotný policajt alebo prokurátor v rámci dozoru nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní.

Možnosti,   ktoré   vyplývajú   z postavenia   prokurátora   v prebiehajúcom   trestnom konaní, môžu mať a majú zásadný význam pre postup orgánov činných v trestnom konaní v danej   veci.   Prokurátor   okrem   usmernenia   postupu   v ďalšom   konaní   môže   záväzným pokynom v prípade zistenia páchateľa nariadiť vznesenie obvinenia.

Proti rozhodnutiu krajského prokurátora sa možno obrátiť opakovaným podnetom na generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   a tým   žiadať   nápravu   na   ďalšom   stupni orgánov prokuratúry.   Na takomto využití zákonom   predvídaného postupu   vzhľadom   na ustanovenie   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   je   nevyhnutné   trvať,   lebo   možnosti ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky poskytnuté zákonom o prokuratúre ústavný súd považuje za účinný prostriedok ich ochrany.

V prípade, ak bude aj naďalej sťažovateľka nespokojná s vybavením jej podnetov zo strany prokuratúry, je možné namietať porušenia základných práv a slobôd tak podľa ústavy, ako aj podľa dohovoru, ktoré sú na daný prípad aplikovateľné, a orgány prokuratúry to budú musieť vziať do úvahy pri svojich rozhodnutiach.

V prebiehajúcom   konaní,   keď   napadnuté   rozhodnutie   nie   je   nezvratné (je len procesné) a existujú ešte dva účinné prostriedky (podnety) na ochranu základných práv a slobôd sťažovateľky, je podanie sťažnosti ústavnému súdu predčasné.

Na základe vyššie uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť pre jej neprípustnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2006