znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 59/03-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   mája   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 309/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 309/96   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   v Bardejove   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 309/96   p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd v Bardejove je p o v i n n ý   uhradiť advokátovi JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., trovy právneho zastúpenia vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti I. K. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. novembra 2002 doručená sťažnosť I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Bardejove (ďalej len „okresný súd“) v konaní o ochranu osobnosti vedenom pod sp. zn. 4 C 309/96.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že uznesením okresného súdu sp. zn. 4 C 309/96 z 2. decembra 1996 bolo prerušené konanie vo veci návrhu sťažovateľa na ochranu   osobnosti   do   právoplatného   skončenia   veci   okresného   súdu   sp.   zn. 12 C 647/95 o zaplatenie nájomného. Táto kauza bola uznesením okresného súdu č. k. 12 C 647/98-71 zo 14. apríla 1999 zastavená a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   4   Co   402/99-81   z   30.   novembra   1999   bolo   toto uznesenie potvrdené a nadobudlo právoplatnosť 17. marca 2000.

Porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidí sťažovateľ v tom, že okresný súd porušil jeho ústavou garantované právo na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov.   V sťažnosti   sa   uvádza,   že   uznesenie   okresného   súdu o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 26. marca 1997, keď ho potvrdil krajský súd,   pričom   okresný   súd   konanie   prerušil   do   doby   právoplatného   skončenia   veci sp. zn. 12 C 647/95. Táto vec sa právoplatne skončila 17. marca 2000, teda podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd viac ako dva roky vo veci nekoná, aj keď mu v tom nebránia žiadne prekážky. Podľa § 111 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Navrhujem   preto,   aby   Ústavný   súd   svojím   nálezom   určil,   že   v konaní   na Okresnom súde v Bardejove vedenom vo veci pod sp. zn. 4 C 309/96 bolo porušené moje ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko Okresný súd v Bardejove v uvedenej veci viac ako dva roky bezdôvodne nekonal.

Ďalej   žiadam,   aby   rozhodol   o primeranom   finančnom   zadosťučinení   mojej osoby v rozsahu 10.000,- Sk, ktorú sumu je povinný mi Okresný súd v Bardejove zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Uvedené   finančné   zadosťučinenie   požadujem   z dôvodu   spôsobenej nemajetkovej ujmy, ktorú som utrpel nečinnosťou Okresného súdu v Bardejove, ktorý temer jeden rok vo veci nekonal, aj keď mu v tom nič nebránilo. Týmto nekonaním súdu   bolo   ohrozené   aj   moje   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky.

Súčasne žiadam, aby ústavný súd zaviazal žalovaného Okresný súd v Bardejove zaplatiť   mi   trovy   konania   pozostávajúce   z trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 7.994,- Sk (dva úkony právnej pomoci á 3.897,- Sk, príprava, prevzatie veci a podanie ústavnej sťažnosti), režijný paušál 2 x 100,- Sk, na účet môjho právneho zástupcu.“

Právny zástupca sťažovateľa bol výzvou ústavného súdu z 2. decembra 2002 požiadaný, aby preukázal, či sťažovateľ využil iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov - ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“).   Listom   z   11.   decembra   právny   zástupca sťažovateľa oznámil, že počas vedenia sporu sa na prieťahy nesťažoval podľa § 17 ods.   1   a   §   20   až   23   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o   sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“).

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 309/96 ústavný súd zistil, že uznesením zo 7.   februára   2003   rozhodol   o   pokračovaní   v konaní,   teda   po   podaní   sťažnosti sťažovateľom.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti listom z 11. februára 2003 vyjadril predseda okresného súdu, v ktorom uviedol, že aj keď zodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, že táto právna vec bola právoplatne skončená 17. marca 2000, keď   sa   stalo   právoplatným   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   402/99 z   30.   novembra   1999,   ktorým   bolo   okrem   iného   potvrdené   rozhodnutie prvostupňového   súdu   o zastavení   konania,   čím   formálne   podľa   §   111   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   odpadla   prekážka   brániaca   pokračovaniu   v konaní, a   okresný súd   o pokračovaní   rozhodol   až   uznesením   z 7.   februára   2003,   nemožno akceptovať záver, že tým bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov.   Z č.   l. 41   -   44 spisu   vyplýva,   že okresný   súd   po prerušení konania pravidelne zisťoval stav v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 647/95, a teda zisťoval, či nastali podmienky na pokračovanie v konaní v zmysle § 111 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Naposledy   takýto   dopyt   príslušnej   kancelárii   bol adresovaný 3. januára 2000, pričom podľa záznamu kancelárie spis v tom čase nebol ešte vrátený z odvolacieho súdu. Dňa 22. januára 2000 sťažovateľ zaslal predsedovi súdu „Univerzálne ospravedlnenie“, podľa ktorého v dôsledku choroby nie je v stave vybavovať termínovanú agendu dochádzajúcu zo súdu a ani sa zúčastňovať súdnych pojednávaní,   so   žiadosťou   oznámiť túto skutočnosť   všetkým   sudcom.   Rešpektujúc tento   stav   súd   nielen   v tejto,   ale   aj   v iných   veciach   následne   nekonal,   lebo   bolo dôvodné predpokladať, že vzhľadom na nepriaznivý zdravotný stav sťažovateľa, nie je spôsobilý   riadne vykonávať svoje práva účastníka konania. Nepriaznivý zdravotný stav sťažovateľa považoval okresný súd za takú skutočnosť, ktorá dočasne bránila súdu   konať   a tvorila   prekážku   postupu   súdu   v konaní.   Vzhľadom   na   uvedené   súd v tejto právnej veci ďalej nezisťoval stav v konaní sp. zn. 12 C 647/95 spoliehajúc sa, že   sťažovateľ   zlepšenie   svojho   zdravotného   stavu,   a tým   aj   opätovné   získanie možnosti   pred   súdom   riadne   konať   súdu   oznámi   a následne   bude   zistený   stav v označenom   konaní   i rozhodnuté   o pokračovaní   v konaní,   ktoré   bolo   prerušené. Sťažovateľ   však   doposiaľ   súdu   neoznámil,   že   došlo   k zlepšeniu   jeho   zdravotného stavu. Práve naopak, sťažovateľ v iných právnych veciach, pokiaľ bol predvolávaný na pojednávania, na tieto sa nedostavil a svoju neúčasť ospravedlňoval práve trvajúcou chorobou (napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 1676/98 a 4 C 264/99).

Predseda   okresného   súdu   oznámil   listom   z   28.   marca   2003   v   súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že netrvá na ústnom pojednávaní. Dňa 13. februára 2003 boli ústavnému súdu doručené spisy okresného súdu sp. zn. 4 C 309/96 a 12 C 647/95.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v podaní   z 24.   marca   2003   uviedol,   že   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v tejto veci.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa   ktorého   v konaní   o   každom   návrhu   pred   ústavným   súdom,   v ktorom navrhovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   (inú   právnu) ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98).

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľ nevyužil právne prostriedky, ktorých uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa zákona o štátnej správe súdov. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania (takmer sedem rokov) sa podľa názoru ústavného súdu nevyužitie tohto prostriedku ochrany základných práv nejaví ako účelné.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o   prvé kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a   platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I.   ÚS   92/97)   relevantnú   pre   rozhodnutie,   ako   aj   právnu   povahu   (charakter)   veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie o ochranu osobnosti je možné hodnotiť ako zložitú vec z dôvodu, že konanie o ochranu osobnosti je náročné, pokiaľ ide o proces dokazovania.

Pri kritériu „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci ústavný   súd zistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobovaniu prieťahov zo strany sťažovateľa, a to takým správaním, že podaním z 20. februára 2000 - „Univerzálne ospravedlnenie žalobcu“ - oznámil, že nie je v stave vybavovať termínovanú agendu a nemôže sa z   dôvodu   práceneschopnosti   zúčastňovať   žiadnych   pojednávaní,   pričom   skončenie svojej práceneschopnosti neoznámil. K tomuto podaniu boli pripojené doklady o začatí práceneschopnosti.

Dňa 27. marca 1996 bola okresnému súdu podaná žaloba o ochranu osobnosti.Dňa 3. apríla 1996 bol navrhovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku.Dňa 29. apríla 1996 sa žalovaný vyjadril k žalobe.Dňa 24. mája 1996 bolo podané odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania a žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku.

Dňa   24.   októbra   1996   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   žalobca neprítomný   (doručenie   bolo   vykázané,   neospravedlnil   svoju   neúčasť),   zástupca žalovaného bol prítomný.

Dňa   31.   októbra   1996   bolo   podané   odvolanie   žalobcu   proti   uzneseniu okresného súdu z 10. októbra 1996 a 11. októbra 1996.

Dňa   31.   októbra   1996   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   žalobca neprítomný (nemal vykázané predvolanie) a zástupca žalobcu prítomný.

Dňa 6. novembra 1996 okresný súd vyzval na doplnenie odvolania.Dňa   14.   novembra   1996   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   žalobca prítomný a žalovaný neprítomný.

Dňa 14. novembra 1996 bola okresnému súdu doručená odpoveď žalobcu na výzvu súdu zo 6. novembra 1996.

Dňa 23. decembra 1996 bolo podané odvolanie žalobcu proti uzneseniu č. k. 4 C 309/96-31 o prerušení konania.

Dňa   20.   februára   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   „univerzálne ospravedlnenie   žalobcu“,   v   ktorom   oznamuje,   že   nie   je   v   stave   vybavovať termínovanú agendu a nemôže sa z dôvodu práceneschopnosti zúčastňovať žiadnych pojednávaní.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to „postup“ okresného súdu, je potrebné uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdením sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, že   k prieťahom malo dôjsť od 17. marca 2000 (právoplatnosť uznesenia krajského súdu č. k. 4 Co 402/99-81 z   30. novembra 1999) do podania sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd sa zaoberal celkovým priebehom súdneho konania.

Dňa 27. marca 1996 bola okresnému súdu podaná žaloba o ochranu osobnosti.Dňa 3. apríla 1996 bola doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku.Dňa 29. apríla 1996 bolo doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe.Dňa 6. mája 1996 bolo doručené uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 309/96-6 o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Dňa   24.   mája   1996   bolo   doručené   odvolanie   proti   uzneseniu   o   zastavení konania a žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku.

Dňa 28. júna 1996 a 3. októbra 1996 bol daný pokyn kancelárii na pripojenie spisu sp. zn. 12 C 647/95.

Dňa   10.   októbra   1996   bolo   doručené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 4   C   309/96-11   o   priznaní   oslobodenia   od   súdneho   poplatku   a   uznesenie   č.   k. 4 C 309/96-12, ktorým bolo zrušené uznesenie o zastavení konania č. k. 4 C 309/96-6.Dňa 10. októbra 1996 bol vytýčený termín pojednávania na 24. október 1996 a daný pokyn kancelárii na pripojenie spisu sp. zn. 12 C 647/95.

Dňa 24. októbra 1996 sa konalo pojednávanie.Dňa   31.   októbra   1996   bolo   podané   odvolanie   žalobcu   proti   uzneseniu okresného súdu z 10. októbra 1996 a 11. októbra 1996.

Dňa 31. októbra 1996 sa vo veci konalo pojednávanie.Dňa 6. novembra 1996 bola daná výzva na doplnenie odvolania.Dňa 14. novembra 1996 sa konalo pojednávanie.

Dňa 14. novembra 1996 bola okresnému súdu doručená odpoveď na jeho výzvu zo 6. novembra 1996.

Dňa   2.   decembra   1996   bolo   doručené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 4 C 309/96-31 o prerušení konania do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 12 C 647/95.

Dňa 23. decembra 1996 bolo doručené odvolanie žalobcu proti uzneseniu č. k. 4 C 309/96-31 o prerušení konania.

Dňa 5. februára 1997 bol zisťovaný stav konania vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 647/95.

Dňa 13. februára 1997 bol spis predložený krajskému súdu.Dňa   26.   marca   1997   bolo   doručené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 4 Co 29/97-39, ktorým sa potvrdzuje uznesenie o prerušení konania.

Dňa 21. apríla 1997, 30. apríla 1997, 29. septembra 1997, 10. februára 1998, 14.   apríla   1998,   18.   septembra   1998,   21.   septembra   1998,   28.   septembra   1998, 15. januára 1999, 25. januára 1999, 31. marca 1999, 13. mája 1999, 19. mája 1999, 31. mája 1999, 30. júna 1999, 21. júla 1999, 3. januára 2000 a 1. februára 2000 bol zisťovaný stav konania vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 647/95.

Dňa 20. februára 2000 bolo doručené „Univerzálne ospravedlnenie žalobcu“, ktorým   navrhovateľ   oznamuje,   že   nie   je   v   stave   vybavovať   termínovanú   agendu a nemôže sa z dôvodu práceneschopnosti zúčastňovať žiadnych pojednávaní.

Dňa   17.   marca   2000   bola   právoplatne   skončená   vec   vedená   pod   sp.   zn. 12 C 647/95.

Dňa 26. novembra 2002 bola doručená sťažnosť ústavnému súdu.Dňa 7. februára 2003 bolo doručené uznesenie okresného súdu o pokračovaní v konaní.

Ústavný   súd   teda   zistil,   že   nekonaním   okresného   súdu   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, keď v období od 17. marca 2000 (právoplatne skončená vec vedená pod sp. zn. 12 C 647/95) do 26. novembra 2002 (podanie sťažnosti ústavnému súdu) sa nekonalo 31 mesiacov.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva došlo nekonaním okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 309/96, ústavný súd mu prikázal konať.

Sťažovateľ   požadoval   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 10 000 Sk. Svoj návrh odôvodnil tak, že nekonaním okresného súdu mu bola spôsobená nemajetková ujma a bolo ohrozené jeho základné právo na súdnu ochranu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľa a vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a   prikázal okresnému súdu, ktorý jeho právo porušil, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo, pretože všeobecný súd je povinný konať aj vtedy, ak sú účastníci konania nečinní.

Ústavný súd však nepriznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie z toho dôvodu, že sťažovateľ výrazným spôsobom prispel svojím správaním k tomu, že okresný súd vo veci nekonal. Sťažovateľ nevyužil ani možnosť sťažovať sa na prieťahy v konaní podľa zákona o štátnej správe súdov, hoci na druhej strane treba pripustiť, že vzhľadom na celkovú dĺžku konania by zrejme ani takáto sťažnosť nebola dostatočne účinným prostriedkom nápravy. Podaním z 20. februára 2000 nazvaným „Univerzálne ospravedlnenie“ oznámil sťažovateľ predsedovi okresného súdu, že nie je v stave vybavovať termínovanú agendu dochádzajúcu z tohto súdu a ani sa nemôže zúčastňovať žiadnych pojednávaní. Zároveň sťažovateľ požiadal predsedu okresného súdu, aby dal túto skutočnosť na vedomie všetkým sudcom. K tomuto podaniu boli doložené   kópie   dokladov   o práceneschopnosti   s vyznačením   začiatku práceneschopnosti.   Sťažovateľ   však   nedoložil   súdu   doklady   o skončení práceneschopnosti, čím prispel k tomu, že okresný súd vo veci nekonal. Ústavný súd v rámci rozhodovania o nepriznaní primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy predmet sporu a to, že sťažovateľ neoznámil okresnému súdu skončenie svojej práceneschopnosti. Z dokladov   o práceneschopnosti   ústavný   súd   zistil   meno   lekára sťažovateľa   a listom   zo 7.   marca   2003   ho   požiadal,   aby   oznámil   ústavnému   súdu dátumy   skončenia   práceneschopnosti   sťažovateľa.   Tento   však   na   to   nereagoval. Listom z 26. marca 2003 ústavný súd požiadal právneho zástupcu sťažovateľa, aby oznámil ústavnému súdu skončenie práceneschopnosti sťažovateľa. Na to sťažovateľ oznámil listom doručeným ústavnému súdu 7. apríla 2003, že práceneschopnosť začatá dňa   29.   decembra   1999   sa   skončila   30.   apríla   2000,   práceneschopnosť   začatá 14. februára 2002 sa skončila 25. marca 2002 a práceneschopnosť začatá 12. augusta 2002   trvá   naďalej,   a zároveň   uplatnil   námietku   predpojatosti   voči   sudcovi spravodajcovi, ktorej však nebolo vyhovené z dôvodu, že ústavný súd nezistil dôvody na vylúčenie sudcu (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 74/03 zo 16. apríla 2003).

Za týchto okolností potom konanie a nález ústavného súdu (najmä vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa a prikázanie okresnému súdu, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov) sú dostatočnou nápravou nemajetkovej ujmy, ktorú mohol sťažovateľ utrpieť.

Právny   zástupca   sťažovateľa   žiadal   ústavný   súd   o priznanie   trov   právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za dva úkony po   3   897   Sk   (prevzatie   a príprava   veci,   podanie   ústavnej   sťažnosti)   a   dva   režijné paušály (2 x 100 Sk). Spolu si trovy právneho zastúpenia vyčíslil vo výške 7 994 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa   vychádzal   z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol sčasti vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   citovanej   vyhlášky,   ktoré   upravuje   výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná   v peniazoch   a   je   nezameniteľná   s primeraným   finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto   vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok 2001 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 11 693 Sk.

Ústavný   súd   priznal   odmenu   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   a   to   prevzatie a prípravu zastúpenia a napísanie sťažnosti. Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci vo výške 8 000 Sk (za jeden úkon 3 900 Sk a režijný paušál 100 Sk), ktoré ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003