znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 59/02-14

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2002 o späťvzatí sťažnosti J. J., štátneho občana K., bytom M., prechodne bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. H., Advokátska kancelária H. & H., B., pre namietané porušenie práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Kv   4/00,   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 32/01, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave   sp. zn.   1   T   32/01   z   11.   septembra   2001   a   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 32/01 z 11. septembra 2001 ohľadne jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 14. júna 2001 takto

r o z h o d o l :

Späťvzatie sťažnosti J. J.   p r i p ú š ťa   a konanie o nej   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 18. marca 2002 označeným ako „Podnet na začatie konania na Ústavnom súde Slovenskej Republiky“ sa na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) obrátil prostredníctvom svojho právneho zástupcu J. J., štátny občan K., bytom M., prechodne   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorého   trestná   vec   pre   trestný   čin nedovolenej   výroby   a držby   omamnej   látky,   psychotropnej   látky,   jedu   a   prekurzora   a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. a), b), a d) Trestného zákona a pre prípravu k uvedenému trestnému činu podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 187 ods. 5 písm. b) Trestného zákona bola v tom čase väzobne vedená na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 T 32/01. K podaniu pripojil viaceré listiny týkajúce sa označenej trestnej veci.  

Sťažovateľ, podľa svojich tvrdení, pri oboznamovaní sa s výsledkami vyšetrovania v uvedenej trestnej veci 14. júna 2001 navrhol, aby bolo trestné stíhanie jeho osoby podľa § 172   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   zastavené   a   súčasne   požiadal   o   prepustenie z väzby na slobodu. Hoci prokurátor žiadosti o prepustenie z väzby nevyhovel, nepredložil ju bez meškania na rozhodnutie príslušnému súdu. Stalo sa tak až 20. júla 2001 v súvislosti s vyhotovením a podaním obžaloby na sťažovateľa.

Senát   krajského   súdu   rozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na slobodu   až   11.   septembra   2001   tak,   že   žiadosť   zamietol   s   odôvodnením,   že   naďalej pretrvávajú dôvody väzby, pre ktoré bol sťažovateľ' do väzby vzatý.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu   sp.   zn.   1   T   32/01   z   11.   septembra   2001   o   zamietnutí   sťažovateľovej   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Urobil tak tiež až po dlhšej dobe a bez toho, aby sa (podľa tvrdenia sťažovateľa) podrobnejšie vyporiadal so sťažovateľovými námietkami proti pokračujúcej väzbe.

Sťažovateľ uviedol, že považuje spôsob, akým bolo rozhodnuté o jeho žiadosti, za porušenie svojich ústavných práv garantovaných v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a za porušenie práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Lehoty, v ktorých sa rozhodovalo o jeho žiadosti, boli podľa neho príliš dlhé a pokračujúca väzba nebola odôvodnená pretrvávaním dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu.

Podľa sťažovateľa nebol daný ani zákonný podklad k tomu, aby jeho väzba bola odôvodňovaná splnením zákonných podmienok v zmysle § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Súdy   nemali pri   hodnotení   dôvodov   väzby   prehliadnuť skutočnosť,   že k   zmene   znenia ustanovenia § 187 ods. 5 písm. b) Trestného zákona tak, aby ho bolo možné aplikovať pri právnej kvalifikácii skutku, z ktorého bol sťažovateľ obvinený, došlo až po jeho údajnom spáchaní, zákonom č.   253/200l Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ustanovenie § 187 ods. 5 písm. b) Trestného zákona v novom znení preto nebolo možné pri právnej kvalifikácii skutku, z ktorého bol sťažovateľ obvinený, vzhľadom na ustanovenie § 16 ods. 1 Trestného zákona, použiť. Tým, že krajský súd ani Najvyšší súd Slovenskej republiky   uvedené   skutočnosti   pri   svojom   rozhodovaní   nezohľadnili,   porušili   podľa sťažovateľa aj jeho základné právo podľa čl. 50 ods. 6 ústavy.

Ústavný súd listom z 22. marca 2002 vyzval sťažovateľa, aby v lehote 14 dní od doručenia výzvy odstránil nedostatky svojho podania z 18. marca 2002 tak, aby spĺňalo náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   v zmysle ustanovení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Právny zástupca sťažovateľa však podaním z 15. apríla 2002 v mene svojho klienta ústavnému súdu oznámil: „Oznamujem, že predmetnú sťažnosť (v podaní označené ako podnet) beriem späť a navrhujem konanie o nej zastaviť. Dôvodom k tomu je skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave na neverejnom zasadnutí konanom 9. 04. 2002 rozhodol vo veci 1 T 32/01 tak, že vec vrátil prokurátorovi na došetrenie.“

II.

Podanie   navrhovateľa   možno kvalifikovať ako   sťažnosť   v   zmysle čl.   127 ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. f) a § 49 až 56 zákona o ústavnom súde.  

Na späťvzatie   sťažnosti   sa   vzťahuje § 54 zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia: „Ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje   proti   takému   právoplatnému   rozhodnutiu,   opatreniu   alebo   inému   zásahu,   ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.“

Keďže sťažovateľ vzal prostredníctvom svojho právneho zástupcu svoju sťažnosť z 18. marca 2002 podaním z 15. apríla 2002 späť a ústavný súd zo sťažovateľom uvedených argumentov   a   ním   predložených   dôkazov   nezistil   -   aj   vzhľadom   na   dôvody   uvedené v podaní   z   15.   apríla   2002,   pre   ktoré   vzal svoju   sťažnosť   späť -   skutočnosti,   ktoré   by nasvedčovali   mimoriadne   závažnému   spôsobu   porušenia   základných   práv   alebo   slobôd sťažovateľa   a   odôvodňovali   nepripustenie   späťvzatia   sťažnosti,   pripustil   toto   späťvzatie a konanie o sťažnosti sťažovateľa zastavil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2002