znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 589/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť E. H., zastúpeného advokátom Mgr. Michalom Grošaftom, Makovického 7, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 10/2013 z 27. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 3. septembra 2014   doručená   sťažnosť   E.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   Mgr.   Michalom   Grošaftom,   Makovického   7,   Žilina,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Cdo 10/2013 z 27. mája 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Návrhom z 21. 01. 2008, adresovaným Okresnému súdu Žilina, sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti výpovede danej mu sťažovateľom ako odporcom listom z 08. 08. 2007, ako aj zaplatenia mzdy od 01. 12. 2007 a náhrady trov konania. Poslednou zmenou návrhu z 09. 01. 2011, súdom v časti pripustenou dňa 25. 01. 2011, navrhovateľ rozšíril rozsah uplatnenej náhrady mzdy.

Okresný   súd   Žilina   rozsudkom   z   25.   01.   2011,   sp.   zn.:   14C   10/2008-257   návrh navrhovateľa zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že posúdením všetkých skutočností, ktoré počas konania vyšli najavo dospel k názoru, že žaloba nie je dôvodná a zo strany odporcu ako zamestnávateľa došlo k platnému ukončeniu pracovného pomeru s navrhovateľom   vyššie   uvedenou   výpoveďou.   Podľa   názoru   súdu   prvého   stupňa   boli splnené všetky formálne aj materiálne podmienky platnosti výpovede, teda výpoveď bola daná   v   písomnej   forme,   bol   nezameniteľne   konkretizovaný   výpovedný   dôvod,   vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je osobou so zdravotným postihnutím, bol daný vopred súhlas podľa § 66 zákona č. 311/2001 Z. z., výpoveď bola prerokovaná odborovou organizáciou a odporca ako zamestnávateľ nemal možnosť navrhovateľa naďalej zamestnávať, a to ani po predchádzajúcej príprave. Ďalej uviedol, že na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani rozsudok krajského   súdu v Žiline   z 16.   12.   2008,   sp.   zn.:   21S 160/2007,   ani   rozsudok Najvyššieho   súdu SR   z 18.   11.   2009,   sp.   zn.: 1 Sžo 119/2009,   ktorým   bol   napadnutý rozsudok   Krajského   súdu   Žilina   zmenený   tak,   že   sa   zrušuje   rozhodnutie   ÚPSVaR z 12. 06. 2007 č. AA/2007/34432/12130/OISS a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Podľa názoru prvostupňového súdu, zrušenie právoplatného rozhodnutia v danom konaní môže mať   vplyv   len   na   možnosť   posúdenia   nezákonnosti   rozhodnutia,   nie   však   na   konanie odporcu, ktorý konal na základe právoplatného rozhodnutia.

Krajský   súd   v   Žiline   na   odvolanie   žalobcu   rozsudkom   z   21.   06.   2011,   sp.   zn.: 5Co 118/2011   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   celom   rozsahu   potvrdil.   Odvolací   súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu   prvého   stupňa   v   zmysle   ustanovenia   §   219   ods.   1   a   2   O.   s.   p.   Odvolací   súd po preskúmaní   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   prislúchajúceho   spisového   materiálu dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   vykonal   dokazovanie   v   potrebnom   rozsahu   a   dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 a nasl. O. s. p. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku   ďalej   uviedol,   že   súd   prvého   stupňa   správne   skúmal,   či   sú   splnené   formálne a materiálne podmienky platnosti výpovede. Ďalej odvolací súd uviedol, že k skutočnostiam uvádzaným   navrhovateľom   v   odvolaní   ohľadne   organizačnej   zmeny   nadbytočnosti a príčinnej   súvislosti   medzi   organizačnou   zmenou   na   strane   zamestnávateľa a nadbytočnosťou zamestnanca súd zdôraznil, že navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa   nenamietal   organizačnú   zmenu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   odvolací   súd   sa námietkou   navrhovateľa   ohľadne   organizačnej   zmeny   a   s   ňou   súvisiacej   nadbytočnosti a príčinnej súvislosti nezaoberal.

Proti rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa podal generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie z 18. 06. 2013, sp. zn.: VI/1 PZ 351/13 - 6G. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Generálny prokurátor v odôvodnení svojho mimoriadneho dovolania uviedol, že v čase doručenia výpovede zamestnancovi so zdravotným postihnutím síce mal odporca predchádzajúci súhlas orgánu verejnej moci so skončením pracovného pomeru, ale tento bol nezákonný, z toho dôvodu došlo k jeho zrušeniu a do rozhodnutia súdu prvého stupňa,   o   návrhu   zamestnanca   na   určenie   neplatnosti   výpovede,   nebol   daný   súhlas (absentovalo   právoplatné   rozhodnutie   vecne   príslušného   orgánu   verejnej   moci).   Ďalej generálny   prokurátor   uviedol,   že   súhlas   s   výpoveďou   danou   zamestnávateľom zamestnancovi so zdravotným postihnutím musí byť predchádzajúci, t. j. musí predchádzať samotnej výpovedi, čo v konkrétnom prípade splnené nie je.

O   mimoriadnom   dovolaní   Generálneho   prokurátora   rozhodol   Najvyšší   súd   SR Uznesením   z   27.   05.   2014,   sp.   zn.:   2M   Cdo   10/2013,   ktorým   zamietol   mimoriadne dovolanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „... pri rozhodovaní veci nemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré nastali v minulosti, avšak v čase vyhlásenia rozhodnutia už netrvajú,   ako   ani   anticipovať   skutočnosti,   ktoré   v   čase   vyhlásenia   nenastali...   Platnosť výpovede teda súdy správne posudzovali podľa stavu, aký bol v dobe podania a doručenia výpovede a nie podľa stavu rozhodovania.»

Sťažovateľ   vo   veci   samej   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 814 90 Bratislava porušil uznesením z 27.05.2014, sp. zn.: 2M Cdo 10/2013 základné právo alebo slobodu E. H., garantované čl. 36, písm. b) Ústavy SR.

2. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.05.2014, sp. zn.: 2M Cdo 10/2013 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť E. H. trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho   právneho   zástupcu   Mgr.   Michala   Grošafta,   advokáta,   so   sídlom   Makovického   7, 010 01 Žilina,   zapísaný   v   zozname   advokátov   vedeného   SAK   pod   č.   6427,   bankové spojenie:...“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 10/2013 z 27. mája 2014. V odôvodnení predmetného rozsudku sa uvádza:

„... Platnosť právnych úkonov, vrátane úkonov podľa pracovnoprávnych predpisov, treba posudzovať k okamihu a so zreteľom na okolnosti, kedy bol právny úkon urobený. V čase   výpovede   žalovaná   disponovala   právoplatným   rozhodnutím   správneho   orgánu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina z 31. mája 2007 č. C/2007/040524, ktorým bol žalovanej   ako   zamestnávateľovi   podľa   ustanovenia   §   66   Zákonníka   práce   udelený predchádzajúci súhlas na skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce so žalobcom ako zamestnancom, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím. Keďže predmetné rozhodnutie správneho orgánu, ktorým bol žalovanej   udelený   súhlas   na   skončenie   pracovného   pomeru   nadobudlo   právoplatnosť 24. júla   2007,   žalovanej   nič   nebránilo   v   tom,   aby   listom   z   8.   augusta   2007   žalobcovi vypovedala pracovný pomer. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že neskôr bol súhlas Najvyšším súdom Slovenskej republiky a následne Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny zrušený a vec bola správnemu orgánu vrátená na ďalšie konanie. Konštantná judikatúra aj právna veda vychádzajú totiž z tzv. prezumpcie správnosti správneho aktu, podľa ktorej i vadný správny akt, ktorý nie je nulitný, sa pokladá za bezvadný, pokiaľ nie je úradným postupom zrušený alebo zmenený. To znamená, že aj vadný správny akt, dokiaľ nebol zrušený, vyvoláva zamýšľané právne účinky (porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 2008, sp. zn. 2 Cdo 68/2007).

Čo sa týka právneho posúdenia nulitnosti správnych aktov ako otázky prejudiciálnej ako   aj   otázky,   kedy   sú   všeobecné   súdy   oprávnené   mimo   rámec   správneho   súdnictva preskúmavať správne akty, dovolací súd udáva, že nulitné sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané   takými   správnymi   orgánmi,   na   vydanie   ktorých   nebol   konkrétny   správny   orgán absolútne   vybavený   právomocou,   a   na   ktoré   sa   pozerá   ako   keby   nikdy   neboli   vydané, tzv. paakty. Len takéto rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo rámca správneho súdnictva. Preskúmavať teda môže správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty nulitné, t. j. také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich   správnosti.   U   ostatných   platí   prezumpcia   ich   správnosti.   Skutočnosť,   že   súhlas   bol v priebehu   súdneho   konania   pre   jeho   nezákonnosť   zrušený,   nemá   za   následok   jeho ničotnosť (nulitu).

Súdy nižšieho stupňa teda vo veci správne aplikovali ustanovenie § 66 Zákonníka práce. Ak generálny prokurátor v danej veci dospel k opačnému názoru, ide o právny názor nesprávny, nemajúci oporu v zákone...“

Sťažovateľ námietku porušenia označeného práva nespájal s princípmi spravodlivého procesu vyplývajúcimi z čl. 46 až čl. 48 ústavy, ale namietal iba porušenie základného práva podľa čl. 36 písm. b) ústavy.

Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. III. ÚS 376/08, III. ÚS 224/09, II. ÚS 203/2010, III. ÚS 96/2011) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou   voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 36 písm. b) ústavy ústavný súd uvádza, že porušenie   základného   práva   priznaného   týmto   článkom   nemôže   samo   osebe   nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03). O prípadnom   porušení   základného   práva   podľa   čl.   36   písm.   b)   ústavy   by   bolo   možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Sťažovateľ však porušenie ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy nenamietal, čo bolo dôvodom na odmietnutie jeho sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 10/2013 z 27. mája 2014 a vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia) nezaoberal.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 1. októbra 2014